Martin Vojtek
V.G
2004/2005

Abstrakt: Vojtek, Martin: Literárna moderna. (SOČ) – Gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha Martin, Školiteľ: Kapustová, Edita, Mgr. – Gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha Martin. 2004 – s.18

Cieľ práce: Cieľom mojej práce je oboznámiť čitateľov (hlavne však študentov stredných škôl) so zaujímavým literárnym obdobím začiatku 20. storočia, akým moderna dozaista je.
Táto práca je pre mňa taktiež prípravou na maturitnú skúšku.

Kľúčové slová: Symbolizmus, prekliaty básnici, impresionizmus, literárna moderna, Mrcina a iné...

Predhovor

Termínom moderna označujeme umelecké smery z konca 19. a začiatku 20. storočia – symbolizmus, dekadenciu, impresionizmus, ktoré sa navzájom podnecovali, ovplyvňovali a striedali pri svojom takmer súbežnom účinkovaní v európskych národných literatúrach, hoci vo všetkých literatúrach neboli rovnako aktuálne, či rozvinuté. Navyše, na začiatku 20. storočia sa literárne smery zahrnuté do moderny významne obohacujú o špecifické vplyvy a podnety z konkrétnych národných literatúr (motív, lyrický subjekt, národná tradícia), ako aj o prvky z estetiky a filozofie novovznikajúcich literárnych smerov (civilizmus, konštruktivizmus, futurizmus a iné). Tvorbu literárnej moderny zjednocuje zdôrazňovanie významu, miesta a jedinečnosti autorského subjektu. Tvorca literárneho diela sa modeluje do postavenia osobnosti, ktorá azda až precitlivene vníma a reaguje na dramatickú prítomnosť, lebo sa dostala do neriešiteľného vnútorného rozporu s nehumánnou spoločenskou realitou.
Literárne východiská moderny sú, paradoxne, neliterárne. Rozklad spoločenskej atmosféry, etiky, filozofie vnáša napätie i zmätok do vedomia a poznania spisovateľov, ktorí cez umeleckú tvorbu zobrazovali prítomnosť. Realizmus a jeho variant naturalizmus sa v umeleckej tvorbe (najmä románovej) v umeleckých analýzach prítomnosti spoliehajú na poznatky modernej spoločenskej a technickej vedy, na „silu“ objektívneho faktu a racionálny prístup k všetkým spoločenským faktom problémom. Strata ideálov, spoločenskej perspektívy, blížiaci sa vojnový konflikt umiestňujú do vedenia spoločnosti vrstvu novodobých zbohatlíkov. A práve oni opúšťajú hodnoty a mravné istoty dovtedajšej spoločenskej praxe. Všestranne silnejúca kapitalistická spoločnosť (Anglicko, Francúzsko, Nemecko) si prestáva všímať a podporovať umenie. Všeobecne uznávaný spoločenský význam umenia klesá. Jeho tvorcovia si uvedomujú, že už nemôžu vo svojich dielach užitočne či určujúco oslovovať spoločnosť svojimi analýzami, výkladmi či pravdivými obrazmi o problémoch súčasnosti. Spoločnosť opustila umenie, lebo sa začala predovšetkým spoliehať na vedu ako nový zdroj politickej a ekonomickej moci a i bohatstva. Moderna vnáša do literatúry človeka samotára.

Obsah

Predhovor.....................................................................................3
Umelecké smery literárnej moderny.............................................5
Štyri piliere symbolizmu................................................................6
Básnické prostriedky.....................................................................6
Prekliaty básnici............................................................................7
Charles Baudelaire.......................................................................7
Kvety zla.......................................................................................9
Človek a more...............................................................................9
Albatros.........................................................................................10
Mrcina............................................................................................10
Paul Verlaine.................................................................................11
Súhrn Tvorby................................................................................12
Jean Arthur Rimbaud....................................................................13
Pocit.............................................................................................13
V Zelenej krčmičke.......................................................................13
Moja bohéma...............................................................................14
Gulillaume Apollinaire..................................................................15
Alkoholy: Pásmo..........................................................................15
Záver............................................................................................17
Bibilografia...................................................................................18
Literárna moderna

(1890 - 1918)

Svetová moderna začala vznikať v druhej polovici 19. storočia. Týmto termínom sa označujú umelecké smery z konca 19. a začiatku 20. storočia: symbolizmus, dekadencia, impresionizmus.
V Paríži sa prejavovala silným robotníckym hnutím, ktoré vrcholí Parížskou komúnou v roku 1871. Bojoval tu aj Eugene Pottier, ktorý v roku 1871 zložil internacionálu.
Rozvoj poézie: Hlavná postava je samotárska, je v konflikte so spoločnosťou, jej pocity sú zobrazené cez symboly, nastáva rozvoj moderných smerov.
Lyrika: Hrdina trpí pocitom bezmocnosti, pesimizmu, nihilizmu (nedôvery), individualizmu.

Od polovice 19. storočia nastalo takmer vo všetkých národných zložkách striedanie prúdov a smerov. Začiatok literárnej moderny niektorými prvkami súvisí s romantizmom. Vzniká ako prejav nového vzťahu ku skutočnosti a zložitého stvárňovania rozličných stránok života. Moderna je charakteristická najmä symbolizmom (pesimizmom) a z neho vychádzajúcim individualizmom a skepsou.

