SLOVENSKÁ ROMANTICKÁ LITERATÚRA
(1830 – 1850)
Slovenské národné hnutie opierajúce sa o nerozvitú buržoáziu, vidiecku inteligenciu, slabé meštianstvo aj zemianstvo sa vyvíjalo v podmienkach dvojakého útlaku a to rakúskeho hospodárskeho a maďarského národnostného útlaku. Proti tomuto útlaku bol zameraný program novej štúrovskej generácie a mal národno-oslobodzovací charakter. Štúrova škola sa formovala v 30-tych rokoch 19. stor. v Bratislave, kt. bola sídlom krajinského snemu a významným mestom Uhorska. Tu sa aktivizovala revolučná generácia mládeže –tzv. romantická štúrova generácia. V r. 1829 vzniká na brat. lýceu Spoločnosť česko-slovanská. Zakladatelia: Karol Štúr a Samo Chalupka. Bol to študentský samovzdelávací spolok, kt. po príchode Ľudovíta Štúra zmenil svoj program a do popredia sa dostali národné, politické a vlastenecké otázky. Organizovali ich na počesť rôznych hist. udalosti, pamätné výstupy na Devín – 1836 si prijali hist. slov. mená. (Štúr – Belislav, Hurban – Miloslav).
Vláda zakázala študentské spoločnosti pre ich vlastenectvo a členovia začali pracovať v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovanskej. Vedúcim tejto katedry bol profesor Palkovič a jeho zástupcom je Ľ. Štúr. Pre vlasteneckú činnosť Štúra z katedry odvolali a jeho najhorlivejší prívrženci – demonštratívne odišli s ním do Levoče. Vtedy Janko Matúška napísal hymnickú báseň Nad Tatrou sa blýska.
Program štúrovcov nastolil otázku uzákonenia spis. Jazyka. Štúr správne vycítil, že slovenský ľud potrebuje novú spisovnú formu, kt. by vyhovovala katolíckej väčšine i evanjelikom a bola by blízka ľudovej reči. Preto v júli 1843 došlo ku kodifikácii spisovného jazyka na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana, Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom. Za základ spis. slovenčiny prijali stredoslovenské nárečie a uzniesli sa na fonetickom pravopisnom princípe. Písal tak Kráľ, vychádzali almanachy – Nitra, Tatrín. Proti bol Kollár, Hollý schvaľoval.
Štúrova romantická literatúra je obsahom i formou národná, spätá s ľudom a s jeho záujmami. Prikláňa sa k ľudovej slovesnosti a slovanským literatúram, k domácej ľudovej slovesnosti. V dielach našich autorov prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti, význam ľudovej slovesnosti a slovanský humanizmus. Odmieta individualizmus a titanizmus na rozdiel od svetového romantizmu. Obranou národa a politickým bojom ovplyvnila nasledujúce literatúry. Hl. literárnym druhom sa stáva lyrika. V próze prevládajú historické piesne a krátke prózy zo súčasnosti.
Karol Kuzmány – nadchnutý myšlienkou slobody napísal hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. V diele Běla predstavuje ideálny meštiansky život. Opísal jeden deň štud. majálesu, kt. vyvrcholením je zasnúbenie dcéry učiteľa Běla s Milnovom, kt. je vzdelaným obchodníkom a uvedomelým Slovákom. Každá časť sa končí piesňou a lyrickými vložkami – vsuvkami. Autor chcel predstaviť slov. mládež a meštianstvo ako vzdelané a národne uvedomelé – preto je to idylický epos.
Napísal román Ladislav (sentimentálna poviedka). Ladislav je zeman pokrokových názorov, zaľúbi sa do farárovej dcéry Hanky, ale na otcovu radu sa pred svadbou vyberie do Európy, aby spoznal život. Cestu opisuje denníkovou formou s filozofickými úvahami. Po návrate sa ožení s Hankou, kt. predčasne zomrie a Ladislava čaká tragický osud. Opisuje slov. kultúrny život a obhajoval slovenčinu, kt. by sa mal ľud vzdelávať.
Ľudovít Štúr – je vedúcou osobnosťou národného obrodenia. Svojou všestrannou literárnou a publicistickou tvorbou, organizátorskou a politickou činnosťou bol vedúcou osobnosťou slov. národného hnutia i slov. romantickej literatúry. Narodil sa v Zay v Uhrovci, v r. 1815 v rodine učiteľa, kde získal základné vzdelanie. Po štúdiách na nemeckom gymnáziu prešiel do Bratislavy (1829) na lýceum, tu sa stal členom Spoločnosti česko-slovanskej a neskôr jej vedúcou osobnosťou. Po zakázaní spoločnosti pre jej vlasteneckú činnosť sa Štúr stal zástupcom na Katedre česko-slovanskej reči a literatúry. Vystupoval proti národnému útlaku. Dva roky študoval v Halle a po návrate prednášal po európskych a slovanských mestách.
V r. 1843 ho z Katedry odvolali pre vlastenecké myšlienky. Štúr však nerezignoval a naďalej sa venoval politickej, publicistickej činnosti. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodňoval v spise Narečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí. Dokazoval tu, že národ možno považovať iba taký celok ľudí, kt. má vlastný jazyk, materiálne hodnoty a duchovnú svojbytnosť – kultúra, história, náboženstvo. Ako jazykovedec sa prejavil aj v knihe Náuka reči slovenskej. Tu opisuje pravopis, syntax, hláskoslovie, tvaroslovie nového spis. jazyka. Vydával noviny Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski.
