Prvé kroky svetovej kinematografie

„Ide o to mať potešenie z práce, ale zároveň nosíte vo vnútri nádej,
že ostatný budú cítiť to isté“.
David Lynch

Film, nové umenie či vrchol komercie?

Začiatok dvadsiateho storočia bolo obdobím mnohých zmien a prevratov. V mnohých štátoch vrcholil imperializmus a snaha o zbohatnutie (hlavne konvenčnými spôsobmi). Film ako nový vynález nemal ľahkú pozíciu v tomto čase. Paradoxne kvôli umelcom, ktorý považovali film za typ povrchnej, neintelektuálnej zábavy na úrovni brakových románov, kočovného divadla a cirkusu. Práve ignorovanie filmu inteligenciou (okrem ľudí konvenčného zamerania) spôsobilo to, že film nesmeroval k Parnasu, ale na jarmok. Istý zlom nastal okolo roku 1900, kedy si film hlavne kvôli obľúbenosti postupne získaval priazeň čoraz väčšieho spektra ľudí pohybujúcich sa okolo umenia. Film začal byť chápaný ako špecifický druh umenia pozostávajúci zo zmesi hudby, sochárstva, výtvarníctva a literatúry. Napriek tomu nebol film chápaný ako ´´nadumenie´´ či ´´všeumenie´´, ako siedme umenie alebo ako desiata múza.
Rok po roku klesal počet estétov a umelcov, ktorý pohŕdali filmom a naopak rok po roku pribúdalo ľudí s umeleckými ambíciami, ktoré chceli uplatniť vo filme a nie na obraze, papieri, hline či na notovom papieri. Zrodila sa tak nová kategória ľudí–filmových umelcov.

Začiatok začiatku – oživená fotografia

Na prelome storočia nebol štát, v ktorom by nebolo konštruktérov snažiacich sa zostrojiť prístroj schopný vytvárať snímky, na ktorých by bolo možné zachytiť pohyb ľudí, zvierat či prírody. Prirodzeným doplnkom ´´kamery´´ bol projekčný prístroj. Prvé prístroje pracovali veľmi neefektívne a technicky nedokonalé. Obraz bol často rozkmitaný, filmový pás sa trhal, natáčanie a vyvolávanie bolo nadmieru obtiažne. Mnoho takýchto prístrojov (kamier) bolo patentovaných v európskych veľkomestách ako: Londýn, Berlín, Paríž, Petrohrad. Rozvoj filmu navyše komplikovali (skoro) všadeprítomné finančné problémy. Reálnu šancu vyhnúť sa im mali iba bratia August Lumière a Louis Lumière (prístroj = kinematograf) a vrcholný vynálezca amerického kontinentu T.A. Edison (prístroj = kinetoskop). Nakoniec spomínaný interkontinentálny súboj vyhrali Francúzi. Nevýhodou favorizovaného Edisona bola istá technická nedokonalosť (potreba okuliarov na zachytenie pohybu). Prvá verejná (skutočne) filmová projekcia sa konala 28. decembra 1895, aj napriek začiatočnému finančnému neúspechu projekcie (čistý zisk bol 33 frankov) to bol deň, ktorý môžeme považovať za prelomový v dejinách filmu, pretože znamenal koniec filmovej prehistórie a začiatok filmového novoveku. Kinematograf si po čase získal obľubu verejnosti, o čom svedčí ( niekedy až stovky metrov dlhý) zástup ľudí pred vstupom do budovy Grand Café, ktorý sa chtiac čí nechtiac stal rodiskom filmu. Filmy Louisa a Augusta Lumièrea pripravovali výhradne reportážne filmy (rodinné raňajky, príjazd vlakov na stanicu) bez dramatického momentu, bez scenára, bez výpravy a hercov. Výnimkou bol iba film Pokropený Kropič, ktorý sa považuje za pravzor hraného filmu. Značný pokles záujmu nastal v máji roku 1897, kedy došlo k požiaru v Grand Café, ktorý si vyžiadal viac než sto obetí (hlavne z vyššej vrstvy), ale ani táto tragédia nemohla zastaviť ( vlastne ani spomaliť) vývoj filmu. Výraznou mierou tomu zabránil aj muž, ktorý objavil umelecké možnosti filmu, muž s nevídanou fantáziou a zmyslom pre imagináciu a pre filmové triky, tým mužom bol George Méliès.


