Dejiny opery

1. kapitola
Úvod do mojej práce
Už takmer štyri storočia existuje na svete hudobný žáner nazývaný opera. Tá bola obľúbená nielen v minulosti, ale i v súčasnosti jej venuje svoju pozornosť nemalé množstvo ľudí z celého sveta.

Cieľom mojej práce je priblížiť tento žáner čo najširšej verejnosti, ale najmä mladým ľuďom, ktorí sú budúcnosťou opery, a ktorí čím ďalej tým viac napĺňajú hľadiská scén v SND v Bratislave, v Štátnom divadle v Košiciach, v divadle v Banskej Bystrici, alebo kdekoľvek na svete. Bola by som rada, keby moja práca slúžila ako sprievodca pri orientovaní sa v dejinách svetovej i domácej tvorby. Chcela by som priblížiť vznik a obdobia vývoja opery.

A prečo práve opera? Často sa mi stáva, že počujem povedať ľudí: „Nepáči sa mi to, nič mi to nedalo.“ Myslím si však, že sa im to nepáči, pretože tomu nerozumejú a tak by mal svoje tvrdenie poopraviť na: „Nerozumel som tomu, a preto mi to nič nedalo.“ Vtedy by určite mali títo ľudia pravdu. Skutočne, ak človek niečomu nerozumie nemôže si z toho zobrať to krásne, čo sa mu ponúka. Tak isto je to aj s operou. Keď ju nepoznáme a nič o nej nevieme, nemôžeme ju ako žáner pochopiť. Preto by ľudia mali niečo vedieť o dejinách a aj o súčasnosti opery, pretože bez takéhoto poznania bude pre nás opera len niekoľkými hodinami zabitými počúvaním tónov, ktoré sa nám páčia alebo nie.

Preto som sa rozhodla venovať túto prácu opere ako žánru, aby sa ľudia o nej dozvedeli čo najviac a aby jej pochopili.

2.kapitola
Čo je vlastne opera?
Keby sme sa spýtali človeka, ktorý nie je odborníkom na hudbu, čo je opera, odpovedal by, že je to také spievané divadlo. A v podstate, by to bola aj tak trochu pravda.

Opera je hudobno-dramatický útvar, spájajúci slovo a hudbu, herecké a baletné umenie spolu so scénickým obrazom do jedného súvislého celku. Do konca 19. storočia bola uznávaná tzv. číslovaná opera. Tento názov bol odvodený od toho, že sa opera skladala z jednotlivých čísel a to: orchestrálnej predohry, ktorá väčšinou nesúvisela s hudobným obsahom opery. Ďalej sa opera skladala z árií, čo sú časti určené sólovému spevu, ktoré boli technicky náročné aby mohol spevák preukázať svoj talent a technickú zdatnosť čo sa spevu týka. Árie niekedy veľmi nesúviseli s dejom samotného diela. Potom sa pridávali duetá, terctetá, kvartetá atď., čo sa nazývalo ansámble čiže spev viacerých. Árie a ansámble však neposúvali dej veľmi dopredu. Túto úlohu (posúvať dej) mali recitatívy, čiže časti určené akémusi hovorenému spevu. V podstate ide o intonovanie reči v malom intervalovom rozsahu, takže sa text viac prednáša ako spieva. Tieto časti dopĺňa zbor. Na konci niektorých dejstiev i na konci celého diela sa spájajú hlasy všetkých sólistov zo zborom, čím vzniklo majestátne finále.

Dnešná opera však nie je číslovaná a všetky časti sa plynule prelínajú, čím vzniká jednoliaty a súvislí celok ako v dráme.

3. kapitola
Zrodenie opery
V úvode svojej práce som spomínala že sa v nej chcem venovať dejinám opery. K tým nepochybne patrí aj obdobie vzniku teda zrodenia sa opery.

Keď koncom 16. storočia upadá záujem o divadelné predstavenia, hrané v obrovských sálach, objavuje sa nový scénický útvar pastierska hra čiže favolla pastorale. V tomto období nebola Florencia iba najbohatším mestom v Taliansku ale i najvhodnejším miestom pre rozvoj kultúry.

V 80. rokoch 16. storočia sa preto v paláci grófa Giovanniho Bardiho začali stretávať umelci a vedci z Florencie. Bardiho dom sa stal sídlom akéhosi literárno-umeleckého krúžku, ktorý nazvali camerata. Členovia sa teda u Bardiho stretávali a diskutovali na tému možnosti vzkriesenia antickej drámy, kde boli hudba a spev rovnocennými partnermi. Mnohí členovia cameraty predvádzali a predstavovali na stretnutiach svoje vlastné nové diela. Autori, týchto vtedy novodobých diel, prešli vo svojej tvorbe od polyfónie – viac hlasnosti k monódii, čo je jednoduchá a hlasná hudba. K tomuto kroku sa odhodlali preto, aby poslucháči lepšie rozumeli textu. Základom týchto diel sa stal recitatív (prednášanie textu v malom intervalovom rozsahu) a nevyumelkovaný jednoduchý spev. Hudba mala v týchto dielach len úlohu sprevádzať čo bolo oproti jej dovtedajšiemu vedúcemu postaveniu podradné. Zároveň však vyjadrovala obsah textu. Takýto štýl bol nazvaný stile rappresentativo čiže recitatívny spev.