Spisovatelia sa rozdelili na dve skupiny :
1.aktívna skupina: bojovali na barikádach (Eugene Pottier)
2.spisovatelia, ktorí boli pre tzv. čisté umenie: L'art pour L'art = umenie pre umenie (literatúra má byť odtrhnutá od politiky) (Larpularizmus)

Literárne východiská moderny: Realizmus sa v literárnej tvorbe (najmä v románovej) spolieha na poznatky modernej, technickej a spoločenskej vedy, na „silu“ objektívneho faktu a racionálny prístup k všetkým spoločenským problémom. Kapitalistická spoločnosť (Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko) si prestáva všímať a podporovať umenie. Moderna vnáša do literatúry človeka samotára.

Umelecké smery literárnej moderny

V druhej polovici 19. storočia aj v Európe vznikajú nové umelecké smery. Prvým z nich bol symbolizmus. Prvý moderný literárny smer vznikol vo Francúzsku ako reakcia na realizmus a parnasizmus, zaujal popredné miesto medzi modernými básnickými smermi takmer vo všetkých európskych literatúrach.
Vo Francúzsku v polovici 19. storočia vládol Napoleon III, veľký despota. Vydal zákaz zhromažďovania sa, slobodného slova, nastala prísna cenzúra. Básnici nemohli voľne vyjadriť to, čo cítili - skrývali sa do symbolov sa pomoci ktorých sa vyjadrovali. Cieľom autorov bolo vyjadriť vzdor, hľadať životnú pravdu, obranu proti zložitej dobe, vyjadrovali ľúbostné a spoločenské sklamanie. Symboly nemajú len 1 význam, každý si ho inak vysvetlí. Preberali hlavne symboly z antiky, filozofie, biblie a prírody. Programovo – únik od skutočnosti sa prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo „ja“. Nadraďujú ducha nad hmotu. Poézia ťažila zo silného duševného vplyvu na inú osobu (sugescia), združovanie postáv (asociácia).
Básnici prežívali, vyjadrovali pochmúrne pocity, pesimizmus, skepsu (bezvýchodiskovosť). Cez poéziu hľadali „nové priestory“ v neskutočne, v sne, teda mimo reality. Symbolizmus niekedy skĺzne do negovania spoločnosti, čo dokazuje smutná poézia, skôr o smrti ako o živote, je tu viditeľný vplyv dekadencie (fr. Decadas – úpadok).
Štyri piliere symbolizmu

· Vzťah ku skutočnosti je iracionálny, nie je rozumovo chápaný.
· V popredí je individualizmus (vyzdvihovanie nálady, myšlienok jednotlivca).
· Pochybnosti o chode sveta – skepsa.
· Využívanie cudzích výrazov (z liturgie, náboženstva – žalm, spoveď, chorál, z prírodných vied – sféra zenit, vesmír)

Básnické prostriedky:
Zložitá skutočnosť sa nezjednodušuje, vyjadruje sa zložito, priamo sa neopisuje sa ani vonkajší ani vnútorný svet básnika, robí sa to pomocou obrazov – symbolov, ktoré sú utvárané metaforami, metonymiami (prenesenými význammi), časté je aj použitie personifikácie. Symboly slúžili na vyjadrenie abstraktného pojmu (srdce – láska, holubica – mier, lev – sila...).
Básnici používali metaforu, alegóriu, inotaj a kládli dôraz na eufóniu verša. Usilovali sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu. Ustúpil historizmus – záujem o dejiny.

Ďalším z nových smerov bol impresionizmus (lat. impresió- dojem, vnem), založený na senzualizme (zmyslovom vnímaní). Bol to umelecký smer, ktorý vznikol vo Francúzsku v 70-tych rokoch 19. storočia. Za dôležité považoval okamžité zmyslové vnemy, dojmy, pocity. Vznikol a vyvíjal sa súbežne so symbolizmom. Je založený na zobrazení konkrétneho zážitku zo sveta každodenného života, tak ako ho zachytávajú ľudské zmysly.
Do poézie sa dostal prostredníctvom výtvarného umenia (maliari Eduard Manet, Claude Monet, Vincent Van Gogh, Toulouse Lautrec,...) V literatúre Paul Verlaine - opis konkrétnych zážitkov ľudskými zmyslami.
Spoločne s impresionizmom vo Francúzsku vznikali aj iné výtvarné smery. Medzi najvýznamnejšie patrí kubizmus (cube – kocka), umelecký smer ktorý sa vyznačuje geometrickým riešením zobrazovaných predmetov. Odkrýva krásu, zaujímavosť bežných vecí na základe ich geometrického stvárňovania. Azda najdôležitejšie (aj keď to nesúvisí s literatúrou) pri kubizme je uviesť meno Pablo Picasso (1881-1973), významného umelca tohto obdobia (vyše 6000 obrazov – Slečny z Avignonu, Guverenica, Holubice mieru, Muž s fajkou).
Medzi ďalšie s výtvarných smerov patrí kubofuturizmus, kombinácia statických a pohybových prvkov obrazu. Vrátil poézii citovosť, predstavivosť a zmyselnosť.