Tieto publikácie sa stali strediskom národného a kultúrneho života. Boli 1. slovenské politické, kultúrne, hospodárske noviny. Žiadali tu zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu a rozšírenie národného školstva. Za tieto idey Štúr bojoval i ako politik a poslanec za mesto Zvolen na Uhorskom sneme v Bratislave. Na podnet Štúra, Hurbana, Hodžu v Liptovskom Mikuláši v r. 1848 sformulovali – vydali dokument Žiadosti slov. národa. Žiadali zavedenie slovenčiny v školách, úradoch a autonómiu Slovenska. Vláda neakceptovala tieto požiadavky a preto na nich vydala zatykač. Preto oni utiekli do Čiech. Prešli do Viedne a zorganizovali tu povstanie proti vláde a Slovenskú radu. Pomoc čakali od Viedne – od cisára, on však sľuby nesplnil a revolúciu potlačili. Potom nastal Bachov absolutizmus, kt. zrušil demokratické slobody, zaviedol tlačový zákon – cenzúru a vodcov povstania dal pod policajný dozor. Tak Štúr prežil posledné roky v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke v r. 1856. Tam je aj pochovaný. Jeho básnická tvorba nie je rozsiahla.
Cyklus básní Dumky večerní, zaznieva v nich romantický smútok prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Štúr žiali nad ťažkým údelom ľudu. Vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril osobnú a reflexívnu lyriku. Vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života.
Poéziu zanedbával, pretože ju nepokladal za svoj hl. záujem. Spevy a piesne sa inšpirujú rodným krajom, stratou jeho blízkych i krásnych ideálov mladosti. Je tvorcom intímnej romantickej lyriky. O národných piesňach a piešňach plemien slovanských – vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, kt. prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ. Odsudzoval subjektivizmus a individualizmus. Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku rakúskej ríše vyjadril v diele Slovanstvo a vek budúcnosti. Mylne sa v ňom domnieval, že slovanské národy oslobodili cárske Rusko.
Samo Chalupka – je jedným z najstarších štúrovcov. Bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej. Odišiel ako dobrovoľník bojovať za slobodu Poliakov. V bojoch bol ranený. Spevy – angažované za politický program národného obrodenia. Vyslovil vieru vo veľkú slovenskú budúcnosť. Upútala ho Jánošíkovská tematika.
Likavský väzeň – uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Neupadá do beznádeje, verí, že sa mu podarí dostať na slobodu, aby mohol opäť zhromaždiť okolo seba junákov. Charakteristickou črtou Chalúpku je monumentalita. Spočíva v lokalizovaní básní do úzkej súvislosti s nejakým statickým úkazom, okolo ktorého sa rozvíja osud postavy. Jánošík sa tu ocitá vo väzení na zámku a už na začiatku si uvedomuje svoje položenie. Využíva motív vatry ako symbol slobody pre ľud.
Junák – Jánošík a jeho hôrni chlapci hrdinsky bojujú proti mocipánom. Všetci padnú, autor verí v obnovenie Jánošíkovského odboja. Jánošíkovský motív spojený s ťažkým položením slov. národa Chalupka spracoval aj v básni Kráľohoľská. Tu opisuje iba Jánošíkovu družinu, kt. sa rozrastá v „jasné šíky“ bojovníkov za národnú slobodu. Záver básne vyznieva ako výzva k súčasníkom, aby povstali proti krivde v básni Boj pri Jelšave – v ňom zvíťazilo nie turecké vojsko, ale „bystrá Slovač naša.“
Turčín Poničan – je to dojímavá ľudská dráma jednoduchej slovenskej ženy, kt. poturčenec, kedysi unesený zo Slovenska, odvlečie do otroctva. Matka v ňom spoznáva vlastného syna. Poturčenec, keď musel uznať, že otrokyňa je jeho matka, ju žiada, aby zostala pri ňom a pri svojom vnúčati. Ona však odmieta žiť v prepychu a chce sa vrátiť. Patriotizmus tu víťazí nad bohatstvom, princíp pospolitosti k slov. ľudu nad materinskými citmi. S tureckými vpádmi súvisí aj Branko. Hrdinsky bojoval proti presile a len zradou ho premohli. Básnik si pred smrťou určil, aby na jeho náhrobný kameň vytesali dvojveršie z tejto básne:
Pravde žil som, krivdu bil som
Verne národ môj ľúbil som
Zobrazenie hrdinstva ľudu v boji za slobodu vrcholí v hrdinskej epickej básni Mor ho! – Historický námet z čias rímskeho panstva. Cisár Constantinus r. 358 vtrhol do Panónie, aby si podrobil odbojné kmene Lemiakov. Chalupka ich pokladal za Slovákov a preniesol na nich všetky ideálne ľudské vlastnosti. Dej lokalizuje na hranice vlasti, k Dunaju pod „pevný hrad“. Sem prichádzajú hrdí slovenskí junáci k pyšnému cisárovi s mierovým posolstvom, v kt. autor zdôrazňuje slov. slobodomyselnosť a hrdosť. Cisár neuznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Nasleduje slovanská odveta, nebojácny útok junákov s výkrikom „Mor ho!“ na cisára a jeho vojsko. Zahanbený cisár prezerá svojich mŕtvych vojakov a v ušiach mu znie výkrik junákov: A ty mor ho“
Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia,
Ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
Sadli tam za pomedzím slovenského
Rodu.
