Hoci sa vznik a rozvoj realizmu v dejinách slov. literatúry v porovnaní s viacerými európskymi literatúrami oneskoril takmer o polstoročie, znamenal výrazný vývinový pokrok. Najvýznamnejší autori sa usilovali o priame zobrazenie skutočnosti, preto dávali prednosť súčasnej tematike, pričom neobchádzali ani konflikty vo vnútri národnej spoločnosti. Čoraz viac sa témou literatúry stával slovenský ľud, jeho kultúrny a spoločenský život. Sociálna tematika v realistických literárnych dielach postupom času celkom zatlačila národnú otázku. Viacerí autori sa vyrovnávali aj s úlohou zemianstva v národnoobrannom zápase, či sú ešte zemania schopní alebo neschopní pomôcť slov. národu. Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty.

Zemania, ktorých bolo na Slovensku mnoho mali v minulosti osobne slobody, neplatili dane, mohli voliť, mohli mat funkcie v stoličnom úrade, mali prístup k vzdelaniu. Najväčšie zemianske stolice na Slovenku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštianstvom a dedinskými boháčmi. V mysliach zemianskych rodov tento prerod nenastal, žili v starej rodovej sláve a boli na ňu pyšní. Zemania stratili svoje vysadne postavenie pravá i tituly až rozpadom Rakúsko - Uhorska.

Zobrazovanie zemianstva ako upadajúcej vrstvy spoločnosti bolo vďačnou témou pre J. Kalinčiaka (romantický prozaik) a S. H. Vajanského, P. O. Hviezdoslava a M. Kukučína (realisti).

Ján Kalinčiak tvoril na rozhraní romantizmu a realizmu a ako prvý stvárnil problematiku zemianstva a jeho vzťahu k ľudu. Reštaurácia s podtitulom Obrazy z dávnych čias zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherne, neschopne nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta. Majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia. V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto prvého vicišpána sa uchádza strana Bešenovských a strana Potockých. Na dva tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. Adam Bešenovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi napriek tomu, že sa majú radi. Bešenovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických , sľúbil, že ju dá Štefanovi, keď bude vicišpánom. "No, keď bude Števko vicišpánom, môže sa s Aničkou oženiť."

Bol presvedčený, že síce múdry, no chudobný Števko k úradu tak ľahko nepríde. "Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tej užil za mladi až do sýtosti." Úrady boli iba pre bohatých zemianskeho rodu. Mnohí chudobnejší zemania, prítomní na hostine, sa postavil a so slovami: "Nedajme sa kúpiť zato, že sme chudobní. Ja pán, ty pán!" - odchádzali od stola a nedali sa zadržať ani pánom Adamom. Mrzelo ho, že s nimi odišli aj nadeje na množstvo hlasov. Štefanov strýc Andrej Levicky, ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celu rodinu Levických od Bešenovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého iste, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešenovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levicky a s tým aj Aničku.

Hlavne postavy zemanov nie sú schopne veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romanticky hrdina. Reštaurácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherne a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matias Bešenovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slova: "Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mat, a kde niet kosti, nieto sily."

Jedným z najvýznamnejších slovenských autorov je určíte Pavol Országh - HVIEZDOSLAV. Tento rodák z Vyšného Kubína pochádzal zo zemianskeho rodu a taktiež sa venoval téme zemianstva. Najvýznamnejšie diela zo zemianskou tematikou sú dva rozsiahle eposy Ežo a Gábor Vlkolínsky.

Ežo Vlkolínsky
- počas svojho pobytu v Námestove, ale dej situoval do Vyšného Kubína, ktorý nazval Vlkolín. Zameral sa na riešenie vzťahu zemianstva a slovenského ľudu. V tejto časti podrobne rozoberá charakter obidvoch vrstiev obyvateľstva. Zobrazuje zemianstvo, ktoré sa ešte stále nevie zdať svojej rodnej pýchy a považuje sa za nadradenú vrstvu nad slovenským ľudom. Vidieť to v ich zvykoch, mentalite, spôsobe života, štýle obliekanie a bývania. Dokonca aj dedina je rozdelená na dve časti, aj v kostole a na priadkach sú zemania rozdelený od chudoby.

Vo Vlkolína sa rýchlo rozniesla správa, že Ežo, syn bohatej zemianky Estery sa chce oženiť s chudobným dievčaťom. Keď nepomohli prehovárania ani hrozby, Estera vyhodila svojho syna z domu. Eža spočiatku prichýlil jeho strýko, u neho sa však stal lacnou pracovnou silou. Medzičasom sa však Ežo chystal na svoju svadbu, na ktorej chýbala len Estera. Práve svadobným prípitkom, ktorý predniesol Ežo sa stal nositeľom myšlienky spojenia zemianstva s chudobným ľudom. Ežo ako prvý pochopil, že proti týmto predsudkom treba nejakým spôsobom bojovať a sám sa stal hlásateľom rovnosti. Veril, že ak zemianstvo ostane izolované zanikne. Spor medzi matkou a Ežom vyrieši po niekoľkých rokoch Ežov syn, ktorý sa zatúla do Esterinej záhrady. Estera mu ponúkne jablko, ktoré sa zároveň stane symbolom zmierenia, pretože Estera spoznáva v chlapčekovi svoje vnúča, uvedomí si svoju chybu a zmieri sa so synom.

