Literárna moderna

(1890 - 1918)

Svetová moderna začala vznikať v druhej polovici 19. storočia. Týmto termínom sa označujú umelecké smery z konca 19. a začiatku 20. storočia: symbolizmus, dekadencia, impresionizmus.
V Paríži sa prejavovala silným robotníckym hnutím, ktoré vrcholí Parížskou komúnou v roku 1871. Bojoval tu aj Eugene Pottier, ktorý v roku 1871 zložil internacionálu.
Rozvoj poézie: Hlavná postava je samotárska, je v konflikte so spoločnosťou, jej pocity sú zobrazené cez symboly, nastáva rozvoj moderných smerov.
Lyrika: Hrdina trpí pocitom bezmocnosti, pesimizmu, nihilizmu (nedôvery), individualizmu.

Od polovice 19. storočia nastalo takmer vo všetkých národných zložkách striedanie prúdov a smerov. Začiatok literárnej moderny niektorými prvkami súvisí s romantizmom. Vzniká ako prejav nového vzťahu ku skutočnosti a zložitého stvárňovania rozličných stránok života. Moderna je charakteristická najmä symbolizmom (pesimizmom) a z neho vychádzajúcim individualizmom a skepsou.

Spisovatelia sa rozdelili na dve skupiny :
1.aktívna skupina: bojovali na barikádach (Eugene Pottier)
2.spisovatelia, ktorí boli pre tzv. čisté umenie: L'art pour L'art = umenie pre umenie (literatúra má byť odtrhnutá od politiky) (Larpularizmus)

Literárne východiská moderny: Realizmus sa v literárnej tvorbe (najmä v románovej) spolieha na poznatky modernej, technickej a spoločenskej vedy, na „silu“ objektívneho faktu a racionálny prístup k všetkým spoločenským problémom. Kapitalistická spoločnosť (Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko) si prestáva všímať a podporovať umenie. Moderna vnáša do literatúry človeka samotára.

Umelecké smery literárnej moderny

V druhej polovici 19. storočia aj v Európe vznikajú nové umelecké smery. Prvým z nich bol symbolizmus. Prvý moderný literárny smer vznikol vo Francúzsku ako reakcia na realizmus a parnasizmus, zaujal popredné miesto medzi modernými básnickými smermi takmer vo všetkých európskych literatúrach.
Vo Francúzsku v polovici 19. storočia vládol Napoleon III, veľký despota. Vydal zákaz zhromažďovania sa, slobodného slova, nastala prísna cenzúra. Básnici nemohli voľne vyjadriť to, čo cítili - skrývali sa do symbolov sa pomoci ktorých sa vyjadrovali. Cieľom autorov bolo vyjadriť vzdor, hľadať životnú pravdu, obranu proti zložitej dobe, vyjadrovali ľúbostné a spoločenské sklamanie. Symboly nemajú len 1 význam, každý si ho inak vysvetlí. Preberali hlavne symboly z antiky, filozofie, biblie a prírody. Programovo – únik od skutočnosti sa prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo „ja“. Nadraďujú ducha nad hmotu. Poézia ťažila zo silného duševného vplyvu na inú osobu (sugescia), združovanie postáv (asociácia).
Básnici prežívali, vyjadrovali pochmúrne pocity, pesimizmus, skepsu (bezvýchodiskovosť). Cez poéziu hľadali „nové priestory“ v neskutočne, v sne, teda mimo reality. Symbolizmus niekedy skĺzne do negovania spoločnosti, čo dokazuje smutná poézia, skôr o smrti ako o živote, je tu viditeľný vplyv dekadencie (fr. Decadas – úpadok).