Prvým dielom napísaným v tomto štýle bolo diela Dafné od Jacopa Periho, ktoré vzniklo zhudobnením rovnomennej básne od Ottáwia Rinucciniho. Stručný dej je o tom, že bohyňa zeme premení svoju dcéru Dafné na vavrínový strom a to zo strachu, že Dafné môže vpadnúť do osídel boha Apolóna. Dielo začal zhudobňovať Jacopo Corsi, no ten zvládol len pár čísel a Dafné dokončil už spomínaný J. Peri. Ten napísal prevažne recitatívy podložené akordmi, ktoré boli v konečnom výsledku prednášané za sprievodu orchestra ukrytého za scénou. Z tohto diela sa zachoval len zlomok, pretože ostatné čísla sa stratili. Rinuccini a Peri boli úspechom Dafné taký nadchnutí, že zhudobnili aj ďalšie dielo tento krát Euridice. Po odohraní tohto diela Marco Gagliano (hudobný skladateľ) povedal: „Spevoherné divadlo je súce pre každý kniežací pohľad, hodné je, aby ho mali radi všetci ľudia, ktorí ho uzrú. Je najušľachtilejšou zábavou, pri ktorej možno obdivovať vynachádzavosť a náladu deja, štýl, sladkosť veršov, hudobné umenie, koncert hudobných nástrojov, spevácke umenie, balet a pohyb tela, ba možno povedať, že sa tu uplatňuje tak dekoračné maliarstvo ako súlad kostýmov.“ Práve posledným súvetím vystihol Gagliano charakteristické znaky útvaru dramma per musica, nového scénického objavu neskôr v roku 1681 po prvý krát nazvaného opera.

Koncom 16. storočia pôsobili vo Florencii aj Giulio Caccini a už spomínaný Marco Gagliano. M. Gagliano bol autorom, ktorý naplno a účinne využíval operný súbor a všetky vymoženosti javiskovej techniky. Skomponoval napríklad operu Flora a podobne ako Peri aj operu Dafné. G. Caccini bol skladateľom, ktorý patrí medzi prvých autorov, ktorí skomponovali jednohlasnú akordicky sprevádzanú pieseň. Napísal zbierku spevov Nuove musiche a keďže bol v tom čase veľmi obľúbený mýtus o Orfeovi a Euridice aj Caccini napísal operu Euridice.

4. kapitola
Rímska opera
Opera vytvorená v camerate vo Florencii sa veľmi rýchlo dostala do Ríma, Neapolu a Benátok.

V Ríme sa rozvíjala v takzvanej Rímskej opernej škole, ktorá mala svoje stredisko opäť v šľachtickom dome tentoraz rodu Barberiny. Tento rod dokonca nechal v 30. rokoch 17. storočia postaviť v Ríme divadlo.

Žiadna výrazná zmena v tvare opery vytvorenej vo Florencii nenastala, no umelci skladatelia žijúci v Ríme však do popredia postavili zbory z dôvodu monumentálnosti. Tým vznikla takzvaná zborová opera. Do popredia sa dostal aj vokálny prejav v ktorom nedominoval herecký ale spevácky výkon. Veľký dôraz sa kládol aj na scénickú výpravu. Obsahom týchto opier síce ostali antický hrdinovia, konflikty často vychádzali z bežného života Rimanov.

Najvýznamnejšími tvorcami Rímskej opery sa stali Emilio de Cavalieri, ktorí napísal 42 opier a pár cirkevných skladieb. Agostino Agazzari tvoril rozsiahlu chrámovú hudbu no napísal aj pastorálnu operu Eumelio. Stefano Landi bol slepým organistom a básnikom. Domenico Mazzocchi písal okrem opier aj oratóriá. Luigi Rossi napísal operu Orfeus.

Rímska opera dostala za vlády rodu Pamfili zákaz a bola vykázaná z Ríma. Mnohí skladatelia sa preto presťahovali do Benátok.

5. kapitol
Claudio Monteverdi, prvá reforma opery
Počas svojho vývoja prešla opera mnohými zmenami. Za tie najdôležitejšie sú považované tri reformy: prvá - Claudia Monteverdiho, druhá - Christopha Willibalda Glucka a tretia - Richarda Wágnera.