Dielo Gábor Vlkolínsky je tragickejšie ako Ežo Vlkolínsky. Cítiť tu smútok, že zemianstvo ako vrstva upadá. Zemianska rodina Šimona Vlkolínskeho je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomašovie sa rozpadol. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v Ežovi, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii. Ežo je históriou jednej zemianskej rodiny, je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. Gábor sa nesústredí na jedného hrdinu, ale na cely dedinsky kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok. V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, veď Ežo je bratranec Gábora, ale v druhom epose sú už len vedľajšími postavami. Na koniec zemianstvo ma a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam. Najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva.

Ďalším autorom, ktorý priblížil zemianstvo v slovenskej literatúre bol Svetozár Hurban Vajanský. Tento najstarší syn J. M. Hurbana sa vo svojej prozaickej tvorbe sústredil na zobrazovanie života vyšších spoločenských vrstiev. Typickou postavou je zeman alebo statkár. Zamýšľal sa nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora, nad jeho účasťou v národnom živote. V románe Suchá ratolesť sa orientuje na udalosti 70. rokov 19.
storočia. Idea: Autor sa zamýšľa nad tým, či zemania dôkazu stáť na čele národa. Motívy: Statické: Prevažne úvahy jednotlivých postav. Dynamické: Krátke predhovory postav. Malo opisov a úvah. Prostredie: Slovenska dedina v Rudopolí.

Charakteristika postáv:

• Stano Rudopoľský: Pochádza so starej zemianskej rodiny. Jeho starý otec nebol obľúbený, preto majú lúdia v dedine zmiešané pocity, keď sa vráti do starého kaštieľa. Postupne mení svoj názor na národ hlavne vďaka Tichému. Je vzdelaný - vyštudoval pravo a vie maľovať.
• Anna Belinská: Rodina Vanovská ju zobrala k sebe a vychovávala ju. Je pekná a veľmi bystrá. Chodieva do knižnice Rudopolského a rada číta. Bola sirota a preto je stále veľmi utiahnutá. Maria ju považuje za mladšiu sestru.
• Karol Vanovský: Bohatý slovensky statkár. Spolu s manželkou Máriou vychovávajú Annu a starajú sa o vlastnú dcéru Lili. Po príchode Stana sa stanu rodinou, ktorú najradšej navštevuje.
• Maria Vanovská: Je manželka bohatého statkára Karola Vanovského. Je mlada a vzdelaná. Ma pochopenie pre Annu a ma veľmi rada svoju dcéru Lili. Je pekná a stane sa modelom pre Stanove obrazy.
• Albert Tichý: Mladý inteligentný človek. Snažil sa o priazeň Anny. Učil Stana Rudopoľského o slovenskom národe, o poézii a viedli dlhé rozhovory. Je hrdý vlastenec, ma rad slovensky národ a poéziu.
• Adéla Rybaryčková: Je mlada vdova, ktorá ma trochu výstredné správanie oproti iným ženám v okolí. Veľmi si zakladá na mravnosti a od manželovej smrti nemala žiadny "románik".
• Spočiatku odmieta Stana Rudopolského, ale neskôr sa stanu manželia.

Dej: je umiestnený na zapadne Slovensko. Hlavnou postavou je Stanislav Rudopoľský z Rudopolian, ktorý sa po svojich potulkách po Európe vracia do rodného kraja. Vďaka národovcom spoznáva pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky. Uvedomuje si, že zemianstvo postupne zaniká , ale predsa je presvedčený, že jeho najlepší jedinci môžu zohrať dôležitú úlohu v tomto boji: „ My zemania sme suchou ratolesťou tohto národa.“ "Nikto nezastaví hynutie zavinene vlastným hriechom..." "Ale prečo by neprišli jednotlivci, takí ako ja?" V diele sa vyskytuje veľa rozhovorov, autor často zasahuje do deja čím sa porušuje jeho plynulosť. Vajanský dúfa, že zemianstvo nezanikne a že len ono môže priniesť národu obnovu v spojení s inteligenciou. Opisuje kladných hrdinov - predstaviteľov hynúceho zemianstva ako ľudí budúcnosti. Ľud považoval len za nevedomú masu, ktorú treba viest.

Martin Kukučín (1860 - 1928)
- vlastným menom Matej Bencúr
- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka
- dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine

V protiklade s Vajanským zachytil v poviedke Keď báčik z Chochoľova úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Dej poviedky je pomerne chudobný. Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť od Trávu desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko.

Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy, dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku.
Konflikt a kompozícia: Je to konfrontácia dvoch svetov: starého, ktorý zaniká, a nového, ktorý sa derie na jeho miesto. Základným prvkom umeleckého obrazu v poviedke je kontrast, napr. kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš rozpráva naširoko a ľahkomyseľne, Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého. Autorovi imponuje jeho životaschopnosť, no iróniou stíha aj tento nový typ egoistického podnikateľa.

Kukučínov humor sa s rozvíjaním deja stupňuje, prechádza až po satiru, ale záver poviedky je typicky kukučínovský, keď Aduš s Ondrejom Trávom zastanú pri jaseňoch nad hrobmi Adušových rodičov a zmieria sa. Autor vidí zemianstvo ako zanikajúcu vrstvu, ktorá nieje schopná prehovoriť do svojich osudov a do osudov národa.