„Ide o to mať potešenie z práce, ale zároveň nosíte vo vnútri nádej,
že ostatný budú cítiť to isté“.
David Lynch

Film, nové umenie či vrchol komercie?

Začiatok dvadsiateho storočia bolo obdobím mnohých zmien a prevratov. V mnohých štátoch vrcholil imperializmus a snaha o zbohatnutie (hlavne konvenčnými spôsobmi). Film ako nový vynález nemal ľahkú pozíciu v tomto čase. Paradoxne kvôli umelcom, ktorý považovali film za typ povrchnej, neintelektuálnej zábavy na úrovni brakových románov, kočovného divadla a cirkusu. Práve ignorovanie filmu inteligenciou (okrem ľudí konvenčného zamerania) spôsobilo to, že film nesmeroval k Parnasu, ale na jarmok. Istý zlom nastal okolo roku 1900, kedy si film hlavne kvôli obľúbenosti postupne získaval priazeň čoraz väčšieho spektra ľudí pohybujúcich sa okolo umenia. Film začal byť chápaný ako špecifický druh umenia pozostávajúci zo zmesi hudby, sochárstva, výtvarníctva a literatúry. Napriek tomu nebol film chápaný ako ´´nadumenie´´ či ´´všeumenie´´, ako siedme umenie alebo ako desiata múza.
Rok po roku klesal počet estétov a umelcov, ktorý pohŕdali filmom a naopak rok po roku pribúdalo ľudí s umeleckými ambíciami, ktoré chceli uplatniť vo filme a nie na obraze, papieri, hline či na notovom papieri. Zrodila sa tak nová kategória ľudí–filmových umelcov.

Začiatok začiatku – oživená fotografia

Na prelome storočia nebol štát, v ktorom by nebolo konštruktérov snažiacich sa zostrojiť prístroj schopný vytvárať snímky, na ktorých by bolo možné zachytiť pohyb ľudí, zvierat či prírody. Prirodzeným doplnkom ´´kamery´´ bol projekčný prístroj. Prvé prístroje pracovali veľmi neefektívne a technicky nedokonalé. Obraz bol často rozkmitaný, filmový pás sa trhal, natáčanie a vyvolávanie bolo nadmieru obtiažne. Mnoho takýchto prístrojov (kamier) bolo patentovaných v európskych veľkomestách ako: Londýn, Berlín, Paríž, Petrohrad. Rozvoj filmu navyše komplikovali (skoro) všadeprítomné finančné problémy. Reálnu šancu vyhnúť sa im mali iba bratia August Lumière a Louis Lumière (prístroj = kinematograf) a vrcholný vynálezca amerického kontinentu T.A. Edison (prístroj = kinetoskop). Nakoniec spomínaný interkontinentálny súboj vyhrali Francúzi. Nevýhodou favorizovaného Edisona bola istá technická nedokonalosť (potreba okuliarov na zachytenie pohybu). Prvá verejná (skutočne) filmová projekcia sa konala 28. decembra 1895, aj napriek začiatočnému finančnému neúspechu projekcie (čistý zisk bol 33 frankov) to bol deň, ktorý môžeme považovať za prelomový v dejinách filmu, pretože znamenal koniec filmovej prehistórie a začiatok filmového novoveku. Kinematograf si po čase získal obľubu verejnosti, o čom svedčí ( niekedy až stovky metrov dlhý) zástup ľudí pred vstupom do budovy Grand Café, ktorý sa chtiac čí nechtiac stal rodiskom filmu. Filmy Louisa a Augusta Lumièrea pripravovali výhradne reportážne filmy (rodinné raňajky, príjazd vlakov na stanicu) bez dramatického momentu, bez scenára, bez výpravy a hercov. Výnimkou bol iba film Pokropený Kropič, ktorý sa považuje za pravzor hraného filmu. Značný pokles záujmu nastal v máji roku 1897, kedy došlo k požiaru v Grand Café, ktorý si vyžiadal viac než sto obetí (hlavne z vyššej vrstvy), ale ani táto tragédia nemohla zastaviť ( vlastne ani spomaliť) vývoj filmu. Výraznou mierou tomu zabránil aj muž, ktorý objavil umelecké možnosti filmu, muž s nevídanou fantáziou a zmyslom pre imagináciu a pre filmové triky, tým mužom bol George Méliès.