V nasledovnej kapitole sa budem venovať prvej opernej reforme Claudia Monteverdiho. Tento skladateľ patril medzi najgeniálnejších, najrevolučnejších a najtvorivejších autorov svojej doby na rozhraní renesancie a baroka. Dá sa povedať že bol aj prvý dramaticky cítiaci skladateľ a že bol aj prvým ozajstným skladateľom opery. Ako skladateľ bol aktívny už od pätnástich rokov no opere sa venoval až neskôr. Vo svojich dielach v podstate dovŕšil rozklad polyfónii a prikláňa sa k monódii. Pri písaní svojich diel sa držal dvoch kompozičných techník a to prima prattica a secunda prattica. Prima pratiica – túto techniku uplatňoval pri písaní duchovných skladieb. Ide o polyfonický prejav kde sa spev podriaďuje hudbe a nie je dôležitá zrozumiteľnosť textu. Secunda prattica – sa uplatňovala pri svetských dielach v ktorých sa vyskytovali nové barokové tendencie, ktoré si vyžadovali expresivitu, citovú podfarbenosť a hlavne zrozumiteľnosť textu. Túto techniku používal Claudio Monteverdi aj pri vykresľovaní konkrétnych životných situácií vo svojich operných dielach.

Už v jeho prvom opernom diele Orfeus sa prejavujú reformné prvky. Celé dielo otvára šestnásť taktová predohra. Hudba tohto diela je plná revolučných prvkov. Veľmi veľký dôraz je kladený na recitatívy so sprievodom, ktoré vychádzajú z prirodzeného prednášania textu. Strofickú pieseň nahrádza v Orfeovi trojdielna ária a Monteverdi tu predniesol aj áriu capo-Aba. Sóla boli dopĺňané duami a ansámblami. Súčasťou deja sa stali aj zbory. Opera tým dosiahla akýsi hlbší výraz. Orchester bol rozšírený na tridsaťšesť hudobných nástrojov. Zastúpené boli najmä harfy, organ, čembala či lutny, ale aj dobové trubky a flauty a iné dobové nástroje. Opera Orfeus vznikla na základe mýtu o Orfeovi a Euridice. Claudio Monteverdi práve týmto dielom položil základy opery na najbližších dvesto rokov.

Ďalším významným dielom Claudia Monteverdiho bola Arianna, no z tohto diela sa zachovalo iba známe Lamento d´Arianna, čiže Ariannin nárek.

Claudio Monteverdi stál aj pri zrode benátskej opery. V Benátkach napísal aj Tancreda a Cloridny, návrat Odysea do vlasti. Vrcholným dielom Monteverdiho tvorby bola opera L´inozonarione di Poppea teda korunovácia Poppei. V tomto diele bol výraz dosiahnutý použitím smelých harmónií a farbistej inštrumentácie. Recitatívy a áriové čísla sú obsiahnuté bohatou melodikou. Tým sa Monteverdi priblížil k barokovej opere.

Monteverdi komponoval okrem opier balety a cirkevné skladby a vydal aj Osem kníh madrigalov.

Musím povedať, že podstatou Monteverdiho reformy opery bolo vytvoriť medzi hudbou a drámou rovnováhu a dosiahnuť aj rovnocennosť medzi týmito prvkami a toto sa mu skutočne aj podarilo.

6. kapitola
Benátska opera
Opera sa dostala z Florencie nielen do Ríma, ale aj do Benátok. Za začiatok benátskej opery sa považuje rok 1637, kedy bolo v Benátkach otvorené divadlo s prvou stálou scénou opery v Európe – San Cassiano. Návštevníkom sa tu dokonca predávali malé brožúry s textom hraného diela. Operné podujatia tým nadobudli nový demokratickejší a pokrokovejší charakter. Do konca 17. storočia bolo v Benátkach otvorených ešte pätnásť divadiel, čím sa opera stala prístupnou nielen pre šľachtu, ale i pre mešťanov.

V Benátkach sa na rozdiel od Ríma nevyvíjala zborová, ale práve naopak sólistická opera. Tá uprednostňovala árie a ansámble a zbory boli stavené do úzadia. Orchester vynikal najmä pri predohre a v tanečných číslach. V benátskej opere sa rozvíja trojdielna ária typu Aba a jej melodika je obohacovaná o prvky ľudovej tvorby. Do tradičných antických mýtov postupne prenikajú komické a parodické prvky. Dôležitý prvok v benátskej opere tvorili aj scéna a v deň premiéry vystavené kostýmy.

Medzi hlavné osobnosti benátskej opery patrili Francesco Cavalli, Marc Antonio Cest a Giovanni Legrenzi. Pietro Francesco Cavalli bol žiakom Claudia Monteverdiho a preto najprv úzko nadväzoval na jeho tvorbu. Neskôr dospieva aj k vlastným výrazovým prostriedkom. V jeho sólistických operách sú nositeľmi diela recitatívy. Cavalli prehĺbil a zväčšil dramatickosť opery. Napísal štyridsaťdva opier napríklad: Didone, Egisto, Giasone, Popmeo a iné.

