1.Úvod
Téma križiacke výpravy je známa snáď každému človeku a zvlášť kresťanovi. Veď kto by nepoznal križiakov s červeným krížom na hrudi, legendy o svätom grále alebo o bohatstve templárov. Každý, kto sa aspoň okrajovo zaujíma o túto tému, pozná situácie, ktoré sa odohrali počas bojov o Svätú zem či už na strane kresťanov alebo moslimov. Pozná rôznych vodcov, ktorí sa zaslúžili o víťazstvá alebo prehry či už na jednej alebo druhej strane.
My sme tému križiackych výprav preberali počas štúdia v prvom ročníku. Téma nás veľmi zaujala, hlavne vodcovia týchto výprav, a preto sa k nej po dlhšom čase opäť vraciame.
Naším cieľom je priblížiť Vám dvoch panovníkov, Richarda I. a Saladína. Chceme poukázať na ich životy a hlavne vlastnosti, ktorými títo hrdinovia ovplývali, a to štedrosť, odvaha a rozhodnosť, ľudskosť a zhovievavosť. V tejto práci tiež chceme poukázať na to, ako ich vlastnosti, ktoré v súčastnej dobe veľakrát strácajú zmysel alebo ich je nedostatok, ovplyvnili ich činy a rozhodnutia. Získane poznatky sme doplnili množstvom materiálu z okresnej knižnice Gorazda Zvonického v Michalovciach a najdôležitejšej knihy tejto práce, Georges Tate, Križiaci v Oriente, 1996. Na základe týchto materiálov sme sa rozhodli vypracovať prácu na tému Richard I. a Saladín – hrdinovia svojej doby. Jedným z dôvodov na vypracovanie tejto práce bol aj ten, že mnohí študenti nepoznali ba ani nikdy nepočuli o Saladínovi a jeho činoch.

Niektoré časti tejto práce by sme chceli zverejniť v Historickej Revue a využiť ich ako podklad na hodinách dejepisu. Táto práca by mala upútať v prvom rade tým, že v práci sú nie len vlastnosti, ktoré mali títo vodcovia rovnaké, ale aj také, ktoré ich rozdeľovali, ako napríklad naivita či bezohľadnosť, a tiež tým, že takúto prácu nenapísal a nepublikoval ešte nikto. Od tejto práce očakávame, že v dobe plnej elektroniky a Internetu upúta svojim obsahom a tým, že táto práca je najpodrobnejšia aká sa len môže týkať životov a vlastností týchto dvoch vladárov. Pri písaní sme narazili na menší nedostatok informácií týkajúcich sa Richardových vlastností ale veľmi nám pomohli knihy týkajúce sa križiakov v oriente. Pomocou týchto kníh sme ich mohli dať na misku váh a porovnať, v čí prospech sa naklonili.

Našu prácu sme rozčlenili takto:
1. Úvod
2. Metodika
3. Richard I. a jeho život
4. Saladínova životná cesta
5. Portréty
6. Záver
Prílohy

2.Metodika
Pri metodike práce je dôležitá systematická postupnosť a dodržiavanie krokov počas vzniku práce. Najdôležitejším krokom pri písaní tejto práce bolo zhromažďovanie, štúdium a zosúladzovanie literatúry, ktorú sme použili pri práci. Medzi najdôležitejšie knihy, o ktoré sme sa opierali počas písania, patria: Kořán, Jos. J., Ottův slovník náučný, 1904 a Christophe Badea a kolektív, Tvorcovia svetových dejín od antiky po stredovek, 2002 a Georges Tate, Križiaci v Oriente, 1996. Sú to len jedny z mala kníh, ktoré sme získali návštevou Zemplínskej knižnice, no posledne menovaná kniha nám bola najväčšou oporou pri písaní. Taktiež nám pri komponovaní životopisu Richarda I. pomohol aj Internet. Po naštudovaní dostupných materiálov sme pristúpili k výberu dôležitých informácii, ktoré sme chceli uverejniť v našej práci. Jedným z posledných krokov bolo zosúladenie materiálov. Nevyskytli sa tu žiadne vážne problémy, pretože materiálu bolo nadostač a jednotlivé state z rôznych kníh do seba veľmi dobre zapadali. Využívali sme komparatívnu metódu, snažili sme sa o vyjadrovanie vlastných názorov.
Na záver do prílohy sme použili fotografie a obrázky z kníh, s ktorými sme pracovali a tiež dve podrobne rozobrané bitky, ktoré sa odohrali v tej dobe a patria medzi veľmi významne. Tu nám veľmi pomohla kniha: Geoffrey Regan, Rozhodujíci bitvy, 1994.

1.KAPITOLA
1.1 Richard I. a jeho život
Richard I., ktorého veľká osobná statočnosť na bojovom poli mu vyniesla priezvisko Coeur de Lion (Levie srdce), viedol tretiu krížovú výpravu a stal sa jedným z najväčších stredovekých európskych vojvodcov. Hoci jeho sláva je rovnakou mierou výsledkom romantických legiend ako heroických činov, Richardove výkony na bojisku sú samé o sebe pozoruhodné. Narodil sa 8.septembra 1157 v Oxforde na zámku Beamont ako 3.syn Henricha II. a Eleonóry z Poitou ( Henrich, Gottfried a Richard). Richard pochádza z anjouskeho-plantagenetovskeho rodu. Otec Henrich.II bol z plantagnetovskej vetvy a matka Eleonóra Akvitanska bola z anjouskeho rodu. Dokonca sa zistilo, že jeho predok bol aj samotný Viliam Dobyvateľ.1

