Deň čo deň chodil dva až trikrát na prieskum. Keď bol nepriateľ blízko, snažil sa o ňom čo najviac dozvedieť. Za boja sa prechádzal medzi radmi svojich bojovníkov v sprievode jedného pobočníka, ktorý viedol za uzdu jeho tátoša. Chodil z ľavého krídla na pravé, zoraďoval bojové šíky, vydával rozkazy útočiť alebo zaujať výhodné strategické postavenie. V tesnej blízkosti prednej línie z vyvýšeného miesta sledoval pohyb nepriateľa a riadil bojové akcie, pričom jeden z jeho pobočníkov mu vždy predčítaval nejaký úryvok z islamskej tradícií. Sám som bol veľakrát toho svedkom. Ako som už povedal na inom mieste, takéto texty sa bežne čítali na vznešených miestach a pri ušľachtilých činnostiach, ale nikdy som nepočul, aby sa tomu venoval niekto uprostred boja. „Aké by to bolo krásne, keby sa to mohlo hovoriť o Vašej Výsosti,“ poznamenal ktosi a Saladínovi sa to zapáčilo. Odvtedy mu vždy muž znalý písma takto čítal z knihy. My sme zatiaľ čakali v sedle pripravení vyraziť do útoku alebo sme sa pohybovali medzi šíkmi rozvinutými na oboch stranách. Nikdy som ho nevidel horekovať nad počtom či silou nepriateľa. Ako hĺbavý a rozvážny muž dal si každý problém najprv vysvetliť a bez návalu hnevu či zášti o ňom premýšľal, až sa rozhodol pre riešenie, ktoré považoval za najvhodnejšie. V bitke pri Akke prenikli Frankovia hlboko do našich radov a hrozne v nich pustošili: bubny stíchli, bojové zástavy boli porozhadzované po zemi ... Saladín však s hŕstkou svojich bojovníkov udatne odolával, kým sa mu nepodarilo dosiahnuť s nimi neďaleké návršie. Tu najprv všetkým prehovoril do duše a potom sa spoločne vrhli do protiútoku, v ktorom Boh dožičil moslimským zbraniam víťazstvo. V ten deň sme zabili 7000 franských bojovníkov, jazdcov aj pešiakov. A Saladín veľkoryso pristúpil na mier, o ktorý požiadal nepriateľ. Frankovia totiž utrpeli v boji väčšie straty ako my, lenže oni počítali s rýchlymi novými posilami, zatiaľ čo my sme boli odkázaní len na seba. Mier bol teda v prvom rade naším záujmom. Pochopili sme to vo chvíli, keď nám osud vyjavil svoje tajomstvá.“49

Získaj si ľud a bude ti patriť celý svet. No o ľud sa musíš vedieť postarať. Ak sa ukážeš ako múdry panovník, ktorý ma pochopenie, je ľudský a zhovievavý, ľud ťa bude poslúchať a žehnať ti. No ak sa ukážeš ako krutovládca, ľud sa vzbúri a zničí ťa. „V Koráne je napísané: „Aj Boh miluje toho, kto koná dobré skutky“ (III, 128). Saladín bol zhovievavý voči previnilcom a ľudský hnev nemal miesto v jeho srdci. Raz som s ním bol služobne v Mardž´Ujúne, kde sa Frankovia práve pripravovali zaútočiť na Akku. (Kiež nám Boh pomôže dostať ju znovu pod našu nadvládu!) Každý deň, keď mu to povinnosti čo len trochu dovolili, si zajazdil na koni a potom si s priateľmi zasadol stolovať. Po jedle odpočíval vo svojom stane. Neraz som videl, že keď sa zobudil, vykonal si obvyklú modlitbu, po ktorej sa utiahol do samoty a venoval sa štúdiu islamských tradícií alebo práva. Spolu sme napríklad čítali prácu Sulaima al – Ráziho o štyroch druhoch práva. Jedného dňa sa vrátil z pravidelnej potulky, a keď sa najedol, oddychoval. Po chvíli chcel odísť, ale keďže sa blížila hodina modlitby, zostal radšej sedieť za stolom a podotkol: „Pomodlíme sa a pôjdeme si ľahnúť.“ Rozhovor plynul nenútene ďalej, až kým nepredstúpil pred neho starší mamluk, ktorého si Saladín veľmi vážil, aby mu predložil žiadosť istého veterána svätej vojny. Keďže sultán nemal veľkú chuť zaoberať sa tým, navrhol, aby záležitosť odložili na neskôr. Mamluk sa však nedal odbiť a list so žiadosťou mu podstrčil tesne k jeho vznešenej tvári, aby si ho mohol prečítať. Saladín letmo prebehol meno žiadateľa a povedal: „Áno, poznám toho muža, zaslúži si, čo žiada.“ – „Ak je tak,“ povedal mamluk, „nech Vaša Výsosť ráči pripojiť svoj súhlas.“ – „Aj by som to podpísal, ale nemám tu kalamár,“ odvetil sultán. V tej chvíli sedel vo vchode do stanu tak, že nik nemohol vstúpiť, a kalamár sa nachádzal až na konci pomerne dlhej miestnosti. Neodbytný muž však pokračoval: „Vaša Výsosť ma kalamár naproti.“ Znamenalo to nevyslovenú žiadosť, aby sa sultán za ním načiahol. Saladín sa po týchto slovách otočil a zvolal: „Pri Alahovi, máš pravdu!“ Oprel sa o ľavý lakeť, pravou rukou si pritiahol kalamár a žiadosť podpísal. Ja, ktorý som bol svedkom tejto situácie, som poznamenal: „Aj Boh povedal o svojom prorokovi: Tvoje srdce je dobrotivé (Korán, LVIII, 4). Mne sa zdá, že aj Vaša Výsosť oplýva touto cnosťou.“ Saladín mi však odvetil: „Veď nás to stálo tak málo. Žiadosti toho muža sme vyhoveli a odmenou nám je jeho spokojnosť.“ Keby sa podobná vec prihodila obyčajnému človeku, určite by vybuchol od rozčúlenia. Postoj sultána bol prejavom blahosklonnosti a zhovievavosti, aká nemá medzi ľuďmi obdobu. „A neurobia jediný výdavok či už malý alebo veľký a neprekročia nijaké údolie bez toho, aby ich mohol Boh odmeniť, podľa toho najlepšieho, čo vykonali“ (Korán, IX, 129).

