1. Úvod

„SVET SPOČÍVA NA RUKE ROĽNÍKA" vraví francúzske príslovie. Lenže človek jestvuje na našej planéte niekoľko státisícročí, zatiaľ čo poľnohospodárstvo iba niekoľko- jednu - dve desiatky tisícročí. Čo slúžilo ľudstvu ako opora v priebehu väčšej časti jeho dejín?
Ako bolo objavené poľnohospodárstvo - a bolo vôbec „objavené"?
Pred poľnohospodárstvom sa ľudia venovali lovu, rybárstvu a zberu plodín. J. J. Rousseau nazval túto dobu „zlatou": príroda dávala človeku všetko, čo potreboval pre život, v hotovej podobe; i keď jeho životné podmienky neboli nijako pohodlné. Stovky tisícročí sa človek potuloval po planéte a jeho jedinou námahou bolo zohnúť sa, zdvihnúť zo zeme jej chutné dary, pre čosi sa náhle rozhodne rozlúčiť s týmto pohodlným stavom. Skončila sa éra prisvojovania, začala sa epocha pretvárania. Mnohým historikom skúmajúcim prvotnopospolnú spoločnosť sa prechod človeka k poľnohospodárstvu nezdal až takým veľkým. Jeden z nich, E. Taylor, napísal: „Poľnohospodárstvo netreba pokladať za akýsi priveľmi zložitý objav. Lebo aj najprimitívnejší divoch pri svojich poznatkoch o vlastnostiach jedlých rastlín, ktoré zbiera, musí dobre vedieť, že ak sa semená a korene zasadia do pôdy na náležitom mieste, začnú určite rásť."
Zdá sa, že takýto malý rozdiel medzi zberom plodín a pestovaním možno ľahko prekonať: veď divoch vie, že rastlina , ktorú zasadil, vyrastie a zarodí; príroda mu už pošepkala do ucha svoje tajomstvo; treba už len ísť a obrábať zem. „Poľnohospodárstvo sa vyvíjalo veľmi ľahko," nazdáva sa iný známy bádateľ prvotnopospolnej spoločnosti, „takmer hravo, zo zábavky či jednoduchej náhody sa rýchlo prešlo na povrchové využívanie pôdy, ktoré dnes nazývame okopávaním."
Podľa citovaných historikov zaoberajúcich sa prvotnopospolnou spoločnosťou musíme si predstaviť nášho pravekého predchodcu ako človeka síce dosť nemotorného, ale so sklonmi k vedeckej konfrontácii, analýze, ba i žartom. Všetko by tak mohlo byť, ibaže skúsenosti pri skúmaní poľnohospodárstva zaostalých národov hovoria o čomsi úplne inom. Svojho času sa brazílska vláda pokúsila vštepiť poľnohospodárske návyky indiánskemu kmeňu Bororo, pridelila mu pôdu , dostatok osiva, pracovné náradie, ba i inštruktorov. Inštruktori pred zrakmi svojich ľahostajne mlčiacich „žiakov" skyprili a osiali pôdu. . .

Príslušníci kmeňa Bororo nečakali, kým siatiny dozrú, z nedočkavosti ich vykopali a s chuťou zjedli, potom sa vybrali do džungle, aby sekerami, čo dostali na klčovanie nových pozemkov, rýchlejšie dosiahli vysoko rastúce plody. V tejto súvislosti ruský historik I. Ziber napísal : „Vďaka neschopnosti či nesvedomitosti prisťahovalcov prvotnopospolnej spoločnosti sa pripisujú ekonomické formy života, ktoré jej boli úplne cudzie a ktoré jej pristanú ako krave sedlo. Je nútená nosiť ich bez akéhokoľvek významu a pochopenia, iba navonok, podobne ako domorodí Novozélanďania nosili spočiatku európsky odev: je známe, že ich ženy si okrúcali mužské nohavice namiesto šálu a muži, s klobúkmi v ruke, nasadili si na hlavu škatule od klobúkov."
No ak si historici tak ľahko poradili s problémom prechodu k poľnohospodárskej výrobe, vyrovnať sa s problémom pôvodu kultúrnych plodín už bolo horšie. Koľko času treba na to, aby sa zmenil dajaký z druhov Aegilops (hypotetická divá predchodkyňa pšenice) na dnešný Triticum durum?
Starí Egypťania boli poverčiví, verili v posmrtný život a naivne sa nazdávali, že „tam" aj tu človek musí jesť. Do hrobiek faraónov i do hrobov chudobných roľníkov spolu s nebožtíkmi ukladali i to , čo bolo ich stálou obživou. Predovšetkým zrno pestovaných plodín. Keď naši súčasníci skúmali hroby, s údivom zistili, že nejestvujú dajaké zásadné rozdiely medzi staroegyptským druhom Triticum spelta (špadlová pšenica) a pred jeho divými predkami ukázal sa rovnako veľký ako rozdiel medzi poslednými a dnešnou Triticum durum (pšenica tvrdá). Kedy sa človek stal poľnohospodárom? Kedy vlastne vzniklo poľnohospodárstvo? A aký má vplyv na vznik ľudskej civilizácie?
Cieľom tejto práce je objasniť vznik poľnohospodárstva a jeho vplyv na ľudskú spoločnosť. Dôvod prečo som sa rozhodol danú tému spracovať je, že Slovensko bolo vždy zväčša poľnohospodárskou krajinou, a tak i ja mám k tejto téme pomerne blízko. A tiež preto, že v poslednom čase sa na poľnohospodárstvo akosi zabúda, ľudia akoby pozabudli, čo ich vlastne živí.