Ako 11-ročný zdedil po matke Aquitánske vojvodstvo a stal sa vojvodom z Poitiers. Od mladého veku dával prednosť dobrodružstvám pred službou na dvore. V mladosti videl svojich rodičov veľmi zriedka, lebo jeho otec Henrich II., sa zdržiaval v Anglicku a Eleonóra musela veľa cestovať, takže sa v Akvitanii, kde vyrastal Richard, starala o neho opatrovateľka Hodierna. Richard nechal neskoršie po nej pomenovať mesto.2 Richard sa stáva už ako dvanásťročný vojvoda Akvitansky, čo vyplývalo s delenia jeho otca Henricha II., ktorý svoj majetok rozdelil medzi svojich synov (prostredný syn Gottfried si ale majetok dlho neužil, pretože zomrel ako prvý z bratov pri rytierskom turnaji). Tu sa vžíval do úlohy kniežaťa, učil sa ctiť zákony, správať sa k ľuďom a šľachte a naučil sa tu zaobchádzať so zbraňami najmä s mečom a kusou. Tu sa formovala jeho povaha, tu sa naučil nerobiť kompromisy, začo ho kronikár Bertrand označil za kráľa Áno a Nie pre jeho spontánne rozhodnutia, kedy s rozhodnutím nečakal, ale okamžité odpovedal áno alebo nie.3 Richard už v mladosti osvedčil svoj veliteľský talent. Už v mladom veku prejavil mimoriadne politické a vojenské schopnosti a čoskoro si získal slávu svojou rytierskou odvahou. V rokoch 1175-1185 rástla Richardova povesť statočného bojovníka a skvelého organizátora, lebo potlačil nespočetné vnútroštátne povstania.

Raz, mu otec prikázal, aby odtiahol so svojim vojskom na juh, kde mal oslobodiť cestu do pútnického mesta Compostela, ktorú ohrozovali tamojší pani a pre pútnikov to bola nebezpečná trasa. Tato blesková vypráva bola veľmi úspešná, lebo po krátkom obliehaní bol dobytí hrad Dax a porazená šľachta prisahala, že nebude brániť pútnikom v ceste. Ďalším z jeho menej známych úspechov v tej dobe bolo tiež obsadenie mohutne opevneného hradu Taillebourg v Saintonge v r.1179, ktorý bol pokladaný za nedobytný.4 Po smrti staršieho brata Henricha a stal sa dedičom Anglicka, Normandie a Anjou. Nastúpil vládnuť v otcovských zemiach r. 1189.Za otcovho života žil s ním, podobne ako jeho bratia, ale ako kráľ sledoval úplne otcovu politiku. Otcovu žiadosť, aby Aquitánsko podstúpil mladšiemu bratovi Jánovi, rázne odmietol a na obranu svojich záujmov sa spojil s mladým francúzskym kráľom Filipom II. Augustom. Spolu prinútili Henricha II. kapitulovať. Po jeho smrti r. 1189 sa stal Richard I. normandským vojvodom a anglickým kráľom z dynastie Plantagenetovcov. Keď stál pri otcovom hrobe, pri jeho márach, pustila sa Richardovi z nosa krv, čo bolo neklamným znakom, že sa stal otcovrahom. Otec ho označil za svojho vraha. Týmto činom sa stal vrahahom, otcovrahom a zradcom.5
Kráľ Richard sa o vládnutie oboch svojich kráľovstiev zaujímal pramálo. V nasledujúcich desiatich rokoch strávil v Anglicku vlastne iba šesť mesiacov. Na trón nastúpil práve keď pád Jeruzalema (1187) vzbudil veľký križiacký rozruch na západe. Richard tiež prijal kríž a dal sa hneď po korunovácii (vo Winchestri 3. septembra 1189) do príprav k výprave.6 No hneď po svojej korunovácii tiež musel vyriešiť Richard problémy so Škótskom a Walesom. So škótskym kráľom Viliamom zjednal v Canterbury storočný mier vo významnom dokumente Quit-claim of Cantenbury. V decembri 1189 sa Richard zaručil vrátiť Viliamovi jeho bratovi Dávidovi z Huntingdonu hrady Roxburgh a Berwick, ktoré dobyl ešte v roku 1175 Henrich II. Ďalej sa Richard zaručil Viliamovi, že ponechá Škótsku čiastočnú nezávislosť pod podmienkou, že Škótsko bude spojencom Anglicka.7
Až potom sa pustil do príprav na výpravu. Richard v nej videl veľkú príležitosť pre seba. Za obrovské náklady postavil loďstvo a vyzbrojil armádu. Prostriedky na výpravu získal predávaním kráľovských majetkov, úradov a hojným udeľovaním mestských privilégií. Na tak veľkú akciu akou bola križiacka výprava bolo treba zabezpečiť mnoho peňazí a materiálu, ktoré musel Richard v čo najkratšom čase zaobstarať. Mnoho peňazí čerpal s obrovskej pokladnice svojho otca, no napriek tomu to bolo málo, lebo Henrich II. dlhoval Filipovi Augustovi 24000 mariek, ktoré musel Richard vrátiť. Desaťtisíc mariek dostal od škótskeho kráľa Viliama za poskytnutie nezávislosti Škótsku. Ďalších tritisíc mariek získal po smrti biskupa z Ely, ktorý v závete venoval Richardovi celý svoj majetok. Richard myslel aj materiálnu časť výpravy a v pomerne v krátkej dobe sa mu podarilo získať tridsaťtri kvalitných lodi, ktoré boli len z Anglicka, pretože Normandia, Británia a Akvitansko žiadali za lode peniaze. Už na týchto prípravách vidieť ako bral Richard túto výpravu vážne a do Svätej zeme šiel len s jediným cieľom - oslobodiť Jeruzalem od pohanov. No napriek veľkej ochote bojovať za svätú vec, Richard by pravdepodobne nikdy nešiel do Svätej zeme bez svojho najväčšieho soka Filipa II. Augusta. Dobre vedel, že v jeho neprítomnosti by sa Filip snažil získať oblasti vo Francúzku, ktoré sú pod nadvládou Anglicka. Preto sa Richard a Filip stretli na dvoch zasadaniach, kde sa až pri druhom stretnutí dohodli a spolu prisahali, že počas výpravy si budú navzájom brániť majetky.

