Vzniká v 18. stor. na základe Dekartovho výroku: „Myslím, teda som.“ Osvietenstvo propaguje rozvoj vedy, pokroku a tým vystupuje proti cirkvi, nepopierajú pritom vieru v Boha. Vyzdvihujú kult rozumu. Osvietenci tvrdia, že príčinou zla je nevedomosť, alebo nevzdelanosť a preto bojujú za rozvoj školstva a vedy. Najväčším problémom bolo, že v mnohých krajinách nebol kodifikovaný spisovný jazyk.

Niektorí vzdelanci pochopili, že čeština ako literárny jazyk neumožňuje národ zjednotiť. Prvý pokus o utvorenie jednotného spisovného jazyka urobil J. I. Bajza, ale neuspel. Uzákonenie spisovnej slovenčiny sa podarilo A. Bernolákovi v r. 1787. Otázku slovanskej vzájomnosti, ako prehlbovanie ľudskosti medzi národmi vyjadrili vo svojich dielach J. Kollár a J. Hollý. Kollár nikde nepoužíva slovo Slovák ale Sláv. Hollý hovorí o slovanskej národnej jednote - treba dvíhať národné povedomie.

Slovenská klasicistická a preromantická literatúra (1780 - 1830)
Slovensko existovalo v rámci Rakúsko-Uhorskej monarchie, tým bolo utláčanou krajinou. Vládla bieda negramotnosť. Z tohto vyplývali nepokoju poddaných, ktorý sa búrili proti vrchnosti. Koncom 18. stor., keď sa nepokoje tak vyhrotili, že predstavitelia panovníckeho dvora Mária Terézia a Jozef II museli pristúpiť k reformám, vydali Tolerančný patent, v ktorom boli spísané reformy:
1. zrušenie poddanstva- získavali práva
2. reforma školstva – aj pre nemajetných
3. Mária Terézia zjednotila katolícku a protestantskú cirkev

Tieto reformy priniesli zlepšenie najmä pre meštianstvo a stredné vrstvy, pretože vďaka ním nastalo uvolnenie v oblasti hospodárskej a politickej, nesúhlas však vyvolali u vyššej vrstvi a cirkvi. Najväčší problém bol v oblasti vzdelania, pretože Slováci nemali svoj kodifikovaný jazyk a otázku spisovného jazyka. Prvé pokusy, aj keď neúspešné, priniesli pokrok. Vzdelanie sa začalo šíriť formou osvety. V roku 1792 vzniká Slovenské učené tovarišstvo v Trnave. Bol to spolok, ktorý tvorili prevažne mladý kňazi. Jeho úlohou bolo vzdelávať slovenský národ formou besied, vydávaním časopisov a novín, takto vlastne vzbudzovali záujem ľudí o otázky kultúrne, spoločenské a hospodárske. Neskôr vznikali filiálky v BA, NR, BB. Okrem toho vydávali Prešporské noviny – písané po česky – mali za úlohu zrovnoprávniť cirkvi a Staré noviny literního umění. Evanjelici boli za češtinu, katolíci za slovenčinu.

Národné obrodenie – politické a kultúrne hnutie, počas ktorého sa formuje novodobý národ. Nositeľom týchto revolučných myšlienok je spočiatku )ľud, ktorý sa opiera o národnú inteligenciu. Literatúra sa v tomto období stáva kľúčovou zložkou celého procesu, pretože prostredníctvom nej sa ľudia dozvedajú o úlohách hnutia.

