Richard vynikal všetkými vlastnosťami dobrého rytiera v zmysle tej doby: neobyčajnou telesnou silou a smelosťou, štedrosťou a ušľachtilosťou mysle, ale pochmúrne pozadie týchto vlastnosti tvorila ukrutnosť, spupnosť a nedostatok sebaovládania. Ako panovník nebol bez schopností a nejde mu uprieť ani administratívny talent, ale chýbala mu rozvaha, statický dômysel a vytrvalosť. Na svoju dobu bol dosť vzdelaný a prejavil sa aj ako nadaný básnik a trubadúr. V Anglicku kde pobudol dvakrát veľmi krátko, nastal za jeho vlády úpadok kráľovskej moci a krajina niesla ťažko bremeno jeho nákladnej politiky. 33
Richard Levie Srdce sa stal hrdinom nespočetných romantických legiend. Hoci dobrodružstvá Richarda Levie Srdce líči nespočetne veľa kníh, básni a filmov len s nepatrnou presnosťou, jeho odvaha a vojvodcovské schopnosti sú skutočné. Prejavil sa ako jeden z mala veliteľov, ktorí dokázali organizovať a koordinovať najrôznejšie križiacke vojenské sily a vďaka svojim výkonom jedným z najznámejších veliteľov stredoveku.34

2.KAPITOLA
2.1 Saladínova životná cesta
Ako protivník križiackych štátov Orientu sa Saladín stal symbolom džihádu a základnou postavou moslimského povedomia. Kresťania ho zasa považovali za vzor rytierskych cností a chválili ho až na Západe. Stal sa zakladateľom a najvýznamnejším vládcom kurdskej dynastie Ajjúbovcov, ktorá vládla v Egypte, Sýrii, severnej Mezopotámii a v Jemene. Preslávil sa ako bojovník proti križiakom, no vynikal ako hráč póla.
Nebol to nijak oslnivý zjav, nič nenaznačovalo akým pozoruhodným a významným mužom sa raz stane. Bol neveľký, v tvári červený so starostlivo udržiavanou briadkou, vážnou tvárou a na jedno oko slepý. Saladínovo meno pochádza zo skomoleniny, z arabského Salah-ed-dín, čo znamená čistota viery, niekde známi aj ako Saláhuddín alebo Saláh al-Dín Júsúf ibn Ajjúb, čo znamená česť viery, čestné meno, ktorým bol od kresťanov nazývaný Júsuf el-Melik en-Násir.35 Narodil sa v roku 1137 na zámku v Tekrite v Iráku. Jeho kurdský otec, Ajjúb (alebo Jób), slúžil vo vojsku tureckosyrskeho vojvodcu Núr-ed-Dína, ktorý sa snažil zabrániť pokusu európskej krížovej výpravy oslobodiť Svätú zem od „neveriacich“. Saladín bol rodom sýrsky kurd a synovec najznámejšieho Núreddínovho emira, Širkúha. Sprevádzal, proti svojej vôli, svojho strýka na jeho výpravách do Egypta (r.1164 a 1169), ktorého sa chcel Núreddín zmocniť. Širkúh konečne prinútil egyptského kalifa z rodu Fátimovcov, aby prijal jeho vojsko do Káhiry a jeho samotného menoval vezírom. Saladín najprv študoval teológiu v Damašku a potom nasledoval svojho otca do vojska. Práve tu začal svoju kariéru v službách Zangidovca Nuraddína a bojoval proti šiítskej dynastii Fátimovcov v Egypte. Vojenskými a diplomatickými prostriedkami sa mu podarilo Fátimovcov poraziť a zvrhnúť aj dynastiu Zangidovcou v Sýrii. Hneď potom však Širkúh zomrel a jeho synovec Saladín nastúpil na jeho miesto (marec 1169) a potlačil kruto vzburu Egypťanov, ktorí ťažko niesli arabské panstvo.