Roku 1190 odplával cez Sicíliu do Svätej zeme. Správu Anglicka zveril do rúk Viliamovi de Longchamp, elyskému biskupovi, načo vypravil sa zároveň s francúzskym kráľom Filipom II. na východ. Odchod do Svätej zeme bol naplánovaný na 1. júla, ale uskutočnil sa až 4. júla vo Vezelay.8 Spoločne vojsko Richarda a Filipa putovalo až do Lyonu, kde sa na tu dobu obrovská armáda rozdelila. Richard poslal svoju flotilu dopredu, aby už v Marseille mohol nastúpiť. Svoj ciel dosiahol 31. júla 1190, no jeho flotila tam dorazila až 22. augusta. Filip si zvolil cestu do Janova, kde si prenajal za 5850 mariek tamojšie loďstvo, ktoré malo prepraviť 650 rytierov a 1300 vojakov s koňmi do Akry. Na návrh sicílskeho kráľa Viliama II., ktorý bol manžel Richardovej sestry Jany sa mali obe vojska stretnúť v Messine. Keď tu Richard dorazil, zistil, že kráľom tu už nie je Viliam II., ale Tankred, ktorý uväznil Richardovu sestru Janu. Richard okamžité rozkázal, aby ju Tankred prepustil a ten aj tak urobil. Richard sa rozhodol, že sa tu spolu s vojskom zotaví s únavnej cesty, ale vojaci to využili na rabovanie a znásilňovanie žien. Proti tomuto besneniu sa postavili obyvatelia Sicílie a vytvorili domobranu. Richard nazlostený chcel mesto dobyť, ale na nátlak Filipa a arcibiskupa messinskeho si to napokon rozmyslel. Keď spolu s Filipom hľadali možné riešenie tohto problému, do pevnosti vtrhol posol so správou, ktorá hovorila o tom, že dom, v ktorom býval Hugo de Lusignan je obliehaný rozhnevaným messinskym ľudom. Richard sa veľmi nahneval, no ešte viac sa potešil, že mal konečne dôvod mesto dobyť. To sa mu aj síce s veľkými ťažkosťami podarilo. Týmto dobitím si Richard zadovážil 60 tón striebra. Boli to peniaze normanov, ktoré si privlastnil. Toto dobitie bolo geniálnym šachovým ťahom. Oslobodil sestru a získal aj striebro na financovanie výpravy.9 Keď zistil, že Sicílčania nie sú pohostinní, vzal útokom aj Messinu, po 5 hodinách ju dobil a násilím odobral obyvateľom to, čo mu neboli ochotní ponúknuť z priateľstva.

Pre Tankreda to znamenalo, že musí zaplatiť 40 000 unci zlata. Polovica z tejto sumy bol podiel Jany z dedičstva po jej manželovi Viliamovi II. Zvyšnú časť musel Tankred zaplatiť za to, že Richard povolil sobáš s Tankredovou dcérou a jeho trojročným synovcom Arturom Britanskym, ktorého si Richard vybral ako svojho nástupcu ak bude bezdetný. Ale ak by sa tento sobáš neuskutočnil pre zlyhanie Richarda alebo Artura peniaze by boli vrátené Tankredovi. Za vyplatenie týchto peňazí Richard sľúbil Tankredovi vojenskú pomoc v prípade ohrozenia ostrova. Tankred dobre vedel, že bude potrebovať Richardovu ochranu, pretože na Sicíliu si nárokoval nemecky cisár Henrich VI. cez svoju manželku Konstancu. Richard sa po uzavretí mieru s Tankredom rozhodol, že zimu strávi na Sicílii. Obaja prezimovali (1190-91) v Messine.10 Tento čas sa rozhodol Richard využiť na zasnúbi so svojou budúcou nevestou Berengariou Navarrskou, ktorú mu vybrala jeho matka Eleonóra Akvitanska. Pramene hovoria, že vojaci si čas krátili aj súbojmi a hazardom. No bol vydaný prísny zákaz hrať hazardné hry pod trestom trojdňového bičovania. Samozrejme, duchovný a velitelia smeli hrať, no obmedzene a králi hrali koľko chceli.11 Po zásnubách Richard naplánoval odchod do Akkonu na 10 apríla 1191. No ešte pred odchodom Richardovi prorokoval Joachim z Fiori, kňaz, ktorý mu povedal, že Saladín bude vyhnaní zo Svätej zeme. Tomuto proroctvu predchádzali výbuchy sopiek, zemetrasenia a rôzne prírodné úkazy.12 Podľa kronikára Richarda z Devíz, sa Richardovo loďstvo skladalo zo 156 lodi a 63 galer a vo Svätej zemi sa Richard mohol spoliehať na 17000 vojakov. Na tretí deň plavby sa strhla strašná búrka, v ktorej sa stratilo 25 lodi a medzi nimi bola aj loď, na ktorej sa plavili Berengaria a Jana. Búrka zahnala lode na ostrov Kréta, kde sa Richard nezdŕžal, len doplnil vodu a potraviny. Rozkázal, aby sa pokračovalo ďalej aj bez stratených lodi. No opäť vypukla veľká búrka a lode zahnalo až na Rodos, kde sa Richard musel zdŕžať kvôli chorobe a únave z cesty.

Tu na Rhodose skrsla Richardovi myšlienka dobyť ostrov Cyprus, ktorý bol významný hlavne pre svoju strategickú polohu. Ostrov bol ovládaný krutým cisárom Izákom Komnenom, ktorý prepadával pútnické lode a žiadal výkupné za pútnikov. Pár dni predtým, stroskotali na Cypre tri križiacke lode. Väčšina posádky zahynula a tých, čo prežili, Izák Komnenos zajal v meste Amathe. Komnenos sa rozhodol, že ich zadrží a podľa situácie prípadne pozabíja. To sa zajatci dozvedeli a pokúsili sa o útek v dobe, keď na Amanthu zaútočili križiaci. Križiaci mesto a tým vlastne aj cely ostrov dobyli ľahko, pretože obyvateľstvu Cyprusu sa nechcelo bojovať za tak nenávideného cisára. Na ďalšej ceste sa ho tak Richard zmocnil, vybudoval tu zásobovaciu základňu a dal ho Guidonovi Lusignanskému. Tu sa r.1191 oženil s Berengáriou Navarrskou, dcérou Sancha VI. Navarrského.13 V deň pred svadbou 11. mája 1191 priplávali do prístavu tri galery, v ktorých boli vznesene kniežatá z Jeruzalema dobytého Saladinom. Boli tu Guido z Lusignanu - kráľ Jeruzalema, Bohemund III.- knieža Antiochie, princ Leo z Armenie a mnohí ďalší. Svadba sa konala nasledujúci deň 12. mája 1191 v kaplnke sv. Juraja v Limassole. Richarda a Berengáriu zosobášil biskup Janom z Evreux.14 Priblížme si situáciu pred, počas a po dobytí Cypru. Po veľkolepej svadbe sa Richard dozvedel, že Guido de Lusignan už nie je jeruzalemsky kráľ, pretože Filip v Akkone žiadal, aby namiesto neschopného Guida dosadili v týchto kritických časoch na jeruzalemsky trón Konrada de Montferrat. Guido de Lusignan bol však vazalom anglického kráľa v Poitio, takže Richard sa postavil na stranu Guida aj napriek tomu, že bol totálne neschopný. Richard mu sľúbil, že s nim odpláva do Akkonu, kde mu pomôže vydobyť si svoje pravo. Žiadal ho o chvíľu strpenia, pretože Richard poslal za Izákom Komnenom posla a žiadal ho, aby mu odprisahal vernosť a na križiacku výpravu dal 3500 strieborných ako kompenzáciu za vyrabovanie stroskotaných lodi.

