Necelý mesiac po vyjdení knihy je táto zabavená. Baudelaire a jeho nakladateľ Auguste Poulet – Malassis boli postavení pred súd pre “ohrozenie verejných mravov a porušenie kresťanskej morálky”, dostali peňažnú pokutu a 6 básní bolo zakázaných. Sú to básne Šperky, Léthé, Tej čo je príliš veselá, Premeny upíra, Lesbos, Prekliate ženy. Zbierka je komponovaná ako dramatické dielo, skladá sa zo šiestich častí: Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Dielo ústi jedným pólom do hlbokého zúfalstva, Danteovského zlého sna, rezignácie a revolty. Druhým pólom ústi do nádeje a súcitu s “pokazenými” a trpiacimi. Na Baudelairovu obraznosť a jeho vízie veľkomesta mali veľký vplyv vtedajší výtvarní umelci.

V rokoch 1862 – 65 časopisecky vychádzali jeho básne v próze, zozbierané do posmrtnej edície Petites Poèms en prose (Malé básne v próze). V Baudelairovom chápaní sa tento básnický žáner stal nástrojom zodpovedajúci potrebám moderného lyrizmu, jedným zo symptómov ohlasujúcich hlboké zmeny v spoločnosti. Baudelaire obnažil tvár veľkomesta, uplatnil čierny humor, v jeho poézii rezonujú nové tóny irónie, sarkazmu a krutosti. Časopisecky publikované estetické názory vyšli posmrtne v knihách Curiosités estetiques, L´art romantique. Baudelaire uplatňoval v umení synkretizmus prvkov poézie, výtvarného umenia a hudby tak, ako ho chápali Hugo, Delacroix a Wagner. Baudelairove zápisky vyšli posmrtne v Journaux intimes, Années de Bruxelles, zborníku Le Parnas Contemporais.

Výber básní Les Epaves (Trosky) obsahuje okrem cenzurovaných básní z roku 1857 nové aj staršie básne. Baudelaire sa počas svojho života neustále sťahoval, nejaký čas býval opäť aj u Jeanne Duvalovej, ktorá medzičasom v dôsledku syfilisu ochrnula. Po mesiaci od nej odchádza, pretože je zúfalý z toho, že v byte sa ustavične zdržuje nejaký Jeannin “brat”, o ktorom neskôr zistí, že je jej milencom. U Baudelaira znovu prepukáva syfilis, ktorému podľahne 31. augusta 1867.
Baudelairovo dielo ovplyvnilo vývin modernej najmä symbolistickej poézie požiadavkou synestézie, t.j. miešaním vnemov rôzneho zmyslového pôvodu a vyhľadávaním analógií medzi nimi.

Kvety zla

Bola to osobná, intímna, ľúbostná lyrika. Zbierka šokovala meštiakov a dala podnet k tomu, že básnika vyhlásili za blázna - bol to Baudelairov ideový zámer - vniesť do zdanlivého harmonického súladu tejto zaháľajúcej vrstvy negáciu, budovať nový vkus.
Zbierku odmietla aj kritika pre jej údajnú nemravnosť, ale aj tak ovplyvnila vývoj modernej európskej poézie. Zbierka mu priniesla súd. Ani nie 300-stranový básnický text je komponovaný ako dramatické dielo.
Rozčlenená je do častí: Splín a ideál, Parížskej obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Kvety zla: Nepriateľ, Cigán na ceste, Exotický v parku, Mačky, Splín, Víno handrárovi, Litánie, K satanovi.
Pred čitateľom sa v zbierke vyspovedal zo svojho ľudského nešťastia, bol sklamaný nad zlými sociálnymi pomermi a v láske. Lásku tu zobrazuje na základe konkrétneho osobného zážitku - v tom bol originálny. Použil aj naturalizmy (drsné výrazy).

Človek a more

Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja
v nekonečnosti vĺn večného nepokoja
a duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.

Rád pri ňom rozjímaš, sklonený nad obrazom,
do rúk ho naberáš, očami objímaš
a vše ťa vzruší des, čo zrazu v srdci máš
keď more zaryčí neskrotiteľným plačom.

Vy obidvaja ste temní a zastretí:
nepoznateľný si, človeče, priepasť bezdná,
ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná,
tak taj svoj strážite do seba zavretý!

A zatiaľ stáročia, čo nikto neporáta,
sa spolu rujete bez štipky súcitu,
tak veľmi ľúbiaci boj a smrť večitú,
ó, veční sokovia, nezmieriteľní bratia!

V básni zobrazuje Boudelaire obraz ľudského vnútra, duša je plná záhad a nepokoja; more je záhadné, človek aj more sú do seba uzavretí, aj človek ako mlčanlivé more stráži svoje tajomstvo. Básnik ich nakoniec kladie do protikladu.