Básnické umenie

Najmä hudbu! To ti neprekáža
vziať slovo, čo neumelé je,
čo každý vánok ľahko rozveje,
nie tie, čo viažu sa, či vážia.

Ani si neváž príliš slov.
Prejav im svoje pohŕdanie:
pieseň sa vtedy dobrou stane,
keď sa to presné pospája v nej s hmlou.

To sú tie oči za závojom skryté,
to poludnie, vzduch, čo chveje sa,
tie jesenné a chladné nebesá,
to belasé hviezdne vlnobitie.

Ale my prisaháme na odtieň.
Nie farba! Len odtieň čosi sľúbi.
Ach! Odtieň ľúbi, keď sa snúbi
lesný roh s flautou a so snom sen.

Preč s pointou, čo vraždí v básni vzruchy.
Necudný smiech, vtip, čo kruto zazúri.
Ten cesnak, plačú z neho azúry,
Ten cesnak z poetických kuchýň!

Verš sa skrýva v náhode jak v skrýši,
veršom vonia vánok v jednom z mnohých rán,
ako keby kvitli mäta, tymian.
Literatúra je to, čo zvýši.

(preložil Miroslav Válek)

Jean Arthur Rimbaud

Detstvo, mladosť, vzťahy k rodičom a v rodine, povahové vlastnosti, sociálne a spoločenské prostredie zohrali určujúcu úlohu aj v tvorbe Jeana Arthura Rimbauda (1854 – 1891). Nepokojná povaha, neustále hľadanie nových miest, až chorobná citlivosť, to všetko sa odráža v jeho poézii. Básnický svet Rimbaudovej poézie sa pohybuje od realistických motívov po symbolistické vízie. Aj on začínal tvoriť pod vplyvom romantikov (Viktor Hugo). Myšlienky a estetika romantikov, no predovšetkým inšpirácia Ch. Baudelairom naznačujú tri vývinové obdobia v jeho poézii, hoci vznikala taký krátky čas. Senzualizmus (filozofický smer, ktorý uznáva pocity za zdroj poznania skutočnosti a všetko poznanie odvodzuje zo zmyslového vnímania), konfliktné a zložité zmyslové vnímanie sveta a seba v ňom je Rimbaudovi prirodzene dané. I preto je jeho poézia plná vzdoru proti útlaku, klamstvu, pretvárke, ale nechýba jej ani zvnútornené očarenie prírodou (zvuk, farba, predstava). Znechutenie z atmosféry a mravov malomesta (Pri hudbe) vystriedali sociálne motívy (Vystrašené deti), potulky po prírode (Vzrušenie, Moje tuláctvo), verše s motívmi mladíckych predstáv o živote (Román) i milostných predstáv (V zelenej krčmičke). Rimbauda označujú za „tvorcu nového konkrétneho jazyka“. Búrliváctvo jeho povahy sa prejavilo i v tom, že sa nestaral o budúcnosť svojich veršov. Tie, ktoré vznikali v rokoch 1869 až 1871, vypovedajú o dramatickom údele nielen jeho života, ale aj tvorby: „od mladistvého očarenia po divoký odpor“ (P. Valéry). V prvotine Pobyt v pekle (1873) prevažujú básne v próze, verše v zbierkach Básne (tlačou ako Relikviár, 1891) a Iluminácie (1886) boli „zrekonštruované podľa rukopisov roztratených u Rimbaudových priateľov“.