Marc Antonia Cesti skomponoval viac ako sto opier. Aj keď nebol veľkým dramatikom mal veľký zmysel pre harmonickú farebnosť. Zlaté jablko – Il Pomodóro bola opera, ktorou si získal náklonnosť, okrem iných aj rakúskej šľachty.

Ďalšími významnými skladateľmi v období benátskej opery boli Antonia Caldara a Giovanni Mario Bononcini, ktorí oddelili árie od recitatívov. Recitatívy rozdelili títo dvaja benátsky skladatelia do troch skupín a to: recitatívo secco – čiže spev sprevádzaný čembalom, recitatívo acsompagnato – spev doprevádzaný orchestrom a recitatívo arioso – spájajú sa tu prvé dva typy. Na záver môžeme povedať, že benátska opera vytvorila operný typ, kde dominovala hudobnosť, čím položila základ nasledujúcej neapolskej opere.

7.kapitola
Neapolská opera
Ako som už spomínala, benátska opera dala výborný základ neapolskej opere.

Práve v Neapole dostala opera v druhej polovici 17. storočia novú podobu. V tomto období bol Neapol druhým najvýznamnejším strediskom barokovej opery. Existovali tu štyri konzervatóriá, kde vyučovali významný skladatelia neapolskej opernej školy. Neapolská opera vstupuje na hudobnú scénu až v 90. rokoch 17. storočia.

Skladatelia nadviazali na vývoj rímskej a benátskej opery, pričom spojili výdobytky talianskej inštrumentálnej hry, čím vznikol koncertný typ opery. Tak prevažovala hudba nad drámou a ťažisko diela bolo vo virtuóznom speve. Ten mali najmä takzvaný kastráti, ktorí dosahovali ženské vysoké hlasy ba dokonca boli niektorý lepší ako mnohé speváčky. Takéhoto talentu dosahovali tým, že ich v predpubertálnom veku zbavili mužstva – vykastrovali ich, aby nedošlo k mutácii hlasu. Hlavným prvkom opery sa stala trojdielna dacapo ária (Aba). V poslednej, tretej pomocou rôznych koloratúr (ozdôb hudby) dokazovali speváci svoje obrovské nadanie. Árie boli spájané s recitatívmi. Najprv len recitatívom secco neskôr aj recitatívnom accompagnato. Recitatívy obsahovali celý dej opery, pričom árie slúžili len na vyjadrenie lyrického obsahu. Zbory a tanečné čísla sa nestali súčasťou deja a boli skôr akousi vonkajšou ozdobou diela. Orchestrálna predohra nadobudla v Neapole po prvý krát trojdielnu podobu a to – rýchlo – pomaly – rýchlo. Okrem spevákov vládnu neapolskej opere aj výtvarníci, ktorí vnášajú na javisko perspektívu, prepadliská bitky na vode a iné. Pre kastrátov a pre speváčky sú navrhované kostýmy z najdrahších látok.

Z rozvojom neapolskej opery je spojený aj rozvoj libreta. Libreto je podklad pre skladateľa opery. Je to literárny druh s prispôsobenou spisovateľskou technikou práve pre operu. Píšu sa väčšinou vo veršoch ale môžu byť aj vo forme prózy. Najväčšími libretistami boli Apostolo Zeno a Pietro Metastasio. Ich libretá zhudobňovali skladatelia ako George Firiedrich Händel, Wolfgang Amadeus Mozart či Jospeh Haydn.

Hlavným predstaviteľom skladateľov neapolskej opery bol Alessando Scarlatti. Ten pôsobil okrem Neapola aj v Ríme. Dokopy napísal 115 opier. Jeho opernú tvorbu predstavujú najmä diela Mitridate, Grizelda a Tigrane. Práve Scarlatti zaviedol trojdielnu predohru allegro-adagio-fúga. Okrem opier napísal Scarlatti aj cyklus dvanástich symfónií a siedmych sonát. Práve vďaka Scarlattimu sa stala neapolská opera životaschopným útvarom.

Baroková opera dosiahla svoj vrchol práve v časoch neapolskej opery. No aj keď sa tu plne rozvinula, niesla v sebe opera mnohé úpadkové črty. Stala sa totiž nástrojom speváckych primadon, ktoré určovali skladateľom ako majú pre ne komponovať. Nedbalo sa už na správny prednes reči a začala prevažovať spevácka zložka s bohatými koloratúrami.

Neapolská opera tak z dôvodu uprednostňovania virtuóznych árií a straty hudobnej i dramatickej výstavby diela upadla.
8. kapitola
Francúzska opera
V 17. storočí sa talianska opera dostala takmer do celej Európy. Ovplyvňovala ba dokonca niekde aj úplne brzdila vývoj domácej tvorby. Taliansky speváci, dirigenti, skladatelia a učitelia hudby pôsobili v rôznych kútoch nášho svetadiela.

