2. ŠTÚR A BOJ O SLOVENSKÚ ŠKOLU

2.1 ŠKOLSTVO

Z hľadiska revolučných hospodársko-spoločenských a politických premien, národného a kultúrneho vývinu je pre nás veľmi významné obdobie prvej polovice 19.storočia, najmä jej posledné dve desaťročia, keď v dôsledku rozkladu feudálneho a postupného prenikania kapitalistického spôsobu výroby vstupuje do rozhodujúcej fázy proces formovania slovenského národa. Tento proces viedol k jazykovej unifikácii a na začiatku štyridsiatych rokov ku kodifikácii spisovného jazyka na základoch stredoslovenčiny.

Je prirodzené, že na popredné miesto politického, národného a kultúrneho programu, vyvolaného premenou feudálneho spoločenského zriadenia na kapitalistické, dostávajú sa najmä od 30. rokov 19. storočia školské otázky, veľmi úzko súvisiace s národným hnutím. Ťažiskom boja slovenských politických a kultúrnych činiteľov, slovenského učiteľstva a inteligencie v oblasti školstva bolo v podmienkach bezohľadného národného útlaku otázka vyučovacieho jazyka a demokratická požiadavka rozširovania vzdelania na čo najširšie ľudové vrstvy. Okrem týchto základných otázok ozývajú sa v zmenených hospodárskych a politických podmienkach dôraznejšie ako kedykoľvek predtým hlasy po takom obsahu vzdelania, ktorý zodpovedá dobovým požiadavkám vymáhajúcej sa buržoázie. Vynárajú sa nástojčivé požiadavky zakladať priemyselné školy, uplatňovať vo vyučovaní a výchove pokrokové náhľady osvietenskej pedagogiky a lepšie vyučovacie metódy, väčšiu pozornosť venovať školským učebniciam a riešiť aj otázky vzdelávania dievčat.

V najväčšom úpadku boli v tridsiatych a štyridsiatych rokoch dedinské školy. Školy boli podobné pastierňam, nízke, vlhké, tmavé, bez dostačujúceho vnútorného zariadenia. V malej miestnosti sa tiesnilo aj sto detí. Ani mestské školy v mnohých prípadoch neboli na tom lepšie.
Úroveň vyučovania pri nízkej organizovanosti škôl sa znižovala ešte pre nedostatok učebníc. Ratio educationis z r.1806 určovalo pre všetky druhy škôl učebnice, ktoré sa mali v nich záväzne používať. Pre dedinské školy predpisovalo tieto učebnice: katechizmus, šlabikár, vytlačené krasopisné predlohy, ktoré mali žiaci napodobňovať vo všetkých triedach, počtovnice a čítanku, ktorá obsahovala všeobecné základy z fyziky, prírodopisu a poľnohospodárstva.

Veľká chudoba dedinského ľudu bola jednou z hlavných príčin jeho nízkej vzdelanosti. Deti museli od malička pomáhať rodičom v poľnohospodárstve, a preto chodili do školy len v zimných mesiacoch. Preto sa hovorievalo: „Koľko zím si chodil do školy?”
Nízku úroveň vyučovania spôsobovala ďalej nedostatočná príprava učiteľov dedinských škôl. Rozsah vedomostí, ktoré žiaci nadobudli v škole, závisel od vedomostí učiteľa. Učiteľ, ktorý naučil svojich žiakov čítať a písať bol v krajine vysoko ctený. Často sa žiaci naučili v škole len čítať.
Feudálny režim, ktorý neprial vzdelaniu ľudu, nevážil si učiteľa, materiálne i spoločensky ho ponižoval. Aby sa mohol učiteľ uživiť, musel vykonávať rozličné práce, ktoré nijako nesúviseli s jeho povolaním a odvádzali ho od školskej práce.

Úsilie národne uvedomelých učiteľov zvýšiť úroveň výchovnej práce v škole z odbornej i metodickej stránky, a tým aj povzniesť prostý ľud k vyššej vzdelanosti, viedlo najmä koncom tridsiatych rokov k zakladaniu učiteľských spolkov. Tieto spolky kládli si za cieľ zlepšovať učebno-výchovnú prácu v školách, posilňovať a povzbudzovať v národnom uvedomení a práci členov, a tak čeliť rastúcim maďarizačným snahám. Učiteľské spolky sú prejavom demokratického zmýšľania a národného uvedomenia slovenských učiteľov, ktorí sa usilovali o rozvoj slovenského ľudového školstva, ďalej lepším vzdelaním mládeže otvárali slovenskému ľudu širšiu cestu k materiálnemu povzneseniu. Toto úsilie slovenských učiteľov harmonicky zapadá do národného a spoločensko-politického programu Štúrovcov, ktorí všemožne podporovali tieto snahy.