Prvé kroky francúzskeho filmu

George Méliès predstavoval absolútne univerzálnu osobnosť, o čom svedčí aj to, že bol hercom, scenáristom, kameramanom, producentom a režisérom súčastne. Méliès nepredstavoval typ mladého, energického a impulzívneho tvorcu. Práve naopak, bol to starý divadelník a iluzionista hľadajúci nové, univerzálne spôsoby ako sa vyjadriť. Revolučným tvorcom (remeselníkom a umelcom zároveň) bol aj preto, lebo ako prvý pochopil , že tvorca nevystačí iba s umeleckou a optickou zručnosťou, ale potrebuje aj chemickú zručnosť.

Méliès mal obrovský rešpekt pred divadlom a literatúrou, svedčí o tom obľuba Mélièsa v spracovaní literárnych predlôh, a tom hlavne kníh Julesa Verna (200 tisíc míľ pod morom, cesta na Mesiac). „Narodil som sa s dušou umelca, príroda ma obdarila veľkou manuálnou zručnosťou, mnohostrannými schopnosťami, nápadmi a vrodeným talentom. Vždy som pracoval duševne a zároveň aj fyzicky. “ Tvrdil o sebe s nesmiernou skromnosťou George Méliès. Méliès sa rozhodol vybudovať prvé filmové štúdio na svete (v roku 1906) v Montreuil pri Paríži (štúdio nesie názov Star film ). Priestory štúdia využil pri príprave všetkých svojich filmov, medzi ktorými sú aj klenoty svetovej kinematografie ako: Dobytie pólu , Korunovácia kráľa Eduarda VII., ale hlavne filmy ako Cesta na Mesiac a Dreyfusová aféra. Dreyfusová aféra bol filmom inšpirovaný skutočnou udalosťou, film je poznamenaný evidentnými sympatiami Mélièsa k Dreyfusovy a je kritikou francúzskej justície. Cesta na Mesiac je ďalším skvostom jeho tvorby. Méliès použil pri príprave desiatky filmových, ktoré sa používajú dodnes a vypracoval novú teóriu filmového herectva, Cesta na Mesiac bol prvým (síce atypickým, ale predsa ) farebným filmom vôbec. Méliès dosiahol farebný obraz tým, že ručne koloroval jednotlivé filmové okienka (čo je síce partizánsky, ale predsa originálny spôsob ). Film bol úspechom po každej stránke, úspešne bol premietaný v o Francúzsku a Spojených štátoch, okrem iného priniesol tvorcovi medzinárodné uznanie. Nevídaný úspech štúdia Star film vydržal do roku 1911, odkedy sa stal pobočkou ďalšieho a ešte väčšieho filmového impéria s názvom Pathé.

Najvýznamnejším súperom Meliesa bol Ferdinand Zecca ( významný člen spoločnosti Pathé Frères), ktorý sa stal spolu s ním najvýznamnejším predstaviteľom francúzskeho filmu v dobe jej najväčšej expanzie. Zecca bol živým príkladom deľby práce vo filme, začínal totiž ako univerzálny tvorca a skončil ako tzv. šéf štábu. Zecca sa snažil vniesť do filmu nové prvky, a to hlavne prvky realizmu. Inšpiráciu čerpal z divadla, literatúry aj z múzeí
(z Parížskeho múzea Grévine či Londýnskeho múzea Madame Tussaudovej).
Ferdinand Zecca sa preslávil dielami História zločinu, Zabijak a Život hráča.
Filmové dielne sveta a vznik filmu na ostrovoch

Roky 1900 až 1908 sa právom nazývajú ako roky púťového biografu. Film sa
potom, ako bol jednou z atrakcií výstav a jarmokov zrazu stal úplným fenoménom týchto zábav. Film sa stal veľmi obľúbeným hlavne medzi nižšou vrstvou (pochopiteľne, kvôli cene), ktorej sa naskytla možnosť užiť si zábavu na vyššej (intelektuálnej) úrovni. V USA neboli typickým miestom premietania filmov jarmoky a púte (ako to bolo časté v Európe) ale bary a herne, ktoré sa nazývali arkády. Arkády poskytovali zábavu pracujúcim ľuďom (baníkom, robotníkom), ktorý boli najčastejšími návštevníkmi týchto „kín“. Prvým človekom, ktorý zabezpečil stále fungovanie permanentného „kina“ bol
Adolph Zukor (neskorší šéf štúdia Paramount), svoje kino nazval Crystal Hall
( v preklade: kryštálová sieň). K rozvoju filmu prispel aj pokles záujmu ľudí o divadlo (finančné dôvody), ale aj o literatúru. V literatúre je toto obdobie obdobím prechodu naturalizmu k symbolizmu, a práve táto nejednotnosť ( a roztrieštenosť) literárnych kruhov spôsobila pokles popularity literatúry.

