Po víťazstve nad Napoleonom sa vo víťazných štátoch (Rakúsko, Prusko, Rusko) moc feudalizmu ešte viac upevnila. Napriek vláde tuhého centralizmu v rakúskej ríši už nebolo možné zastaviť rozvoj národných hnutí. Silnel najmä odpor proti nemčine. Maďarská šľachta sa usilovala uviesť maďarčinu do úradov a škôl a to aj na úkor nemaďarských národností. Slovenské národ. hnutie narážalo aj na vlastné vnútor. slabosti. Chýbalo užšie spojenie s ľudovými masami. Východisko sa hľadalo preto v opore u ostatných Slovanov, najmä u Rusov (lebo Rusi vyhrali nad Napoleonom).

Vieru sloven. vzdelancov v Rusko upevňovali aj názory nemeckého filozofa Jo­hanna Herdera. Herder predstavil slovanské národy ako osobitný kultúrny celok s veľkou budúcnosťou. Na slovenskú inteligenciu silne zapôsobila Herderova myš­lienka ľudskosti. Podľa Herdera iba Slovania majú predpoklady uskutočňovať hu­manitu (neviedli výbojné vojny ako Nemci, boli pohostinní, protivilo sa im lú­penie a násilie, a i.). Tak sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti, ktorou sa malo čeliť útlaku rakúskeho centralizmu a náporom maďarizácie. Je to obdobie slovanského vlastenectva.

Z hľadiska uplatňovania liter. metódy ide o klasicizmus. Literatúra vyjadruje potreby národného hnutia a stáva sa politickou. Prehlbuje sa ďalej svetskosť literatúry pod vplyvom racionalizmu.