Téma č.24 Svetová literatúra po roku 1945

Téma č.24 Svetová literatúra po roku 1945

Spoločensko – historické pomery

Druhá svetová vojna (1939 – 1945), najkrvavejší vojnový konflikt v dejinách ľudstva, nesmierne ovplyvnila spoločenský, politický i umelecký vývoj celej druhej polovice minulého storočia a je inšpiračným zdrojom dodnes.
- Prvotná mierová eufória bola spojená so snahou zabrániť ďalším vojnovým konfliktom (vznik OSN).
- Odohrávali sa niektoré regionálne vojnové konflikty.
- Svet sa rozdelil na dva póly (USA reprezentovali svet demokracie, trhovej ekonomiky; ZSSR svet socialistických diktatúr, plánovanej ekonomiky).
- Obdobie tzv. studenej vojny sa predĺžilo až do začiatku 90-tych rokov, kedy bol dovŕšený proces postupného rozvratu hospodárskych a politických systémov sovietskych satelitov a rozpadu samotného Sovietskeho zväzu.
-Totalitná skúsenosť bola strašná a je prítomná v myslení obyvateľov krajín bývalého východného bloku dodnes.
-Autori sa chcú stať „svedomím národa“ – chcú zapôsobiť na pocity čitateľa. Prehodnocuje sa postoj k minulosti (najmä v nemeckej literatúre). Rozdelenie sveta na dva póly zasiahlo aj literatúru. Nedochádza k prirodzenému ovplyvňovaniu sa literatúr východného a západného bloku. Kým západná literatúra nadväzovala na predvojnovú umelecké smery a experimentovala s novými, v literatúrach socialistických krajín vládol jednotný umelecký smer – socialistický realizmus a každý pokus o experimentovanie s formou literárneho diela bol odsúdený ako dekadentný.

Povojnové smery a prúdy

Vo vývoji epických žánrov (román, poviedka, novela) sa uplatňuje v jednotlivých národných literatúrach viac tendencií. Experimentovanie a hľadanie nových foriem neovplyvnilo celý literárny proces. V súčasnosti možno hovoriť o dvoch základných umeleckých prúdoch :

1. objektivizačný prúd - spisovatelia chápu svoje dielo ako objektívny odraz života a pridŕžajú sa klasických vlastností epiky. Ťažisko ich románov a noviel spočíva v dejovej stránke. V pozadí nepociťujeme autora a tento sa nestotožňuje ani s jednou postavou. Takto písala väčšina starších spisovateľov, ktorí po 2. sv. vojne postupne vymierajú (T. Mann, L. Feuchtwanger). V stopách starších autorov pokračovali spisovatelia, ktorí neprerušili túto tradíciu (J. Steinbeck).

2. subjektivizácia epických žánrov – nejde o odklon od realizmu, ale do popredia vystupuje spisovateľova osobnosť. Často plní funkciu rozprávača, opisuje udalosti, ktoré sám prežil, skúsil. Táto metóda dnes preniká do všetkých moderných literatúr. Je bežná v americkej (N. Mailer; J. D. Salinger), francúzskej (A. Saint-Exupéry), talianskej, nemeckej (H. Bohle), anglickej , ale aj v sovietskej. Používali ju spisovatelia aj u nás. Mnohí autori takýmto spôsobom opisovali zážitky z vojny.

Literatúra sa rozdelila na západnú a východnú:


