Klasicizmus (17. – 18. stor.)

Spoločenská situácia

Končia sociálne nepokoje. 30-ročná vojna priniesla krízy feudalizmu, ktorý sa nechcel vzdať svojho postavenia. Nastupuje k moci buržoázia. Upadá vplyv cirkvi. Do popredia sa dostáva racionalizmus (na prvom mieste je rozum). Jeho zakladateľom bol René Descartes (De:kar). Jeho znám výrok je „Cogito, ergo sum.“ – Myslím, teda som. Je to o dôležitosti a význame rozumu. Tu pramení osvietenské hnutie, je to myslenie namierené proti feudalizmu a náboženstvu. Stojí na strane buržoázie, šíri vzdelanie, formuje vedecký svetonázor. Vznikol vo Francúzsku, kde sa strediskom kultúry stali kráľovské dvory.

Klasicizmus (dokonalosť) preberá všetko z antiky, zdôrazňuje, že v umeleckom diele musí byť jednota pravdy, dobra a krásy. Napodobňuje prírodu. Žánre sa delia na vyššie a nižšie. Vyššie sú óda, elégia, epos a tragédia. Nižšie sú satira, bájka a komédia.
Výrazný rozvoj zaznamenala dráma a komédia sa dostala na úroveň tragédie. Hrdinovia pochádzajú z vyšších spoločenských vrstiev.

Francois Marie Voltaire – francúzsky osvietenec, odporca cirkvi, považoval ju za rpekážku pokroku, kritizoval spoločnosť pomocou satiry.

Pierre Corneille – písal tragédie. Najznámejšia je Cid. Hlavný hrdina sa dostáva do rozporu či sa má vzdať lásky alebo sa pripraviť o česť. Je tu typický rozpor klasicizmu – cit a povinnosť. Vyberie si povinnosť. JE v enj cítiť odpor voči kráľovi.
Jean De La Fontaine – napísal Bájky, majú 12 zväzkov. Nadviazal nimi na Ezopa. Stojí na strane obyčajných ľudí. Jeho bájky sú o klamstve, pokrytectve, intrigách a pod.

Daniel Defoe – bol Angličan, napísal román Robinson Crusou
Jonathan Swift – Angličan, napísal Gulliverove cesty