Okrem toho mal pre križiacku výpravu dodať päťsto mužov. Izák mu to horko-ťažko sľúbil, ale po stretnutí s dobrodruhom menom Payern da Caiffa rýchlo upustil od dohody. Utiekol do Konstancie a začal tam zhromažďovať vojsko. Richard sa o tejto Izákovej vzbure dozvedel a vyslal na sever Cypru početnú armádu, ku ktorej sa pripojil aj Guido z Lusignanu. Tato armáda mala byt podľa Izákových plánov napadaná počas jej cesty v hornatom teréne, čiže Izák Komnenos chcel využiť niečo ako partizánsky spôsob boja. Richard, ako vynikajúci stratég dobre vedel, že Izáka môže poraziť len v otvorenom boji, pretože proti dobre ozbrojeným križiakom by nemala Izákova armáda šancu. Medzitým prišla na Cyprus vypráva pod vedením Droga de Merle a biskupa z Beauvais, ktorý vo Famaguste naliehavo prosili Richarda, aby sa urýchlené vydal na cestu do Akkonu. V Akkone medzi križiakmi vypukli veľké nepokoje a obliehanie zastalo na mŕtvom bode. Filip odkázal Richardovi, že ak čo najskôr nepríde, opusti Svätú zem. Osud Akkonu visel na vlásku, pretože Saladín vytvoril veľké vojsko, s ktorým sa chystal dobyť posledne kresťanské pevnosti vo Svätej zemi. Richard to dobre vedel, ale z Cypru nechcel odist bez zajatia Izáka Komnenosa. Preto sa rýchlo poponáhľal do dediny Tremythos, kam Izák stiahol svoje jednotky v domneni, že vo vnútrozemí dopadnú boje v jeho prospech. Ale Izákove vojsko bolo porazene už po krátkom boji a Izák sa konečné stal zajatcom Richarda. Izák sa vzdal 1. júna 1190. Pramene hovoria, že Izák sa vzdal preto, lebo Richard pri dobíjaní dobil aj citadelu, kde bola Izákova dcéra. Ďalej sa hovorí, že keď bol zajatý povedal Richardovi, aby mu nedával zlaté okovy . Richard mu to sľúbil, a preto mu dal strieborné okovy, čím dodržal a zároveň porušil svoj sľub.15

Dobytie Cyprusu prinieslo pre Richarda bohatú korisť, pretože Izák Komnenos za dobu čo vládol na Cypre získal obrovskými daňami a rabovaním obchodníckych lodi veľký majetok, ktorý Richard nutne potreboval na zabezpečenie križiackej výpravy. Ešte pred odchodom do Akkonu poveril Richarda de Camvile a Róberta de Turnham dočasnou správou nad Cyprom. Richard opustil Cyprus 5. júna 1191 a spolu s nim sa vydali na cestu do Akkonu jeho sestra Jana, Berengaria a aj zajatý Izák Komnenos. Do svätej zeme dorazil 8.júna 1191, kde flotilu vojaci privítali s nadšením.16 Filip v snahe pozdvihnúť náladu vojska sľúbil každému vojakovi mimoriadny žold tri zlate bysantiny mesačne. Richard sa o tejto správe dozvedel a pretože nechcel byt horší panovník ako Filip ponúkol každému vojakovi štyri bysantiny.17 Prvé čo Richard urobil po príchode do Akkonu bolo, že poslal posla za Saladínom s návrhom o stretnutie medzi nimi. Napriek tomu, že to boli najväčší nepriatelia, obidvaja pociťovali navzájom medzi sebou veľkú úctu a rešpekt. Toto stretnutie sa ale neuskutočnilo, pretože Richard dostal vysoké horúčky, ktoré ho pripútali na dlhší čas na lôžko. Medzitým Filipovi inžinieri zostrojili obliehacie stroje, nazývané ,,zlý sused" a ,,zlý bratranec" slúžiace na rozbitie hrubých múrov Akkonu. Kopali sa podzemne chodby, aby sa križiaci mohli dostať do mesta. Tieto všetky križiacke aktivity oslabovali mesto.
Akkon, v ktorom dochádzali vojakom zásoby a posádka mesta začala byt zúfala. Križiaci tiež začali mestské citadely bombardovať zdochlinami a odpadom, čo bola vtedajšia biologická vojna. Preto z Akkonu v noci vyšiel posol, ktorý odovzdal Saladínovi odkaz, v ktorom ho prosil o pomoc. Saladín sa snažil pomôcť moslimskej posádke a preto naplánoval útok na tábor kresťanov na 5. júla, ale tento útok sa skončil veľmi neúspešné. Arabskému kronikárovi Ibn-al-Athirovi sa o páde Akkonu nepísalo ľahko: ,,Saladín sa vrhol na tábor kresťanov, aby takto odviedol ich pozornosť.
Bol to však márny pokus: kresťania sa postavili súčasne proti posádke i proti sultánovmu vojsku. Všetci moslimovia sa ocitli v zúfalej situácii, Saladín cválal z jednej strany na druhu a pobadal svojich bojovníkov. Nechýbalo veľa a bol by prenikol až do nepriateľského tábora, nakoniec ho však nepriateľská presila zahnala.“18 Posádka mesta sa nakoniec vzdala 12. júla. V meste museli nechať aj zvyšne zásoby a lode v prístave. Križiaci žiadali za obyvateľov Akkonu výkupne 200 tisíc dinárov, čo bola obrovská suma. Ďalej žiadali prepustiť 1500 kresťanských zajatcov a vrátenie kríža, na ktorom zomrel Kristus. Saladín musel vyhovieť kresťanom, pretože nechcel porušiť dohodu, ktorá bola prijatá síce bez jeho vedomia, ale v jeho mene. Okrem toho sa Saladín zaručil, že vyplatí 10 tisíc mariek za markgrófa z Tyrus a 40 tisíc mariek za svojich ľudí.19 Tu Richard preukázal skutky neobyčajnej osobnej statočnosti, ale zároveň prispel svojím správaním proti ostatným účastníkom výpravy a nevhodným vystupovaním k nezdaru celej výpravy. Keď križiaci vtiahli do mesta nastala v ich radoch hádka kvôli deľbe ubytovania a vztyčovaniu kráľovských zastav. Filip sa nasťahoval do kláštora radu templárov a Richard do bývalého kráľovského paláca. Leopold Rakúsky vyhlásil seba za rovnoprávneho obom kráľom a usídlil sa vedľa Richardovho paláca a vztýčil tam svoju zástavu. Okrem toho Leopold bol na Filipovej strane. To nahnevalo Richarda, ktorý hodil Leopoldovu zástavu do priekopy.20 No nevedel aké fatálne dôsledky bude mať jeho čin. Tento incident znamenal, že si znepriatelil Leopolda Rakúskeho, ktorý Richarda neskoršie zajal počas spiatočnej cesty do Anglicka. Počas týchto úspešných dni mal Richard možnosť zoznámiť sa s markgrófom Konradom de Montferrat. Richardovi sa musel tento odvážny a nepoddajný človek páčiť, lebo bol oveľa schopnejší ako Guido de Lusignan a mal taktiež aj viac majetkov. Dna 22. júla Filip, ktorý sa snažil dosadiť na Jeruzalemsky trón Konrada, prekvapujúco oznámil, že sa rozhodol odist do Francúzska. Dobre vedel, že by to jeho vojaci mohli zobrať ako zradu a preto uviedol ako príčinu odchodu pretrvávajúce choroby.