V prvých rokoch nového storočia si Francúzsko udržuje post svetového dominanta v počte, a takisto v kvalite filmov. Hegemónia krajiny galského kohúta je ohrozená iba neskôr, a to hlavne produkciou z Talianska, Dánska, Spojených štátov, ale hlavne produkciou z Veľkej Británie. Rozvoj filmovej produkcie zapríčinil aj čoraz väčšiu výmenu filmov medzi jednotlivými národmi. Kým v krajinách ako: Francúzsko, Anglicko či Dánsko silne prevažoval export zatiaľ v Nemecku, Rusku a v menších krajinách silne prevažoval import filmového materiálu. Na celom svete prevládal Mèliesovský štýl natáčania, čiže typ univerzálneho tvorcu. Najdôležitejšou profesiou bola profesia kameramana (hlavne kvôli natáčaniu, ktoré bolo stále najdôležitejším prvkom výroby). Podobný bol pôvod ľudí ,ktorý sa dostali k filmovej produkcii.
Väčšina tvorcov malo niečo spoločné s divadlom (tých ale ubúdalo) alebo s fotografovaním (tých zas pribúdalo). Dominantné postavenie Francúzska postupne slabne, hlavne kvôli rozvoju národných kinematografií v Anglicku
a v USA. Činnosť národných kinematografií sa však nesústreďovala do centra
(vo Francúzsku to bol Paríž), ale do provinčných stredísk. V Anglicku do boli mestá v grófstvach ako Yorkshire a Lancashire. Významným strediskom sa neskôr stalo mestečko Brighton, ktoré sa stalo miestom pôsobenia najväčších
Britských tvorcov , hlavne J. Williamsona a G. A. Smitha.
G.A Smith bol objaviteľom viacerých filmových trikov (napr. dvojexpozícia),
takisto bol novátorom (nepoužíval divadelné prvky napr. stála vzdialenosť medzi kamerou a snímaným objektom), ale aj autorom rôznych typov záberov
(zaviedol a na tú dobu často používal detailné zábery). Smith a jeho experimenty sa v Európe netešili priazni divákov, úspech mali iba v Spojených štátoch.
Významným dielom bol film Útok na čínsku misiu (režírovaný Williamsonom),
Hlavne kvôli odvážnemu rozhodnutiu režiséra vniesť do filmu dynamiku, čím sa úplne zriekol ideí Meliesa (jeho ideou bola statickosť záberu ). Anglický film sa až príliš pridržiaval konzervatívnych prístupov, čo zapríčinilo jeho vytlačenie z trhu zahraničnou konkurenciou. Medzitým v USA nastal prudký rozvoj filmu,
najvýznamnejšími firmami sa stávajú Biograph a Edison Company.
Centrami filmového diania sa stali mestá New York, Chicago, San Francisco,
Philadelphia či Boston.
Spoločnosti Pathé a Film d´art formujú francúzsky film