Jozef Ignác Bajza – napísal prvý román v slovenskej literatúre a bol prvým kodifikátorom spisovného jazyka. Bol vždy proti Fándlimu a Bernolákovi: „ Ja som prvý, kerý ke slovenskému jazyku lady lámal.“

René mládenca príhody a skúsenosti – má dve časti.
1. René bol syn benátskeho obchodníka, ktorý sa plaví po krajinách Orientu spolu so svojím priateľom van Stibouhom a hľadá svoju sestru Fatimu, ktorú uniesli piráti. Pri plavbe zažíva veľa dobrodružstiev, najprv stroskotajú a podarí sa im dostať do Egypta do Káhiry, kde sa stanú otrokmi. Ale pretože René je šikovný, všimne si ho mohamedánsky patriarcha a dovolí mu aby jeho dcéru Hadixu naučil európskych mravov. Oni sa však navzájom zaľúbia a Renému hrozí smrť, lebo islamské náboženstvo nedovoľuje aby sa mohamedánka zaľúbila do iného vieruviznania. To sa však na Hadixin protest nestane, René nájde Fatimu a všetci traja odchádzajú domov. Autor si tu všíma prírodu, spôsob života v Oriente a podáva ostrú kritiku ich pomerov – slepá poslušnosť islamu.
2. René prichádza na Slovensko do okolia TT a BA a všíma si zaostalosť. Biedu. Bajza tvrdí, že problém je v tom, že Slováci nepoznajú iné ako náboženské knihy. Neskôr kritizuje alkoholizmus. Táto druhá časť bola cirkvou zakázaná a autor dostal väzenie. Kritizuje pompézne cirkevné obrady a prepychový život.

Bajza v tomto románe použil svoj jazyk, ktorý sa však u ostatných neujal:
1.používal veľmi dlhé súvetia,
2.neslovenský slovosled,
3.používal ťažké – slovesné tvary,
4.využíval nemecké slová,
5.sám vytváral nové slová.
Slovenské dvojnásobné epigramatá – hovorí o ľudských vlastnostiach.

Anton Bernolák – zaviedol Bernolákovčinu podľa pravidla – „píš ako počuješ“ – fonetický pravopis. (Jazyk má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyku národa a výslovnosti - píše sa iba i, ďe, ťe, ďi, ťi s mäkčeňom, veľké písmená podstat. mien, j sa píše ako g, neexistujú dvojhlásky)
Prvé dielo Jazykovo-kritická rozprava o slovenských písmenách – Dissertatio phitologicko-critika de litteris Slavórum. Bernolák pochopil, že čeština nemôže zjednotiť slovenský národ a preto v tomto diele hovorí, že náš jazyk nemáme prispôsobovať výslovnosti českej . Vysvetľuje, že nieje dobré ak ľudia uprednostňujú veci nové, alebo naopak zbožňujú len tie veci, ktoré sú staré. Pravdivosť vecí sa tiež nemá hodnotiť podľa okolností časových, ale podľa dôvodov rozumových.

Gramatica slavica – v tomto diele nám dáva presné pravidlá pravopisu.
Napísal aj Šesťzväzkový slovník Slovensko-Česko-Latinsko- Nemecko- Uhorský.

Proti jeho jazyku sa našli odporcovia, ktorý tvrdili, že je hrubý, sedliacky.

Juraj Fándly – pomáhal predovšetkým poľnohospodárom praktickými radami, vo svojich dielach ich učil kedy a ako orať, kosiť, siať ...
Pilní domejší a poľný hospodár
O úhoroch a včelách
Slovenský včelár
Zelinkár – podal tu rady o liečivých rastlinách a ich využití.
Okrem týchto praktických príručkách napísal aj dielo Důvěrná smlouva medzi mnichem a ďáblem – Je to filozofické dielo písané formou dialógu medzi mníchom a čertom. V tomto diele autor vystupuje proti kláštorom žobravých mníchov, ktorý predávali odpustky a tým boli len ťarchou pre slovenský ľud. Toto dielo bolo zakázané cirkvou a Fándliho za to uväznili.