Zatiaľ čo Talianskom a inou Európou hýbala opera, vo Francúzsku prekvital dvorný balet – ballet de cour. V tom sa spájala poézia, hudba, tanec, architektúra a maliarstvo. Dej sa čerpal z antických mýtov a začínal orchestrálnou predohrou. Orchester hral sprievod aj k spevom a tancom pričom sedel mimo javiska. V roku 1645 prichádza talianska opera prvý krát do Paríža, keď sa na dvore kráľa Ľudovíta XIV. hrala opera Finta pazza od Sacratiho. Neskôr bolo v Paríži otvorené divadlo Academie de Poézie et de Musique, kde sa ako prvé dielo hralo Parrinovo Pastorale.

Naozajstný operný štýl vytvoril vo Francúzsku až Jean Baptiste Lully. Ten sa usilovne vypracoval z kráľovského kuchára na riaditeľa francúzskeho hudobného života. Lully spájal operu s baletom a veľký dôraz kládol na prednášanie reči a nie na melodiku. Francúzsku operu pritom priblížil k tragédii. Jeho najslávnejšími dielami boli: Alceste, Thesee, Persee a Armide. Všetky tieto diela majú mytologický námet a zobrazujú hrdinské činy. Francúzske árie mali piesňovú sylabickú melodiku a obsahovali aj refrény. Lully bol skutočne najvýznamnejším Francúzskym skladateľom. Lullyho nemenej slávnym a nadaným nasledovníkom sa stal Jean Baptiste Rameau, ktorý viac oživuje recitatív a dáva mu hudobný sprievod. Svojimi dielami Hippolite et Aricie, Castor et Polleu, Daradanus a Zorastie priviedol Rameau francúzsku barokovú operu k vrcholu. Rameau vo svojich dielach rozšíril hudobnú charakteristiku. Zjemnil melódiu a používal bohatú harmóniu. Stal sa uznávaným francúzskym majstrom baletnej opery.

9. kapitola
Opera buffa – komická opera
V 18. storočí prekonáva opera seria (vážna opera) veľkú krízu. Spôsobil to úpadok barokovej opery a presadenie sa meštiactva. Táto situácia si vyžiadala nové námety. Tým pomohla obrodeniu vážnej opery komická opera – opera buffa.

9.1
Pôvod komickej opery vychádza priamo z Talianskeho mesta Neapol. V 30. rokoch 18. storočia sa začali na oživovanie vážnych a jednotvárnych opier vsúvať medzi jednotlivé dejstvá takzvané intermezza. Prvým intermezzom bola, v roku 1733 uvedená, La serva padrona – Slúžka paňou od Giovanniho Battistu Pergolesiho. Toto jeho diela sa dá považovať za prvú komickú operu. Opera buffa sa rýchlo stala konkurenciou pre vážnu operu. V komickej opere sú postavy ľudové a prebraté z jarmočných scénok. Hlavnými znakmi boli recitativo parlando (spev doprevádzaný čembalom), árie da capo nárečie.

Dobrými autormi komickej opery v Taliansku boli aj Domenico Cimarosa (opera tajné manželstvo) a Nicolo Piccini (opera Dobrá dcérka).

9.2
Začiatkom 18. storočia sa parížsky odborníci a obecenstvo rozdelili na dve skupiny a to: BUFFONISTI – podporujúci taliansku operu buffa. Patril k nim aj Jean Jaques Rosseau, ktorý napísal operu Le Dufin du village; ANTIBUFFONISTI – odporcovia opery buffa, lebo v nej videli zánik opery ako takej. Nakoniec ich spory skočili víťazstvom špeciálnej formy komickej opery – opera comique. V roku 1712 existovalo v Paríži divadlo Komická opera, kde sa dovŕšil vývin komickej opery.

Významnými skladateľom komických opier vo Francúzsku bol André Ernest Modist Grétry. Skomponoval mnohé opery medzi nimi aj: Richard Levie srdce. Grétry kládol vo svojich dielach dôraz na prednes a na melodiku.

Po literárnej stránke ovplyvnili komickú operu Denic Diderot a Pierre Beaumarchais (autor trilógie Barbier zo Sevily, Figarova svadba, Hriešna matka).

9.3
Na vzniku anglickej opery ballad sa podielalo parodovanie opery seria a kritika spoločensko-politických pomerov.

Najznámejším dielom opery ballad je Žobrácka svadba, The biggar´s opera od Johna Christophera Pepuscha a Johna Gaya. Volala sa žobrácka preto, že prológ rozpráva žobrák. V tomto diele je ostro parodovaná talianska opera a sociálne pomery súčasnosti.

9.4
S pomocou hier potulných muzikantov a pod vplyvom Talianska, Francúzska a Anglicka vznikla v Nemecku takzvaná singspiel – spevohra.