Francúzsky podnikateľ Charles Pathé investoval v rokoch 1907 až 1912 do film nevydané financie, ktoré do významnej miery zreformovali francúzsku kinematografiu. Spočiatku vlastnil Pathé iba bezvýznamnú firmu, ktorá sa neskôr stala dominantnou na svetovom trhu. Pathé bol trustom združujúci 15 firiem. Na 5 filmových kópií vyrobených touto firmou pripadá až 150 kópií určených pre zahraničný trh (Nemecko, Taliansko, USA či Rusko). Firma mala úspech hlavne výrobe širokého spektra filmov (drámy. Komédie, prírodné filmy a aktuality). V neskoršom období sa firma zaoberá s výrobou technického vybavenia a filmového materiálu. Jediným konkurentom na francúzskom trhu je firma Léona Gaumonta nazvaná Gaumont. Ako sa menil film menila sa aj skupina ľudí, ktorý predstavovali hlavnú skupinu zamerania filmárov (od robotníkov k intelektuálom). Presne takéto ambície mala spoločnosť Film d´art.
Filmári sa snažili podľa amerického vzoru skĺbiť divadlo s filmom (neúspešne).
Prvým filmom tejto spoločnosti bol film Zavraždenie vojvodu De Guise, firma Film d´art zabezpečila pompéznu premiéru na Champs Elysée (17. novembra 1908), neoficiálne sa tento deň považuje za deň zrodu umeleckého filmu (ktorého kvalita bola na mizernej úrovni). Príbeh sa odvíja okolo vraždy vojvodu z Guise. Samotný film bol dlho 300 metrov a jeho projekcia zabrala približne 20 minút. Film bol velebený médiami, no finančný úspech nebol taký, ako pre šiestimi rokmi v prípade filmu Cesta na mesiac. Táto spoločnosť umelcov bola založená pomocou podpory hercov a autorov Comédie Francaise. Ďalšie filmy štúdia ako Odyseov návrat a Judášove výčitky prepadli na plnej čiare. Zásluhou Film d´artu sa zvýšila úroveň filmu (hlavne kvôli profesionálnym divadelným hercom), aj keď existujú aj výnimky, ako napríklad výkon najlepšej európskej herečky tohto obdobia vo filme Kráľovná Alžbeta (film bol premietnutý po celom svete), výkon Sarah Bernhardtovej bol obrovským sklamaním (trochu aj fiaskom). V USA bol film premietnutý vďaka Adolphovi Zukorovi, ktorý zakúpil práva na film (od Film d´artu). Filmový herec sa dočkal zaslúženého uznania až v ére spoločnosti Film d´art.

Film d´art niekoľkokrát zmenila vlastníka, nakoniec v roku 1920 zanikla.
Odpoveďou na umelecké filmy film bol cyklus filmov spoločnosti Gaumont nazvaný Život aký je, autorom bol Louis Feuillade (člen spoločnosti Gaumont), ktorého filmy mali skoncovať so silným divadelným pátosom charakteristickú pre tú dobu. Feuillade tím naviazal na literárny a divadelný naturalizmus, inšpiroval sa dielami Emila Zolu a Andrého Antoina. Americkou analógiou jeho filmov boli diela spoločnosti Vitagraph s názvom Výjavy zo skutočného života. Najväčší úspech znamenala však adaptácia románu s hlavným hrdinom Fantomasom. Tieto filmy mali obrovský úspech aj medzi umelcami, hlavne zástancami avantgardy ako Guillaume Apollinaire a Max Jacob, ktorý založili Spoločnosť Fantomasových priateľov.
Naturalistické a klasicistické tendencie sa pokúšal skĺbiť Albert Capellani (umelecký riaditeľ spoločnosti SCAGL – filmová spoločnosť autorov a spisovateľov založená firmou Pathé). Námet čerpá hlavne z francúzskeho naturalizmu (Emile Zola), jeho prvým filmom bol film Zabijak, ktorý predtým natočil Ferdinand Zecca znamenal veľký pokrok vo filme, samotný film meral 1000 metrov. Jeho ďalším filmom bol Germinal (takisto spracovanie románu Emila Zolu, aj keď úplne neautentické), film znamenal celosvetový úspech a umožnil Capellanimu natočiť prepis rozsiahleho románu Victora Huga Bedári, ktorý znamenal najväčší kasový a umelecký úspech na svete. Albert Capellani spracoval aj ďalšie diela Zolu, úspech mali Chrám matky božej v Paríži a Deväťdesiat tri. Veľkej obľube sa tešili takisto aj francúzske komédie, hlavne grotesky autora Jeana Duranda, séria filmov o Onésimovi a filmy Bébé a Drahota potravín sa opierajú o komické poňatie nepravdepodobných situácií a o karikatúru mocných ľudí sveta. Durand pracoval pre impérium Charlesa Pathého, jeho filmy mali vplyv na filmy Macka Sennetta.
Začiatok kariéry amerického filmu