Ján Kollár - bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti – predstavoval si to tak, že každý národ by si vytvoril katedry jazyka a literatúry a prostredníctvom týchto katedier by si vymieňali knihy, časopisy ... Preto podľa neho by mal každý Slovan ovládať štyri jazyky: Česko-slovenský, Ruský, Poľský a Srbochorvátsky.
- študoval v Jene, kde poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských.
- do Jeny prišiel v čase, keď Nemecko bojovalo za svoje zjednotenie a v tom čase prebiehala obrovská manifestácia, v ktorej oslavovali 300-té výročie Lutherovej reformácie.
- výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území.
- Kollár v Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov - dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť
- slovakizovaná čeština
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo dôležité zoznámenie sa s Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a až roku 1835, teda po 16 rokoch ich známosti, si ju básnik mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.

prvá Kollárova bás. zb.: Básně Jána Kollára
- obsahuje znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje vlastenecké myšlienky.

Básně Jána Kollára - sa stali základom rozsiahlej skladby: Slávy dcera
V konečnej podobe vyšla r. 1832 a obsahovala Předspiev a 5 spevov:
V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek.
Je napísaná časomerným elegickým distichom (elegické distichon = gréc. dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou). Kollár si zámerne vyberal takéto ťažké veršovanie, aby dokázal, že naša reč je schopná všetkých básnických foriem: „Naša reč je pani a kráľovná všetkých básnických foriem, časov, krajín a národov.“

Předspěv – hovorí o prítomnosti a minulosti: minulosť = kolíska = sloboda
prítomnosť = rakva = nadvláda Nemcov
Oslavuje tu slávnu minulosť Slovanov a odsudzuje tých, ktorý si podmanili túto krajinu:
„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok."
I. Zála – venoval ju svojej milej, ospevuje jej krásu a tvrdí, že keby starí antickí básnici poznali Mínu, nikdy by inú neospevovali. Zobrazuje lásku ako cit, ktorý robí človeka lepším, postupne prechádza od lásky k žene k láske k vlasti.
II.Labe, Rén, Vltava – blúdi po Pobaltských krajinách a zamýšľa sa nad ponemčenými oblasťami a východisko z tejto situácie vidí v činorodej práce pre národ a vo vlastenectve. Tvrdí, že to je to čo máme hlboko v srdci zakorenené: „ Nepřipisuj svaté jméno vlasti
kraji tomu, v kterém bydlíme,
pravou vlast jen v srdci nosíme,
tuto nelze bíti ani krásti.
III. Dunaj - Túto časť venuje budúcnosti Slovanov, chcel by sa prebudiť o niekoľko rokov a vidieť ich. Predstavuje si slovanské národy ako suchu (hlavou je Rusko). Smúti nad stratenou láskou a chce uniknúť do vesmírnych sfér, zároveň sa chce stretnúť so svojou milou po smrti.
IV. Léthé (slovanské nebo) – zobrazuje priateľov Slovanov.
V. Acheron – zobrazuje nepriateľov Slovanov (najmä Nemcov).

Kollár v tomto diele využíva množstvo protikladov, zveličenie a adresné rečnícke otázky. Celé toto dielo bolo označené za ozdobu našej literatúry a bolo preložené do mnohých jazykov.

Okrem toho napísal dielo proti Štúrovmu jazyku – Hlasové o potřeby jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.
Je pochovaný v Prahe a na náhrobnom kameni má nápis:
„Živ sa, nosil v srdci národ celí,
zemřel, žije v srdci národa celého.“

Ján Hollý - študoval v Skalici a Bratislave, teológiu v Trnave. Pôsobil ako farár na slovenskom vidieku (Hlohovec, Madunice). Písaval v prírode, v blízkom hájiku "Mlíči" pod storočným dubom. Zomrel na Dobrej vode pri Piešťanoch. Keď sa Anton Bernolák rozhodol vytvoriť slovenský spisovný jazyk na základe západoslovenského nárečia, Ján Hollý sa pripojil k jeho úsiliam, tým, že schopnosti a predpoklady nového jazyka vyskúšal v praktickej básnickej tvorbe. Najprv prekladal antických klasikov: Homéra, Ovídia, Vergília. (Rozličné básne hrdinské, elegické a lyrické)