Pre Filipa, ktorý sa očividné necítil dobre v úlohe vojvodcu bol odchod domov túžobne očakávaný, pretože si nevedel zvyknúť na bojové podmienky vo Svätej zemi. Richard sa ho snažil prehovoriť. Navrhol mu, aby vydali spoločné vyhlásenie o tom, že ostanú vo Svätej zemi tri roky alebo pokiaľ nedobyjú Jeruzalem. No Filipa nepresvedčil a 31. júla opustil Svätú zem a spolu s nim aj Konrad de Motferat.21 Filip musel ešte pred odchodom odprisahať Richardovi, že počas jeho neprítomnosti nenapadne Richardove majetky vo Francúzsku. Odchod Filipa domov však nebola žiadna strata pre Richarda, pretože Filip využíval križiacku výpravu len na zväčšenie svojho majetku a na intrigy voči Richardovi. Silou a osobným vplyvom Richard dosiahol spojenie svojej anglickej armády s Francúzmi a Nemcami a ujal sa velenia pri obliehaní Akru, ktoré trvalo už dva roky. Behom šiestich týždňov Richard porazil so svojimi zjednotenými, silnejšími silami moslimov a vstúpil do mesta. Nemilosrdne nechal popraviť dvetisícsedemsto až tritisíc zajatcov. Čo najstručnejšie sa vám pokúsime opísať situáciu, ktorá viedla Richarda k tomuto činu, aby ste si nemysleli, že to bolo z čistého rozmaru. Po Filipovom odchode sa Richard pustil do rokovania so Saladínom. Oznámil mu, že súhlasí s tým, aby platby a vydanie kresťanských zajatcov prebehlo za tri mesiace a na trikrát. Po prvej splátke vraj prepusti moslimských zajatcov. Keď 11. augusta prišla prvá časť peňazí a prepustených zajatcov, Richard zistil, že ich počet súhlasí, ale nie sú medzi nimi muži vyšších stavov, ako bolo dohodnuté. Preto sa rozhodol, že nevráti Saladínovi moslimských zajatcov. Saladín ponúkol Richardovi alternatívne riešenie, ktoré Richard rezolútne odmietol.

Keďže bol Richard veľmi netrpezlivý, lebo sa chcel čo najskôr vydať na Jeruzalem, tieto nezhody so Saladínom ho tak rozzúrili, že vykonal čin, pre ktorý sa zapísal do dejín ako krutý vládca. Richard nechal vyviesť za braný Akkonu tri tisíc moslimských zajatcov vrátané žien a deti a tých, ktorí sa nechceli konvertovať na kresťanstvo dal bez milosti popraviť. Islamsky kronikár Baha al-Din zobrazil tento ,,krvavý kúpeľ" slovami: ,, V utorok 20. augusta popoludní vytiahol s celým vojskom Frankov...s jazdou a pešiakmi...až do stredu roviny medzi Tell Kaisan a Tell al-Ajjadija. Sem zaviedli Frankovia zajatých moslimov, ktorých Boh predurčil, aby padli v tento deň za svoju vieru, bolo to viac ako 3000 ľudí v reťaziach. Vrhli sa na nich ako jeden muž a chladnokrvne ich zabíjali mečmi a kopijami."22 Nie je jasne prečo sa Richard zachoval až tak kruto. Podľa Baha al-Dina to bola odveta za väznenie a popravy kresťanov vo Svätej zemi v minulosti. Ďalším dôvodom - oveľa pravdepodobnejším bolo to, že Richard chcel pochodovať na Askalón a nechcel si nechať za chrbtom v meste všetkých tých ľudí. Po tejto masakre sa Richard rozhodol, že v Akkone nezdrží dlho a už 22. augusta jeho vojsko pochodovalo smerom k Jaffe. Spolu s nim sa popri pobreží plavilo anglické loďstvo. Keď bola Akra dobytá, Richard sa vydal na pochod k Jeruzalemu, aby ho oslobodil od moslimského sultána Saladína, ktorý Sväté mesto obsadil už v roku 1187. Na pochode sa Richard prejavil ako schopný stratég a logistik. Richardov ciel bol jasný: dobyť všetky pobrežné mesta až po Askalón a tým získať nadvládu nad zásobovacou cestou, ktorá spájala Egypt a Sýriu. Potom by mu už nič nebránilo pochodovať na Jeruzalem.