2.1. Pokrok vyvolaný obrábaním pôdy

Charakteristickým znakom prevratných zmien ľudského vývoja v období r. 10 000 (8000) - 3000 pred Kr. , ktoré označujeme ako neolit, bolo obrábanie pôdy. Obrábanie pôdy tak významne zasiahlo do vývoja, že sa hovorí o „neolitickej revolúcii" v dejinách ľudstva. Cieľavedomé pestovanie rastlín vytvorilo základné podmienky komplexného vývoja spoločenských foriem až v období prvých vyspelých civilizácií, ktoré vznikali okolo r. 3000 pred Kr., a umožnilo aj pokračovanie vývoja človeka v duševnej oblasti.

Vďaka obrábaniu pôdy sa podarilo neolitickým ľuďom po prvýkrát prispôsobiť prírodné prostredie vlastným potrebám a účelne ho zmeniť. Lovci a zberatelia z kamennej doby boli v plnej miere spätí s prírodou a závislí od nej práve vďaka čisto prijímateľským a prisvojovacím formám hospodárskeho života. Naproti tomu človek v neolite už začínal naozaj vyrábať. Výdobytky novej formy hospodárskeho života - istý nadbytok potravy, vývoj nových techník a výstavba stabilných sídiel dávali človeku relatívnu nezávislosť od náhod a hrozieb okolitej prírody. Vedomé úsilie o dosiahnutie istých cieľov však menilo aj myslenie ľudí. Úplné podriadenie prírode vystriedal zážitok samostatného jedinca, ktorý sa staval proti prírodným procesom a silám. V období tzv. neolitickej revolúcie, ktorá obsiahla okolo sedem tisícročí ľudských dejín, sa utvorili materiálne a duchovné zárodky všetkých vyspelých kultúr Mezopotámie, Egypta, Číny, Japonska a dávnej Ameriky. Principiálny prerod ľudského bytia v technickom, umeleckom a náboženskom zmysle nastal po vzniku písma, jednoznačného znaku vyspelej kultúry, ktorá vznikla v Mezopotámii a Egypte okolo r. 3000 Kr. Písomné záznamy boli nevyhnutné odvtedy , čo ľudia začali riadiť výsev pšenice. 2.2. Predpoklady obrábania pôdy

Obdobie obrábania pôdy sa nezačalo na celej Zemi naraz, ale s časovým posunom spôsobením zaľudnením z doby ľadovej. Pôda sa začala obrábať prvý raz okolo r. 8000 pred Kr. na Blízkom východe, v oblasti tzv. úrodného polmesiaca (obr.č.9) , teda na výbežkoch pohorí Zagros a Taurus medzi riekami Eufrat a Tigris. Takmer súčasne sa začala cieľavedome obrábať pôda v ďalších troch oblastiach vo svete, a to nezávisle od seba vo Východnej Ázii , v Mexiku a v Peru. Ako príčinu prechodu k obrábaniu pôdy uvádza britský vedec Gordon Childe dramatické zmeny podnebia v poslednej ľadovej dobe, ktoré sústredili skupiny ľudí do ešte obývateľných oblastí, t.j. do oblastí, ktoré neboli vysušené alebo pusté (napr. Dolina Nílu okolo r. 4500 pred Kr.). Koncentrácia ľudí a nedostatok potravín priviedli ľudí k obrábaniu pôdy. Podľa novších výskumov (napr. Roberta J. Braidwooda z r. 1960) však klimatické zmeny neboli taká zásadné, ako sa doteraz predpokladalo. Podľa tejto teórie sa obrábanie pôdy rozvíjalo vo vhodných oblastiach, kde už ľudia, zvieratá a rastliny dlhší čas žili trvalo popri sebe. Ľudia zo staršej doby kamennej dosiahli hranice svojho duševného a fyzického vývoja v rámci rodovej spoločnosti. Dospeli k rozsiahlym znalostiam o dostupných materiáloch na výrobu nástrojov, zbraní, obydlí, odevov a nádob.

