Slovenský ľud v diele Andreja Sládkoviča a Pavla Országha-Hviezdoslava

V období národného obrodenia, kedy sa formovalo národné povedomie nášho národa, ktorého jadro tvoril ľud, dostáva sa ľud, jeho život, problémy, postavenie do centra pozornosti národných buditeľov, najmä štúrovcov. S nástupom realizmu v 80 – tych rokoch sa tento záujem o ľudí ešte prehlbuje. Veď sami autori - romantici a neskôr realisti – pochádzali väčšinou z ľudu, malých dediniek, mestečiek, žili medzi ľudom, ktorý im bol hlavným zdrojom inšpirácie a námetov. Štúrovci ako romantici vyjadrovali obdiv k jeho kráse, morálnej čistote, pracovitosti, šikovnosti, ľúbozvučnej reči a to v čase, keď ich páni, väčšinou cudzí, nechceli vidieť. Vyjadrujú však aj romantický odpor, nenávisť ľudu voči spoločnosti, ktorá ľud ubíja, je voči nemu nespravodlivá a prostredníctvom ľudového hrdinu alebo i osobne sa proti tejto nespravodlivosti živelne búria. Preto zobrazujú ideálny typ slovenského človeka z ľudu, ktorý stelesňuje všetko to dobré, čo v ňom je.

Autori - realisti tiež pochádzali väčšinou z ľudu a žili medzi nim, mohli preto realisticky z vlastnej súsenosti podať obraz života ľudu a vyjadriť i vlastné kritické postrehy týkajúce sa kritiky vládnucich vrstiev, ale i kritiky nedostatkov ľudu.

Hoci Sládkovič a Hviezdoslav tvorili v rôznych literárnych obdobiach – Sládkovič je romantický básnik a Hviezdoslav je realistický básnik – ich diela majú veľa spoločného. Základným spojivom je láska k slovenskému ľudu, úcta k jeho práci a blízky vzťah k prírode.

Pozitívne hodnoty slovenského ľudu zobrazil Andrej Sládkovič.

V básnickej skladbe “MARÍNA“ dokázal spojiť lásku k žene s láskou k vlasti. V lyricko – epickej skladbe “DETVAN” zvýraznil morálne sily uvedomelého ľudového hrdinu. Báseň sa skladá z piatich spevov (Martin Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka) a je umiestnená do čias kráľa Mateja. Miestom deja je Detva. Ľudový hrdina Martin je spočiatku iba synom nespútanej prírody, ale postupne s vývinom udalostí vyjadruje svoj odpor k násiliu, má zmysel pre spravodlivosť a stáva sa uvedomelým bojovníkom.

1, spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť s prírodou. Sú tu reflexie o slovenskom ľude:

Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva,
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva.

Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskych mládencov Martinom Hudcovie, jeho výzorom a záľubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca.

2, spev obsahuje úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu:

Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví
umná živosť nášho ľudu?

S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.

3, spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil aj zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.

4, spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ, očarený jej krásou, daruje jej prsteň.

5, spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolí, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. Báseň sa končí slovami:

Rod môj, ty ľub si svojho Detvana.
V ňom duša tvoje je zmaľovaná...

Hlavné postavy Martin a Elena sú obrazom mravnej sily a zárukou národnej budúcnosti. Autor stavia do popredia národnú a sociálnu problematiku. Báseň je spätá s ľudovou slovesnosťou, úvahami autora o ľude “špatnokrásnom”, nie o jeho tmavých stránkach, ale verí v jeho budúcnosť. V Martinovi a v jeho milej Elene zobrazuje všetky hodnoty a vlastnosti ľudu, poukazuje na zdravý základ v ľude, na jeho schopnosti. Obdivuje jeho vlohy, ktoré sa prejavujú v ľudovom rezbárstve, v tancoch, hudbe, ukazuje zdravé sebavedomie a hrdosť detvianskych ľudí.

Martin je jednoduchý detviansky mládenec, spravodlivý, čestný, priamy, mohutná slovenská príroda spod Poľanu kovala jeho charakter, jej krása a slovenský spev pestovali jeho city, je to hrdý syn slovenského kraja, zrasteného s prírodou. Niet v ňom ani znaku po nevoľníckej poníženosti, ktorú vbíjalo do ľudu stáročné poddanstvo. Elena je typom slovenskej devy, je úprimná, verná a oddaná svojmu Martinovi, nežná v citoch, ale rázna v obrane svojej lásky. Tvrdo zavracia bohatého nahovárača. Martin a Elena pri všetkej idealizácii sú už blízke skutočnosti. Skladba je popretkávaná obrazmi krásnej slovenskej prírody. Vyniká najmä nezabudnuteľný obraz Detvy a Poľany. Obaja sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na ktorom bude stáť budúca “pyramída slobody”. Sládkovič sa cíti súčasťou národa, hovorí v jeho mene, často sa vyjadruje v pluráli (ľud náš, Martinko náš, náš život).

Základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou a ľudom zobrazil P.O.Hviezdoslav v lyrickoepickej skladbe “HÁJNIKOVA ŽENA“. Autor ideu epického básnického diela nevteľuje do postáv – ideálov, ale do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu. Dej zasadil do krásnej hornooravskej prírody. Tu prežíval šťastný manželský život mladý horár Miško Čajka so svojou peknou ženou Hankou. Predstavujú ľudový živel, ktorý sa zráža s odumierajúcou šľachtou. Tragický konflikt je osnovaný na pokusoch mladého šlachtica Artuša Villániho, zviesť Hanku Čajkovú, ktorá ho v sebaobrane zabije. Miško vezme vinu na seba, a preto ho zatvoria. Hanka zošalie. Pri súdnom pojednávaní Hanka vtrhne do siene, prizná sa k činu a Miška oslobodia. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa.

Kompozícia skladby je skromná. Na začiatku každej kapitoly sú úvahové, lyrické alebo piesňové vložky, ktorými autor naznačuje nasledujúci dej alebo činnosť postáv. Úvod i zakončenie diela tvorí oslava prírody. Opis prírody nie je samoúčelný. Tvorí súčasť kontrastu života ľudu (chalupy) a panstva (kaštiela) a zdôrazňuje ho. Súčasťou kompozíc sú i úvahy o šťastí, stave spoločnosti. Autor stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka.

Miško Čajka – čestný, priamy, statočný, smelý, bráni česť svojej ženy
Hanka – verná, hrdá – odmieta Artuša, bráni si česť, otvorene sa priznáva k činu
Villáni – bezcharakterný, záhalčivý, zhýralý, pre zábavu neváha použiť násilie.

Hájnikova žena oplýva nielen bohatosťou básnických obrazov, využívaním jazykových prostriedkov, ale aj bohatstvom veršových foriem. Autorov postoj k problematike doby je realistický.