Najvýznamnejším predstaviteľom bol Edwin S. Porter (člen Edison Company),
Ktorého prvé filmy ničím nevynikajú z masy, až neskôr si získava uznanie širokého spektra ľudí. Porter spojil filmové prvky charakteristické pre tzv. brightonskú školu s prvkami Mèliesa. Slávnym sa stal Porter filmami Život amerického hasiča a hlavne filmom Veľká vlaková lúpež.
Prvý menovaný film (natočený v roku 1902) bol prvým úspešným pokusom skĺbiť prvky hraného, dokumentárneho a reportážneho filmu. Porterovi sa čisto filmárskymi prostriedkami podarilo vybudovať dramatický príbeh, plný emócií.
V roku 1905 bolo v severoamerickom meste Pittsburgh otvorené prvé pravé kino nazvané Nickelodeon (nickel = niklák, čiže päťcentová minca, ktorá predstavovala cenu jednej vstupenky). Počet takýchto kín sa zväčšoval geometrickým radom až za päť rokov existencie dosiahol hodnotu 10000.
To znamenalo, že v Amerike bolo po piatich rokoch vzniku prvého kina viac kín, ako v celej Európe (a pravdepodobne aj vo svete) dokopy.
Čím bola sieť kín väčšia, tým bola amortizácia nákladov ľahšia a zisky väčšie. Celá sieť bola zásobovaná filmami zo zahraničia, ale aj z domácej produkcie. Jedným z problémov bola jednoduchosť plagiátorstva a každodennosť porušovania autorských práv. Po čase sa najväčšie americké štúdia (boli to: Edison Manufacturing Company, Biograph a Vitagraph) rozhodli s plagiátorstvom skoncovať a preto v roku 1908 založili monopolný trust Motion Picture Patent Company, ktorý ukladal povinnosť platiť licenčné poplatky za jednotlivé projekcie, ale aj za používanie kamier, projektorov,
ale aj filmového materiálu. MPPC však nikdy nezískal absolútne monopolné postavenie na trhu( spravovali asi polovicu existujúcich nickelodeonov). Konkurenčný boj stále naberal na intenzite , časté boli aj nepokoje plynúce z donucovacích metód agentov MPPC.
MPPC predstavovala iba skupinu producentov, ktorej bol ľahostajný osud filmu.
MPPC dokonca stanovil rovnaké ceny pre každé filmy ignorujúc na kvalitu, či popularitu jednotlivých filmov(pre MPPC to bol tovar ako každý iný). Skupina nezávislých filmárov sa rozhodla bojovať proti MPPC, tým najlepším možným spôsobom. Nezávislí pochopili, že jediným spôsobom, ako vyhrať boj s MPPC je natáčať lepšie, populárnejšie a dlhšie filmy ako oni. Skupina nezávislých sa rozhodla presunúť väčšinu svojej produkcie na Západ, a to hlavne kvôli agentom MPPC, ktorých bolo na západe, ďaleko od centra (New Yorku) menej.
Nezávislí našli perfektné miesto neďaleko Los Angeles, ktoré boli blízko Mexika, kam právomoc MPPC nezasahovala. Kalifornia predstavovala perfektné miesto na nový začiatok, hlavne skvelé podmienky pre produkciu filmov (hory, more, kultúrna pestrosť obyvateľstva). Po čase nasledovali nezávislých aj členovia MPPC, ktorý zaradom zlikvidovali svoje ateliéry v New Yorku. Takto sa zrodila Mekka svetového filmu Hollywood.

Rozvoj filmu do roku 1914 (začiatku vojny) bol živelný a neuveriteľné búrlivý.
Film si vybudoval silný vzťah, hlavne k prisťahovalcom (v roku 1907 ich bolo úctyhodných 1 300 000), ktorých kúzlo filmu úplne očarilo. Veľkú „patentovú“
vojnu nakoniec vyhrali nezávislí (a ich lepší program). Z tohto boja vyšli víťazne dva žánre. Bol to kovbojský film a groteska (slapstick-comedy), ktorej tvorcom bol tvorca írskeho pôvodu Mack Sennett. Mack Sennett pracuje od roku 1912 ako producent a režisér v produkčnej spoločnosti Keystone film.
Sennett objavil a spolupracoval s hercami ako Ch. Chaplin, Chester Conklin,
Oliver Hardy, Stan Laurel, Bing Crosby a Carole Lombardová.
Sennettové grotesky preslávil hlavne Chaplin, ich najvýznamnejšie spoločné filmy sú Chaplin v zábavnom parku a Chaplin naháňa doláre.