Postupne však začal symbolizmus strácať svoje postavenie a moderné smery menia svoju podobu - vzniká avantgarda (fr. pokrok) - nový filozofický, spoločenský a literárny program. Rozdiel medzi modernistami a avangardistami boli: avangardisti sú revolučnejší, viac sa búrili proti spoločnosti, viac sa orientovali na súčasný život. Mladá generácia sa nechcela zmieriť s nepriaznivými politickými i sociálnymi pomermi a preto sa mnohí z nej postavili proti vládnym kruhom. Namiesto reflexie hlásali potrebu aktivity a mnohí sa prikláňali k Marxistickej filozofii. Po umeleckej stránke experimentovali - boli výbojnejší ako symbolisti.

Futurizmus (lat. futurus - budúci) oslavoval, preceňoval techniku, vzburu, civilizáciu a usiloval sa o svojrázu dynamiku výrazu. Umenie má držať krok s technickým pokrokom. Využíval tvrdé spoluhlásky, prídavné mená a podstatné mená. Futurizmus zrušil interpunkciu, dával prednosť slovesám, ktoré mali vyjadriť dynamickosť sveta. Metafory – nočná vibrácia arzenálov a lôžok, dobrodružné parníky vetriace obzor (tvrdé básnické umenie).
Futuristi oslobodili slovo z ustálených väzieb, zrušili interpunkciu chceli, aby sa literárne dielo dokázalo vyjadriť o prítomnosti cez onomatopoje (citoslovce) a kakofóniu (neľubozvučné zoskupovanie hlások).

Prekliati básnici

Tento termín použil v roku 1884 Paul Verlaine v názve súboru rovnomenných esejistických portrétov. Verlaine začlenil do generačnej skupiny prekliatych básnikov Tristana Corbeira (1845-1875), Jeana Arthura Rimbauda, a Stéphana Mallarméa. V dejinách svetovej literatúry sa počet „prekliatych“ básnikov voľne rozširuje o Charlesa Baudelaira, Lautréamonta, nemeckého básnika Friedricha Holderlina a amerického spisovateľa Edgara Allana Poa.
Charles Baudelaire

Dňa 9.4. roku 1821 sa v Paríži na ulici Hute Feuille 13 narodil francúzsky básnik, výtvarný a literárny kritik a esejista, Charles Pierre Baudelaire. Bol synom bývalého kňaza, po Veľkej francúzskej revolúcii profesora, potom úradníka, s Caroline Dufayovou, dcérou londýnskeho emigranta. Otec zomrel už v šiestom roku básnikovho života, no ten si na neho zanechal len tie najlepšie spomienky. Rok na to sa jeho matka vydáva za majora (neskôr generála) Jacquesa Aupicka, ktorý bol neskôr aj vyslancom a senátorom. Bol opakom sčítaného a umenia milujúceho otca, a aj preto k nemu cítil Baudelaire neprekonateľný odpor.

Keď má Charles 11 rokov, sťahujú sa do Lyonu, kde matka navštevuje Collège Royal, býva v internáte, zatiaľ čo jeho matka s otčimom bývajú v jednej z najkrajších štvrtí lyonských ulíc. Neskôr sa sťahujú do Paríža a Charles býva na internáte lýcea Ľudovíta Veľkého, z ktorého je neskôr vylúčený pre zlé správanie. Od tej doby študuje externe a skladá maturitnú skúšku. Otčim chce z neho mať vojaka alebo diplomata, no Baudelaire si zvolí slobodný život v Paríži. Tu získa prvé literárne kontakty so spisovateľmi ako Ourliac, Gérard, Balzac, Le Vavasseur, Delatouche a inými. Nadväzuje tu aj neliterárne známosti, medzi ktoré patrí aj “Škuľavá Sára”, malá prostitútka z Latinskej štvrte, ktorá ho inšpiruje k napísaniu básní ako Svet do postele chceš, Keď som raz v noci... a ktorá ho okrem toho pravdepodobne nakazí syfilisom.

Generál a pani Aupicková sú znepokojení básnikovými dlhmi a v snahe prerušiť niektoré zlé známosti posielajú ho na plavbu do Indie. Z dôvodu nezhôd s kapitánom a cestujúcimi sa predčasne vracia, obohatený dojmami, ktoré opísal vo svojich básniach Exotický parfém, Istej kreolskej dáme, Vlas, Albatros. Po dosiahnutí plnoletosti sa pustil do utrácania dedičstva po otcovi – 75 000 frankov vtedajšej hodnoty, čo je dnes čiastka viac ako 10-násobná. To bol dostatočný kapitál pre jeho bezstarostný bohémsky život “dandyho”. Najíma si vlastný byt a jeho oblečenie je povestné: modré sako s kovovými gombíkmi, čierne krátke sako so širokými klopami, biela plátená košeľa, široký golier, temne červená kravata, vysoký klobúk, dlhý priliehavý zamatový kabát, široké kašmírové nohavice a bledoružové rukavice. Tak ho popisujú jeho priatelia Nadar, Asselinau a Gautier. Elegancia nebola u neho len v obliekaní, ale aj v jeho prejave, a to sa prejavilo aj v jeho tvorbe, kde kládol dôraz na krásu formy. Jeho družkou a milenkou sa stáva mulatka Jeanne Duvalová (“Čierna Venuša”). Jej vďačíme za niekoľko najkrajších milostných veršov Kvetov zla. Sú to básne Šperky, Sed non satiata, Balkón.

