C. Ohlas v slovenskej národnej kultúre: Veľkomoravskej tradícií sa začala venovať pozornosť až v 17. stor. keď sa začal formovať slovenský národ. Cyrilometodská tradícia mala význam všeslovanský, prvé literárne diela dávali predpoklad k ich kultúrnej jednote. Históriou VM sa zaoberal Ján Baltazár Magin /Ostré námietky ..... alebo Obrana/ a Juraj Fándly, jazykom Daniela Sinapsius Horčička /Nový trh latinsko – slovenský/ a neskôr Anton Bernolák /Kritická rozprava o slovenských písmenách/. Od čias národného obrodenia sa Veľkomoravská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre. Ján Hollý v epose Svätopluk sa pokúsil ukázať slávnu minulosť Slovákov a ich hrdinstvo v boji za slobodu. V epose Cyrilo-Metodiáda si všímal otázky jazyka, čo bolo odozvou na národne pomery v jeho súčastnosti. Ján Kollár v Predspeve Slávy dcéry žiali nad dávnou minulosťou Slovanov, ktorí sídlili v oblasti Dunaja. Tejto tematike sa tiež venovali Ľ. Štúr, J. M. Hurban, P. O. Hviezdoslav, L. N. Jége a atď...

D. Slovanské jazyky: Porovnávaním staroslovienčiny so slovanskými jazykmi sa dokázalo, že európske jazyky a jazyky značnej časti západnej Ázie vychádzajú zo spoločného prajazyka – indoeurópskeho, ktorým sa hovorilo asi 3500 rokov p.n.l. Jednotlivé indoeurópske kmene sa postupne oddeľovali a osídľovali nové územia. Jazyky kmeňov sa ovplyvňovali a prichádzali do styku aj s jazykmi iných jazykových skupín.
K indoeurópskym jazykom patria:
1. chetitsko – luvijské jazyky
2. tocharsky jazyk
3. indoiránske jazyky
4. arménsky jazyk
5. grécky jazyk
6. baltské jazyky / litovsky, lotyšský/
7. slovanské jazyky
8. germánske jazyky – západogermánske /anglický, holandský, flámsky, nemecký, luxemburský a jídiš /severogermánske/ dánsky, švédsky, norsky, islandský, faerský/
9. italické a románske /latinský, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalský, rumunský, moldavský/
10. keltské /írčina, waleština, bretónčina/

Slovanskými jazykmi hovoria príslušníci slovanských národov v strednej a východnej Europe. Všetky sa vyvinuli zo spoločného základu – praslovančiny. Delíme ich na tri skupiny:
1. západoslovanské /slovenský, český, poľský, lužicko – srbský/
2. južnoslovanské /srbský, chorvátsky, slovinský, bulharský, macedónsky/
3. východodslovanské /ruský, ukrajinský, bieloruský/
Západoslovanské jazyky sa členia na južnú vetvu /slovenský a český/ a na severnú vetvu /poľský, lužicko – srbský/.

Slovenčina si podľa jazykovedca R. Krajčoviča zachovala 108 praslovanských slov. Sú to napr. slová: voda, človek, zem, kosa, hrad, pán. Veda k týmto poznatkom dospela lexikologickou porovnávacou metodou: napr. slov. ruka – poľ. roka, ruš. ruka, chorv. ruka.
Slovenčina a Čeština sú najbližšie slovanské jazyky. Vyvinuli sa z prazápadoslovanských nárečí, ktorými hovorili slovanské kmeňe, ktoré sa v 6. – 8. stor. usadili na našom území. Obidve majú niektoré znaky spoločné.