A ty, mor ho! – hoj, mor ho! Detvo môjho
Rodu,
Kto kradmou rukou siahne na tvoju
Slobodu,
A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom;
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Príroda tvorí jednotu s hrdinským dejom a vlasteneckým pátosom. Hrdina je kolektívny – slovenskí junáci, kt. predstavujú slov. ľud. Autor využíva kontrasty (cisár pyšný a zbabelý zotročiteľ, junáci hrdí, smelí, obetaví) Chalupka odsúdil pokusy o podmanenie malých národov a veril v silu ľudu, kt. si vie ubrániť slobodu. Zdôrazňoval rovnosť človeka s človekom, národa s národom. Symboly (Tatry – Dunaj ako lokalizácia územia Slovákov), prirovnania. Majstrovsky narába s ľudovým jazykom a využíva trinásťslabičný verš. Ideami národnej rovnoprávnosti a slobody burcoval proti krivde, násiliu a nespravodlivosti.
Janko Kráľ – bol najrevolučnejším básnikom Štúrovej školy. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v nebohatej meštianskej rodine. Po štúdiách v Kežmarku a v Levoči prichádza v r. 1842 do Bratislavy na lýceum, kde sa dostal do kruhu Štúrovej mládeže. Tu napísal 1. básne. Po Štúrovom zosadení z funkcie zástupcu profesora demonštratívne opustili Bratislavu. Jeho reakcia na túto udalosť bola báseň Duma bratislavská.
1. okruh – Lyrická báseň. Žiali nad tým, že je málo tých, kt. sa postavili na Štúrovu obranu. Báseň je výzvou do boja za slobodný život. Vykresľuje mládenca opúšťajúceho matku a rodný kraj, aby v šírom svete bojoval, kým nezahynie.
Orol- boj a rozpor, v básni sa vyznáva, že „radšej zhynie na poli, ako by žil v nevôli.“ S priateľom Jánom Rotaridesom vyzýval ľud, aby povstal proti pánom a so zbraňami v ruke si vydobyli svoje práva. Prednášal aj svoju Krajinskú pieseň, v kt. privítal revolúciu.
Za buričstvo si vyslúžil desaťmesačný trest v Šahách. Odišiel do Lipt. Mik., kde organizoval dobrovoľnícky oddiel. Vtedy napísal Jarnú pieseň, jednu z najkrajších básní o slobode. Kráľ sa obracia k všetkým slovanským národom, aby si vydobyli národnú slobodu a podali si svorne „bratské ruky k veľkému životu“. Sklamaný neúspechom revolúcie napísal revolučnú báseň Šahy. Na pozadí vlastného osudu revolucionára, kt. sa dostal do väzenia, zobrazil celý tragický priebeh revolúcie. Lúči sa so svojimi nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť. Položil základy slovenskej modernej a reflexívnej a revolučnej lyriky. Odvahu do boja za národnú rovnoprávnosť vyslovil v básni Slovo. „Hore za česť slobodu, slovenskému národu.“ Básne s Jánošíkovskou tematikou .
2. okruh – Výlomky z Jánošíka. Báseň Janko je obrazom mladého pána, zhnuseného mestom a hľadajúceho uspokojenie v nepokojnej prírode. Pri divej jazde v snehovej víchrici mu zamrzne kočiš a on sa zamýšľa nad sebou a nad životom chudobného ľudu. V básni Žobrák zobrazil na pozadí prírodnej scenérie hrdinu, kt. trestá panskú svojvôľu, a hoci ho panská presila dokaličí „vnútorne ho nezlomí.“ Po rokoch preoblečený za žobráka putuje po krajine a hlása príchod novodobého Jánošíka. Odpor proti panskému svetu vyjadruje Zbojníkova balada, kt. básnik vkladá do úst Jánošíkovskému hrdinovi. Z obžalovaného sa stáva žalobca spoločenského zriadenia a privoláva trest vládcom.
3. lyricko-reflexívna filozofická lyrika- tu patrí cyklus 70-tich básní, kt. vyšiel pod názvom Dráma sveta. Autor tu vyjadruje pesimistické nálady z prítomnosti a minulosti, verí v lepšiu budúcnosť, zobrazuje život ľudu, ich tragické a ťažké osudy, kritizuje rakúsku vládu a premiéra Metternicha, poukazuje na násilie a korupciu. Históriu predstavuje ako boj diabla o moc. Tento boj vedie k vojnám a k zotročeniu ľudstva.