V roku 1171 zomrel egyptský kalif Al-Adhid (podľa kresťanského pisateľa bol zavraždený na Saladínov popud), jeho príbuzenstvo a potomstvo bolo odstránené a Saladín tak začal neobmedzene vládnuť v Egypte ako Núreddínov miestodržiteľ. Keď sa dostal do čela Egypta, začal obnovovať sunnitskú pravovernosť, opierajúc sa pri tom o sieť mandrasov. Tieto kolégia za vlády Zengíovcov v Sýrii prekvitali; mali svojich učiteľov a študentov teologických vied a práva. Nový pán Egypta sa obklopil vedcami a vďaka štedrým pozemkovým údelom si získal pevnú oporu v armáde. Pri tom si zachoval dobré vzťahy s obchodníkmi z Itálie, ktorí z Alexandrie urobili hlavné centrum s kresťanským Západom.36 Na jeho samostatné počínanie sa však s nevôľou pozeral Núreddín a chystal sa Saladína pokoriť, no predčasne zomrel ( na jar v r.1174 na srdcovú mŕtvicu), a tak sa Saladín zbavil hroziaceho sa nebezpečenstva. Núreddínova smrť predstavovala pre moslimov, ktorých prakticky sám zjednotil do džihádu alebo svätej vojne proti kresťanom, nesmiernu stratu. Bol to prísny muž, ktorý sa len zriedkakedy usmial a čím viac starol, tým viac sa uzatváral do náboženského odlúčenia sveta. Poddaný si ho nesmierne vážili, dívali sa naňho ako na svätca a nie je pochýb, že to bol veľký vladár. Spory, ktoré nastali medzi Núreddínovými dedičmi po jeho smrti využil Saladín k vpádu do Sýrie a po značných víťazstvách si r.1175 a 1176 vynútil odstúpenie niektorých miest v Sýrii. Od tej doby sa Saladín pokladal za úplne nezávislého od Damašku, začal raziť mince so svojím menom a po smrti posledného fátimovskeho kalifa Adída, sa r.1174 vyhlásil za sultána a za duchovnú hlavu uznal sunnitského abbásovského kalifa v Bagdade. Tak bola v Egypte nastolená nová dynastia Ajjúbovcov (1171-1250).37 Po smrti Melika, syna Núreddínovho sa Saladín zmocnil celej jeho ríše (1182-86), ovládol oblasť od Egypta až k Bagdadu vrátane križiackych štátov v Palestíne a stal sa tak pánom Sýrie a Mezopotámie a obkľučoval tak zo všetkých strán Jeruzalemské kráľovstvo.

Oba tieto štáty žili v ustavičnom boji. Z počiatku sa kresťanom darilo odraziť Saladína: r.1177 pri Askalone bolo Saladínovo vojsko rozprášené a sám Saladín len veľmi ťažko unikol záhube, podobné porážky utrpel aj roku 1182 pri Beisane a tiež pri Bejrúte. Ale vnútorné rozpory a nedostatok disciplíny nedovolili kresťanom tieto víťazstva zúžitkovať a prinútili ich k tomu, že si za značnú sumu 60 000 zlatých vykúpili od Saladína mier (1184), ktorý však netrval dlho. Dobrodružný Rainald z Châtillonu nedbal na mier a prepadol a olúpil mohamedánsku karavanu, pri ktorej bola Saladínová sestra. Saladín žiadal náhradu a zadosťučinenie. Žiadal od kráľa Balduina IV. trest pre Rainalda. Ťažko chorý Balduin (mal lepru) mu to sľúbil, ale proti Rainaldovi nič nezmohol. A keď jeruzalemský kráľ Guido Lusignanský odmietol zakročiť proti svojmu mocnému vazalovi a Rainald znova prepadol ďalšiu karavanu a dvakrát sa neúspešne pokúšal zaútočiť na Mekku a Medinu, to už nahnevalo aj dovtedy pokojného Saladína a rozpútal svätú vojnu proti Jeruzalemu. Pre Rainalda bola nenávisť k islamu a naprostá opozícia voči moslimskému svetu posvätnou povinnosťou a jediným výrazom skutočného vlastenectva. Ale zastavme sa pri predchádzajúcej vete. Bola rozpútaná vojna proti mestu. No ako sa dočítame ďalej, Saladín toto mesto síce porazil, ale neopustil ho. Prečo? Lebo prítomnosť „neveriacich“ v Jeruzaleme považovali moslimovia za vlastné poníženie. Vzniká tu ďalšia otázka. Vari Jeruzalem nebol aj ich svätým miestom? Dokumenty hovoria, že jednej noci bol vraj Mohamed spred jeruzalemského chrámu tajne vyzdvihnutý do neba na svojom koni Barukovi: piaty umajjovsky kalif Abd al-Malik tam v roku 691 dal postaviť Skalný dóm, mešitu s kupolou presne nad posvätným kameňom, kde obetoval Abrahám.38 Moslimskí vládcovia miest susediacich s križiackymi štátmi tak mohli vzkriesiť džihád - svätú vojnu, ktorú musí islamské spoločenstvo viesť proti neveriacim. Do vedenia tejto vojny sa postavil sám Saladín. Svoju armádu s 20 000 vojakmi, z toho polovicu tvorili lučištníci na koňoch, viedol do Palestíny. Podstatou Saladínovej taktiky boli výpady lučištníkov, ktorí obťažovali nepriateľské boky a útočili na rozpoznateľne slabé miesta. V momente, keď lučištníci prelomili nepriateľskú formáciu, zaútočili jazdci vyzbrojený šabľami a pešiaci a nepriateľa celkom zničili.

