Pre miestnosť s ideálne odrazivými stenami musí byť splnená podmienka, že na povrchu stien bude mať normálová zložka akustickej rýchlosti nulovú veľkosť.
U malých miestností má veľký vplyv na rozloženie spektra vlastných kmitov tvar miestnosti, teda u pravouhlej miestnosti pomer ich strán. Jedným z najdôležitejších výsledkov tejto zjednodušenej vlnovej teórie akustických polí uzavretých priestorov je odpoveď na otázku, ktoré z pomerov strán miestnosti sa môže považovať z hľadiska rovnomerného rozloženia spektra ich vlastných kmitov za optimálne. Tento problém bol skúmaný z hľadiska maximálneho možného počtu vlastných kmitov dosiahnuteľného v miestnosti určitého objemu v určitom kmitočtovom intervale pri zmene pomeru ich strán, tak tiež z hľadiska rovnomernosti rozloženia spektra vlastných kmitov na kmitočtovej osi v určitom kmitočtovom intervale. Najväčší počet viacnásobných módov vzniká v priestoroch s veľkou geometrickou symetriou ako napr. v tvaru „krychle“, alebo kvádrov s pomerom strán rovnakými celými číslami. Naopak maximálneho počtu vlastných kmitov s najmenším počtom degenerovaných módov dosiahneme v miestnosti s pomerom strán 1 : 1,9 : 1,4.

Voľba optimálneho pomeru strán miestnosti je dôležitá hlavne u malých hlásateľní, posluchových miestností a pod., u ktorých nieje z ekonomických dôvodov možné a účelné voliť dostatočne veľký objem miestnosti. Tento uvedený prípad optimálnych pomerov je vodný skôr pre bežné obytné miestnosti, pre náročnejšie účely ja vždy potrebné požiť miestnosť väčšieho objemu. Pre iné ako pravouhlé tvary priestorov sa už nedá, ani za predpokladu ideálne odrazových stien vypočítať systém vlastných kmitov.

Pre prenos reči môžeme pomerne spoľahlivo určovať subjektívne faktory kvality prenosu pomocou percenta zrozumiteľnosti, pretože v reči sú dominantnou zložkou významové informácie. Reč, ktorá nieje zrozumiteľná, nemôže dobre plniť svoje poslanie. Experimentmi bolo zistené, že pre dosiahnutie maximálnej možnej zrozumiteľnosti reči, či už pri bezprostrednom počúvaní v sále, alebo prenosu z nejakej miestnosti je vhodné, aby tzv. optimálne doby dozvuku miestnosti boli pomerne krátke, hlavne v malých miestnostiach. Rastúcim objemom miestnosti sa môže mierne zväčšovať.

Obzvlášť niektoré druhy hudby (kostolná hudba, oratória, určité druhy symfonickej hudby) priamo vyžadujú pre dosiahnutie maximálneho estetického popr. emocionálneho účinku, aby boli prevádzkované v miestnostiach s dlhšou „optimálnou“ dobou dozvuku, pričom pre druhy hudby s výraznou rytmickou zložkou /rock/ sa ako najvhodnejšie javia priestory s kratšou optimálnou dobou dozvuku.

Pre reč je najoptimálnejšia doba dozvuku od 0,4 až po 1,4 s, objem miestnosti od 100 do 10 000 m3. Pre orchestrálnu hudbu je najvhodnejšia doba dozvuku od 1,2 až po 2,2 s a objem miestnosti od 1000 do 20 000 m3. Okrem veľkosti dozvuku je pre dosiahnutie uspokojivého vnemu pri počúvaní či prenosu akustický prirodzených signálov dôležitý tiež kmitočtový priebeh doby dozvuku. Keby sme prenos posudzovali z čisto fyzikálneho hľadiska, javil by sa žiadúcim pre neskreslený prenos aspoň celkovej spektrálnej obálky signálov, aby doba dozvuku bola pokiaľ možno kmitočtovo nezávislá a aby všetky spektrálne zložky signálov doznievali rovnako rýchlo. Táto požiadavka však nie je možno - a ako ukazujú skúsenosti ani potrebné – vždy dodržať v celom pásme akustických kmitočtov. Tak u veľkých sál sa dá v oblasti nízkych kmitočtov obzvlášť pri bezprostrednom počúvaní pripustiť zvýšenie doby dozvuku až o 50 % v oblasti najnižších kmitočtov bez rušivého vplyvu. Táto skutočnosť je zrejme spôsobená menšou citlivosťou a rozlišovacou schopnosťou ľudského sluchu v nízkych kmitočtoch. Vo veľkých sálach (asi od 5000 m3) potom v najvyšších kmitočtoch od cca 4 až 5 kHz klesá doba dozvuku zákonito s rastúcim kmitočtom vplyvom zväčšujúcich sa absorpcií zvukovej energie pri šírení vzduchom po značne veľkých stredných volných dráhach medzi jednotlivými obrazmi. Na tento pokles doby dozvuku u najvyšších kmitočtov sme zrejme dlhodobou skúsenosťou tak zvyknutí, že nepôsobia vôbec rušivo, skôr naopak.

Je zrejmé, že nie je možné realizovať miestnosť s „optimálnou akustičnosťou“ pre všetky druhy hovoreného slova, hudby (atď.) pre ľubovoľný počet účinkujúcich a poslucháčov. Preto je nezbytné v priestoroch s vysokými nárokmi na akustičnosť riešiť problémy akustiky špeciálne pre určitý požadovaný účel využitia. Dlhodobou skúsenosťou sa ustálilo rozčlenenie týchto priestorov na priestory s publikom pre priamy posluch reči (posluchárne, prednáškové siene, divadlá a pod.) a na sály pre priamy posluch prevažne hudby (koncertné siene, koncertné štúdiá a pod.). Samostatnú skupinu tvoria rozhlasové a televízne štúdiá každého druhu, filmové štúdiá a ďalšie štúdiá pre záznam zvuku.