Prvé kroky francúzskeho filmu

George Méliès predstavoval absolútne univerzálnu osobnosť, o čom svedčí aj to, že bol hercom, scenáristom, kameramanom, producentom a režisérom súčastne. Méliès nepredstavoval typ mladého, energického a impulzívneho tvorcu. Práve naopak, bol to starý divadelník a iluzionista hľadajúci nové, univerzálne spôsoby ako sa vyjadriť. Revolučným tvorcom (remeselníkom a umelcom zároveň) bol aj preto, lebo ako prvý pochopil , že tvorca nevystačí iba s umeleckou a optickou zručnosťou, ale potrebuje aj chemickú zručnosť.

Méliès mal obrovský rešpekt pred divadlom a literatúrou, svedčí o tom obľuba Mélièsa v spracovaní literárnych predlôh, a tom hlavne kníh Julesa Verna (200 tisíc míľ pod morom, cesta na Mesiac). „Narodil som sa s dušou umelca, príroda ma obdarila veľkou manuálnou zručnosťou, mnohostrannými schopnosťami, nápadmi a vrodeným talentom. Vždy som pracoval duševne a zároveň aj fyzicky. “ Tvrdil o sebe s nesmiernou skromnosťou George Méliès. Méliès sa rozhodol vybudovať prvé filmové štúdio na svete (v roku 1906) v Montreuil pri Paríži (štúdio nesie názov Star film ). Priestory štúdia využil pri príprave všetkých svojich filmov, medzi ktorými sú aj klenoty svetovej kinematografie ako: Dobytie pólu , Korunovácia kráľa Eduarda VII., ale hlavne filmy ako Cesta na Mesiac a Dreyfusová aféra. Dreyfusová aféra bol filmom inšpirovaný skutočnou udalosťou, film je poznamenaný evidentnými sympatiami Mélièsa k Dreyfusovy a je kritikou francúzskej justície. Cesta na Mesiac je ďalším skvostom jeho tvorby. Méliès použil pri príprave desiatky filmových, ktoré sa používajú dodnes a vypracoval novú teóriu filmového herectva, Cesta na Mesiac bol prvým (síce atypickým, ale predsa ) farebným filmom vôbec. Méliès dosiahol farebný obraz tým, že ručne koloroval jednotlivé filmové okienka (čo je síce partizánsky, ale predsa originálny spôsob ). Film bol úspechom po každej stránke, úspešne bol premietaný v o Francúzsku a Spojených štátoch, okrem iného priniesol tvorcovi medzinárodné uznanie. Nevídaný úspech štúdia Star film vydržal do roku 1911, odkedy sa stal pobočkou ďalšieho a ešte väčšieho filmového impéria s názvom Pathé.

Najvýznamnejším súperom Meliesa bol Ferdinand Zecca ( významný člen spoločnosti Pathé Frères), ktorý sa stal spolu s ním najvýznamnejším predstaviteľom francúzskeho filmu v dobe jej najväčšej expanzie. Zecca bol živým príkladom deľby práce vo filme, začínal totiž ako univerzálny tvorca a skončil ako tzv. šéf štábu. Zecca sa snažil vniesť do filmu nové prvky, a to hlavne prvky realizmu. Inšpiráciu čerpal z divadla, literatúry aj z múzeí
(z Parížskeho múzea Grévine či Londýnskeho múzea Madame Tussaudovej).
Ferdinand Zecca sa preslávil dielami História zločinu, Zabijak a Život hráča.