Jeho tvorbu delíme na:
Eposy: Svätopluk
Cyrilo-Metodiáda
Sláv - opisuje tu boje pokojamilovných Tatrancov, čiže Slovákov, s lúpeživými
Čudmi, ktorí sa na čele s kráľom Bondorom rozhodnú pomstiť svoj
nevydarený nájazd do "Tatranska". O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúži Sláv,
hlavná postava eposu.
Selanky: 21 idylických básní – Ospieval v nich slovenskú prírodu v najkrajších obdobiach
roka - jari a lete a dedinského človeka v jeho tvorivej práci. Básnik vyjadruje protiklad
medzi mestom a dedinou. Opisuje idylický život pastierov, roľníkov.
Elégie = žalospevy: Plač Matky Slávy nad Synmi odvodilými
Plač Matky Slávy nad synmi Svätoplukovými
Ódy: Na slovenský národ – národ Slovanov si predstavoval ako strom, kde národy sú
haluze, ktoré držia pri sebe aj pri rôznych rozmaroch prírody.

Najdôležitejšie dielo – Svätopluk – národný epos.
Nesie znaky eposu, ale s tým rozdielom, že hrdina nieje podriadený vole bohov ale za svoje veci je zodpovedný sám. Autor vybočuje z hlavného deja – podrobne zobrazuje oblečenie, kostýmy. Je to národný epos preto, že hlavným hrdinom nieje len Svätopluk ale celý národ. Vznikol v mene ideálov rovnosti, slobody a lásky k vlasti. Autor chcel poukázať na slávnu minulosť národa a preto siahol do obdobia 9. stor. Autor sa prejavil ako básnik klasicista pretože vyzdvihuje spoločenské veci. Knieža Rastislav veľmi úspešne čelil náporu Franskej ríše, ktorá si chcela podmaniť kmene na Slovensku. V tom nastupuje Svätopluk, ktorý vydáva Rastislava Nemcom, ktorí ho oslepili. Svätopluk mal vyjednávať za Nemcov so Slovanmi, no v tom čase bavorská okupácia vyvolala obrovské povstanie na VM a toto povstanie sa skončilo vyhnaním franských kňazov z VM. Samotný Svätopluk padol za opäť Nemcom, ktorý ho uväznili. Vo vezení si Svätopluk uvedomuje, že konal nesprávne a v súboji s vodcom nemeckých vojsk O. Britvaldom zvíťazil a stal sa panovníkom VM. Vo väzení sníva o slobode, o veľkej hostine, do opisu ktorej autor vkladá svoje úvahy o pravlasti Slovanov o ich charaktere a vyzdvihuje najmä ich mierumilovnosť, pracovitosť a česť. V závere diela poukazuje na odvahu slovanských vojsk, ktorý opäť víťazia nad Nemcami, pretože sú odhodlaný brániť slobodu i za cenu života. Túto myšlienku vyslovil vodca slovanských vojsk Slavomír: „Radšej si zvolíme smrť, ako žiť v otroctve.“

Hollý charakterizuje Slovanov ako národ pracovitý, mierumilovný a pohostinný, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí „smrť slávnu a hrdinský" ako život v otroctve. Vplyvy antiky sa prejavili v kompozícii eposu (začína sa propozíciou - naznačenie predmetu, invokáciou - vzývanie múzy), v epickej šírke a názornosti pri zobrazovaní príbehov a scén. Verš Svätopluka je hexameter.

Dráma
Slovenská dramatická tvorba sa začína rozvíjať vznikom ochotníckych krúžkov. V roku 1830 založil Gašpar Fejerpataky-Belopotocký divadelný krúžok v Liptovskom sv. Mikuláši, ktorý sa uviedol hrou Jána Chalupku Kocúrkovo.