4. balady- v baladách vyzdvihuje autor odvahu vzbúriť sa proti vtedajšiemu spôsobu života, aby sa zmenil osud národa – cieľ štúrovcov. Vystihuje pocity mladých ľudí, kt. sa postavili proti svetu s odhodlaním priviesť obete. Napr. toto vidíme v balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, autor sa štylizuje do osoby hl. hrdinu. Divný Janko je Janko Kráľ, kt. je odhodlaný oslobodiť zakliatu pannu – slov. národ. Janko sa vyberie do temnej noci a uvidí pannu uprostred rozbúreného Váhu a v búrlivej noci sa vrhol do vody, aby ju zachránil. Jeho obeť je smrť, hynie vo vlnách. Autor zobrazuje posmrtné splynutie s prírodou. Autor titansky bojoval pre národ. Janko je burič, samotár, hrdý a divný. Preto ho dedina nechápe. Nepochopenie ho vháňa do samoty a do prírody. Autor tu podáva obraz svojho vnútra, kt. nikdy nenachádza pokoj. Ďalšou baladou je Zverbovaný – hl. postava Janík zrastený spojený s ľudom je synom prírody a má tiež odbojné, nepokojné, buričské črty. Východisko nachádza iba v boji so zbraňou v ruke. Iný charakter má balada Kvet, kt. opisuje sklamanie, bolesť z nešťastnej lásky dievčaťa, kt. matka nútila vydať sa za bohatého starého vdovca. Dievča sa lúči s matkou a umiera od žiaľu.
Pán v trní – je to pochmúrna balada, kde hrdina je príslušníkom panstva, pri návrate z poľovačky zbadá krvavé znaky zločinu na svojich šatách. Nehovorí sa konkrétne, čo spáchal, čo sa stalo, pochmúrny dej, potom sa dozvieme z rozhovoru medzi matkou a dcérou, že pán vo svojom šialenstve vybehol do noci, zaplietol sa do tŕnia, lebo ho trápia výčitky svedomia z utláčania a zdierania ľudu. Balada vyznieva ako obžaloba všetkých, ktorí zdierajú ľud.
Balady sú obrazom mravného zmýšľania a cítenia ľudu, ovplyvneného poverami a bájmi. V Povesti je potrestaná neúcta k starobe, v Skamenelom nevera milého a porušenie prísahy, v balade Kríž a čiapka roztopašnosť a zneúcteni hrobu a v Bezbožných dievkach, privolanie diabolskej moci čarami, kt. si dievky chceli získať ženíchov. Autor využíva ľudový jazyk, prirovnania, gradáciu, príslovia a porekadlá.
Ján Botto – bol básnikom, kt. najdôslednejšie vychádzal z ľudových foriem a pomocou nich vyjadroval nespokojnosť so svojou dobou. Študoval v Levoči. Demonštratívne opustili lýceum pre odvolanie činnosti Jednoty mládeže. Zapisoval povesti, hral divadlo, recitoval.
Prevažujúcou témou ranej poézie je zakliatosť Slovenska. Orol- ľud čaká na smelého junáka a verí v oslobodenie. Revolučné horlenie najlepšie vyjadril v básni K mladosti, kde odsudzuje pasivitu mládeže a burcuje. Báseň Báj na Dunaji predstavuje Slovensko ako „zakliatu krajinu“, čakajúcu na „víťaza“, kt. ju oslobodí. Slovensko a slov. národ symbolizuje „biela húska s červenými ústy“, plávajúca na rozbúrenom Dunaji, kt. vyslobodzuje odvážny šuhaj. „Junák orol v ligotavej zore“ predstavuje Ľ. Štúra. Z Levoče odišiel Botto na štúdium zememeračstva do Pešti. Tu zažil revolúciu, na ňu ako básnik reagoval v Piesňach vojenských a v básni Pochod, v kt. sa inšpiroval Petöfim. Vyzýva Slovákov do boja: „Do rúk, bratia, šable, kosy!“
Porevolučné básne – Žltá ľalia o porušení manželskej prísahy vernosti. Hoci si manželia sľúbia lásku až za hrob, Evka sa po Adamovej smrti vydá. Za nedodržanie sľubu je potrestaná. Mŕtvy Adam prichádza o polnoci po svoju nevernú ženu a ona mu v náručí zomiera. Má napätie.
Hrôzu, utrpenie a životnú tragiku vidieť i v baladách Ctibor (o bezohľadnom pánovi Beckova, kt. znesvätil nedeľu poľovačkou, a preto je potrestaný) a Margita a Besná. Táto báseň sa viaže na dve skaly v Strečnianskej doline, medzi ktorými preteká Váh. Skaly, nebezpečné pre pltníkov, boli opradené povesťou o vdove, kt. svoju peknú nevlastnú dcéru zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu. Pod ťarchou výčitiek sa pomätie a neskôr na tom istom mieste sama skočí do Váhu. Autor využíva gradáciu. Pochmúrny tón balád je reakciou na vlastné tragické životné pocity. Ideou je víťazstvo spravodlivosti.
Smrť Jánošíkova – jeho námetom sú predsmrtné vízie a smrť Jánošíka a žiaľ jeho družiny. Do deviatich spevov je pripojený lyrický predspev. V ňom cez alegóriu matky a detí rozposiela svoje verše po Slovensku, svoje sympatie s rebelmi.
1. spev je oslavou Jánošíka, jeho družiny a ich odboja proti poddanskej porobe a zdieraniu. Jánošíkovci žijú slobodným životom. V závere vatra, symbol slobodného života, dohára, družina sa dozvedá o lapení Jánošíka a uvedomuje si svoj koniec. „Boli časy, boli, ale sa minuli“.
2. spev je obrazom zlapania Jánošíka, kt. nepremôže presila, ale zrada. Jánošík však ostáva nezlomený a odvráva premožiteľom.