Známymi autormi singspielov sú Christián Gottlieb Neefe, Johann Adam Hiller a Jiří Antonín Benda. Vo Viedenskej oblasti vyvrcholila singspiel v dielach Bastie a Bastienka, Únos zo Serailu a Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta.

10. kapitola
Christoph Willibald Gluck a jeho operná reforma
Ch. W. Gluck bol skladateľom z Rakúska a tvoril na rozmedzí medzi barokom a klasicizmom. Päť rokov študoval u G. B. Sammartiniho, a potom sa dal na opernú scénu. V roku 1741 mal prvú a zároveň úspešnú premiéru svojho diela Altasere a o štyri roky sa stretol v Londýne s Georgom Friedrichom Händlom.

Ch. W. Gluck sa stal v 70. rokoch 18. storočia dvorným skladateľom v Viedni. V tomto období sa začínajú v jeho dielach objavovať prvé reformné náznaky.

Gluck sa snažil zreformovať operu seria, ktorá strácala svoju hodnotu. Chcel, aby sa stala opäť tak populárnou, ako bola v minulom storočí. Išlo mu o návrat k hudobnodramatickej podstate diel a snažil sa zabrániť tomu, aby sa z opery aj naďalej stávali spevácke koncerty plné virtuóznych koloratúr. Podstatou Gluckovej reformy teda bolo:
aby hudba podfarbujúca dej sa podriadila textu, ktorý je určujúci. Ďalej chcel zabrániť samoúčelnosti umenia spevákov, pretože mali slúžiť dramatickému deju..

Predohra musela pripraviť a určiť povahu diela, pričom nástroje v orchestri museli adekvátne podporovať dej. Celý orchester musel byť dramatický a odrážal momentálnu psychiku postáv.

Gluck presadzoval recitativo accompagnato a statické schémy, ktoré brzdili dej. Ten sa musel rozvíjať logicky a antický hrdinovia museli byť preniknutý antickým obdobím.

Podľa Glucka opera syntetickým útvarom, kde majú hudba spev a tance tvoriť vzájomnú jednotu. Počas svojej reformy sa riadil Gluck heslom – Pravda – Prostota – Prirodzenosť.

Gluckovými veľkými dielami boli – Orfeus – bola opera, ktorá ešte nepodliehala reforme a nebola v rozpore s neapolskou operou, Alcesta – túto operu si Gluck cenil najviac, lebo práve v nej najviac uplatňuje svoju reformu. Predohra súvisela s dejom, zbor je aktívny k deju a blíži sa k chóru antickej tragédie. Hlavná hrdinka kladie dôraz na emócie (obetuje sa za záchranu muža) a Ifigénia v Aulide.
Proti Gluckovej reforme sa zdvihol v Paríži odpor a zástancovia talianskej opery si pozvali Niccolu Picciniho, aby skomponoval operu a bojoval proti Gluckovi. Piccini síce skomponoval operu Roland, Gluck odpovedal operou Ifigénia v Tauride a tá bola podstatne úspešnejšia ako Roland. Tak sa Piccini, posledný predstaviteľ opery buffa, stal Gluckovým stúpencom.

Gluckove reformy nakoniec podnietili vznik francúzskej opery, kde však pôsobili aj Talian – Luigi Maria Cherubini a Gasparo Spontini. Francúzskym skladateľom bol napríklad Étienne Nicolas Méhul, ktorý však neopustil ani od francúzskych tradícií.

11. kapitola
Viedenský klasicizmus
Významnou hudobno-opernou metropolou Európy sa okrem Paríža stala Viedeň. Vznikol tu úplne nový sloh takzvaný Viedenský klasicizmus.

Ten sa prejavuje v dokonalých, obsahovo aj formálne vyvinutých dielach. Predstaviteľmi tohto slohu sú Jospeh Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart a Ludwig van Beethoven. Všetci títo skladatelia svojimi dielami výrazne predstihli svoju dobu.

11.1
Joseph Haydn bol rakúsky skladateľ, ktorý už v rannom detstve prejavil svoj talent a preto ho rodičia poslali študovať hudbu k strýkovi. V roku 1776 sa stal kapelníkom Eszterházyho a slúžil tu tridsať rokov. Týždenne tu musel pripravovať dve operné diela, dve orchestrálne koncerty, denné komorné koncerty a často aj mimoriadne predstavenia pre vzácnych hostí. Počas pôsobenia u Eszterházyho napísal Haydn 91 symfónií. Jeho zásluhou tu často hrala krajšia hudba ako na cisárskom dvore vo Viedni. Haydn sa venoval aj jednoduchým operám najmä singspielom.

