2.3.7 Žiadosti Ľudovíta Štúra:
Štúr usudzuje, že národ, ktorý stojí nízko vo vzdelanosti, má aj málo potrieb, nemá teda hybnej sily, ktorá by ho hnala do rozvíjania a bohatého členenia hospodárskeho života, do rozličných povolaní, aby mohol sám, bez cudzej pomoci uspokojovať potreby, rastúce so zvyšujúcou sa vzdelanosťou. Bol presvedčený, že cesta hospodárskeho a politického vývinu u nás povedie tým istým smerom ako vo vyvinutých priemyselných štátoch, a preto žiada zriadiť na Slovensku priemyselnú školu pre výchovu technikov. Žiada, aby sa mládež venovala rozličným povolaniam, ktoré budú vyžadovať potreby rozvíjajúceho sa hospodárskeho života. Štúr kritizuje jednostranné štúdium slovenskej mládeže. Mnohostrannosť života, rastúce ľudské potreby žiadajú od ľudí mnohostrannosť, ktorá sa musí odraziť vo voľbe rozličných povolaní, v rozmanitosti štúdia. Odsudzuje, že temer všetka mládež sa hrnie na teologické štúdium, ale málo slovenských mladíkov sa venuje právnickému, lekárskemu, a najmä technickému štúdiu.

2.3.8 Štúr a prostý ľud:
Podľa Štúrových demokratických náhľadov hlavnú pozornosť pri rozvíjaní vzdelania treba sústrediť na prostý ľud, pretože záujmy ľudu sú prvoradé. Ľudu napriek jeho veľkej zaostalosti možno pomôcť. Obecný - pospolitý ľud je Štúrovi podstatnou čiastkou národa, je v každej krajine jeho základom. Ako pomôcť tomuto ľudu, kladie si Štúr otázky v prvých číslach Slovenských národných novín. Odpovedá na ne, že sa nepreukáže človekovi väčšie dobrodenie, ako keď sa mu dáva vyučovanie. Len vzdelaním a správnou výchovou sa stáva človek človekom, osožným občanom spoločnosti. Štúrove názory na vzdelanie sú podložené herderovsko-kollárovským humanizmom, z tohto humánneho stanoviska. Štúr odmietal násilie a za jeho barbarskú formu považoval národnostný útlak, ktorý sa u nás stupňoval od štyridsiatych rokov násilným natískaním maďarčiny do slovenských škôl. Ani jeden národ nemá podľa Štúra právo utláčať iný národ, vnucovať mu svoj život a zabraňovať mu ísť svojou vlastnou cestou. Keď človeka a národ olúpia o materskú reč, zbavia ho možnosti pravej výchovy a vzdelania. Preto je Štúr plamenným bojovníkom za slovenskú školu, preto v každom článku zdôrazňuje výchovu a vzdelávanie mládeže v materinskej reči.

2.3.9. Štúrove spisy o materinskej reči:
Štúrov boj za slovenskú školu možno hlbšie pochopiť, keď ešte uvážime jeho herderovsko-romantické náhľady na materinskú reč, na jej mravno-výchovný a vzdelávací význam, ktoré sú rozptýlené temer vo všetkých jeho spisoch a článkoch a ktoré najsústavnejšie vyložil v spisoch „Žaloby a ponosy Slovákov”, „Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí”, „Náuka reči slovenskej” a v článkoch, súvisiacich s bojom o zavedenie slovenčiny a jej zachovanie ako vyučovacieho jazyka v školách.
Deti sa môžu vzdelávať, osvojovať si všetky potrebné poznatky počas školskej dochádzky len v materinskej reči. Národy, ktoré sa môžu vzdelávať vo vlastnej reči, ďaleko pokročili vo vzdelanosti a národy, ktorým sa do škôl natíska cudzia reč, vo vzdelanosti zaostávajú. Reč materinská je prostriedok, ktorý každé opravdivé vyučovanie učiť a k svojej námere ustavične potrebovať musí; táto reč je splavom, po ktorom učenie do srdca a mysle sa prebíja, a tam púšťa hlboké korene.

2.3.10 Žiadosti slovenského národa boli čiastočne splnené:
Štúrovci s nadšením privítali revolučné marcové udalosti v roku 1848, zrušenie poddanstva a uzákonenie ostatných demokratických práv. Po týchto významných premenách najvýraznejšie sa prejavilo politické oživenie v slovenskom národnom živote v žiadostiach slovenských národovcov, ktorí sa dožadovali aj demokratického riešenia národnostnej otázky ako základného ľudského a občianskeho práva. V žiadostiach, schválených na početných zhromaždeniach v rozličných krajoch Slovenska, vystupujú znova aj v tomto období školské otázky. V článkoch uverejnených v Slovenských národných novinách a v žiadostiach slovenských národovcov sa síce súhlasí s tým, aby maďarčina bola diplomatickou rečou v krajinskom sneme a v krajinských úradoch, ale v slovenských stoliciach má sa popri maďarčine používať slovenský jazyk, aby sa aj prostý slovenský ľud ako rovnoprávny mohol zúčastniť na politickom živote. V žiadostiach, ktoré boli prijaté na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 28. marca 1848, domáhajú sa zaviesť slovenčinu do verejného a úradného života. Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici vyjadrujú školské požiadavky v širšom rozsahu.

Uhorský stavovský snem uzákonil zrušenie poddanstva, čo bolo u nás najvýznamnejšou politickou udalosťou, ktorú štúrovci nadšene uvítali. Ale oprávnené národné požiadavky a túžby Slovákov uhorský snem nevyriešil. Na Štúra, Hurbana a Hodžu vydal zatykač. Utiekli do Čiech, našli pochopenie v Prahe o delegátov na Slovanskom zjazde. V septembri v r.1848 sa utvorila vo Viedni Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbsnom a Hodžom, ktorá organizovala povstanie proti Uhorskej vláde. Viedeň však nesplnila Štúrove nádeje. Predseda Bach zrušil demokratické slobody s pred revolúcie s vodcov dal pod policajný dozor.