SLOVENSKÁ ROMANTICKÁ LITERATÚRA
(1830 – 1850)
Slovenské národné hnutie opierajúce sa o nerozvitú buržoáziu, vidiecku inteligenciu, slabé meštianstvo aj zemianstvo sa vyvíjalo v podmienkach dvojakého útlaku a to rakúskeho hospodárskeho a maďarského národnostného útlaku. Proti tomuto útlaku bol zameraný program novej štúrovskej generácie a mal národno-oslobodzovací charakter. Štúrova škola sa formovala v 30-tych rokoch 19. stor. v Bratislave, kt. bola sídlom krajinského snemu a významným mestom Uhorska. Tu sa aktivizovala revolučná generácia mládeže –tzv. romantická štúrova generácia. V r. 1829 vzniká na brat. lýceu Spoločnosť česko-slovanská. Zakladatelia: Karol Štúr a Samo Chalupka. Bol to študentský samovzdelávací spolok, kt. po príchode Ľudovíta Štúra zmenil svoj program a do popredia sa dostali národné, politické a vlastenecké otázky. Organizovali ich na počesť rôznych hist. udalosti, pamätné výstupy na Devín – 1836 si prijali hist. slov. mená. (Štúr – Belislav, Hurban – Miloslav).
Vláda zakázala študentské spoločnosti pre ich vlastenectvo a členovia začali pracovať v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovanskej. Vedúcim tejto katedry bol profesor Palkovič a jeho zástupcom je Ľ. Štúr. Pre vlasteneckú činnosť Štúra z katedry odvolali a jeho najhorlivejší prívrženci – demonštratívne odišli s ním do Levoče. Vtedy Janko Matúška napísal hymnickú báseň Nad Tatrou sa blýska.
Program štúrovcov nastolil otázku uzákonenia spis. Jazyka. Štúr správne vycítil, že slovenský ľud potrebuje novú spisovnú formu, kt. by vyhovovala katolíckej väčšine i evanjelikom a bola by blízka ľudovej reči. Preto v júli 1843 došlo ku kodifikácii spisovného jazyka na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana, Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom. Za základ spis. slovenčiny prijali stredoslovenské nárečie a uzniesli sa na fonetickom pravopisnom princípe. Písal tak Kráľ, vychádzali almanachy – Nitra, Tatrín. Proti bol Kollár, Hollý schvaľoval.
Štúrova romantická literatúra je obsahom i formou národná, spätá s ľudom a s jeho záujmami. Prikláňa sa k ľudovej slovesnosti a slovanským literatúram, k domácej ľudovej slovesnosti. V dielach našich autorov prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti, význam ľudovej slovesnosti a slovanský humanizmus. Odmieta individualizmus a titanizmus na rozdiel od svetového romantizmu. Obranou národa a politickým bojom ovplyvnila nasledujúce literatúry. Hl. literárnym druhom sa stáva lyrika. V próze prevládajú historické piesne a krátke prózy zo súčasnosti.
Karol Kuzmány – nadchnutý myšlienkou slobody napísal hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. V diele Běla predstavuje ideálny meštiansky život. Opísal jeden deň štud. majálesu, kt. vyvrcholením je zasnúbenie dcéry učiteľa Běla s Milnovom, kt. je vzdelaným obchodníkom a uvedomelým Slovákom. Každá časť sa končí piesňou a lyrickými vložkami – vsuvkami. Autor chcel predstaviť slov. mládež a meštianstvo ako vzdelané a národne uvedomelé – preto je to idylický epos.
Napísal román Ladislav (sentimentálna poviedka). Ladislav je zeman pokrokových názorov, zaľúbi sa do farárovej dcéry Hanky, ale na otcovu radu sa pred svadbou vyberie do Európy, aby spoznal život. Cestu opisuje denníkovou formou s filozofickými úvahami. Po návrate sa ožení s Hankou, kt. predčasne zomrie a Ladislava čaká tragický osud. Opisuje slov. kultúrny život a obhajoval slovenčinu, kt. by sa mal ľud vzdelávať.