3. spev sa začína opisom čierneho tyrana, kt. Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho bojí. Za Jánošíkom prichádza v podobe milej duša ľudu.
4. spev – je najpochmúrnejší, sú tu noci vo väzení a sen Jánošíka o mladosti. Diabol mu pripomína blížiacu sa smrť.
5. spev patrí k najkrajším básňam o slobode v slovenskej poézii. Jánošík verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti. Básnik verí, že národu môže pomôcť len silný jednotlivec, „bohatier Boží“.
6. spev vyslovuje nádej, že chmáry naveky nezastrú slnko, že túžba po slobode bude večne živá. Dej vrcholí, keď kňaz káže Jánošíkovi modliť sa pred popravou. Ten odmieta modliť sa za seba a modlí sa za ubiedený ľud. Tragický mement nie je v pasivite ubiedeného a zastrašeného ľudu.
7. spev – opisuje sa v ňom Jánošíkova poprava, keď smúti nebo i zem Jánošík sa lúči s rodným krajom a spomína na svoj boj proti tyranom. Ľud je mĺkvy. Vnútorný nepokoj a túžba po novom Jánošíkovi v ňom rastie.
8. spev zobrazuje Slovensko ako zakliatu krajinu, v kt. si ľud rozpráva o Jánošíkovi povesti. Jánošík sa tak stáva symbolom slobody a boja proti krivde.
9. spev (Zjavenie) je alegorický. Jánošíkova svadba s kráľovnou víl nie je únikom do mytológie, ale dôkazom Jánošíkovej nesmrteľnosti, dôkazom žitia jeho odkazu v ľude. Kráľovná víl predstavuje symbol slobody a spev družíc je spevom o víťazstve.
Botto využíva krásne baladické figúry, napr. hyperboly, deminutíva, prirovnania, rečnícke otázky a symboly.
Báseň je komponovaná na kontraste tragizmu a heroizmu. Konflikt medzi bezprávím a slobodou a zdôrazňuje, že sloboda je pre človeka tou najvyššou hodnotou. V tom spočíva aj hl. romantický konflikt, v rozpore medzi veľkými túžbami a skutočnosťou. Aj keď má lyrickosť prevahu, je to báseň lyricko-epická. Epické časti tvoria pozadie reflexií. Smútok, kt. vyplýva z básne, je výsledkom porevolučného sklamanie štúrovcov. Písal príležitostné básne, v kt. reagoval na spoločenské udalosti. Pozdravil Memorandové zhromaždenie v Martine i založenie Matice Slovenskej. Proti národnostnému útlaku sa ozval v básni Vrahom, narážajúc na zrušenie slov. gymnázií. Tvorba J. Bottu je úzko spätá s ľudovou poéziou, s myšlienkami národno-oslobodzovacieho a sociálneho boja. Odzrkadľuje udalosti tých čias.
Andrej Sládkovič – veril v sily ľudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse. Vlastným menom Braxatoris, narodil sa v Krupine v rodine učiteľa. Živil sa súkromnými hodinami. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, kt. rodičia vydali za bohatého medovnikára. Pôsobil ako evanjelický farár. Revolúciu privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti.
Báseň Sôvety v rodine Dušanovej, písal v Halle. Na rozhovoroch s ľudstvom sa zúčastňujú alegorické postavy, kt. tlmočia Heglové tézy, že rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkou oslávenia ľudského ducha. Pranieruje lakomstvo, pokrytectvo, hlúposť.
S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, kt. odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína. Skladba má dve časti. 1. lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V 2. časti reflexívno-symbolicej, láska nadobúda nadosobný, spoločenský charekter. Vyslovuje svoj ideál krásy, kt. stelesnením je Marína. Postupne sa prelína básnikova láska k dievčine s láskou k otčine: „Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, a obe v jednom objímať!“ Odkrývajú sa momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Maríne prichádza symbolický pokušiteľ v podobe „motýľa“, neskôr v podobe „mátohy, hadiska, tajného zlosyna a satana.“ Marína na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu.
Mladosť – nechápe ako mladosť tela, ale stav duše, túžbu človeka po kráse: „Ale kto láske a kráse žije, ten večne zostane mladý.“
Mladosť pomôže človeku uskutočniť túžby a ideály, zmeniť skutočnosti. Poslaním človeka je vyplniť život krásou. Marína je v 10-veršových strofách:
Ja sladké túžby, túžba po kráse
Spievam peknotou nadšený,
A v tomto duše mojej ohlase
Svet môj je celý zavrený;
Z výsosti Tatier ona mi svieti,
Ona mi z ohňov nebeských letí,
Ona mi svety pohýna,
Ona mi kývy zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
Krás mojich moja Marína!
Slovensko mladé, rodisko moje
Aj mohyla mojich kostí!
V tebe mám pekných obrazov dvoje
A dvoje veľkých ľúbostí! –
Ako je krásna tá moja deva,
Aká k nej ľúbosť vo mne horieva:
Tak ty a k tebe, otčina!
Ako tys´ pekná, krajina moja,
Ako mladistvosť milá mi tvoja:
Tak pekná, milá Marína!
A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hľaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
Je hlas nebeský v zemskom ohlase,
Je nepokoj duší svätý,
Je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
Je kvetín lásky rajská záhrada,
Je anjel v prachu zaviaty!