Ján Chalupka – bol najvýznamnejším dramatikom tohto obdobia. Väčšinou pôsobil v Brezne a tu si všímal malomestský život, vyberal si ľudí, ktorí jasne zobrazovali zánik feudalizmu. Prostredia a postavy zobrazil tak, aby nebolo pochýb čo je dobré a čo zlé, čo je mravné a čo je nemravné, čo má budúcnosť a čo musí zaniknúť. V samotnom mene postavy zobrazuje jeho charakteristiku: Pán z Chudobíc – chudobný ako kostolná myš, Tesnošil – šil moc tesno. Pritom autor používa satiru, humor a iróniu. Postavy sa stávajú smiešnymi tým, že chcú byť veľmi múdre, ale aj to málo čo vedia je nesprávne. Vyberá si postavy zo strednej vrstvy a proti nim uvedomelú slovenskú inteligenciu, ktorá sa hrdo hlási k slovenskému ľudu. Autor sa pri kritike strednej vrstvy nespráva ako nestranný pozorovateľ ale snaží sa ostro kritizovať jednotlivcov ako aj celú triedu a hľadať korene tohto spiatočníckeho systému. Za zdroj považuje lož, pretvárku, odnárodňovanie a opičenie sa po pánskych zvykoch.

Jeho tvorba:
1. Kocúrkovo, alebo Len aby sme v hanbe nezostali
2. Všetko naopak, alebo Tesnošilová Anička sa žení a Janík vydáva
3. Trasoritka Huk a Fuk
5. Hrdá pýcha skrotla

Kocúrkovo, alebo Len aby sme v hanbe nezostali
Podarilo sa mu tu výborne stvárniť život slovenskej spoločnosti v prvej tretine 19. stor. Dej hry je osnovaný okolo voľby nového učiteľa. Paradoxné je, že niektorý ho chcú získať na svoju stranu s snahe zrealizovať svoje túžby, sny. Najvýznamnejšia postava je majster Tesnošil so svojou rodinou. Na ňom a jeho rodine sa autor vysmieva všetkým nedostatkom, ktorými trpela malomeštiacka spoločnosť. Patria do sveta starej feudálnej remeselníckej výroby, niet v nich snahy po niečom novom, snažia sa len napodobňovať vyššie vrstvy a dostať sa do takýchto kruhov a tým sa zosmiešňujú. Napríklad Tesnošil sa učí po latinsky aj keď tomu nerozumie. Tesnošilová je intrigánka, ohováračka – typická postava malomeštianstva. Snaží sa získať dobrého ženícha pre Aničku. Pre ich deti je typické, že sú lenivé, papuľnaté a že sa im nechce rozmýšľať. Anička sa len do zrkadla pozerá, Janíka poslali na štúdiá ale aký sprostý išiel, taký sprostý sa vrátil. Druhú vrstvu tvorí Pán z Chudobíc, cirkevný hodnostár, je to človek, ktorý sa hanbí za svoj slovenský pôvod a preto hľadá nejaký rod v Maďarsku, od ktorých by si odvodil svoj pôvod. Jedinou jeho túžbou bolo aby sa v slovenských školách učilo po maďarsky. Tretie vrstva je učiteľ Sloboda, ktorý je úprimný, šľachetný, je to predstaviteľ slovenskej inteligencie. Túži aby sa slovenské deti naučili prv slovenčinu a až potom maďarčinu.

Kým rodina Tesnošilová sa teší na príchod učiteľa – chcú ho pre Aničku, Pán z Chudobíc ho chce získať pre maďarizačné ciele. Nakoniec však víťazí úprimnosť citov, pred predvídavosťou a Sloboda si berie dcéru starého učiteľa. Učiteľ Sloboda je hrdý na svoju reč, ne svoje zvyky, je to uvedomelý Slovák, ktorý sa nepoklonkuje cudzím kultúram.