V roku 1843 Baudelaire spolupracuje na kolektívnej zbierke Verše s Prarondom, Levasseurom a Dozonom, ale almanach neskôr vyjde bez jeho veršov. Anonymne spolupracuje na Galantných mystériách parížskych divadiel, čo je zmes zlomyseľných postrehov z divadelného sveta. Píše kritiky a prózy, ktoré mu redakcie vracajú. Medzi ne patrí poviedka Fanfarlo, v ktorej v protagonistovi popísal sám seba. Peniaze mu pretekajú medzi prstami, minul už polovicu dedičstva.

V roku 1844 je Baudelaire rozhodnutím súdu na návrh rodiny zbavený práva voľne disponovať dedičstvom, notár Ancelle z Neuilly mu má mesačne vyplácať 150 – 200 frankov. V roku 1845 sa v 1. poschodí Lausanského paláca usídli maliar a hudobník Fernand Boissard de Boisdenier a poriada tu veľkolepé večierky, na ktorých Baudelaire stretáva spisovateľov a umelcov a zasvecuje sa s nimi do tajomstva hašišu. Od tohoto roku písal bystré posudky o parížskych salónoch a vypracoval sa na popredného kritika umenia (Delacroix, Ingres, Guys, Courbet, Manet, Daumier, Wagner). V Poeovi vycítil príbuzného “prekliateho” umelca a preložil 5 zväzkov jeho próz. V nasledujúcich rokoch občasne publikoval svoje diela v časopisoch, čo mu zabezpečovalo aspoň nejaké príjmy.

V roku 1847 spoznáva herečku Máriu Daubrunovú, ktorá sa stala inšpirátorkou jeho básní Nenapraviteľné, Jesenný spev, Rozhovor, Jednej Madone, Krásna loď, Jed, Vyzvanie na cestu, Kalné Nebo. V roku 1848 bojoval na barikádach a so Champfleurym a Toubinom zakladajú časopis Le Salut Public (Verejné blaho), ktorý zanikol po druhom čísle pre nedostatok financií. Po napoleonskom prevrate sa prestal politicky angažovať. Začiatkom roka 1851 vychádza jeho štúdia o víne a hašiši. Baudelaire posiela sériu anonymných listov pani Sabatierovej, v ktorých sú priložené básne Tej, ktorá je príliš veselá, Zvratnosť, Spoveď, Ona celá, Živá fakľa, Svitanie v duši, Hymna, Harmónia večera, Flakón. Až keď Baudelaire uverejní tieto básne v zbierke Fleur du Mal (Kvety zla) v roku 1857, posiela Sabatierovej podpísaný list. 14 dní nato sa pani Sabatierová stane jeho milenkou, ale len nakrátko.
Necelý mesiac po vyjdení knihy je táto zabavená. Baudelaire a jeho nakladateľ Auguste Poulet – Malassis boli postavení pred súd pre “ohrozenie verejných mravov a porušenie kresťanskej morálky”, dostali peňažnú pokutu a 6 básní bolo zakázaných. Sú to básne Šperky, Léthé, Tej čo je príliš veselá, Premeny upíra, Lesbos, Prekliate ženy. Zbierka je komponovaná ako dramatické dielo, skladá sa zo šiestich častí: Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Dielo ústi jedným pólom do hlbokého zúfalstva, Danteovského zlého sna, rezignácie a revolty. Druhým pólom ústi do nádeje a súcitu s “pokazenými” a trpiacimi. Na Baudelairovu obraznosť a jeho vízie veľkomesta mali veľký vplyv vtedajší výtvarní umelci.

V rokoch 1862 – 65 časopisecky vychádzali jeho básne v próze, zozbierané do posmrtnej edície Petites Poèms en prose (Malé básne v próze). V Baudelairovom chápaní sa tento básnický žáner stal nástrojom zodpovedajúci potrebám moderného lyrizmu, jedným zo symptómov ohlasujúcich hlboké zmeny v spoločnosti. Baudelaire obnažil tvár veľkomesta, uplatnil čierny humor, v jeho poézii rezonujú nové tóny irónie, sarkazmu a krutosti. Časopisecky publikované estetické názory vyšli posmrtne v knihách Curiosités estetiques, L´art romantique. Baudelaire uplatňoval v umení synkretizmus prvkov poézie, výtvarného umenia a hudby tak, ako ho chápali Hugo, Delacroix a Wagner. Baudelairove zápisky vyšli posmrtne v Journaux intimes, Années de Bruxelles, zborníku Le Parnas Contemporais.