Bezprostredne po Maríne napísal ďalšiu lyricko-epickú skladbu Detvan. Skladá sa z 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.
1. spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastnenosť ľudu s prírodou. Sú tu reflexie o slov. ľude. Zoznamuje s hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho výzorom a záľubami. Tu sa 1. raz prejaví Martinom zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, kt. sa vrhol na bezbranného zajaca.
V 2. speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slov. ľudu. S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, kt. zabil, patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
3. spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí na Matiáša, kt. básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil aj zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
4. spev je obrazom Eleny, kt. básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ, očarený jej krásou, daruje jej prsteň.
5. spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca.
Z dedinského mládenca, ľúbiaceho, spravodlivého, čestného, priameho sa stáva bojovník proti zlu a zástanca utláčaných. Obaja sú básnikovým stelesnením sily a krásy slov. ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na kt. bude stáť budúca „pyramída slobody“. Kompozícia -idea básne. Sládkovič sa cíti súčasťou národa, hovorí v jeho mene.
Stojí vysoká, divá Poľana,
Mať stará ohromných stínov,
Pod ňou dedina Detvou volaná,
Mať bujná vysokých synov:
Či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
Nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
Nehľadí dcéra tejto rodiny,
Keď má porodiť šuhaja?-
Vieru v budúcnosť Slovenska vyslovil v básni Nehaňte ľud môj.
Milica – s námetom srbsko-tureckých bojov, poukazuje na slov. vlastenectvo v boji proti tureckým uchvatiteľom.
Na memorandové zhromaždenie reagoval Sládkovič básňou Svätomartiniáda a na tisícročné jubileum príchodu slov. vierozvestov básňou Lipa cyrilometodská.
Jozef Miloslav Hurban – boj jedným z najaktívnejších a najvýznamnejších osobností slov. národ. A lit. Života. Narodil sa v Beckove v rodine evan. farára. Študoval na brat. Lýceu. Na výlete štúrovskej mládeže na Devín prijal slovanské meno Miloslav. Po ukončení teológie sa stal kaplánom a farárom v Hlbokom. Tu sa konala schôdza Štúra, Hurbana a Hodžu – dohodli sa prijať novú spis. Slovenčinu. V revolučných rokoch 1848 – 1849 patril k najaktívnejším agitátorom a organizátorom. Stál na čele ozbrojeného povstania. Bol jedným zo zakladateľov Slov. národnej rady. Vo Viedni zorganizoval boj proti uhorskej revolúcii, a tým sa postavil na stranu cisárskej Viedne. Sklamal sa neúspechom revolúcie, účastník memorandového zhromaždenia a spoluzakladateľ Matice Slovenskej. Vo svojich veršoch kritizoval odrodilstvo, veril v budúcnosť Slovákov a Slovanov. Postoj k súčasnému spol. životu prejavil v cestopisnej črte Prechádzka po povážskom svete a v besedniciach Korytnické poháriky. Pomocou humoru a satiry pranieruje záporné stránky slov. života, najmä alkoholizmus, úžerníctvo a malomeštianstvo.
Od Silvestra do troch kráľov – komika okolo bohatého starého mládenca Ďorďa Šúplatu postupuje. Hľadá bohatú nevestu, no nakoniec si zoberie svoju starú slúžku Hanu, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii. Hana medzitým žreb predala advokátovi, kt. ho venoval priateľovi, slov. spis. Milonskému, ako svadobný dar. Príbeh sa odohráva v mestečku, v kt. prekvitá klebetárstvo, honba za majetkom, pýcha a nevzdelanosť. Novela v spoločenských postrehoch, kritizuje meštianstvo a protivníkov slov. idey. S buditeľskými náhľadmi je spojený Hurbanov záujem o hist. témy. Z veľkomoravského obdobia čerpal námet na prózy Svadba krále veľkomoravského a Svatoplukovci. Poukázal na slávnu minulosť a potreba súdržnosti v boji proti nepriateľom.
Do čias Matúša Čáka sa vrátil v hist. Povesti Olejkár. Dej je osnovaný okolo dojemnej lásky olejkárovho pomocníka k Hrabovcovej dcére Ľudmile a okolo intríg, kt. snujú zlatník a olejkár proti Matúšovi. Príbeh sa odohráva v Trenčíne a priľahlom okolí. Začína sa opisom tmavej, búrlivej silvestrovskej noci v r. 1249, plnej hrôzy a tajuplnosti. Vtedy prichádza tajomná postava olejkára Hrabovca k trenčianskému zlatníkovi. Hrabovec sa zo žiarlivosti dá zlákať prefíkaným zlatníkom a pripravuje mu jedy, kt. využíva na odstránenie Matúša a jeho prívržencov. Ich sprisahanie odhalí Vít, kt. chce pred Hrabovcovou pomstou utiecť s milovanou Ľudmilou do Čiech. Hrabovec spoznáva svoj omyl, na súde sa kajúcne priznáva k vine. Kedysi ľúbil zlat. dcéru Želmíru a z tejto lásky sa im narodil syn. Jeho bohatá zemianska rodina nesúhlasila s tým, aby sa oženil s chudobnou dievčinou. Želmíra zo zúfalstva spáchala samovraždu a Hrabovca vyhnali z rodičovského majetku. Venoval sa poznávaniu prírody a po rokoch sa stal váženým liečiteľom. Syna dal do výchovy k chudobnej žene. Po rokoch sa oženil s peknou, bohatou dievčinou Miladou a mali dcéru Ľudmilu. Keď Vít dospel, vzal si ho otec za pomocníka. Mladí ľudia sa do seba zaľúbili a až v závere spoznávajú, že sú súrodenci. Zlatníka odsúdili na smrť, Hrabovcovi Matúš udelil milosť.