11.2
Wolfgang Amadeus Mozar. Narodil sa v Salzburgu. Bol zázračne nadaný. Ako trojročný hral na klavíri a na husliach. Štvorročný napísal prvú pieseň a časť koncertu. Keď mal dvanásť, napísal svoju prvú operu. Keď mal štrnásť, podarilo sa mu nemožné. V Sixtínskej kaplnke v Ríme z pamäti napísal po dvoch počutiach Allegriho Miserere, ktorého notový záznam bol prísne chránený. Ako osemnásťročný mal napísaných až dvesto diel. Mozart bol v službách salzburského arcibiskupa, ktorý ho naplno podporoval. Keď však prišiel nový arcibiskup, Mozart sa cítil ponižovaný a obmedzovaný. Neustále spory nakoniec vyústili do takého štádia, že v roku 1781 bol Mozart prepustený z arcibiskupských služieb. Tak sa začal pre neho slobodný umelecký život. Vo Viedni napísal najvýznamnejšie symfónie D-dur, es-dur a C-dur Jupiterskú a aj vrcholný singspiel Únos zo Serailu a vrcholné dielo opera buffa Figarova svatba. Jeho posledným operným dielom bola Čarovná flauta. Po nej vytvoril na sklonku života omšu za mŕtvych Requiem, ktorý však nestihol dokončiť. Dopísal ho jeho žiak František Xaver Sussmayer. Mozar skomponoval takmer 600 diel ktoré zoradil archivár Kochel.

11.3
Ludwig van Beethoven sa narodil v Bonne, kde ho hudobne vzdelával otec s nádejou, že z neho bude druhý Mozart. Keď hral ako sedemnásťročný Mozartovi, prepodvedal Beethovenovi veľkú budúcnosť. Beethoven rýchlo vzbudil pozornosť a získal si veľkých priaznivcov. Jeho úspech bol mimoriadny. Žiaľ, keď mal dvadsaťpäť rokov, začala sa u neho prejavovať hluchota. Choroba mu síce sťažovala prácu, on sa jej nepoddal, čo vyjadrila aj 5 symfónia C-mol - Osudová. Keď mal štyridsaťdeväť rokov ohluchol úplne. No neprestal komponovať. Naopak písal ešte lepšie a krajšie diela. Za celý život skomponoval Beethoven len jednu jedinú operu Fidélio. Beethoven sa stal kolosom hudby, dovŕšil klasicizmus a otvoril dvere novému slohu – romantizmu.

12.kapitola
Romantizmus a Wagnerova reforma
V 19. storočí preberá vedúcu úlohu v živote spoločnosti novovznikajúca trieda kapitalistov.

Romantizmus vytvára nové podmienky aj pre operu. Texty sa odvracajú od mytologických príbehov a prikláňajú sa k súčasnosti a aj k námetom z rozprávok. Najcharakteristickejšou črtou tohto nového slohu je oživovanie národných tradícií.

12.1
Nemecký romantizmus sa ujal hlavne tam, kde sa spájala hudba z ľudovosťou. Operné diela prinášali romantickú dramatickosť v melodicko-spevnom a orchestrálnom výraze. Námety diel pochádzajú zo strašidelných rozprávok.

Prvým predstaviteľom nemeckej romantickej školy bol Louis Spohr a na jeho tvorbu nadviazal neskôr Carl Maria Weber. Ten bojoval vo svojej tvorbe proti talianskej opere a pomocou diela Čarovný strelec sa mu podarilo zvíťaziť. V tomto diele vystihol romantizmus nielen v librete, ale aj v hudbe. Na Weberovo úsilie nadväzuje Heinrich Marschner, ktorý začínal svoju dráhu v Bratislave. Marschner mal zmysel nielen pre ľudový humor ale i pre romantickú baladičnosť.

V komickej opere sa v romantizme objavili skladatelia Gustav Alebert Lortzing, Otto Nicolai a Friedrich Flatow. Títo vychádzajú zo známeho singspielu, ktorý v niektorých miestach spájajú s operou buffou.

12.2
Z nemeckou romantickou operou je spojené aj meno Richard Wagner a jeho operná reforma. Richard Wagner bol nemeckým skladateľom, posledný z veľkých operných reformátorov. Práve jeho reforma bola najsilnejšia.

Využíval pomoc všetkých priateľov a nepriateľov. Od Meyerbeera prevzal rozšírený orchester od Liszta a Berlisza si vzal moderný kompozičný sloh. Zdokonalil vedúce motívy.
Vo svojich hudobných drámach spĺňa podmienku dramatičnosti. Objavil nový spôsob hudobno-melodického vyjadrenia takzvaný Sprechgesang – spievaná reč. Nositeľom myšlienky je v jeho dielach orchester.

V podstate zavŕšil svojou reformou všetko, čo jeho predchodcovia nedokončili

Medzi známe diela Richarda Wagnera sú Blúdiaci Holanďan , Prsteň Nibelungov, Tristan a Izolda, Parsifal, Majstri speváci Norimberský.

