1.3 EPIKA A PRÓZA

Epika v tvorbe slovenských romantikov nezaznamenala výraznejšie úspechy, vyskytovala sa zriedkavejšie a bola v tieni lyriky. Tvorcovia literatúry neprejavovali o ňu väčší záujem, nestala sa problémom, s ktorým by sa bolo treba vyrovnávať. A to nielen v čase, keď sa začínali literárne prejavovať, ale ani v čase ich tvorivého rozletu, ani v zrelom veku. Ak v ich básnických začiatkoch registrujeme len ojedinelé pokusy o veršovanú epiku, je to pochopiteľné; kládla na začínajúcich autorov oveľa väčšie nároky než lyrika, na epiku bolo treba „vyzrieť”. V čase tvorivej aktivity „vypadla” zo zorného poľa romantických básnikov a keď básnici v zrelom veku pociťovali potrebu vytvárať širšie koncipované epické básne, bola už v literárnom živote iná situácia. „Veľká epika” (ktorá bola doménou literárneho klasicizmu) sa stala anachronizmom (prenášanie udalostí, myšlienky do doby dávnej, do ktorej časovo nepatrí).

Epickosť je prítomná aj v iných žánroch a žánrových formách, v balade, dume, alegorických básňach. Dej v nich nie je určujúci. Tvorí iba pozadie na zvýraznenie zámeru, ktorý básnik sleduje v reálnych i symbolických polohách. Inej povahy sú básne lyricko-epické, v ktorých sú epické a lyrické zložky prepojené, vzájomne súvisia a doplňujú sa.

V období romantizmu bola veršovaná epika na ústupe nielen v slovenskej literatúre, ale aj v európskej, napriek tomu, že vznikli viaceré hodnotné a reprezentatívne epické básne (pravdaže, nie v intenciách klasicistickej poetiky). „Veľká epika” sa stala doménou prózy, ktorá zaznamenala prudký rozvoj. Aj u nás prozaické epické žánre vytlačili veršované epické žánre, v štyridsiatych rokoch sa vyskytovali už len zriedkavo. Ústup veršovanej epiky a vzostup prozaických žánrov je výrazný v každej národnej literatúre, pričom treba vidieť, že toto preskupenie prebiehalo v každej národnej literatúre za iných podmienok, v inej situácii a na inej úrovni.

Iná situácia bola v štyridsiatych rokoch; v čase aktivizácie národného života nebola próza natoľko „usmerňovaná” mimoliterárnymi „úlohami”, úspešne sa rozvíjala a tešila obľube v radoch čitateľskej verejnosti. Lenže ešte stále sa jej nevenovala väčšia pozornosť, nestala sa predmetom výskumov a úvah. To však neznamená, že by vypadla zo zorného poľa, tvorcovia literatúry sa otázkami prózy zaoberali, vyslovili sa k viacerým problémom prozaického žánru, jeho príznakových čŕt, pôsobnosti a funkcii. Sú to síce len ojedinelé zmienky a postrehy, no aj tak napovedia dosť.
Próza má čerpať z domácich zdrojov a má vystihnúť ducha národa.

Už sme spomenuli, že próza sa v klasicizme vyskytovala zriedkavo, nebola vnútorne členitá, nekládla si náročnejšie ciele, nedávala veľa podnetov, nestala sa teda ani zázemím pre prozaickú tvorbu našich romantikov. Tvorcovia literatúry sa museli ohliadať za inými zdrojmi a vzormi, ktoré nachádzali v ľudovej slovesnosti a v súvekej inonárodnej próze. Ľudová slovesnosť (máme na mysli jej prozaické žánre, predovšetkým ľudovú rozprávku) však veľmi nevplývala na slovenskú romantickú prózu, oveľa väčšmi nadviazala na romantickú prózu v literatúre európskych krajín.

V próze slovenských romantikov mala dominantné miesto historická poviedka, dobovo nazývaná povesť.
Dalo sa očakávať, že v romantizme zaujme vedúce miesto próza vytváraná podľa vzoru alebo v intenciách ľudovej slovesnosti, ktorá v chápaní našich romantikov predstavovala umeleckú hodnotu prvej veľkosti; podľa nich optimálne zvýrazňovala mentalitu slovenského ľudu, jeho vonkajšiu i vnútornú fyziognómiu, postoje, názory, pocity, predstavy, ilúzie a túžby. Venovali jej veľkú pozornosť, intenzívne zbierali a zapisovali folklórne žánre, najmä ľudové rozprávky, takže mala byť len otázka času, kedy sa objavia pôvodné prozaické diela vytvárané na spôsob ľudovej rozprávky. Lenže takéto diela nevznikli.