Postupoval so spojenou armádou päťdesiatťisíc vojakov pozdĺž pobrežia, takže ich súčastne mohlo doprevádzať loďstvo, ktoré viezlo zásoby. Richard vyžadoval prísnu disciplínu a nedovoľoval vojakom, aby opúšťali rady a prenasledovali malé skupinky moslimov, ktoré jeho formácie napadli a snažili sa križiakov odlákať do pasce. Richardova armáda pochodovala popri mestu Haife v zomknutých radoch a neustále bola vystavená krupobitiu nepriateľských šípov, preto musel byt každý vojak oblečený do brnenia, čo museli byt v takých horúčavách veľmi nepríjemné. V 50°c horúčavách sa museli cítiť ako v mikrovlnej rúre. Pri pochode sa naplno prejavila Richardova bojová nátura, lebo Richard vedel, že najviac je ohrozený zadný voj, preto sa najčastejšie zdržiaval pravé tam. Mnohí vojaci tento náročný pochod neprežili. Saladín sa snažil oslabovať a demoralizovať križiacke vojsko tým, že podnikal prudké výpady na vojsko. Medzitým sa snažil vytvoriť vojsko, aby sa s Richardom mohol stretnúť v otvorenej bitke. Richard si moslimských nájazdníkov nevšímal až do 7. septembra, keď na vopred dohodnutý signál obrátil celé svoje vojsko proti osade Arsuf (väčšina boja sa odohrávala na Arsufskej rovine), zabil sedemtisíc nepriateľov a sám stratil iba sedemsto vojakov (viď príloha č.6).23 Hoci na svojej ceste k Jeruzalemu čelil iba nepatrnému ozbrojenému odporu, museli sa uspokojiť so „spálenou zemou“ medzi Arsufom a Svätým mestom, pretože Saladín nariadil svojej ustupujúcej armáde, aby ničila všetky potraviny a vodné zdroje. Po tomto víťazstve sa Richard vydal s časťou vojska do Ramlehu ležiaceho juhovýchodne od Jaffy, kde zotrval asi šesť týždňov. Tu pravdepodobne uvažoval o ťažení proti neďalekému Jeruzalemu. Odtiaľto sa 23. decembra presunul ešte bližšie k Jeruzalemu do Latrunu, kde strávil aj Vianoce. Vojaci, ktorí netrpezlivo čakali na rozkaz, aby mohli obliehať Jeruzalem začali byt nervózni. Ale Richard dobre vedel, že keby zaviedol svojich vojakov do Jeruzalema, vystavil by ich tam do smrteľného obkľúčenia čerstvých egyptských posíl a Saladínovych odpočinutých jednotiek, ktoré boli usadene za mestom.

Keby sa aj náhodou podarilo križiakom dobyť Jeruzalem neboli by ho dlho udržali, lebo by nemali dostatok vojakov na ubránenie mesta. Väčšina križiakov považovala svoju úlohu za skončenú po dobytí mesta a najbližšou loďou by sa vrátili domov po splnení tejto úlohy. Po dlhom uvažovaní sa napokon Richard rozhodol, že sa vypraví s vojskom do Askalonu. Askalón bolo prístavné mesto, ktoré Saladín zničil po veľkom víťazstve pri Hattíne. Richard chcel z tohto mesta opäť vybudovať na jedno z najväčších pevnosti križiakov vo Svätej zemi. Koncom januára Richard apeloval na francúzskych vojakov, aby zotrvali v Palestíne až do vtedy, kým nedobyjú Jeruzalem. Ti mu sľúbili, že budú podporovať Richardove ťaženie až do Veľkej noci (5. apríla 1192). Vojakov okamžite využil na prace pri opevňovaní Askalonu. Medzitým Richard naliehal na Konrada de Montferrat, aby aj on prispel na križiacku výpravu aspoň finančne. Konrad totiž odmietal vojenskú pomoc. Richardovi ale sľúbil, že sa s nim stretne. Toto stretnutie sa uskutočnilo v Kasal Imbert ležiaci medzi Akkonom a Tyrosom. No Richardovi Konrad odmietol akúkoľvek pomoc naďalej nechcel spojiť jeho vojsko s Richardovým. Ten mu pohrozil, že mu vezme všetky jeho majetky. Konrad vedomý si toho, že ho podporujú takmer všetky kniežatá v Palestíne tieto hrozby nebral vážne. O par dni neskôr na generálnom zhromaždení v Askalone Konrada zvolili za jeruzalemského kráľa. Konrad však vládol ako kráľ len niekoľko dni, lebo sa stal obetou atentátu, pri ktorom ho dobodali prívrženci jednej moslimskej sekty, Assasini. Správy sa rozchádzajú v tom, kto Konrada dal zabiť. Jeden z vrahov pred smrťou povedal, že to bolo na príkaz Richarda, no arabský zdroj hovorí, že to bol Saladín. Tak či tak najväčší úžitok z Konradovej smrti mal Richard.24 Tato smutná udalosť znamenala pre Richarda novu nadej, že môže ešte dobyť Jeruzalem. Konradovym nástupcom sa stal totiž Richardov synovec Henrich de Champagne. Henrich sa zaviazal svojmu strýkovi dodať na križiacku výpravu toľko vojakov koľko bude moc. A tak sa po krátkych prípravách križiacke vojsko presunulo 7. júla do pevnosti Beit-Naby, vzdialenej len trinásť míľ od Jeruzalema. Tu sa križiaci pripravovali k rozhodnému útoku. Saladín im chcel tento postup spomaliť a preto dal v tomto okolí zasypať všetky studne a poraziť ovocne stromy. Križiaci boli ale dobre zásobený, pretože prepadli a olúpili veľkú obchodnú karavanu z Egypta smerujúcu do Jeruzalema. Francúzi naliehali na Richarda, aby vydal povel k rýchlemu útoku. No Richard znova zaváhal, pretože po porade s veliteľmi si uvedomil, že Jeruzalem by aj dobyli, ale ta hŕstka vojakov čo by tu ostala by mesto neudržala ani týždeň. A tak sa Richardove vojsko stiahlo tesne pred bránami Jeruzalema.