Výber básní Les Epaves (Trosky) obsahuje okrem cenzurovaných básní z roku 1857 nové aj staršie básne. Baudelaire sa počas svojho života neustále sťahoval, nejaký čas býval opäť aj u Jeanne Duvalovej, ktorá medzičasom v dôsledku syfilisu ochrnula. Po mesiaci od nej odchádza, pretože je zúfalý z toho, že v byte sa ustavične zdržuje nejaký Jeannin “brat”, o ktorom neskôr zistí, že je jej milencom. U Baudelaira znovu prepukáva syfilis, ktorému podľahne 31. augusta 1867.
Baudelairovo dielo ovplyvnilo vývin modernej najmä symbolistickej poézie požiadavkou synestézie, t.j. miešaním vnemov rôzneho zmyslového pôvodu a vyhľadávaním analógií medzi nimi.

Kvety zla

Bola to osobná, intímna, ľúbostná lyrika. Zbierka šokovala meštiakov a dala podnet k tomu, že básnika vyhlásili za blázna - bol to Baudelairov ideový zámer - vniesť do zdanlivého harmonického súladu tejto zaháľajúcej vrstvy negáciu, budovať nový vkus.
Zbierku odmietla aj kritika pre jej údajnú nemravnosť, ale aj tak ovplyvnila vývoj modernej európskej poézie. Zbierka mu priniesla súd. Ani nie 300-stranový básnický text je komponovaný ako dramatické dielo.
Rozčlenená je do častí: Splín a ideál, Parížskej obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Kvety zla: Nepriateľ, Cigán na ceste, Exotický v parku, Mačky, Splín, Víno handrárovi, Litánie, K satanovi.
Pred čitateľom sa v zbierke vyspovedal zo svojho ľudského nešťastia, bol sklamaný nad zlými sociálnymi pomermi a v láske. Lásku tu zobrazuje na základe konkrétneho osobného zážitku - v tom bol originálny. Použil aj naturalizmy (drsné výrazy).

Človek a more

Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja
v nekonečnosti vĺn večného nepokoja
a duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.

Rád pri ňom rozjímaš, sklonený nad obrazom,
do rúk ho naberáš, očami objímaš
a vše ťa vzruší des, čo zrazu v srdci máš
keď more zaryčí neskrotiteľným plačom.

Vy obidvaja ste temní a zastretí:
nepoznateľný si, človeče, priepasť bezdná,
ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná,
tak taj svoj strážite do seba zavretý!

A zatiaľ stáročia, čo nikto neporáta,
sa spolu rujete bez štipky súcitu,
tak veľmi ľúbiaci boj a smrť večitú,
ó, veční sokovia, nezmieriteľní bratia!

V básni zobrazuje Boudelaire obraz ľudského vnútra, duša je plná záhad a nepokoja; more je záhadné, človek aj more sú do seba uzavretí, aj človek ako mlčanlivé more stráži svoje tajomstvo. Básnik ich nakoniec kladie do protikladu.
Kvety zla
Albatros

Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,
nejeden albatros, šíravy morskej vták,
utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.

Tento kráľ azúru, chytený do osídla,
na doskách paluby v hanbe a rozpakoch
žalostne rozprestrie krídla,
vláčiac ich ťarbavo sťa veslá zbok´ nabok.

Ach, kľavý, chromý je pasažier okrídlený!
Nedávno krásavec a teraz neborák!
Ten sa mu porúha: kuľhajúc vzletieť mieni,
a tamten strká mu fajočku pod zobák!

Básnik sa podobá princovi oblačnému,
čo šípom smeje sa a vnára do búrok,
no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému
a krídla mohutné hatia mu každý krok.

Báseň Albatros je typicky symbolistická báseň. Básnik stavia albatrosa do pozície spisovateľa. Albatros je chytení do osídel bezmocnosti, spútaný na lodi, je terčom výsmechu presne tak, ako sám autor v reálnom živote nenachádza pochopenie v spoločnosti, je odcudzovaný, jeho básne sú označované ako nemravné a sú zakazované.
Báseň, ktorá môže byť právom pokladaná za nemravnú je Mrcina.

Mrcina

Rozpamätajte sa, čo videli sme, milá
v to sladké ráno leta raz:
Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila
na márach štrku mraziac nás.

A slnce pražilo do tejto prašiviny,
sťa rozpad zrýchliť chcelo by
a vrátiť prírode pôvodné prvky hliny
z demontovanej podoby.

A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útroby, ktorou hýbal zmar.

To všetko kleslo a stúpalo jak vlna,
šumelo ľahko výsmech tmám,
akoby mrcina, tajomným dychom plná,
znásobovala život sám.

- Ach, takou budete i vy raz celkom iste
jak puchu plná mrcina,
hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté,
anjel môj, moja jediná.

Kráľovná krásoty, budete takou i vy,
úniku z tejto hrôzy niet,
keď pod rov zídete, čo slizké kvety živí,
v zmäť starých kostí plesnivieť.

No predsa, ľúbezná, červači recte dolu,
keď zbozkáva vás do kostí,
že vylúpol som tvar, podstatu, pravdu holú
z rozpadu svojich ľúbostí.