S veľkým vojskom pozbieraným zo všetkých kútov svojej ríše, porazil kresťanov v dvojdňovej bitke pri Hattíne (pri Tiberiade, 1187) a kráľa Guida a popredných mužov jeho ríše zajal (viď prílohu č. 3). Saladínovo vojsko potom zaplavilo cele kráľovstvo, kde pevné mestá ako Akka, Bejrút, Jafa a Askalón sa mu rýchle poddali, a po krátkom obliehaní (od 19.septembra do 2.oktobra) sa Saladín zmluvou zmocnil Jeruzalema (moslimovia tak ovládli mesto po prvýkrát, čo ho križiaci v roku 1099 obsadili) a za ťažké výkupné povolil obyvateľom odchod. Bolo zajatých asi 1500 ľudí. Týmto činom si päťdesiatročný Saladín získal v islamských krajinách veľkú popularitu. Zmocnil sa tiež väčšiny Sýrie s Damaškom, Halebom a Hornou Mezopotámiou. Iba Tyros, Antiochia a Tripolis zostali v rukách kresťanov. Saladín sa dostal do povedomia opäť ako skvelý veliteľ a odvážny politik. Pre objasnenie situácie by sme radi priblížili niektoré udalosti pred, počas a po dobytí Jeruzalema. Saladín si privlastnil ideál džihádu a zároveň chcel využiť rozdelenie a slabosť kresťanských kniežat. Nový jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan, slabí a neschopní nováčik, sa na trón vyšvihol vďaka láske Sibyly, dcéry jeho predchodcu. Jeho spoločenský vzostup vzbudil závisť tripoliského grófa Raymonda III., ktorý si tiež robil nároky na korunu. Kráľovstvu naviac chýbal duchovný vodca. Patriarcha Heraklios, ďalší nový, bol degradovaný analfabet a verejne sa vychvaľoval svojou milenkou. Rok po smrti „malomocného kráľa“ v marci roku 1185 zomrel tak isto jeho syn Balduin V. Zem sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Zatiaľ sultán dokázal ohodnotiť schopnosti „franských“ rytierov a pevnosť ich hradov: po prvom útoku roku 1183 radšej dohodol prímerie a Raymonda III. získal za spojenca. No keď o tri roky neskôr jeden z vazalov jeruzalemského kráľa uniesol sýrsku karavánu, v ktorej bola vlastná Saladínová sestra, poskytlo mu to zámienku na obnovenie nepriateľských akcií. Saladín sa rýchle premiestnil do Tiberiady, kam sa ukryla manželka Raymonda III. Keď sa križiacki rytieri dozvedeli o útoku, zvolali: „Poďme pomôcť tiberiadským paniam a pannám“.39 Vyrazili na vypriahnutý pahorok, moslimovia im odrezali prístup k zriedkavým prameňom vody, takže sa rýchlo vyčerpali a 4.júla ich Saladín pri Hattíne porazil. Množstvo živých a mŕtvych rytierov sultánoví verní postínali, pozabíjali templárov a mníchov, takže istý obyvateľ Damašku napísal, že „každý deň prichádzajú hlavy kresťanov akoby to boli vozy s dyňami“.40 Guida, Huguesa de Lusignan a ďalších križiackych veliteľov Saladin zajal.