Tieto schopnosti sa uplatnili pri zmene zdroja obživy a zmene techniky lovu. Namiesto veľkých zvierat, mamutov a sobov, sa začali loviť menšie druhy ako tury, divé svine, jelene, srnce a losy. Lovci museli dôkladne spoznať správanie zveri, pretože lovené druhy boli rozmanité a premiestňovali sa, zatiaľ čo ľudia sa zdržiavali stále na jednom mieste. Museli si zároveň nachádzať nové prostriedky obživy, čo lovcov a zberačov učilo lepšie spoznávať blízke okolie svojich sídiel. Mali k dispozícii čoraz väčšiu ponuku rastlinnej a živočíšnej potravy. Takto špecializovaní zberači sa mohli aspoň načas usadiť v oblastiach s dostatočnými zdrojmi obživy. Uskladňovanie zásob, teda potravín na momentálnu spotrebu, si totiž vyžadovalo väčšie nádoby, ktoré sa dali len ťažko premiesťovať. V oblasti „úrodného polmesiaca" rástla travina s veľmi veľkými a ľahko zberateľnými semenami. Boli to divá pšenica, ktorá sa stala najdôležitejšou kultúrnou plodinou západného sveta. Odohral sa proces domestikácie, teda premeny divorastúcej plodiny na kultúrnu formu, prispôsobenú potrebám ľudí, a to tam, kde táto výdatná travina rástla husto a na veľkých ucelených plochách. Pokusy poľnohospodárskeho výskumníka Jacka R. Harlana ukázali, že toto divo rastúce obilie bolo také husté, že za tri týždne zberu si mohla rodina pravekého zberača holými rukami, prípadne s nástrojmi kamennej doby nazbierať viac zŕn, než mohla za rok spotrebovať.

2.3. Neuvedomený proces domestikácie

Medzi prvé poľné plodiny vysievané ľuďmi patrili rozličné druhy pšenice a jačmeňa. Domestikované formy rastlín sa natoľko zmenili oproti divým formám, že napríklad v prípade pšenice by kultivovaná forma bez pomoci ľudského zásahu nemohla existovať. Táto zmena zdroja obživy sa neuskutočňovala ako cieľavedomý zásah, ale skôr ako proces prispôsobovania sa a neuvedomený výber. Tak to robili neolitickí zberači.
Divá pšenica sa rozmnožuje tak, že zrelé klasy sa rozpadnú a zrná z nich povypadávajú. Dlhá a drsná osť im umožní odletieť s vetrom pomerne ďaleko od materskej rastliny a po dopade sa zachytiť pevne v pôde. Tento spôsob, v prírode odôvodnený, bol pre pravekého zberača nevýhodný. Buď musel zberať obilie nezrelé, alebo boli veľké straty, ale v každom prípade to úrodu znižovalo. Práve táto nevýhoda zrejme podnietila proces domestifikácie rastlín. Zakladal sa na netypických odchýlkach od stavby tela a fyziológie normálnej rastliny. Mnohé rastliny pšenice nemohli pre genetické defekty vytrúsiť zrno z klasov a nemohli sa takto rozmnožiť.

Preto sa pri zbere získalo viac práve takýchto zŕn (zostávali v klasoch) a postupne sa ich zastúpenie v celkovom zbere zvyšovalo. Pri znášaní úrody do ľudského sídla sa pravdepodobne veľa zrna potratilo. Mohlo sa stať, že zrná padli do úrodnej pôdy, pretože takého sídla bývali z pravidla blízko vodných zdrojov a zároveň to bolo istej vzdialenosti od divej pšenice, rastúcej skôr v hornatých krajoch. Rastliny, ktoré vyhnali v ďalšom roku , boli teda zväčša z druhu, ktorý nevysieval semená a pritom rástli bližšie k dedine, takže ich zberali najskôr. Stálym opakovaním tohto nevedomého výberu vznikli nakoniec väčšie a výdatnejšie polia pšenice blízko dediny. Taká istá zmena bez prirodzeného rozmnožovania nastala aj pri všetkých rastlinách, ktoré človek zbieral. Rozhodujúci krok ku skutočnému obrábaniu pôdy sa odohral vtedy, keď neolitickí ľudia začali uskladňovať a plánovito vysievať drahocenné zrno. 2.3.1. Domestikácia v Ázii

