V r. 1843 ho z Katedry odvolali pre vlastenecké myšlienky. Štúr však nerezignoval a naďalej sa venoval politickej, publicistickej činnosti. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodňoval v spise Narečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí. Dokazoval tu, že národ možno považovať iba taký celok ľudí, kt. má vlastný jazyk, materiálne hodnoty a duchovnú svojbytnosť – kultúra, história, náboženstvo. Ako jazykovedec sa prejavil aj v knihe Náuka reči slovenskej. Tu opisuje pravopis, syntax, hláskoslovie, tvaroslovie nového spis. jazyka. Vydával noviny Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski.
Tieto publikácie sa stali strediskom národného a kultúrneho života. Boli 1. slovenské politické, kultúrne, hospodárske noviny. Žiadali tu zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu a rozšírenie národného školstva. Za tieto idey Štúr bojoval i ako politik a poslanec za mesto Zvolen na Uhorskom sneme v Bratislave. Na podnet Štúra, Hurbana, Hodžu v Liptovskom Mikuláši v r. 1848 sformulovali – vydali dokument Žiadosti slov. národa. Žiadali zavedenie slovenčiny v školách, úradoch a autonómiu Slovenska. Vláda neakceptovala tieto požiadavky a preto na nich vydala zatykač. Preto oni utiekli do Čiech. Prešli do Viedne a zorganizovali tu povstanie proti vláde a Slovenskú radu. Pomoc čakali od Viedne – od cisára, on však sľuby nesplnil a revolúciu potlačili. Potom nastal Bachov absolutizmus, kt. zrušil demokratické slobody, zaviedol tlačový zákon – cenzúru a vodcov povstania dal pod policajný dozor. Tak Štúr prežil posledné roky v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke v r. 1856. Tam je aj pochovaný. Jeho básnická tvorba nie je rozsiahla.
Cyklus básní Dumky večerní, zaznieva v nich romantický smútok prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Štúr žiali nad ťažkým údelom ľudu. Vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril osobnú a reflexívnu lyriku. Vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života.
Poéziu zanedbával, pretože ju nepokladal za svoj hl. záujem. Spevy a piesne sa inšpirujú rodným krajom, stratou jeho blízkych i krásnych ideálov mladosti. Je tvorcom intímnej romantickej lyriky. O národných piesňach a piešňach plemien slovanských – vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, kt. prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ. Odsudzoval subjektivizmus a individualizmus. Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku rakúskej ríše vyjadril v diele Slovanstvo a vek budúcnosti. Mylne sa v ňom domnieval, že slovanské národy oslobodili cárske Rusko.
Samo Chalupka – je jedným z najstarších štúrovcov. Bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej. Odišiel ako dobrovoľník bojovať za slobodu Poliakov. V bojoch bol ranený. Spevy – angažované za politický program národného obrodenia. Vyslovil vieru vo veľkú slovenskú budúcnosť. Upútala ho Jánošíkovská tematika.
Likavský väzeň – uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Neupadá do beznádeje, verí, že sa mu podarí dostať na slobodu, aby mohol opäť zhromaždiť okolo seba junákov. Charakteristickou črtou Chalúpku je monumentalita. Spočíva v lokalizovaní básní do úzkej súvislosti s nejakým statickým úkazom, okolo ktorého sa rozvíja osud postavy. Jánošík sa tu ocitá vo väzení na zámku a už na začiatku si uvedomuje svoje položenie. Využíva motív vatry ako symbol slobody pre ľud.