Po celý nasledujúci rok Richard a Saladín krížili zbrane, avšak Richard nedokázal zaistiť dostatok potravín a vody, aby mohol Jeruzalem obliehať. Saladín sa zas vyhýbal rozhodujúcej bitke. Richardovi bolo jasne, že stratil aj poslednú nadej na dobytie Svätého mesta. Neostávalo mu nič iné len uzavrieť so Saladínom mier. Saladín navrhol, že kostol Vzkriesenia odovzdá kresťanom a pobrežné mesta v rukách kresťanov zostanú nedotknute. Mal však jednu podmienku: pevnosť Askalón sa mala zničiť. A pravé pre tuto podmienku zlyhali rokovania, pretože Richard sa za žiadnu cenu nechcel vzdať Askalonu aj napriek tomu, že Saladín mu ponúkol pevnosť Lydda ako náhradu. Saladín, ktorého omrzeli bezúspešné rokovania sa preto rozhodol, že napadne slabo stráženú Jaffu, ale nepredpokladal, že posádka mesta sa bude tak urputne brániť. Mesto dokázalo odolať útoku až dovtedy, kým sa Richard nevrátil späť do Jaffy. Richard okamžite ako sa doplavil do Jaffy, postavil sa na celo vojska, ktoré smerovalo ku Jaffe, aby oslobodili mesto. Napriek tomu, že križiakov bolo oveľa menej, podarilo sa im moslimov poraziť. Po tomto víťazstve oznámili francúzsky vojaci, že opúšťajú Svätú zem. Po tejto strate sa Richard už nemohol správať ako víťaz bitky. Preto sa snažil so Saladínom vyjednať mier. Mier bol podpísaný 2. septembra 1192 v Jaffe.25 Mier priznal kresťanom na dobu troch rokov dobyte pobrežné mesta a moslimom zas Jeruzalem, ale Saladín musel zaviazať, že nebude kresťanom brániť k návšteve Božieho hrobu. Čo ale Richard prijal veľmi nerád bolo, že múry Askalonu museli byt zničené. Majetok v Ramle a Lyddy mal byt rozdelený rovnakou mierou medzi kresťanov a moslimov. Po uzavretí mieru musel Richard čo najskôr opustiť Svätú zem, pretože z Anglicka prišli správy, že jeho brat Jan sa pokúša prevziať trón po Richardovi. Preto dna 9. októbra 1192 odchádza loďou do vlasti.26

Na ceste ich búrka zahnala k brehom Jadranského mora; odtiaľ sa vybral prestrojený cez územie rakúskeho vojvodu Leopolda V., ktorého na Východe ťažko urazil (viď vyššie), bol spoznaný a zajatý. Leopold ho najprv väznil na hrade Dürnsteinu, potom ho vydal rímskonemeckému cisárovi Henrichovi VI., ktorý ho držal v zajatí na hrade Trifels v Rýnskom Falcku, a ktorý ho prepustil (4.februára 1194) až po vykonaní manskej prísahy, kde sľúbil, že svoju krajinu bude pokladať za léno od cisára Henricha VI. a vysokom výkupnom 100 000 hrivien striebra (niekde aj 150 000 mariek v striebre), ktoré museli byť zobraté z Richardovej zeme. Na získanie tejto obrovskej sumy uložil anglickým poddaným mimoriadne dane a mnohým kostolom zabavili strieborné náčinie.27 Zozbieranie výkupného pokračovalo aj napriek tomu pomaly. Richard potom prišiel nakrátko do Anglicka, kde ho nemecký cisár, aby si upevnil svoje postavenie, nechal znovu korunovať 17. apríla, a kde sa zatiaľ chcel jeho brat Ján Bezzemok v spolku s Filipom II. zmocniť trónu, zobral peniaze a obrátil sa hneď do Normandie proti Filipovi II., s ktorým v následných rokoch viedol bezúspešne vojnu. Správu krajiny zveril do rúk canterburského arcibiskupa. Do Anglicka sa už nikdy nevrátil. Osobnosť tretieho syna Henricha II. a Alienor Akvitanskej je úplným protikladom Jána Bezzemka: udatný ba až neohrozený Richard Levie Srdce je archetypom dvorného rytiera, ktorý odišiel na krížovú výpravu, kde porazil Saladína, písal ľúbostné básne a zomrel pri obliehaní Châlusu v roku 1199.

Občas mu nechýbala naivita: zajal ho Leopold, vojvoda rakúsky, a prepustil ho až po zaplatení vysokého výkupného, ktoré Richardovu krajinu veľmi zaťažilo. Ale Richard Levie Srdce sa vedel oprieť o správu, ktorú zdedil po otcovi, a napriek manévrom Filipa Augusta zachovať anglické pozície v Normandii, kde dal postaviť pevnosť Château-Gaillard uprostred rieky Seiny, ktorú pokladali za nedobytnú. Túto povesť poprela neobratnosť Jána Bezzemka.28 Okrem toho musel brániť svoje francúzske panstvo proti odbojným chúťkam rôznych nepoddajných veľmožov. Na jar roku 1199 Richard obliehal hrad (Châlus pri Limoges; Francúzsko)limogeského arcibiskupa, pretože ten mu odmietol vydať množstvo zlata, ktoré objavil nejaký roľník.29 V priebehu jednej nepatrnej šarvátky, keď Richard opäť osobne viedol útok svojich vojakov, zasiahla ho do ramena alebo krku strela z kuše. Tak ako pri Saladínovi aj tu sa pramene rozchádzajú o spôsobe Richardovej smrti. Jedny hovoria, že to bolo pri obliehaní hradu, iný, že pri vzájomnej hádke so vzbúreným vazalom. Jedno je však isté. Šíp si našiel svoje miesto. Rana sa zapálila, prenikla tu infekcia, dostal gangrénu a Richard 6. apríla (alebo 11.apríla, historici sa nevedia zhodnúť) 1199 zomrel vo veku 41-42 rokov.30 Správy hovoria, že strelcom bol muž menom Peter Bazil. Hovorí sa, že Richard pred smrťou strelcovi odpustil no sú to skôr legendy. Je viac pravdepodobné a skoro isté, že Peter Bazil bol umučený a stiahnutý z kože. Po svojej smrti bol Richard uložený do rodinnej hrobky a bol pochovaný k otcovým nohám na znak pokánia.31 Hoci sa Richard behom svojho putovania do Svätej zeme oženil v roku 1191 na Cypre s Berengáriou, dcérou Sancha VI. Navarrského, jednalo sa o čiste formálne manželstvo. Richard nezanechal žiadneho dediča a všetky dôkazy nasvedčujú, že bol po celý život homosexuál.32
Richard vynikal všetkými vlastnosťami dobrého rytiera v zmysle tej doby: neobyčajnou telesnou silou a smelosťou, štedrosťou a ušľachtilosťou mysle, ale pochmúrne pozadie týchto vlastnosti tvorila ukrutnosť, spupnosť a nedostatok sebaovládania. Ako panovník nebol bez schopností a nejde mu uprieť ani administratívny talent, ale chýbala mu rozvaha, statický dômysel a vytrvalosť. Na svoju dobu bol dosť vzdelaný a prejavil sa aj ako nadaný básnik a trubadúr. V Anglicku kde pobudol dvakrát veľmi krátko, nastal za jeho vlády úpadok kráľovskej moci a krajina niesla ťažko bremeno jeho nákladnej politiky. 33
Richard Levie Srdce sa stal hrdinom nespočetných romantických legiend. Hoci dobrodružstvá Richarda Levie Srdce líči nespočetne veľa kníh, básni a filmov len s nepatrnou presnosťou, jeho odvaha a vojvodcovské schopnosti sú skutočné. Prejavil sa ako jeden z mala veliteľov, ktorí dokázali organizovať a koordinovať najrôznejšie križiacke vojenské sily a vďaka svojim výkonom jedným z najznámejších veliteľov stredoveku.34