Jean-Paul Sartre : Múr
sa narodil roku 1905 v Paríži. Vyštudoval filozofiu v Berlíne a pôsobil ako stredoškolský profesor. Ku koncu života sa zaoberal politickou činnosťou. Bol existencialistický filozof, dramatik a prozaik. Roku 1964 mu bola udelená Nobelova cena, ktorú však neprevzal. Umrel roku 1980.
Literárny druh: epika
Literárny žáner: poviedka
Chronotop: fašistické väzenie v Španielsku počas občianskej vojny
Téma: pohľad do vnútorného sveta hlavnej postavy niekoľko hodín pred smrťou, zamyslenie sa nad zmyslom života
Kompozícia: jednoduchá, reťazová, striedanie dialógov a úvah hlavnej postavy
Architektonika: poviedka nie je rozčlenená, tvorí jeden súvislý celok
Charakteristika postáv:
Pablo Ibbieta- hlavná postava
- mal svoje sny a plány do budúcnosti, túžby mladého človeka, názory, za ktoré bol ochotný bojovať, to však v tej chvíli nič neznamenalo,
Juan Mirbal- ešte chlapec
- odsúdili ho preto, lebo jeho brat José je anarchista, inak nič nevykonal
Tom Steinbock- pochádza z Írska, slúžil v Interbrigáde
- svojich spoluväzňov sa snaží utešovať, no častokrát nevhodne
Belgický lekár- človek, ktorý mal splniť každé želanie odsudeným
- chladný, iba si robil svoju prácu,
Jazyk diela: jednoduchý, hovorový, pejoratívny (autor používa hrubšie výrazy, napr.: hovädo, „Zavri si hubu“ a i.)
Postavenie autora: myšlienky a názory autor podáva prostredníctvom hlavnej postavy Pabla Ibbietu
Obsah: Hlavným hrdinom poviedky je Pablo Ibieta, ktorý sedí vo väzení, je podozrivý z ukrývania revolucionára Ramona Grisa. Pabla odsúdia na smrť, autor dopodrobna zachytáva Pablove pocity po oznámení rozsudku, pocity človeka – väzňa, ktorý má byť na druhý deň popravený, tiež pocity spoluväzňov, ale najmä hlavného hrdinu. Pablo dostane príležitosť zachrániť sa, ak prezradí miesto, kde sa práve nachádza hľadaný Ramon Gris. Pablo, zo začiatku zúfalý zo svojej blízkej smrti, neskôr však už zmierený a stotožnený s rozsudkom, je pripravený zomrieť a nemá chuť ďalej žiť, a preto sa rozhodne vystreliť si zo svojich väzniteľov. Vymyslí si, že Ramon sa skrýva na cintoríne, pričom je presvedčený o tom, že je u svojho bratanca. Záver poviedky vyznieva absurdne – Pablo sa dozvedá, že Ramon sa skutočne skrýval na cintoríne, kde ho aj chytili a pri prestrelke na mieste zabili.

Hlavná myšlienka: Človek ochotný položiť vlastný život za správnu vec sa stáva zradcom
Záver: autor zobrazením človeka v hraničnej situácii poukázal nato, že život jedného človeka nemá vyššiu cenu ako život iného človeka
- typické existencialistické dielo, sústreďuje sa na osamelosť človeka medzi ľudmi
- autor kritizuje dehumanizáciu


Albert Camus: Cudzinec

Hlavné postavy:
Meursaul- hlavná postava, drobný úradník, človek žijúci zo dňa na deň, odsúdený vonkajším okolím, považovaným za zločinca, ľahostajný voči vonkajším okolnostiam
Raymond Sintés- pasák
Masson- priateľ Raymonda
Salaman- starý pán, Meursaulov sused z chodby
Mária Chardonová-
Célest- hostinský
Téma: úplná absurdnosť ľudskej existencie, protirečenie úsilia človeka, zbytočnosť človeka
Žáner: román
Štýl: dielo existencializmu

Kompozícia: román je rozdelený na dve hlavné dejové časti, ktoré sú delené na očíslované kapitoly
Hlavná myšlienka: odcudzenie sa svojej ľudskej podstate, cudzinec vo vlastnom bytí, nezmyselnosť žitia
Dej: sa odohráva v medzivojnovom Paríži, v Alžíri a starobinci v Marengu. Je ohraničený smrťou Meursaultovej matky a blížiacou sa Meursaultovou popravou. Je jednoduchý, priamy, s minimálnymi odbočeniami.

Po tom, čo Meursault dostane správu o úmrtí matky, odchádza do starobinca na pohreb. Zvláštnymi zhodami náhod sa spozná s Raymondom a zabije úplnou náhodou jeho nepriateľa. Ona to síce pred „očami“ spoločnosti až taká náhoda nie je, ale to vie len Meursault. Dostáva sa do väzenia a na nekonečný súd. Spoznáva, koľko ľudí má zrazu oňho záujem, resp. záujem si na ňom očistiť vlastné svedomie. Je odsúdený na smrť.
Čitateľ s Meursaultom súcití, nehodnotí ho ako zápornú postavu, chápe jeho logické vysvetlenia. Má veľmi živý pocit nezvratnosti súkolia ľudského, iba zdanlivo spravodlivého súdu.