Prvá rastlina, ktorú sa okolo r. 4000 pred Kr. podarilo domestikovať v Číne, bolo proso. Jeho divá forma rástla na strednom toku Chuang-che v oblasti bez lesov, ale s úrodnou náplavovou pôdou. Už okolo r. 4000 pred Kr. sa v dedinách severnej Číny pestovalo proso. Tieto dediny boli pomerne veľké (žilo v nich niekedy aj okolo šesťsto obyvateľov). Jednoduché chatrče z pospletaného prútia vymazaného blatom boli obohnané ochranou priekopou. Množstvo nájdených zásobovacích komôr v takýchto sídlach svedčí o vyvinutom poľnohospodárstve.
Dnešná najdôležitejšia kultúrna plodina Číny ryža bola domestikovaná okolo r. 3000 pred Kr. Jej divá forma rástla v subtropickom podnebí južnej Číny. Kultúrna odroda Oryza sativa pochádza asi z južnej Indie alebo juhovýchodnej Ázie. Ešte skoršie obrábanie pôdy je potvrdené v juhovýchodnej Ázii. V Thajsku sa našla domestikovaná fazuľa a druh hrachu asi spred r. 7000 pred Kr. Ryža sa tam pestovala pravdepodobne niekoľko tisícročí pred tým, než sa začala pestovať v Číne. 2.3.2. Domestikácia v Amerike

Súčasne sa začalo pestovanie plodín v Mexiku a Peru. Mexiko malo na to mimoriadne dobré predpoklady, pretože sú tu rôznorodé podmienky na pestovanie rastlín aj rozmanité druhy pôdy. Veľká rozmanitosť tu bola teda aj v jedlých divo rastúcich plodinách. V Mexiku nerástli však plošne, ako to bolo na Blízkom východe , takže tu sa prechod na usadlý spôsob života začal až neskôr. Prvé vyspelé kultúry v tejto oblasti vznikli takmer o dvetisíc rokov neskôr ako v Mezopotámii (okolo r. 1000 pred Kr.). V Strednej Amerike bola najdôležitejším článkom potravy kukurica. Táto plodina sa stala základom mayskej a aztéckej civilizácie.

Najstaršie stopy po nej pochádzajú z r. 5200 až 3400 pred Kr. Ešte skôr však bola domestikovaná tekvica a bôb. Najstaršie nálezy dokladov o neolitickom roľníctve v Amerike pochádzajú z jaskýň pri Mexickom zálive južne od Rio Grande (okolo r. 7000 pred Kr.).
Vysoko položené oblasti Peru bohaté na vodu a zver boli osídlené pravdepodobne už okolo r. 15 000 pred Kr. lovcami a zberačmi. Najstaršie nálezy svedčiace o pestovaní plodín sa datujú do r. 5600 pred Kr. Osobité klimatické pomery pobrežných oblastí Pacifiku nedávali vhodné predpoklady poľnohospodárstva. Darilo sa jedine tekvici. Systematicky sa tu plodiny pestovali až okolo r. 2500 pred Kr., keď na tichomorské pobrežie prenikla z vnútrozemia aj pestovateľská technika a plodiny. 2.3.3. Domestikácia vo svete

Tak sa skoro vo všetkých častiach starého sveta pestovala pšenica, jačmeň, ovos, šošovica, a hrach; v Amerike to bola tekvica, avokádo, fazuľa, bôb a kukurica; vo východnej Ázii mandle, bôb, betelové orechy, uhorky, hrach, pšenica a proso, ktoré bolo až do druhého tisícročia pred Kr. v Číne dôležitejšie ako ryža. Tým, že bol dostatok potravy, bolo aj menej úrazov pri love a nebolo treba zabíjať toľko novorodencov (čo bolo na prežitie nomádskych lovcov nevyhnutné), podstatne stúpol počet obyvateľov. Často dokonca prekročil možnosti obživy v jednom regióne, takže sa jednotlivé skupiny odtŕhali od kmeňového celku, keď si našli vhodné miesto na založenie nového sídla. Pestovanie rastlín a obrábanie pôdy jednoznačne podporovalo vývoj ľudských schopností a stalo sa základom civilizácie. 2.4. Chov zvierat

