Slovenská verejnosť vie o esperante veľmi málo. Väčšinou iba z encyklopédií, kde sa píše „Esperanto je umelý jazyk, ktorý vymyslel v roku 1887 L. L. Zamenhof“. Nie je ťažké si na základe takejto informácie predstaviť iba pár gramatických pravidiel a slov, ktoré ktosi kedysi vymyslel a na ktoré už iba padá prach. Nečudo, že je esperanto vnímané ako niečo neprirodzené, čo neuspelo a dnes je už chvalabohu mŕtve. Opak je však pravdou. Esperanto je až zázračne úspešný projekt medzinárodného jazyka. Aby sme pochopili, v čom skvie ten zázrak, musíme sa vrátiť do minulosti.
Myšlienka medzinárodného jazyka nie je nová. Snívali o ňom už Leibnicz, Descartes a dokonca aj Komenský. Zamenhofa prinútila venovať sa medzinárodnému jazyku situácia v jeho rodnom Bialystoku, kde boli na dennom poriadku nevraživosť medzi štyrmi národnosťami: ruskou, poľskou, nemeckou a židovskou. Veril, že mnoho nenávisti by uhasil neutrálny jazyk, ktorý by nepatril žiadnemu národu, ale rovnako všetkým. Pokúsil sa taký jazyk vytvoriť, ale niečo tomu chýbalo. Smer mu ukázala až angličtina, presnejšie jej gramatika, ktorá bola veľmi jednoduchá v porovnaní s gréčtinou a latinčinou, ktoré sa učil predtým. Uvedomil si, že jazyk nemusí byť komplikovaný, aby dokázal vyjadriť všetko, čo chceme povedať.
Esperanto je niekoľkokrát jednoduchšie ako ktorýkoľvek národný jazyk, vrátane angličtiny. Vďačíme tomu jednoduchej gramatike bez výnimiek, pravidelnému systému tvorby slov pomocou pojmotvorných predpôn a prípon a dôsledne dodržiavanej zásade „Píš ako počuješ“.
Esperanto nie je ani prvý, ani posledný pokus o dokonalý jazyk. História ich zaznamenala tisíce. Drvivá väčšina projektov neprežila svojho tvorcu. Iba niekoľko vytvorených jazykov si získalo aspoň pár stovák prívržencov. Pred esperantom bol pomerne úspešný Volapük. Jeho autor však trval na tom, že o vývoji jazyka bude rozhodovať sám. To len urýchlilo stratu prívržencov a nástup esperanta. Neúspešné naturalistické snahy vytvoriť jazyk prirodzenejší ako esperanto nesú názvy Occidental a Novial. Z novších jazykov stojí za zmienku Interlingua, projekt z roku 1950. Napriek tomu, alebo práve preto, že je výsledkom práce profesionálnych lingvistov, ani ona neuspela. Esperanto tak nad všetkými vytvorenými jazykmi vyčnieva ako Goliáš medzi Liliputánmi. V čom tkvie tajomstvo jeho úspechu?
Esperanto nie je jazyk jedného muža. Zamenhof sa poučil z neúspechu Volapüku. V roku 1887, keď zverejnil prvú učebnicu, sa zároveň vzdal autorstva. Vyhlásil: „Všetko, čo je možné zlepšiť, bude zlepšené na základe rád sveta. Nechcem byť tvorca, iba iniciátor“. Spustila sa lavína návrhov na zlepšenie, ale väčšina z nich si navzájom protirečila. Snaha reformovať esperanto vyústila do vzniku jazyka Ido, ktoré malo byť zdokonaleným esperantom. Samo sa však každý rok „zdokonaľovalo“, až kým nekonečné zmeny neznechutili takmer všetkých idistov. Našťastie väčšina esperantistov zmeny odmietla.
Bola prijatá zásada, že prvá učebnica esperanta spolu so všeobecným slovníkom tvoria tzv. Fundamento de Esperanto (Základ esperanta), ktoré je nedotknuteľné a nesmie sa meniť. Vďaka tomu sa základy esperanta zachovali s niekoľkými kozmetickými úpravami až dodnes. Ako správna cesta sa nakoniec ukázal názor, že jazyk nemajú tvoriť komisie, ale literáti. Od svojho vzniku sa esperanto obohatilo o rozsiahly literárny fond. Nejde len o preklady, ale aj o pôvodne diela. Autorov môžeme rátať na stovky, za posledných dvadsať rokov vzniklo približne 90 pôvodných románov.
Už od medzivojnového obdobia sa esperanto využíva aj na odbornom poli. Internetový zoznam odborných prác v esperante má po vytlačení 38 strán. Register vedných odborov, do ktorých tieto práce spadajú, má 69 položiek. Organizujú sa odborné podujatia. Napríklad v Žiline sa sedemdesiatych rokoch sa uskutočnilo niekoľko seminárov o aplikácii esperanta vo vede a technike. V Čechách táto tradícia stále pokračuje s dvojročnou periodicitou. Dotvára, kompletizuje a upresňuje sa odborná terminológia, vydávajú špecializované slovníky (napr. Terminologický slovník koží). Esperantisti sú organizovaní nie len v národných (napr. Slovenská esperantská federácia, Slovenská esperantská mládež), ale aj odborných asociáciách (železničiari, bicyklisti, katolíci...).
Svetové esperantské hnutie zastrešujú UEA - Univesala Esperanta Asocio (Celosvetová esperantská asociácia) a TEJO - Tutmonda Esperantista Junulara Organizo (Celosvetová esperantská mládežnícka organizácia). Nezávisle pôsobí SAT - Sennacieca Asociacio Tutmonda (Beznárodnostná celosvetová asociácia), ktorá pôvodne vznikla ako medzinárodné robotnícke hnutie a v súčasnosti zastrešuje viaceré ľavicové politické prúdy. Esperantom nie len hovoria, ale aj žijú milióny esperantistov. Každoročne sa účastníci z celého sveta schádzajú na niekoľkých veľkých kongresoch. Takmer každý deň sa niekde na Zemi koná nejaké esperantské podujatie. Komunikuje sa listami, aj cez Internet, vychádzajú desiatky časopisov, esperantské relácie vysiela vyše 20 rozhlasových staníc. Esperanto nie je len jazyk, je to svet sám o sebe. A to svet živý, bohatý a mnohostranný. Môžeme ho vnímať ako hobby, druh inojazyčnej kultúry, hnutie za mier a porozumenie, spôsob, ako sa prihlásiť k svetovému občianstvu, cesta k spoznávaniu iných zvykov a kultúr... Je výsledkom snaženia státisícov nadšencov. Každý z nich preň obetoval kus svojho života, bez vyhliadky na odmenu. Splní a niekedy ich sen? Stane sa niekedy esperanto tým, na čo je stvorené – jazykom všetkých obyvateľov tejto planéty?