Samuel Beckett : Čakanie na Godota

- Lit. druh : dráma
- Lit. forma : dráma
- Žáner : divadelná hra, dve dejstvá

- Téma : bludný kruh života ľudí (po vojne), hrôza z nepoznaného sveta, pasivita ľudí, ktorí nie sú aktívni vôbec v ničom, len čakajú, ako sa všetko vyvinie
- Hl. postavy:
Tuláci a verní kamaráti, sú na sebe závislí:
Estragon – je zábudlivý a nikdy si nepamätá čo robil predošlý deň
Vladimír – všetko Estragonovi pripomína
Dej: - na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci Estragon a Vladimír. Z ich chaotického rozhovoru vyplýva, že čakajú na akéhosi Godota. Počas ich replík prichádza na scénu dvojica - pán (Pozzo) vedie na reťazi otroka (Lucky). Kým pán sa správa povýšenecky, sadisticky, otrok je pokorný, pasívny. Na konci dejstva sa objaví chlapec, ktorí oznamuje, že Godot príde až zajtra.
- druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu s tými istými postavami, len pán je slepý, preto odkázaný na pomoc otroka. Postavy opäť opakujú banálnu frázu, že čakajú na Godota, ktorý ani v závere hry neprichádza.

Friedrich Dúrrenmatt : Návšteva starej dámy

Lit. Druh : - dráma
-má 3 dejstvá, obsahuje niektoré znaky antickej drámy ( Epilóg )
Dej:Do mesta sa vracia stará dáma, multimilionárka Claire. Mesto sa v tom čase ocitá vo finančnom krachu. Claire prichádza kvôli Illovi, ktorý sa v minulosti nepriznal, že je otcom jej dieťaťa a bola vyhnaná z mesta. Claire sľúbi mestu peniaze za potrestanie bývalého milenca a Illa zabijú, polícia nehľadá vinníka a tvrdia, že umrel prirodzenou smrťou. Claire spokojná odchádza z mesta a berie si milencovu mŕtvolu.
charakteristika diela:
- dielo poukazuje na neľudskosť ľudského konania a na zločiny, ktoré sa dopúšťajú civilizovaní ľudia.
Eugene Ionesco: Plešivá speváčka

Postavy: Pán Smith, Pani Smithová, Pán Martin, Pani Martinová, Mary, Veliteľ požiarnikov
Dej - sa odohráva podvečer v typicky anglickom interiéri, kde typický anglický manželský pár vedie sprvu takmer normálnu konverzáciu, rozpráva zväčša pani Smithová pričom pán Smith číta noviny a nezúčastnene pomliaskávajúc sa občas zapája do konverzácie krátkymi ironickými odpoveďami, ktorými manželke akoby naznačoval svoju rozumovú prevahu. )

Literatúra východného bloku
- v ZSSR, ČSR, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku a Východnom Nemecku
- bola to literatúra totalitných režimov. Základným znakom bola ideológiou obmedzená autorská sloboda v témach a forme. Pokúšali sa literatúru unifikovať (literatúra mala mať rovnakú formu)
- ideovo nepresvedčení autori to nemohli prijať a preto vzniklo viacero „prúdov“.

1. Oficiálna literatúra – mala podporu strany i štátu – Č. Ajtmatov
2. Polooficiálna literatúra – autori boli vydávený po cenzúre, niektoré diela im nevydali, využívali alegóriu. - B. Pasternak
3. Neoficiálna literatúra
a) Exilová – vydávali ju emigranti v zahraničí
b) Samizdatová – čítať, písať i prepisovať ju bolo zakázané a trestné. Cenzúra bola zavedená na všetko, komisie dbali na ideovú čistotu. V 70. - 80. rokoch sa samizdatová literatúra dostáva na západ, kde ju vydávali a potom sa pašovala späť do Ruska. Medzi autorov tejto skupiny patrili - A. Solženicyn

Socialistický realizmus – 50-te roky. Zobrazovali verné skutočnosti, ale len v hraniciach pravdy režimu. Mali čiernobiele videnie sveta, dochádzalo ku skresľovaniu skutočností. Bolo im povedané o čom môžu písať.
Venovali sa témam vojny. V 50-tych rokoch bol preferovaný kolektívny hrdina (hrdinská červená armáda). Prelomové dielo bol Osud človeka od Šolochova.