Báseň je plná kontrastov: Slnečný deň – hnijúca mrcina, Kráľovná krasoty –mrcina, červy. Básnik sa pravdepodobne pokúšal preraziť mravnostnú škrupinku spoločnosti a ukázať jej pravú tvár.
Paul Verlaine
(1844 – 1896)

Bol to francúzsky básnik. Študoval v Paríži a potom sa stal úradníkom na magistráte. Patril medzi zakladateľov symbolizmu. Rozpomienky na toto obdobie uchoval v knihe Prekliati básnici.
Svoju prvú zbierku Saturnské básne napísal v období, ktoré sám označuje ako kritické, a v ktorom v sebe po prvýkrát objavil básnika. Prejavuje sa v nich typická citovosť. Uplatnili sa v nej poetické postupy parnasizmu i vplyv Charlesa Baudelaira. No práve v nej sa po prvý raz v sústredenej podobe objavujú básne vyvolávajúce zvukovú predstavu („melodické piesne“). Ide o jemné zvukové i vizuálne vyjadrenie silného citového a zmyslového zážitku z poznávania krajiny a obdivu k nej. Popri lyrických, krajinomalebných polohách sa tu uplatnili aj motívy lásky, smútku, túžby.
Citovosť sa ešte výraznejšie prejavuje v zbierke Galantné slávnosti inšpirovaná Watteauovými rokokovými obrazmi.
V roku 1870 sa oženil s M. Mautéovou a venoval jej ľúbostné básne Dobrá pieseň. o komúne 1871 sa spriatelil s Rimbaudom (renbódom). Ich priateľstvo bolo veľmi búrlivé. V Bruseli 1873 naňho po jednej z častých scén vystrelil, za čo ho odsúdili na dva roky do väzenia.
Vrcholom jeho tvorby a zároveň jeho najmelodickejším dielom je zbierka Romance bez slov. Táto zbierka znamená zásadný obrat k novým básnickým prostriedkom subjektívnej lyriky. Zbierka zahrňuje cez 20 básní rozdelených do štyroch oddielov:

• V prvom oddieli Zabudnuté drobné árie využíva tvar piesne na vyjadrenie intímnych citov.
• V druhom oddieli Belgická krajina pretvára dojmy z ciest do elipticky budovaných obrazov charakterizujúci vzťah básnického subjektu a okamžitého citového rozpoloženia subjektu.
• Tretí oddiel Birds in the Nights je monológom odrážajúcim zložitú situáciu autorovho intímneho života.
• Štvrtý oddiel Akvarely je poznamenaný atmosférou anglického pobytu a tvarovo sa blíži druhému oddielu. Každá báseň predstavuje rytmicky i stroficky odlišný celok.

Verlaine proti parnasistickému kultu formy uplatňoval citovú bezprostrednosť a využitie hudobných prostriedkov verša, čím výrazne zasiahol do metrického a rýmového systému (asonancie).

Súhrn tvorby:

Prozaické diela: Moje nemocnice
Moje väzenia
Vyznania
Zbierky básní: Saturnské básne
Romance bez slov
Múdrosť
Božská láska (vyšla v slovenčine)
Prekliati básnici (vyšla v slovenčine)

Jak dieťa, ktoré osirie

(Spieva Gašpar Hauser)

Jak dieťa, ktoré osirie,
som do veľkého mesta vkročil,
dobrota hľadela mi z očí,
vraveli: ešte bosý je.

A po dvadsiatke – trápna vec,
pálil ma plam, čo nevyhasne,
a všetky ženy boli krásne,
no šepkali si: ošklivec!

Tak bez vlasti a bez kráľa
a tak dobrý, až to drtí,
túžil som po vojenskej smrti:
ani smrť o mňa nestála.

Skoro som sa sem zatáral?
Či neskoro? Tie dni ma desia.
Môj lós je trpký. Modlite sa
za úbohého Gašpara.

(Preložil Miroslav Válek)
Básnické umenie

Najmä hudbu! To ti neprekáža
vziať slovo, čo neumelé je,
čo každý vánok ľahko rozveje,
nie tie, čo viažu sa, či vážia.

Ani si neváž príliš slov.
Prejav im svoje pohŕdanie:
pieseň sa vtedy dobrou stane,
keď sa to presné pospája v nej s hmlou.

To sú tie oči za závojom skryté,
to poludnie, vzduch, čo chveje sa,
tie jesenné a chladné nebesá,
to belasé hviezdne vlnobitie.

Ale my prisaháme na odtieň.
Nie farba! Len odtieň čosi sľúbi.
Ach! Odtieň ľúbi, keď sa snúbi
lesný roh s flautou a so snom sen.

Preč s pointou, čo vraždí v básni vzruchy.
Necudný smiech, vtip, čo kruto zazúri.
Ten cesnak, plačú z neho azúry,
Ten cesnak z poetických kuchýň!

Verš sa skrýva v náhode jak v skrýši,
veršom vonia vánok v jednom z mnohých rán,
ako keby kvitli mäta, tymian.
Literatúra je to, čo zvýši.