Podobne prebiehala aj domestikácia zvierat. Tu však prevládalo vedomé usmerňovanie človekom. Isté základné zákony chovu museli poznať už aj ľudia v staršej dobe kamennej, pretože najlepšie zvieratá nezabíjali, ale nechávali ich nažive na udržanie druhu. Zlepšená technika lovu, napr. vháňanie celých čried do košiarov, kde sa dali zvieratá ľahšie zabíjať, prispela nakoniec k chovu domácich zvierat. Prvé druhy domácich zvierat , teda kozy a ovce v Perzii a Anatólii okolo r. 7000 pred Kr. , mali ešte
aj tú východu, že žili v čriedach, takže boli zvyknuté nasledovať vodcu čriedy. Prirodzený výber rýchlo nahradil ľudský výber ; človek uprednostňoval zvieratá, z ktorých mal viac obživy a ktoré boli poslušnejšie. Nálezy v oblasti Ali Koš, v dnešnom Iráne na severe Perzského zálivu, dokazujú prítomnosť domestikovaných kôz a oviec asi z r. 6500 pred Kr. Obidva druhy sa chovali nielen na mäso, ale aj na mlieko a vlnu.

Ošípané, domestikované okolo r. 6000 pred Kr., neboli v týchto oblastiach takmer vôbec zaujímavé, lebo potrebovali veľa potravy a prenášali choroby. Tury sa v oblasti Blízkeho východu pokladali za zvieratá s kultovým významom, za symbol mužnosti a sily. Pes sa stal domácim zvieraťom zrejme okolo r. 15 000 pred Kr., pravdaže nie ako potenciálna potrava, ale ako strážca a pomocník pri love. V procese domestikácie človek prispôsoboval rastliny a zvieratá svojim potrebám, ale zároveň sa aj on sám prispôsoboval vlastným produktom. Po období lovcov a zberačov nasledovalo teda pestovanie plodín. S obdobím chovu zvierat sa začalo obdobie zmiešaného poľnohospodárstva, ktoré rozdelilo spoločenstvá roľníkov a chovateľov dobytka s rozdielnymi kultúrnymi charakteristikami. V roľníckych kultúrach sa vyvíjala technika a spoločenský život smerom k raným vyspelým civilizáciám. Nadbytok roľníckej produkcie umožňoval, aby sa jednotlivé činnosti špecializovali, a tým umožňoval deľbu práce nevyhnutnú pri vykonávaní rozsiahlych prác, ktoré by jednotlivé rodiny nezvládli. Tak sa napr. intenzifikovalo poľnohospodárstvo zakladaním zavlažovacích zariadení, budovali sa obranné zariadenia a udržiavali skupiny kňazov a bojovníkov. 2.5. Dom - dedina - mesto

Z pôvodných loveckých a táborových spoločenstiev staršej doby kamennej sa vyvíjali roľnícke dediny, tvoriace nové sídelné jednotky, a to navzájom nezávisle v najrôznejších častiach sveta. Ich začiatky sa viažu na Blízky východ a na obdobie r. 7000 pred Kr. V naplno rozvinutých neolitických kultúrach boli dediny a mestá dosť veľké, s niekoľkými stovkami až tisíckami obyvateľov

2.6. Sociálne pomery - vlastníctvo a vojna

Lovecké spoločenstvá staršej kamennej doby, pozostávajúce z jednotlivých rodín a len zriedkakedy zahŕňajúce viac ako niekoľko tuctov členov, nahradili roľnícke dediny s diferencovaným sociálnym systémom. Milodary v hroboch zo starších období svedčia o rovnosti vnútri sídla a medzi pohlaviami, ba plnohodnotnými členmi boli aj deti. Kolektivizmus tohto spôsobu života sa jasne prejavoval pri spoločných a nediferencovaných prácach na poli a pri zavlažovaní. Zároveň sa však začala prvá pracovná špecializácia. Remeselníci obrábali kameň, vyrábali keramiku a spracúvali kov, ostatní sa starali o obživu. Najvýraznejšiu zmenu sociálneho správania oproti skupinám zo staršej doby kamennej vnášala do života sídiel vojna.