Západná literatúra

Demokratické usporiadanie krajín, v ktorých sa rozvíjala, jej umožnilo členenie na rôzne smery a prúdy:

Existencializmus
- vznik po 1.svetovej vojne v Nemecku a po 2.svetovej vojne sa rozšíril vo Francúzsku (J. P. Sartre, A. Camus)
- všíma si vnútorný život človeka – jeho individualitu, osobnú slobodu, pocity a vzťah jednotlivca k svetu z hľadiska spoločenských vzťahov
- často sa vyskytuje motív ľahostajnosti, problém úzkosti, osamelosti a nezmyselnosti ľudskej existencie. Tieto problémy riešia hrdinovia sebauvedomovaním, rozhodovaním o vlastnom živote, činom. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje konvencii
- spoločnosť je pre indivíduum nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. – hrdina sa sám rozhoduje a nesie plnú zodpovednosť za svoju voľbu
- človek žije, aby zomrel, z toho pramení pocit absurdity a nezmyselnosti života
- existencializmus sa delí na viac prúdov napr. nemecký (M. Heidegger) a francúzsky (A. Camus) alebo náboženský (K. Jaspers) a ateistický (J. P. Sartre).

Autori zobrazujúci mládež
- autori sa skôr zameriavali na psychologické a etické aspekty vzťahu jednotlivca k spoločnosti
- v 50-tych tokoch dochádza medzi mladou povojnovou generáciou k vzburám proti konvencii a civilizovanému svetu dospelých.
- predstaviteľ: Jerome David Salinger
Rozhnevaní mladí muži
- dochádza predovšetkým medzi mladými ľuďmi k revolte proti spoločnosti, politike, studenej vojne, vojne vo Vietname
- ich názov je odvodený od názvu hry Johna Osborna Obzri sa v hneve. Je to hlavné dielo tejto skupiny. - - dráma je krutou výpoveďou o neschopnosti mladej generácie hľadať životnú perspektívu; vzbura mladých je živelná, bezmocná v hneve proti zaužívaným konvenciám a životnému štýlu. Svoj hnev však hlavný hrdina obracia proti svojim blízkym.

Beat generation

- paralelou k tzv. rozhnevaným mladým mužom je tvorba Beat generation v Amerike
- bolo to neurčité zoskupenie ľudí, ktorých koncom 50-tych rokov spájal „životný pocit“ (hlásali požiadavku intenzívneho vnútorného života, slobodu, nezávislosť, individualizmus)
- básnici beatovej generácie písali poéziu, ktorá bola určená k prednesu, k verejnému čítaniu
Neorealizmus

- snažili sa o drsné reálne vykreslenie života. Hrdinov nachádzali medzi obyčajnými dedinčanmi a jednoduchými ľuďmi v mestách
- využívali jazyk blízky ľudovému; jasné, priame vyjadrovanie
- rozvíja postupy, prostriedky a žánre kritického realizmu, prevláda sociálna tematika
- predstaviteľ: Alberto Moravia

Nový román

- odpsychologizovaný hrdina
- predstavitelia nového románu vychádzali z filozofie pozitivizmu a neopozitivizmu - hovorí o poznatkoch o realite, ktoré sa získavajú iba každodenným konkrétnym myslením a filozofia plní len úlohu analýzy.
- predstavitelia nového románu boli proti : tradíciám epiky (boli proti deju), žiadali odstrániť fabulu a psychologizovanie v dielach (nezaujímal ich vnútorný svet postáv), spisovateľ má písať racionálne - rozumovo.

Magický realizmus

- využíva tradičné realistické videnie sveta, často sa viaže na skutočné osobnosti
- zmiešava tragické s komickým a drsné s poetickým - nedá sa rozlíšiť sen od skutočnosti
- diela do seba absorbujú folklór (mýty, legendy, rozprávky), postava môže lietať
- nevyužívajú typizáciu postáv – hrdina vymykajúci sa priemeru, zmietaný citmi, vášňami, no navonok často pôsobí pasívne