1.3.Cimrmanov objav snežného muža

Dôležitým objavom na antropologickom poli je podľa cimrmanológov objav snežného muža. Cimrman, ktorý sa počas svojej cesty po Arktíde so snežným mužom osobne stretol, popisuje tohto tvora ako samotárskeho, plachého cicavca, vyznačujúceho sa vzpriamenou chôdzou po dvoch, a to zadných končatinách. Iba pri pozorovaní rýb medzi kríkmi sa opiera o pravú prednú končatinu, pričom ľavá je opretá o bok. V porovnaní so snežným mužom pozorovaným pred rokmi v Himalájách uvádza Cimrman niektoré rozdiely. Arktický druh má na ľavom boku výraznú lysinu od častého opierania ľavej ruky pri rybolove. Taktiež vlasová pokrývka vykazuje podľa uchovaných Cimrmanových zápiskov odlišnosti. Zatiaľ čo u himalájskeho typu trčia vlasy od slúch smerom hore (takzvaný „punk“), polárnej odrode splývajú vlasy dole cez uši a uprostred lebky sú rozdelené cestičkou. Vysvetlením môžu byť rôzne poveternostné podmienky. Punk je spôsobený tým, že himalájsky muž trpí vetrami vejúcimi zdola nahor, od úpätia hôr k vrcholom, polárny snežný muž vzdoruje vetrom horizontálnym. Výrazný je tiež rozdiel vo veľkosti: himalájski bádatelia prisudzujú svojmu snežnému mužovi výšku desaťročného chlapca, Cimrman však tvrdí, že snežný človek má výšku chlapca jedenásťročného.

Cimrmanov popis pohlavného života tohto tvora však vtedajších biológov doslova šokoval, všeobecne sa vraj hovorilo o sexuálnej bombe storočia. Zdržanlivejší Sigmund Freud údajne použil termín „Sexuelhandgranat“ ). Arktický snežný muž je podľa Cimrmana „samozásnubný“. K rozmnožovaniu teda nepotrebuje partnera. Preto je v jeho prípade zvlášť dôležité preložiť správne pôvodný anglický termín „snowman“ ako „snežný človek“, a nie, ako sa všeobecne začalo používať, „snežný muž“. Ide totiž o muža a ženu zároveň. Nevystačíme tu však s pojmom hermafrodit. Jeho dvojpohlavnosť ide omnoho ďalej. Dobre je to vidieť na spôsobe rozmnožovania. Cimrman mal podľa uchovaných záznamov šťastie, že ho mohol tajne sledovať práve v období párenia a zhrnul svoje pozorovania do výstižného termínu „polárna samohana“. Ešte prekvapivejšia je skutočnosť, že snežný človek sa ako biologický pár nielen rozmnožuje, ale aj chová. Cimrman zreteľne videl a počul, ako tento tvor gestikuluje a hovorí sám zo sebou.

„Jeho reči som nerozumel,“ píše, „z intonácie a výrazu som však poznal, že sa nejedná o rozhovor jedného človeka samého so sebou, ale naopak ide o vyslovený dialóg, niekedy prechádzajúci až do hádky. Vysokou fistulou vyčíta a obviňuje, hlbšími hlasovými tónmi zaujímal pozíciu obrannú a ospravedlňujúcu sa. Keby som mal predpokladať obsah rozhovoru podľa intonácie a gest, povedal by som:

Koľko bolo hodín, keď si včera prišiel domov?
Ja neviem, bolo ešte svetlo.
Svetlo je stále. Máme polárny deň!
Oslavoval som tvoje narodeniny.
Neklam! Ktovie kade lietaš a mňa z toho potom bolia nohy!

A práve dualita tejto reči, toto splynutie 1. osoby „ja“ s 2. osobou „ty“ viedlo Cimrmana k pomenovaniu snežného muža výstižným slovom „jaty“, ktoré neskôr Angličania skomolili na „yeti“. Samotárstvo a plachosť snežného muža trochu kontrastuje s tým, ako sa chová k ľuďom. Cimrman aj neskorší bádatelia si všimli, že „jaty“ sa pri spozorovaní polárnej výpravy drží v úctivej vzdialenosti, ale radostne tlieska. Niekedy dokonca vyskakuje a vymršťuje pravú ruku hore. Amundsen to prirovnal ku správaniu futbalového hráča, ktorý práve strelil gól. Cimrman dospel k záveru, že snežný muž nevidí v polárnikoch nepriateľov, ale tvorov, ktorí mu prinesú žrádlo a zmrznú.