Násilnosti sa síce vyskytovali aj pri lovcoch a zberačoch, ale až trvalé vlastníctvo, jeho získavanie, rozmnožovanie a obrana prispeli k rozšíreniu špecificky vojenského zmýšľania. Po prvýkrát začali zhotovovať remeselníci zbrane a ďalšie technické novinky na boj človeka s človekom. Okolo r. 3000 pred Kr. sa začala hlboká premena sociálneho života, a to vývoj inštitúcie vládnej moci (kráľovstva). V Egypte sa zväčšil odstup medzi vládcom a ostatnou spoločnosťou: kráľ, doteraz len bohatý a mocný muž vo významnom spoločenskom postavení, sa posunul do polohy božstva. Zo štruktúry niekdajšej rovnoprávnej spoločnosti tak vznikol splynutím náboženskej a politickej moci absolutistický kráľovský a úradnícky štát. Na začiatku kráľovstva bola závislosť obyvateľstva od kráľa odstupňovaná. Záplavy veľkých riek znamenali bohatstvo, ale aj nevyhnutnosť spoločnej práce, ktorá bola prirodzeným predpokladom spoločenského zriadenia. Obrábaním pôdy vznikli väčšie spoločenstvá, rastúce bohatstvo si vyžadovalo ochranu a základňu rozvoja, a tou boli veľké mestá. Z funkčných jednotiek rôznych špecialistov vznikla skupina kňazov, remeselníkov, obchodníkov, námezdných pracovníkov a roľníkov. Spoločnosť sa pomerne skoro začala deliť na aristokraciu, slobodných a otrokov. 2.7. Náboženské predstavy a abstraktné umenie

Hlboké zmeny v neolite sa netýkali len foriem hospodárstva, ale aj náboženských predstáv a ich vyjadrenia v umení. Namiesto jednotnej monoteistickej predstavy lovcov a zberačov zo staršej kamennej doby nastúpili na základe nového spôsobu života dve úplne odlišné náboženstvá. V prostredí pastierskych nomádov, ktorí nemali stále bydlisko, prežíval mužský boh staršej kamennej doby ; stelesňoval silu zvieracieho samca, najčastejšie býka. Jediným stálym miestom sveta pastierov boli pohrebiská, ktoré sa viditeľne označovali. Obrovské balvany (menhiry) označovali miesta kultového uctievania predkov. Roľníci naproti tomu mali stále bydlisko a ich majetok bol v pôde a dobytku. Dom, krb, semená a úrodná pôda sa vzťahovali na ženské božstvo. Hlavným symbolom ženy ako nositeľky života bola geometria rozčlenenia priestoru na štyri svetové strany, cyklus Mesiaca a voda. Namiesto mužského boha existovala predstava veľkej matky, napríklad Inui-Ištar v Mezopotámii, Izis v Egypte, alebo v maske démona v Číne. V poľnohospodárskej oblasti Mexika to bola Teteoinnan, matka bohov, bohyňa kukurice. Jej symbolom bol Mesiac, voda, slimák, sova a had. Sošky veľkej matky, ktorú chovatelia dobytka nepoznali , stáli v každom príbytku roľníka.

Ako sa menil obraz tohto božstva (mal stelesňovať úrodnosť, a tak strácal svoju konkrétnu podobu a menil sa na vyjadrenie pojmu človek, žena alebo život), tak aj umenie zobrazovať božstvo ako reálny objekt, ale v podobe čoraz abstraktnejšej. Len chovatelia dobytka neprestali uctievať obrázky z kamennej doby, ktoré zobrazovali lov a konkrétne zvieratá. V úplne rozvinutých poľnohospodárskych kultúrach už neexistovalo zobrazenie, ktoré by kopírovalo prírodu. Formy sa menili na geometrické abstrakcie kruhu, oválu a čiary. Takisto figúrky ženského božstva nepredstavovali skutočnú ženu, ale všeobecný pojem plodnosti. Špirála alebo lomená čiara predstavovali vodu ; vesmír bol hranatý, so štyrmi rohmi podľa štyroch svetových strán ; trojuholníkové značky zobrazovali úrodnosť. Ornamenty na nádobách teda neboli len jednoduchou ozdobou, ale mali aj vlastnú zmysluplnú hodnotu. Už najranejšie stupne neolitických kultúr svedčia o kultových a estetických názoroch prekračujúc rámec technickej a funkčnej účelnosti. Aj okrúhle stavby raných sídlisk sa stavali s monumentálnym zámerom. Vo veľkých sumerských sídliskách sa vedome narúšala symetria vnútorných miestností. Sochárske umenie v Egypte, Malej Ázii, Anatólii a Európe zobrazovalo motív ženskej postavy. Podobné sošky jednotného typu sa objavovali aj v Ázii. V plochej reliéfnej technike je nápadné, že v Egypte a Mezopotámii zobrazovali postavy z profilu, ale v Európe nachádzame len zobrazenia spredu pri maľbách na stenách a v jaskyniach. 2.8. Technický rozvoj