Kovbojský film je produktom Gilberta M. Andersona, ktorý bol komparzistom vo filme E.S. Portera Veľká vlaková lúpež, a ktorá sa stala aj zdrojom inšpirácie pre G.M. Andersona. Anderson chcel predať svoj film štúdiám Biograph a Vitagraph, ale nakoniec bol nútený založil vlastné štúdio na výrobu filmov, tým štúdiom bolo štúdio Essanay (prvý ateliér bol v Chicagu). V tomto prostredí sa vyrábali kovbojské filmy , ktorých hrdinom bol Broncho Billy (Andersonov pseudonym).
Postupne vznikali ďalšie spoločnosti s podobným zameraním ako napríklad Bison life motion picture. Všetky kovbojky sa vyrábali tým istý spôsobom, obsahovali postavu šerifa, hlavného hrdinu, zloducha (bad guy). Podobnosť bola až neuveriteľná. „Menili si kone, ale nie scenáre“ povedal raz G.M. Anderson.
Anderson ukončil svoju kariéru s nástupom zvukového filmu, v 1958 roku mu americká filmová akadémia udelila cenu Special Academy Award za priekopnícku aktivitu vo svete filmu.
Najvýznamnejšou osobnosťou spoločnosti Biograph bol režisér David Wark Griffith, ktorý bol najväčším novátorom amerického filmu, ale aj skvelým rozprávačom . Vniesol do filmu používanie detailov, polocelkov, prelínania, ale hlavne použitie retrospektívy (flashbacku).Griffith chcel byť pôvodne spisovateľom alebo divadelným hercom, film považoval najprv iba ako zdroj obživy. Jeho prvým filmom je film ako dievčatku, ktorú unesú cigáni, dielo sa nazýva Dolliné dobrodružstvá. Griffith sa každým svojím filmom zdokonaľoval v práci s hercami, kamerou, osvetlením ale aj v strihu. Pre spoločnosť Biograph natočil sériu filmov, v ktorých boli hlavným hrdinami manželia Jonesoví, ktorý reprezentujú malomeštiacky spôsob života. Cesty Griffitha a spoločnosti Biograph sa rozišli v roku 1913 (za tento čas stihol natočil cez 400 filmov
medzi ktorými sú filmy ako Edgar Alan Poe, Vývoj človeka alebo Svedomie zločinu). Čiže presne v okamihu finálneho víťazstva nezávislých proti MPPC.
Vznikla tak úplne nová situácia, ktorá umožnila dostať sa k moci filmovému kráľovi Adolphovi Zukorovi, zásluhou ktorého nastal prílev európskych filmov do USA, zmenil sa ja spôsob výroby filmov (začal sa používať európsky vzor), a takisto aj miesta premietania (nickelodeoni boli nahradené prepychovými sálami). Európsky vzor spočíval vo výrobe veľkolepých výpravných filmov, tým sa film istým spôsobom začal približovať opäť k divadlu. Prvé filmové skúsenosti získal aj jeden z najväčších divadelníkov tohto obdobia David Belasco (hlásil sa k nemu aj Griffith, ako zdroj inšpirácie ). Koncom roka podpísal Griffith zmluvu s firmou Mutual a pustil sa do najväčšieho projektu svojho života. Griffith už dlho chcel sfilmovať monumentálny príbeh o Amerike. Jeho najodvážnejšími projektmi sú filmy Intolerancia, ktorá stála na tú dobu neuveriteľnú sumu (cca. 2mil.USD) a film Zrodenie národa.
Film Zrodenie národa je reprezentantom južanskej ideológie, autor sa venuje porážke juhu v občianskej vojne a zrušeniu otroctva, ktoré tvrdo kritizuje. Práve za tento rasistický postoj bol Griffith veľmi tvrdo kritizovaný inteligenciou, ale pravidlo, že aj negatívna reklama je predsa len reklama sa do poslednej bodku potvrdilo. Film bol právom velebený za fantastický štýl nakrúcania, ktorý sa stal vzorom pre väčšinu filmov na ďalšie dve desaťročia. Dielo znamenalo obrovský finančný úspech štúdia, ale aj režiséra (práve kvôli úspechu tohto film si mohol dovoliť natočiť film Intolerancia- najdrahší film tej doby).Dlhé mesiace nebolo občana USA, ktorý by nechcel vidieť film a tým sa zapojiť do vášnivej diskusie. Intolerancia sa skladala z štyroch častí Pád Babylonu, Utrpenie Ježiša, Bartolomejské noci a štvrtá časť Matka a zákon. Griffith chcel týmto filmom poukázať na boj medzi dobrom a zlom, útlakom a nespravodlivosťou.
Víťazstvom lásky sa končí iba časť zo súčasnosti (Matka a zákon). Film bol negatívne hodnotený hlavne inými režisérmi (Delluc, Ejzenštejn). Finančný neúspech filmu Intolerancia do veľkej miery ovplyvnil budúcu kariéru Griffitha,
Jeho ďalším filmom bol film Srdce sveta (natočený v Európe).
V roku 1917 odchádza do Anglicka, kde natáča pre rôzne spoločnosti, o dva roky neskôr (rok 1919) zakladá s Chaplinom, Fairbanksom a s Mary Pickfordovou najvýznamnejšie štúdio prvej polovice 20. storočia s názvom United Artists, pre ktoré natočil filmy ako: Ulica snov, Deti veľkej revolúcie, Deti slobody a takisto aj zvukový film Abraham Lincoln.