(preložil Miroslav Válek)

Jean Arthur Rimbaud

Detstvo, mladosť, vzťahy k rodičom a v rodine, povahové vlastnosti, sociálne a spoločenské prostredie zohrali určujúcu úlohu aj v tvorbe Jeana Arthura Rimbauda (1854 – 1891). Nepokojná povaha, neustále hľadanie nových miest, až chorobná citlivosť, to všetko sa odráža v jeho poézii. Básnický svet Rimbaudovej poézie sa pohybuje od realistických motívov po symbolistické vízie. Aj on začínal tvoriť pod vplyvom romantikov (Viktor Hugo). Myšlienky a estetika romantikov, no predovšetkým inšpirácia Ch. Baudelairom naznačujú tri vývinové obdobia v jeho poézii, hoci vznikala taký krátky čas. Senzualizmus (filozofický smer, ktorý uznáva pocity za zdroj poznania skutočnosti a všetko poznanie odvodzuje zo zmyslového vnímania), konfliktné a zložité zmyslové vnímanie sveta a seba v ňom je Rimbaudovi prirodzene dané. I preto je jeho poézia plná vzdoru proti útlaku, klamstvu, pretvárke, ale nechýba jej ani zvnútornené očarenie prírodou (zvuk, farba, predstava). Znechutenie z atmosféry a mravov malomesta (Pri hudbe) vystriedali sociálne motívy (Vystrašené deti), potulky po prírode (Vzrušenie, Moje tuláctvo), verše s motívmi mladíckych predstáv o živote (Román) i milostných predstáv (V zelenej krčmičke). Rimbauda označujú za „tvorcu nového konkrétneho jazyka“. Búrliváctvo jeho povahy sa prejavilo i v tom, že sa nestaral o budúcnosť svojich veršov. Tie, ktoré vznikali v rokoch 1869 až 1871, vypovedajú o dramatickom údele nielen jeho života, ale aj tvorby: „od mladistvého očarenia po divoký odpor“ (P. Valéry). V prvotine Pobyt v pekle (1873) prevažujú básne v próze, verše v zbierkach Básne (tlačou ako Relikviár, 1891) a Iluminácie (1886) boli „zrekonštruované podľa rukopisov roztratených u Rimbaudových priateľov“.
Pocit
Za modrých večerov ma vyvábi von leto,
šteklený obilím sa pohnem štíhlou trávou,
zasnený ucítim jej sviežosť, nechám vietor,
nech sa mi preháňa nad nemysliacou hlavou.

A neprerečiem nič a nezamierim nikam –
nesmiernou láskou až po okraj naplnený,
a pôjdem ďaleko, ďaleko ako cigán.
Prírodou – šťastný s ňou tak ako vedľa ženy.

(Preložil Ľubomír Feldek)

V Zelenej krčmičke

O piatej večer

Už osem dní som si náporil na sandály
štrkom ciest. V Charleroi je koniec blúdeniu.
V Zelenej krčmičke na želanie mi dali
chlieb s maslom a šunku napoly studenú.

Šťastného, s nohami v zelenom tieni stola,
hneď zaujala ma prostá a nevinná
vzorková tapeta. Vchádzajúc skvostná bola,
keď blysla očami, prsnatá dievčina,

nie je z tých, tá by sa pri bozku nezatriasla!
S chichotom niesla mi ku chliebu hrudu masla
a k tomu údené na mise pod šunkou,

údené, biele a ružové, navoňané
cesnakom – a penu na pive v mojom džbáne
pozlátil papršlek, čo zostal po slnku.

(preložil Ján Stacho)

Moja bohéma
(Fantázia)

S rukami vo vreckách dal som sa túlať krajom.
Môj biedny kabátec vetrom na nadúval.
Ešte aj pod nebom Múze som holdoval:
- och, la-la, pantaný úžasnej lásky tajom.

Diera do nohavíc, šiel som jak Janko Hraško
a rezko do kroku verš som vil do vencov.
Byt som si objednal v súhvezdí Blížencov,
hor´ hviezdy šumeli a spánok chodil ťažko.

Rád som ich počúval pri ceste v mládzi ovsa
večermi septembra, keď popŕchala rosa
na čelo tuláka, keď žaby kuňkali,
náhle sa začali stlať fantastické tiene,
dal som sa udierať na pliešky odškerené,
primknúc k srdcu lýru z deravej sandály.

(preložil Štefan Žáry)
Guillaume Apollinaire
(1880-1918)