Medzi technické novinky v neolite patril nový spôsob obrábania kameňa, stavby z hliny a kameňa, vznik stolárskeho umenia, ale aj vznik najdôležitejšieho remesla - hrnčiarstva vrátane vynálezu hrnčiarskeho kruhu, a napokon spracovanie kovu. Poznávanie rôznych druhov kameňa umožnilo vznik novej techniky brúsenia a vŕtania pri výrobe ozdôb, nožov, nádob a sekier. Významný pokrok predstavovalo hrnčiarstvo, pretože ľudia po prvýkrát nemenili len formu suroviny, ale zmenili aj sám materiál. Mäkká hlina sa v ohni vypálila na tvrdú látku. Mäkký materiál sa dal tvarovať do najrôznejších tvarov prispôsobením konkrétneho účelu. Okolo r. 3000 pred Kr. bol na Blízkom východe objavený hrnčiarsky kruh, ktorý umožnil ďalšiu rozmanitosť tvarov. Významný vynález, spracovanie kovu, sa začal využívať okolo r. 8000 pred Kr. , ale rozšíril sa až o 2000 rokov neskôr v Iráne. Objav tavenia a liatia ponúkol nové možnosti, pretože sa dali získať akékoľvek formy. Kovy sa napríklad v hrnčiarskej peci tavia, takže sa po miernom ohriatí dajú vykovať na tenký brúsiteľný plech. Okolo r. 3000 pred Kr. v Mezopotámii už spracovanie kovu prekvitalo. Po pridaní cínu do používanej medi vznikol bronz.

Z bronzu sa dalo ľahšie odlievať a mohol sa spracúvať na tvrdšie predmety. Technické vynálezy podnietili ďalší rozvoj poľnohospodárstva, ktorého prebytky zasa umožnili výživu mnohých remeselníkov. Hľadanie stále nových materiálov zintenzívnilo obchod v Stredomorí a rozšírilo trh o výrobky mestských štátov. 2.8.1. Vynález písma

V priebehu tohto materiálneho a duševného vzostupu na konci neolitu sa začal vývoj písma. Centrom tohto vývoja boli vysoko vyvinuté sumerské mestské štáty, ktorých kňazi museli kontrolovať celkový verejný život. Pri organizácii spoločného zavlažovania, odovzdávania potravín a zaznamenávania ich zásob používali kňazi značky tak, že vtláčali jednotlivé obrázky predmetov do vlhkých hlinených tabuliek. Zoradením naturalistických značiek a skratiek rýchlo vzniklo písmo, ktorého znaky predstavovali už nie vlastný predmet, ale jeho pojem. V najstarších písomnostiach nenachádzame oslavu niečích činov, ako neskôr v Egypte, ale rýdzo hospodárske motívy, napr. zaznamenávanie tovaru alebo pracovných výkonov pre chrám. Postupom času sa značky stávali čoraz abstraktnejšími. 2.8.2. Prvé veľké ríše

Kolonizáciu starého sveta, ktorá sa začala v západnej časti Orientu, vyvolala populačná explózia a začínajúci sa obchod. Okolo r. 5000 pred Kr. sa obrábanie pôdy a príslušná duchovná kultúra rozšírili cez Grécko do strednej Európy. Tu vznikla postupne kultúra podľa spôsobu zdobenia nádob nazývaná kultúrou s lineárnou keramikou. Poznatky európskych roľníkov sa rozšírili až na pobrežie Severného mora (okolo r. 4000 pred Kr.). Približne v tom istom čase sa preplavili iné skupiny ľudí cez Stredozemné more a osídlili Taliansko, Sicíliu, Maltu a severnú Afriku. Okolo r. 3500 pred Kr. preniklo obrábanie pôdy aj na severonemeckú nížinu a do južnej Škandinávie. Len v neúrodných oblastiach severnej Škandinávie žili ešte lovci a zberači. V období kolonizácie severnej Európy jestvovali v Mezopotámii už vysoko organizované mestské štáty so spoločným zavlažovaním a poľnohospodárstvom, rozvrstvenou spoločnosťou roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, kňazov a kráľov. Tieto spoločenské útvary sa zakrátko vyvinuli na prvé veľké ríše. 5. Diskusia

Neolitická civilizácia sa mnohými pokrokovými hospodárskymi, spoločenskými a kultúrnymi znakmi jasne odlišuje od predchádzajúcej civilizácie. Hlavnou hospodárskou zmenou bolo poľnohospodárstvo. V neolite už boli pestované takmer všetky plodiny známe z neskorších dejinných období.

