Jazykové a literárne hnutie sa v 40. rokoch dostávajú výraznejšie do popredia najmä zásluhou štúrovskej generácie, demokratické a hospodárske požiadavky aj v záujme prostého podaného ľudu, a to predovšetkým v Štúrových Slovenských národných novinách. Zaostalosť nášho školstva vplyvom zaostalých hospodársko-spoločenských pomerov sa veľmi negatívne prejavila najmä koncom prvej polovice 19. storočia, keď sa uskutočňovala buržoázna premena spoločnosti, v dôsledku čoho sa veľmi naliehavo žiadalo vyššie vzdelanie ľudu. Je isté, že aj tieto príčiny podnietili pokrokovú, národne uvedomelú štúrovskú generáciu, aby v tomto období veľmi dôrazne nastoľovala školské otázky.

Štúrovci si vnímavo osvojovali pokrokové osvietenské demokratické myšlienky a nadchýnali sa nimi v národno-buditeľskej práci.
Skutočná úroveň nášho školstva sa veľmi líšila od novodobých progresívnych náhľadov a programov, ktoré hlásali naši osvietenskí pedagógovia. Pre odpor šľachty a jej nezáujem o vyššie vzdelanie širokých ľudových vrstiev neuskutočnili sa ani požiadavky, stanovené v Ratio educationis, do praxe škôl len v nepatrnej miere prenikali nové myšlienky. Najmä nižšie školstvo bolo na Slovensku v prvej polovici 19. storočia na nízkej úrovni. Príčinu toho treba vidieť aj v nízkom vzdelaní učiteľov, aj v ich zlom hospodárskom a spoločenskom postavení.

Organizáciu a obsah školstva v Uhorsku určovalo v prvej polovici 19. storočia druhé Ratio educationis („Ratio educationis publicae totiusque rei literariae per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas.” = Poriadok výchovy a celého odboru vzdelanostného pre kráľovstvo uhorské a kraje k nemu pripojené. ), vyhlásené v roku 1806. V podstate prijíma obdobnú organizáciu školstva, ako ju stanovilo Ratio educationis z roku 1777. Obsahuje – ako aj prvé Ratio – viaceré pokrokové prvky, ktoré nevyhnutne museli do školstva prenikať i v zaostalom Uhorsku napriek odporu šľachty, pretože si to rozvoj hospodárskeho a spoločenského života vyžadoval (ako napr. požiadavka rozširovať vzdelanie a školskú sieť medzi všetkých obyvateľov krajín (v súvislosti s tým odporúča Ratio zakladať nedeľné školy), že všetky národnosti majú mať svoje školy, že vec výchovy je vecou štátnou, myšlienku náboženskej tolerancie, vyzdvihuje sa potreba vzdelania dievčat atď.). Ostali , pravda, skôr len na papieri, neprenikli do života dedinských škôl, do ktorých chodili deti poddaného ľudu a ktoré si najviac žiadali zlepšenia, pretože ochudobnený ľud nevládal vydržiavať vzdelanejšieho učiteľa a deti od útleho veku musel priberať k práci, v dedine, v obci alebo v meste, a školy mali nezakryte triedny charakter. Základným predmetom pre všetky druhy škôl bolo náboženstvo. Na dedinských školách sa mali žiaci naučiť čítať, písať, základy počtov, poučiť sa o občianskych povinnostiach a zákonoch vlasti. Učebná látka na dvojtriednych školách v obciach bola náročnejšia ako na školách dedinských, vystupovali v nej do popredia prvky, ktoré vyplývali z potrieb mestských obyvateľov. Na týchto školách sa už požadovali širšie vedomosti z počtov, základy kreslenia, geometrie a účtovníctva. Tieto požiadavky sa ešte zväčšovali na mestských trojtriednych školách. Aj v požiadavkách na vzdelanie dievčat sa jasne odrážajú triedne hľadiská. Iné vzdelanie majú dostávať dievčatá z ľudu, iné dievčatá občianskeho a šľachtického pôvodu, iné pôvodu vznešeného.

Ratio educationis bolo záväzné len pre katolícke školstvo, pretože evanjelici mali od roku 1791 cirkevnú a školskú autonómiu, ktorá im umožňovala budovať školy a určovať obsah školského vyučovania podľa svojich potrieb a záujmov. Ale aj cirkvy sa museli riadiť pri rozhodovaní o zásadných školských otázkach platnými štátnymi smernicami. Evanjelici sa usilovali od začiatku 19. storočia dosiahnuť túto jednotu, ale narážali pritom na veľké materiálne ťažkosti, pretože evanjelické cirkevné sbory, ktoré vydržiavali školy, nemali dostatok finančných prostriedkov na vydržiavanie toľkých učiteľov, ako žiadali štátne školské predpisy. Početné školské reformy v evanjelickom školstve, navrhnuté v prvej polovici 19. storočia, smerovali k tomuto cieľu. Úroveň vyučovania bola na evanjelických školách veľmi rozdielna, závisela od finančných možností cirkevných sborov, koľko učiteľov stačili vydržiavať pre školské vyučovanie.