Prínosom Wagnerovej reformy je aj to, že veľkú pozornosť venoval javisku a to hlavne – svetlá v hľadisku musia byť zhasnuté, orchester musí byť skrytý v jame. Wagnerova reforma zrodila hudobnú drámu a prenikavo ovplyvnila jeho súčasníkov a aj ďalšie generácie.

12.3
V období romantizmu sa venuje talianska opera hlavne opere seria. Tá sa dostáva do úzadia, no zároveň dosahovala úspechy vďaka tomu, že vyhovovala obecenstvu.

Najvýznamnejším predstaviteľom romantizmu v Taliansku bol Giuseppe Verdi. Ako mladý komponoval to, čo bolo potrebné. Dvadsaťšesťročný mal úspech po premiére opery Oberto. Potom mu však umreli deti a aj manželka a dva roky nič nenapísal. Po odmlčaní sa napísal dielo Nabucco a stal sa slávnym. Neskôr vytvoril tri nádherné opery Rigoletto, Traviata a Trubadúr. Tieto dokonale vystihovali vlastnosti ako žiarlivosť, zúfalstvo, hlboká láska a iné. Napísal ešte diela Aida, Othello a Fallstaff. Veridho opery patria dodnes medzi najhranejšie po celom svete.

13.kapitola
Národné opery a opera 20. storočia
V 19. a 20. storočí vstupujú do sveta hudby aj národné opery.

13.1
Prvou bola ruská, ktorá dala svetu mnohých významných skladateľov. Zakladateľom ruskej národnej opery bol Michail Ivanovič Glinka, autor známeho diela Ivan Susanin. Svojou tvorbou Glinka ovplyvnil celú nasledujúcu generáciu skladateľov v Rusku. Na vrchol priviedli ruskú národnú operu členovia takzvanej mocnej hŕstky. Patria sem Alexander Porfyrievič Borodin, Nikolaj Andrejevič Rinskij – Korsakov. Najvýznamnejším však bol Modest Petrovič Musorgsij (Boris Godun – opera na námet diela A.S. Puškina). Ich cieľom bolo vyrovnať sa Európskym pomerom a bližšie sa dostať k ľudovej tvorbe. Mimo mocnej hŕstky pôsobil v Rusku Peter Iľjič Čajkovskij, ktorý napísal opery Eugen Onegin a Kováč Vakula. Okrem toho napísal aj známe balety – Luskáčik a Piková dáma. Všetky Čajkovského diela vynikajú ruskou hudobnosťou.

13.2
Ďalší veľký hudobný skladatelia národnej opery vyšli z Čiech. Boli to: Bedřich Smetana (Braniboři, Dalibor, Dve vdovy), Antonín Dvořák (rozprávkové opery: Čert a Káča a Rusalka).

13.3
V 20. storočí sa zdalo, že opera zanikne pôsobením vyvíjajúcich sa masovokomunikačných prostriedkov – filmu, rozhlasu a neskoršie aj televízie, ale nestalo sa. Vznikajú scénicko-divadelné opery ale i filmové, rozhlasové a televízne. Skladatelia využívajú všetky príležitosti na zdokonalenie nového – ponúkaného technikou. Nový operný sloh sa prejavuje v diele Richarda Straussa. Ten výrazne uplatňuje zvukomalebné efekty impresionistov. Známa bola u neho kombinácia nástrojov, ktorá niekedy zatieňovala spev. Jeho diela sú známe aj vďaka výborne spracovaným libretám.

Vo vtedajšom Československu sa stal významným členom českej moderny Leoš Janáček. Úplne opačným smerom sa uberajú český skladatelia ako napríklad Vítězeslav Novák, ktorého skladateľský profil má základy aj v impresionizme francúzskeho razenia.
Slovensko až do konca 1. sv. vojny bolo na opernom poly veľkou neznámou. Neboli tu operný skladatelia, speváci ani orchestrálny hráči.

Prvý najznámejší hudobný skladateľ, ktorý napísal prvú slovenskú operu bol Ján Levoslav Bella s operou Kováč Wieland na pôvodný nemecký text. Po Bellovi bol významným skladateľom opery Viliam Figuš Bystrý (opera Detva), Eugen Suchoň (Krútňava), Alexander Moyzes (opera Udatný kráľ), Ján Cikker (oper Juraj Jánošík).

Všetci títo skladatelia čerpali námety pre svoje diela z ľudovej piesne a legiend.

14.kapitola
Záver mojej práce
Touto mojou prácou som sa snažila podať stručný výklad vzniku a vývoja opery. Podať čitateľom stručný prehľad operných diel, ktoré prežili celé stáročia a dodnes sa hrajú na svetových operných scénach.

Verím, že táto moja práca môže poslúžiť ako priblíženie opery laikovi.

Bola by som rada, keby táto moja práca aspoň trochu podnietila mladých ľudí k tomu, aby navštívili aspoň jedno predstavenie opery.