Neraz sa stalo, že vankúš, na ktorom sedel, skončil pod nohami davu, ktorý mu predkladal svoje žiadosti. Aj vtedy však jeho tvár zostala pokojná a vľúdna. Môžem uviesť aj ďalšie príklady. Keď som mal raz službu, moja mulica sa pred stádom tiav splašila a bolestivo ho kopla do stehna. Sultán sa len blahosklonne usmial.“50
No sultán bol aj kráľom tiež prísnym. Svedčí o tom táto udalosť. Po bitke pri Hattíne sedel kráľ Guy a jeho rytieri bezmocne na zemi a sledovali svoju porážku. Niektorí boli mŕtvi, iní ranení, ostatní neschopní žiadneho pohybu. Kráľ bol so svojimi šľachticmi vrátane Rainalda z Châtillonu a veľmajstra templárov odvedený do stanu postaveného na bojisku pre Saladína. Prijal ich pre neho s príznačnou zdvorilosťou. Vyzval kráľa Guya, aby si sadol po jeho boku, a keď videl aký je smädný, podal mu pohár studenej vody. Guy sa vďačne napil, ale keď chcel pohár podať Rainaldovi z Châtillonu, Saladín sa rýchlo obrátil na tlmočníka: „Upozorni kráľa, že som to nebol ja, ale on, kto dal tomu mužovi piť.“ Bolo totiž zvykom, že rozdeliť sa s väzňom o jedlo alebo pitie znamenalo ušetriť jeho život. Po chvíli sa obrátil k Rainaldovi a obvinil ho z množstva jeho zločinov. Rainald sa správal drzo, odpovedal hlasito a povýšene a to už Saladín nezniesol. Vytasil meč a sťal mu hlavu. Jeden arabský kronikár popísal, čo nasledovalo. Kráľ Guy, čakajúc, že je teraz na rade, sa triasol na celom tele. Sultán ho však upokojil slovami: „Nie je zvykom kráľov zabíjať sa navzájom. Tento muž však zašiel priďaleko.“51

Veľkou vlastnosťou, ktorá mala miesto v Saladínovom srdci, a ktorou sa preukázal viac kresťansky než jeho nepriatelia, bola láskavosť. 2. októbra 1187, v deň, keď moslimovia slávia nočnú Prorokovu cestu a mirādž, vstúpil víťazný Saladín so svojimi jednotkami do Jeruzalema. Dodržal slovo – nebol zabitý ani jeden kresťan. Hoci predtým povedal Balianovi, že „naložím s vami rovnako, ako ste vy zaobchádzali s obyvateľstvom, keď ste obsadili Jeruzalem a neštítili sa vrážd, zotročovania a iných ukrutností,“52 nakoniec sa po porade so svojimi radcami dohodol na miery a mesto prevzal mierovou cestou. Frankovia však nesmeli zostať v meste. Stali sa jeho zajatcami, ale bolo ich možné vykúpiť za veľmi nízku sumu peňazí. Veľmoži celkom ľahko zaplatili výkupné, ale chudobný ľud sa vykúpiť nemohol s stali sa vojnovými zajatcami. Veľké množstvo ich však bolo prepustené, pretože Saladín bol pohnutý k slzám ťažkým údelom rodín rozdelených pred odchodom do otroctva. Al – Ādil, Saladínov brat, bol taký rozrušený, že požiadal o tisíc zajatcov a na mieste ich prepustil.Moslimovia boli pobúrení, keď videli, že bohatí kresťania utekajú so všetkým svojim majetkom bez toho, aby sa snažili vykúpiť svojich spoluobčanov. Keď moslimský historik Imad ad – Dīn videl, ako patriarcha Heraklios opúšťa mesto s vozmi, ktorých kolesá škrípali pod nákladom cenností, prosil Saladína, aby jeho bohatstvo skonfiškoval a vykúpil ostatných zajatcov. Saladín však odmietol – prísahy a zmluvy musia byť dodržané do slova a do písmena. „Kresťania všade na svete si zapamätajú láskavosť, ktorú sme im preukázali.“53 Saladín mal pravdu. Kresťania na Západe si so znepokojením uvedomili, že sa tento moslimský vládca zachoval pri dobytí Jeruzalema ďaleko „kresťanskejšie“ než ich vlastný vojaci pred pol storočím. Vznikli legendy, ktoré akosi prepožičiavali Saladínovi čestné kresťanstvo. V niektorých týchto legendách sa dokonca tvrdilo, že sultán bol tajne pokrstený.