Vlastným menom sa volal Wilhem Kostrowicky. Narodil sa ako nemanželský litovsko-poľskej šľachtičnej. Prežíval s ňou dobrodružné detstvo v rôznych mestách Európy v prostredí prepychu a neplatených dlhov. Potom sa stal v Paríži malým bankovým úradníkom a žurnalistom. V bohémskom prostredí sa stýkal s básnikmi a maliarmi, okrem iných aj s Picassom. Za vojny podľahol nacionalistickej propagande, prihlásil sa ako dobrovoľník a stal sa dôstojníkom. V zákopoch bol ranený granátovou črepinou do hlavy. Zomrel na španielsku chrípku v predvečer prímeria. Apollinairov básnicky odkaz je zahrnutý v zbierkach Alkoholy (Alcools, 1913), Kaligramy (Caligrammes, 1918) a okrem prozaických prác ešte v dráme Tiresiove prsia (Les Mamelles de Tiresias, 1917). V prológu k tomuto dielu vyložil svoje poňatie moderného umenia, podobne ako o rok neskôr v manifeste o Novom duchu. Oproti dekadentným obrazom zmaru Apollinairovu poéziu charakterizuje bezprostredný vzťah k dennej skutočnosti, ktorú rekonštruuje z množstva dojmov citové vnímavého lyrika -humanistu, dojímaného biedou a melanchóliou samoty. Podľa Apollinaira hybnou pákou nového básnického ducha má byť schopnosť nechať sa stále prekvapiť, ustavičná pripravenosť prijímať nové dojmy a nadchýnať sa nimi. V jeho poézii (napríklad v známom Pásme) sa prelína niekoľko rovín, bezprostredný zážitok so spomienkami, minulosť s prítomnosťou, skutočnosť so snami. Jeho ,,básne - rozhovory" sú voľné záznamy odpočúvaných konverzácií. Podľa Apollinairovho poňatia poézie má byť neodlučiteľná od ostatných druhov umenia i od techniky moderného života. Tak Apollinaire objavuje mnohé nové spojenia, ktoré surrealisti pochopili jednostranne, zdôraznením rozbitia básnického obrazu ;v ňom voľná asociácia predstáv vylučuje racionálnu logiku vzťahov (čo u Apollinaira nebolo). Apollinaire bol spojovacím článkom medzi symbolizmom a surrealizmom. Výrazne ho ovplyvnilo Boccaciovo dielo Dekameron. Tu autor komickým spôsobom poukazoval na neresti a pochabosti podvodníkov, lakomcov, hýrivcov ale aj obyčajných ľudí. Divadelná hra Ňadrá Tiresiove, román Sediaca žena...

Alkoholy
Pásmo (úryvok)

Starý svet ten ťa už unavil nakoniec
Pastierka Eiffelka čuj ako bľačí ti to stádo mostov dnes
Máš už dosť života v gréckej a rímskej antike
Tu už aj autá sú akoby antické
Na náboženstvo si jedine staroba nezasadla
Ostalo prosté sťa hangáre pre lietadlá

Jedine moderné kresťanstvo si len ty
Najmodernejší Európan to ste vy Pius X
A ty po ktorom sa dívajú všetky okná zhora
Hanbíš sa spovedať vstúpiť dnes do kostola
Čítaš si reklamy plagáty nahlas ti spievajú cenníky
To je dnes poézia a na prózu sú denníky
Sú napínavé detektívky spisky za šesták
Portréty slávnych ľudí a kadejaký brak
Zbierke Alkoholy nechýba popri poetickosti a melancholickosti ani humor, irónia, ba až groteska. Apollinaire v Pásme dáva súčasnosti nečakanú vlastnosť, všednosť obyčajného dňa má svoju fantázijnosť a čaro. Takto videný deň poskytuje možnosť návratov do detstva už nie so smútkom za jeho nenávratnosťou, ale s túžbou a obdivom hľadať i nachádzať nový ideál, ktorý ľudí spojí: „tak je prvá časť Pásma vybudovaná na určitom disonantnom (čiže nesúzvučnom, neľubozvučnom) napätí, na prekvapujúcom prelínaní sa obrazov technického pokroku so zdedenými náboženskými predstavami.“ Kompozícia a atmosféra Pásma vyvolávajú predstavu „filmovej montáže“. Veľké časové rozpätie medzi vznikom jednotlivých básní vysvetľuje ich rôznorodosť (epizované Pásmo a po ňom lyrický Most Mirabeau (mirabó), villonovské verše (Vo väzení), či verlainovská báseň (Jeseň chorá) atď. Základnou črtou Alkoholov je obmieňanie prírodných a civilizačných motívov, pohrávanie sa s nimi tak, aby vyvolávali rozporuplné nálady. V Alkoholoch je veľa obrazov neskorého leta, jesene, bývalých lások, opustených rúk, vodných prúdov, plynutia času, blúdení, tieňov a znovuzrodenia. Básnický slovník zbierky je bohatý a nechýbajú v ňom hovorový jazyk, ľudové výrazy, technické termíny, topografické názvy, neologizmy či nečakané archaizmy. Po zbierke Alkoholy vydal Apollinaire Kaligramy (1918), román Sediaca žena (1920) a satirický náčrt Tiréziove prsníky (1918). Za odkaz budúcim nasledovníkom možno označiť jeho slová: „Básnici nie sú len tvorcami krásy, sú tiež a predovšetkým tvorcami pravdy...

Záver

Toto literárne obdobie ma veľmi zaujalo. Podľa môjho názoru spôsobilo menšiu literárnu revolúciu na počiatku 20. storočia. Autori otvorenejšie (aj keď pod rúškom symbolov) vyjadrovali zhnusenie, vyjadrovali sa k témam, ktoré boli častokrát tabuizované. Štýl písania poézie je síce zložitý, no v konečnom dôsledku v ňom čitateľ nájde jednoduchosť, ktorá oslovila aj mňa. Po prečítaní viacerých diel môžem povedať, že ma oslovil práve otvorený a úprimný štýl básní, no nemôžem tvrdiť, že próza bola pre mňa nezaujímavá.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Literárna moderna: Prekliati básnici