Pozícia filmu pred 1. svetovou vojnou

Pred prvým dňom prvej svetovej vojny existovalo na zemi podľa amerického filmového časopisu približne 60000 permanentných kín. Najväčší podiel mali Spojené štáty americké (16000), Anglicko (5000), Nemecko (3000) a Rusko (1300). Neexistoval však štát bez kina, prvé projekcie sa uskutočnili aj na Aljaške, v Afrike, či v juhovýchodnej Ázií. Film je pred prvou svetovou vojnou najväčším fenoménom spoločenského života, ktorý láka o nepoznanie viac ľudí ako literatúra, divadlo, či ostatné umelecké odvetvia. Postupne sa zmenšuje aj počet skupín bojujúcich proti filmu (masového diváka nepresvedčila ani štatistika, podľa ktorého pripadá na 250 filmov: 97 vrážd, 60 prípadov opilstva alebo prostitúcie 45 samovrážd, 22 únosov ), niektoré z nich menia taktiku a požadujú kompletnú reformu filmového umenia. Pre film začali tvoriť aj významný predstavitelia iných druhov umenia ako Gerhart Hauptman (napísal scenár k filmu Atlantis dánskej firmy Nordisk) a Arthur Schnitzler, ale od uznania filmu ako siedme umenie boli filmári ešte stále ďaleko, inteligencia uznala film (iba) ako špecifickú syntézu šiestich umení: architektúry, hudby, maliarstva, sochárstva, tanca a poézie.

Víťazstvo amerického filmu

V prvých rokoch prvej svetovej vojny došlo k zásadnej zmene na svetovom filmovom trhu. Po roku 1914 bolo približne 50% všetkých nových filmov americkej produkcie. K absolútnej porážke európskeho filmu došlo v roku 1917.
Francúzsko ako niekdajšia dominanta už iba spomínala na predošlú slávu, sľubne sa rozvíjajúci dánsky a taliansky film nestíhali tempo výroby.
Hollywood sa stáva strediskom svetového filmy, každý mesiac vyrastá v niektorej časti tohto kedysi malého mestečka nové filmové štúdio. Postupne zanikli aj spory medzi trustom a nezávislými (Najvyšší súd USA v roku 1915 rozpúšťa kedysi všemocný trust). Dominantné postavenie má jediná existujúca firma bývalého trustu Vitagraph (Biograph a Edison Company zanikli alebo boli predané) a Paramount, ktoré vedie Adolph Zukor. Do roku 1916 to bola aj firma Triangle, pre ktorú pracovali aj Sennett, Griffith a Ince, ktorá však neskôr ustupuje do pozadia. Z talentovaných hercov, režisérov a producentov ako napríklad Charles Chaplin, Douglas Fairbainks, Adolph Zukor, William Fox, Mack Sennett, Thomas Ince, Mary Pickfordová alebo David W.Griffith sa stávajú neskutočné hviezdy Hollywoodu. Významným americkým režisérom sa po čase stal Thomas Ince, skromný filmár s obrovským zmyslom pre dokonalú organizáciu, ale úplne bez umeleckých ambícií. Ince pôsobil v Hollywoode ako herec, neskôr univerzálny tvorca a režisér kovbojok. Jeho najväčším filmom bol film Civilizácia, ktorý znamenal pokus o napodobenie filmu Intolerancia. Na rozdiel od svojho vzoru si Civilizácia získala obľubu európskych tvorcov (hlavne Francúzov z Film d´artu).

Ďalšia fáza filmových dejín (medzivojnové obdobie) začína po roku 1918. Bolo to obdobie Charlesa Chaplina a obdobie postupného prechodu nemého filmu k zvukovému filmu ( Jazz singer–1927), ale to už je ďalšia kapitola dejín filmové umenia.