Z obilnín bolo známych niekoľko druhov pšenice, jačmeň, proso, zo strukovín bôb, hrach a šošovica. K už skôr domestikovanému psovi a ovci pribudla koza, ošípaná a tur. Nový spôsob hospodárenia spôsobil aj iný spôsob osídlenia. Roľníci stavali trvanlivejšie obydlia, pretože sídlili dlhšiu dobu na tom istom mieste; tak vznikali prvé trvalejšie osady. Iný spoločenský význam poľnohospodárstva bol v tom, že mohlo uživiť omnoho väčšie zoskupenie ľudí a zaistiť ich rovnomernejšiu a výdatnejšiu výživu. Tým boli dané predpoklady k ďalšiemu spoločenskému vývoju. Chov oviec dával vlnu, tak sa začal rozvoj textilnej výroby a kožušiny už neboli jediným materiálom na zhotovenie odevov. Poľnohospodárstvo potrebovalo iné zariadenia a nástroje než skôr prevládajúce zberanie a lov. Roľníci sa neobišli bez trvanlivých nádob na uloženie obilia, na spracovanie mlieka a na prípravu pokrmov. Významný vynález, spracovanie kovu, ponúkol nové možnosti. Technické vynálezy podnietili ďalší rozvoj poľnohospodárstva, ktorého prebytky zasa umožnili výživu mnohých remeselníkov. Hlboké zmeny v neolite sa netýkali len foriem hospodárstva, ale aj náboženských predstáv a ich vyjadrenia v umení. Bohovia často priamo stáli pri zrode poľnohospodárstva. Zakladateľkou roľníctva a vôbec usadlého spôsobu života bola bohyňa - Gréci ju nazvali Demeter, Rimania Ceres. V priebehu tohto materiálneho a duševného vzostupu na konci neolitu sa začal vývoj písma. Najvýraznejšiu zmenu sociálneho správania oproti skupinám zo staršej doby kamennej vnášala do života sídiel vojna. Trvalé vlastníctvo prispelo k rozšíreniu vojenského zmýšľania. Okolo roku 3000 pred Kr. sa začala hlboká premena sociálneho života, a to vývoj inštitúcie vládnej moci. Spoločnosť sa pomerne skoro začala deliť na aristokraciu, slobodných a otrokov. Tieto zmeny boli jednoznačne dôsledkom vzniku a rozvoja poľnohospodárstva.

6. Záver

V okamihu, keď si človek uvedomil (približne v 9. tisícročí pred Kr. ), že nemusí byť závislý iba od toho , čo v prírode nájde alebo uloví, urobil obrovský skok vo vývoji svojho rodu. Skrotil si dovtedy divé zvieratá a naučil sa o ne starať. Začal obrábať pôdu a pestovať rastliny, ktoré mu poskytovali potravu a odev. Stal sa pastierom a roľníkom, vykročil na cestu, ktorá ho priviedla na prah civilizácie. Pre svoj význam sa tento proces zvyčajne označuje ako neolitická revolúcia. V tom istom okamihu sa však súčasne zrodil tisícročný spor medzi usadlým poľnohospodárom, v pote tváre obrábajúcim svoje polia, a pastierom, ženúcim mnohohlavé stáda po šírych priestranstvách panenskej prírody.

Tento spor, pretrvávajúci v rozmanitých podobách až do nášho veku, bol taký významný, že doň podľa predstáv starovekých národov nezriedka zasahovali sami bohovia. Bohovia však nielen zasahovali, ale často priamo stáli pri zrode poľnohospodárstva alebo boli jeho patrónmi a ochrancami.
Nie je možné s určitosťou povedať, kedy a ako poľnohospodárstvo vzniklo. Ale dá sa s určitosťou tvrdiť, že nevzniklo počas niekoľkých rokoch, ale že jeho vznik bol zdĺhavým, ale pomerne jednoduchým procesom. Je veľmi dôležité, aby ľudia nikdy nezabúdali na to, že „SVET SPOČÍVA NA RUKE ROĽNÍKA", a poľnohospodárstvo je jediným živiteľom ľudstva, bez neho by ľudstvo ako také nikdy nebolo vzniklo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vznik poľnohospodárstva a jeho vplyv na prvotnopospolnú spoločnosť (SOČ)