1.2 PODOBY POÉZIE

Romantizmus sa v slovenskej literatúre naplno prejavil v štyridsiatych rokoch; po uzákonení spisovnej slovenčiny (1843) sa definitívne spretŕhali putá s klasicistickou orientáciou literatúry a klasicistickou poetikou. Literatúra – najmä poézia - vychádzala z kvalitatívne iných pozícií, klasicistický estetický ideál prestal byť záväzný, tvorcovia literatúry netvorili na spôsob antických a klasických vzorov a modelov, filozofický racionalizmus im nebol zázemím ani ideovou „výzbrojou”. V nadväznosti na moderné myšlienkové prúdy sa kládol dôraz na subjekt tvorcu, ktorý sa usiloval – povedané Štúrovou terminológiou – o jednotu „ducha a predmetnosti”. Bola to tvorba v znamení nových ideovo-umeleckých princípov.

Kodifikovaním spisovnej slovenčiny sa urýchlil proces prekonávania starších ideovo-umeleckých princípov, nadviazali sa užšie kontakty s folklórnymi tradíciami a ľudovou slovesnosťou, ktorá sa chápala ako svojrázny umelecký prejav národa, ozajstná estetická hodnota, inšpiračné žriedlo i vzor. Len čo sa začalo tvoriť v spisovnej slovenčine, preklenul sa rozpor medzi myslením, cítením a vyjadrením, uvoľnil sa priestor pre básnickú fantáziu. Básnický prejav sa stal bohatším, členitejším, tvárnejším, plnohodnotnejším.

Jedným z najfrekventovanejších žánrov, ktoré majú pôvod v ľudovej slovesnosti, bola balada. V štyridsiatych rokoch bola užšie spätá s ľudovou baladou, najmä v zužitkúvaní jej motivácie a tvárnych prostriedkov, čo sa zreteľne prejavuje v „baladickom prepise” ľudových povestí, no vykazuje aj odlišnosti v „prísnejšom” výbere baladických námetov a situácií. Ľudová balada sa totiž veľmi často orientovala na konkrétne udalosti, v popredí bola ilúzia reálnej príhody plnej hrôzy a utrpenia. Romantickým básnikom išlo viac o postihnutie baladickej atmosféry, ťažisko nebolo v zobrazení udalostí, ale v stvárnení tragických životných pocitov. V baladickom „prepise” folklórnych predlôh (najčastejšie ľudových povestí) mali čoraz väčšie uplatnenie prostriedky lyrického básnictva, čo sa prejavuje aj v častom prekrývaní baladického hrdinu s autorom i v lyrickej „sebavýpovedi”.

Poézia reagovala na situáciu a udalosti v národnom živote, pravda, ináč a v iných polohách než politická publicistika – to znamená, že ju ani nasuplovala, ani nenahradzovala. Po vzniku slovenských národných novín sa ideový a politický program formuloval v politických článkoch a úvahách, vlastenecká poézia bola len spoluúčastníčkou politických zápasov a ojedinele „doplnkom” k programom vyslovovaným v publicistike.
V lyrike slovenských romantikov je v popredí básnikovo „ja”, básnik hľadá v nepriaznivých pomeroch životnú rovnováhu a istoty, kladie si otázky a hľadá na ne odpovede, vypovedá o situácii človeka v reláciách „ja vo svete” i „svet vo mne”. Naráža na nepreklenuteľný rozpor medzi ideálom a skutočnosťou i na nespočetné prekážky, v sebavýpovediach, sebaspytovaniach i sebareflexiách dáva najavo pocity, túžby, nádeje a postoje.