Hurban idealizuje Čáka. Zobrazuje ho ako silného, cieľavedomého a spravodlivého vladára. Matúš tu vystupuje ako uvedomelý Slovan a Slovák. Povesť má všetky znaky rom. štýlu. Dej je napínavý, plný zvratov, silná vášeň, láska, zložité vzťahy medzi ľuďmi, intrigy, pomsta a víťazstvo dobra nad zlom.
Gottšalk - autorovi nešlo o historicky verné zobrazenie života pobaltských Slovanov v 11. stor., ale o odsúdenie násilného nem. pokresťančovania Slovanov. Hl. postavou je slov. knieža Gočalko, kt. opúšťa svoju pohanskú manželku a dcéru, aby sa oženil s dánskou kres. Princeznou a pod pogermánčeným menom Gottšalk šíril kresťanstvo medzi svojimi kmeňmi. Nakoniec ho potrestajú vlastní pohanskí krajania a zabijú ho. Pri kresťanstve vyzdvihuje jeho humanistický základ, ale odsudzuje formy akými sa šírilo. V pohanstve si cení jeho demokratizmus a radosť zo života.
Slovensko a jeho život literárny – podal prehľad dejín slov. literatúry od najstarších čias po štúrovské obdobie. Vysoko vyzdvihuje najmä Štúrovu školu.
Životopis Ľ. Štúra – v ňom zobrazil životné osudy a život ost. Štúrovcov.
Ján Kalinčiak - boj najkritickejším štúr. prozaikom, kt. tvorba smerovala k realizmu. Narodil sa v Hornom Záturčí v rodine evan. farára. Veľký vplyv na lit. tvorbu mala matka, pôvodne zemianka, kt. mu v detstve rozprávala o zemianských rodinách. Z Levoče prichádza na lýceum do BA, kde sa stal aktívnym členom Spoločnosti česko-slovanskej. Jeho rom. básne vyjadrujú bojovnosť, túžbu po čine a nemožnosť. Už počas štúdií si získal meno najlepšieho poviedkara. Je známa hist. povesť Bozkovci z čias Matúša Čáka, kt. idealizoval. Venoval sa histórií. Po návrate pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Modre. Dostal sa do sporu so Štúrom, kt. sa nezdal dosť národne zanietený, kritizoval jeho ľúbostné city a neúčasť v povstaní. Bol redaktorom a vydavateľom mesačníka Orol.
Hl. časť diela tvorí próza, hlavne hist. povesti. Na hist. pozadí zobrazuje ľudské vášne a drámy. U Kalinčiaka hynú rovnako dobrí i zlí.
Milkov hrob - z čias kráľa Matiáša sa Milko zriekne svojej lásky, aby zachránil Žilinu pred pomstou svojho soka. Vladimír ho dá zákerne zavraždiť. Na mieste jeho hrbou umiera i jeho milá Mária. Vladimír, čakajúc Máriu, aby spolu ušli, ju v preoblečení nespozná a zabije ju. Jeho zas zabije blesk. V povesti sa preplietajú realistické prvky s rom. Realisticky sú vykreslení mešťania, obyvatelia Žiliny, kým hl. postavy sú rom. výnimoční jednotlivci.
Krvná pomsta je hl. motívom povesti Bratova ruka. Mikuláš Badánsky sa ožení s príslušníčkou rodiny, na kt. musí podľa prísahy vykonať pomstu. Každý rok posiela na smrť jedného jej člena. Nad posledným svojím švagrom, sa zľutuje a odtne mu iba ruku, kt. doma skrýva a nájde ju jeho žena. Tak sú odhalené jeho zločiny a sám nakoniec končí na popravisku.
Najkrajšou rom. povesťou je Púť lásky. Dej sa odohráva v okolí Myjavy v časoch tureckých vpádov. Janko Černok, pán hradu Branč, chce získať najkrajšie dievča Myjavy Žofiu. Jeho protivník, a sok v láske, aga Osman ho počas svadby zajme. Žofia sa rozhodne nájsť milého a oslobodiť ho. Aga Osma, keď vidí, že nezíska jej lásku, Černoka prepúšťa. Janka, preoblečeného do tur. Šiat, pri Myjave zabijú sedliaci. Žofia o niekoľko týždňov od žiaľu zomiera. V závere povesti autor dodáva, že k Černokovmu a Žofiinmu hrobu chodí po nociach Žofiin otec a mládenec aga Osma. Janko a Osman sú výnimoční ľudia, silní jednotlivci.
Povesť Mládenec slovenský - dej sa odohráva na trenčianskom hrade po páde Veľkej Moravy. Stanislav sa stáva členom Slov. bratstva pod prísahou, že sa zriekne všetkých osobných záujmov. Jediný raz sa previní tým, že nechá žiť nepriateľského vojvodcu Dlugoša- otca svojej milej. Podľa rady starších bratstva svojou láskou a konaním porušil prísahu a preto ho čaká smrť. Stanislav vo väzení na tren. hrade pri pohľade na boj svojich vylomí mreže, postaví sa na čelo vojska a víťazí. Napriek tomu, že dokazuje, že láska k žene nie je v rozpore s národnými záujmami.