Jeruzalemský kráľ neopatrne vrhol do boja všetky sily, a tak Jeruzalem nemal kto brániť a Saladín sa ho zmocnil prakticky bez boja. Sultán daroval obyvateľom mesta život, ale slobodu vrátil len tým, čo sa dokázali vykúpiť, takže niekoľko tisíc ostatných upadlo do otroctva. K zajatcom sa Saladín správal zdvorilo, dokonca prepustil aj Guya, keď ten sľúbil, že proti moslimom už nikdy nezdvihne zbraň, až na Rainalda, ktorému vlastnoručne odťal hlavu. Takmer s istotou môžeme povedať, že nebyť Rainaldovych násilností vo Svätej zemi, by sa udržal, síce krehký, ale predsa mier medzi moslimmi a kresťanmi. Kresťania na Západe si so znepokojením uvedomili, že tento moslimský vládca sa zachoval pri dobytí Jeruzalema ďaleko „kresťanskejšie“ ako ich vlastný vojaci pred pol storočím. To čo sa tu stalo má následky až dodnes.41 Križiacky experiment v Jeruzaleme bol takmer ukončený. Moslimovia sa pokúsili obnoviť v al-Kudsu starý systém koexistencie a integrácie, ale násilné obdobie križiackej vlády poškodilo základy vzťahov medzi islamom a kresťanským Západom. Táto prvá skúsenosť moslimov zo západným svetom nie je dodnes zabudnutá. Utrpenie z rúk križiakov tiež ovplyvnilo pohľad moslimov na Sväté mesto. V láske moslimov k al-Kudsu sa presadil definitívny prvok. Jeruzalem sa stal viac agresívnejším islamským mestom, než bol pred franskou okupáciou.

Saladín pokračoval v bleskovom útoku proti ostatným križiackym štátom, dobyl viac ako päťdesiat pevností. Taká porážka bola pre kresťanov skutočným šokom; stratili dokonca vzácnu relikviu pravého Kristovho kríža. Na Západe sa okamžite začala pripravovať tretia križiacka výprava, ktorej sa chceli zúčastniť všetci najvýznamnejší panovníci. Táto výprava bola tiež posilnená Guyom, ktorý nekresťanským spôsobom porušil sľub a organizoval ďalšie vojsko. Tretia krížová výprava, ktorou Európa chcela vytrhnúť Saladínovi dobytú korisť, vyplytvala svoje sily v maloáziskych púštiach a pri dvojročnom obliehaní Akky. Táto pevnosť bola síce dobytá (1191), ale ďalších úspechov sa križiaci nedočkali a urobili trojročné prímerie (1192), ktorým Saladín povolil, ako kresťanským pútnikom, tak aj moslimom, návštevu Jeruzalema a iných posvätných miest. Týmto kompromisom si Saladín ponechal Palestínu a Sýriu a križiaci si nechali skoro cele pobrežie. Saladín sa v očiach moslimov stal skutočne veľkým práve vďaka tomu, že dokázal čeliť kniežatám tretej krížovej výpravy. Je síce pravda, že Akku stratil a nedokázal vyhnať križiakov, no ani oni nemali dosť síl, aby mu zobrali sväté mesto. Saladínovo víťazstvo prinieslo obrat vo vzťahoch medzi križiakmi a moslimami, medzi Západom a Východom. Kresťania definitívne stratili Jeruzalem, až na krátku epizódu (1229-1244), keď Saladínov nástupca vyhovel Fridrichovi II. a mesto mu prenechal.42 A keď sultána prijal aj bagdadský kalif, získal si v celom moslimskom svete obrovskú a trvalú prestíž. Rodinnou politikou Saladín rozšíril svoje panstvo aj na Arabský polostrov. O pol roka na to, 3. alebo 4. marca 1193 Saladín zomrel v Damašku ako päťdesiatpäť ročný. Pramene sa rozchádzajú o spôsobe jeho smrti. Jedny hovoria, že sa nakazil žltačkou, iný, že zomrel na týfus, ďalší, že na maláriu. Bol pochovaný v hrobke v blízkosti hlavnej mestskej mešity. Po sultánovej smrti územie rozdelili medzi jeho synov a brata, ale ajjubidská dynastia (nazvaná podľa Saladínovho otca) vládla v Egypte až do roku 1250; je príznačné, že vedúci činiteľ moderného egyptského nacionalizmu prebral jeho titul al-Nasir („víťaz“).43 Po rozdelení ríše, každý panovník svojho územia mal svoju armádu a správu.