S podobnou myšlienkou sa stretávame i v rozsiahlej povesti Knieža liptovské. Nevlastný brat Jána Korvína sa zaľúbi do dcéry nepriateľa Štefana Zápoľského. Na pozadí ľúbostnej drámy sú vykreslené spory medzi šľachtou a kráľom, realistické obrazy lip. zemanov. Miestne povesti: Mních - sklamanie, keď chce uniesť dcéru lipt. zámku.
Námet ľudového rozprávania o zániku lipt. dediny umiestnil do obdobia rákociovských vojen a spracoval ho v povesti Svätý Duch. Zachytáva život a povahu slov. zemanov. Život zemanov, ich spory a charakter, kt. Kalinčiak načrtol v orm. prácach , naplno vykreslil vo svoje vrcholnej próze Reštavrácia. Je to jediná humoristická próza so šťastným koncom. Námetom je obraz kortešačiek pred voľbami župných úradníkov a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. Sú to konflikty romantické: láska s prekážkami, prísaha, zrada. Dejový línia je veľmi jednoduchý. Príbehy z príprav na voľby a boj o zemianske hlasy medzi dvoma hl. kandidátmi na úrad vicišpána. Adamom Bešeňovským a Jánom Potockým. Rodina Levických sa pridáva striedavo na stranu Beš. a Pot. Dôležitú úlohu v predvolebnom boji zohrávali peniaze. Obaja kandidáti si získavajú hlasy voličov hostinami, pijatikou a podplácaním kortešov. Takým bok i Matiáš Bešeňovský. Pomocou intríg dosiahne Potocký víťazstvo. Boj o zemianske hlasy vyznačujúci sa podvodmi, sa napokon končí kompromisom, svadbou Števka Levického s Aničkou Bešeňovskou. V povesti niet víťazov ani porazených, všetci dostali to, po čom túžili. Dielo sa prejavilo v charakterizácii postáv, využíva príslovia, porekadlá, a hovorovú reč, čo dodáva vete osobitný význam. Kalinčiak zobrazuje zanikajúcich zemanov s úsmevom a humorom, ale i napriek tomu je jeho pohľad na zemianstvo kritický a presvedčivý.
Súčasťou jeho tvorby bola i lit. Činnosť. Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča. Zdôrazňoval zobrazovanie objektívnej reality. Bol náročný a kritický. Svojou literárnou, teoretickou, pedag. činnosťou patril k najvyhranenejším osobnostiam štúr. generácie.
Súvetia
Syntax sa zaoberá spájaním slov do viet a spájním viet do súvetí. Slová sa spájajú na základe významových, formálnych ,gramatických vzťahov do tzv. skladov syntagiem. Rozlišujeme prisudzovací sklad – predikatívna syntagma – žiak píše a určovací sklad – determinatívna syntagma –pekný chlapec; priraďovací sklad – koordinatívna syntagma – zošit, kniha.
Syntagma – minimálne významové gramatické, formálne a štruktúrne spojenie plnovýznamových slov.
Vetné členy- základné: podmet – subjekt, prísudok – predikát
Rozvíjajúce vet. členy: predmet – objekt, prívlastok – atribút, príslovkové určenie – adverbiále, prístavok – apozícia, doplnok – sekundárny predikát
Vety delíme podľa:
1.členitosti – jednočlenné, dvojčlenné
2.modality – postoj hovoriaceho ku skutočnosti
Oznamovacie – klesavá melódia
Rozkazovacie a žiadacie vety –klesavá melódia
Želacie – stúpavo – klesavá mel.
Opytovacia – doplňovacia – kles. mel
Zisťovacia – stúp. Mel.
Zvolacie – variant týchto viet
Modalita sa vyjadruje modálnymi slovesami, modálnymi príslovkami – možno, treba a mod. časticami – asi, hádam
3.podľa zloženia
Jednoduché – minimálna, zákl. syntaktická jednotka s uceleným významom, gramatickou usporiadanosťou a intonačnou uzavretosťou. Môže byť holá, rozvitá
Zložené – súvetia. Súvetie pozostáva z 2 a viac viet. Zložené súvetie pozostáva z viec ako 2 viet. Rozoznávame:
Podraďovacie – hl. veta je nadradená vedľajšej vete, kt. vyjadruje chýbajúci vetný člen hl. vety – rozoznávame:
Podmetová – kto, čo
Predmetová – že, aby, kto, čo , aký
Prívlastková – aký, ktorý
Príslovková – miesto, čas, spôsob, príčina, účel, podmienka
Prísudková – ako, ako, že, aby
Doplnková – že, ako, aby
Priraďovacie súv. – parataktické súv., kde sú vety rovnocenné a medzi nimi je vzťah:
Zlučovacie –a , i, ani
Stupňovacie – ba, nielen – ale aj, dokonca
Odporovacie – ale, no, ale, predssa
Vylučovacie – alebo, buď, alebo – alebo
Dôvodové – veď, však, totiž
Dôsledkové – preto, teda, a preto