2.KAPITOLA
2.1 Saladínova životná cesta
Ako protivník križiackych štátov Orientu sa Saladín stal symbolom džihádu a základnou postavou moslimského povedomia. Kresťania ho zasa považovali za vzor rytierskych cností a chválili ho až na Západe. Stal sa zakladateľom a najvýznamnejším vládcom kurdskej dynastie Ajjúbovcov, ktorá vládla v Egypte, Sýrii, severnej Mezopotámii a v Jemene. Preslávil sa ako bojovník proti križiakom, no vynikal ako hráč póla.
Nebol to nijak oslnivý zjav, nič nenaznačovalo akým pozoruhodným a významným mužom sa raz stane. Bol neveľký, v tvári červený so starostlivo udržiavanou briadkou, vážnou tvárou a na jedno oko slepý. Saladínovo meno pochádza zo skomoleniny, z arabského Salah-ed-dín, čo znamená čistota viery, niekde známi aj ako Saláhuddín alebo Saláh al-Dín Júsúf ibn Ajjúb, čo znamená česť viery, čestné meno, ktorým bol od kresťanov nazývaný Júsuf el-Melik en-Násir.35 Narodil sa v roku 1137 na zámku v Tekrite v Iráku. Jeho kurdský otec, Ajjúb (alebo Jób), slúžil vo vojsku tureckosyrskeho vojvodcu Núr-ed-Dína, ktorý sa snažil zabrániť pokusu európskej krížovej výpravy oslobodiť Svätú zem od „neveriacich“. Saladín bol rodom sýrsky kurd a synovec najznámejšieho Núreddínovho emira, Širkúha. Sprevádzal, proti svojej vôli, svojho strýka na jeho výpravách do Egypta (r.1164 a 1169), ktorého sa chcel Núreddín zmocniť. Širkúh konečne prinútil egyptského kalifa z rodu Fátimovcov, aby prijal jeho vojsko do Káhiry a jeho samotného menoval vezírom. Saladín najprv študoval teológiu v Damašku a potom nasledoval svojho otca do vojska. Práve tu začal svoju kariéru v službách Zangidovca Nuraddína a bojoval proti šiítskej dynastii Fátimovcov v Egypte. Vojenskými a diplomatickými prostriedkami sa mu podarilo Fátimovcov poraziť a zvrhnúť aj dynastiu Zangidovcou v Sýrii. Hneď potom však Širkúh zomrel a jeho synovec Saladín nastúpil na jeho miesto (marec 1169) a potlačil kruto vzburu Egypťanov, ktorí ťažko niesli arabské panstvo.

V roku 1171 zomrel egyptský kalif Al-Adhid (podľa kresťanského pisateľa bol zavraždený na Saladínov popud), jeho príbuzenstvo a potomstvo bolo odstránené a Saladín tak začal neobmedzene vládnuť v Egypte ako Núreddínov miestodržiteľ. Keď sa dostal do čela Egypta, začal obnovovať sunnitskú pravovernosť, opierajúc sa pri tom o sieť mandrasov. Tieto kolégia za vlády Zengíovcov v Sýrii prekvitali; mali svojich učiteľov a študentov teologických vied a práva. Nový pán Egypta sa obklopil vedcami a vďaka štedrým pozemkovým údelom si získal pevnú oporu v armáde. Pri tom si zachoval dobré vzťahy s obchodníkmi z Itálie, ktorí z Alexandrie urobili hlavné centrum s kresťanským Západom.36 Na jeho samostatné počínanie sa však s nevôľou pozeral Núreddín a chystal sa Saladína pokoriť, no predčasne zomrel ( na jar v r.1174 na srdcovú mŕtvicu), a tak sa Saladín zbavil hroziaceho sa nebezpečenstva. Núreddínova smrť predstavovala pre moslimov, ktorých prakticky sám zjednotil do džihádu alebo svätej vojne proti kresťanom, nesmiernu stratu. Bol to prísny muž, ktorý sa len zriedkakedy usmial a čím viac starol, tým viac sa uzatváral do náboženského odlúčenia sveta. Poddaný si ho nesmierne vážili, dívali sa naňho ako na svätca a nie je pochýb, že to bol veľký vladár. Spory, ktoré nastali medzi Núreddínovými dedičmi po jeho smrti využil Saladín k vpádu do Sýrie a po značných víťazstvách si r.1175 a 1176 vynútil odstúpenie niektorých miest v Sýrii. Od tej doby sa Saladín pokladal za úplne nezávislého od Damašku, začal raziť mince so svojím menom a po smrti posledného fátimovskeho kalifa Adída, sa r.1174 vyhlásil za sultána a za duchovnú hlavu uznal sunnitského abbásovského kalifa v Bagdade. Tak bola v Egypte nastolená nová dynastia Ajjúbovcov (1171-1250).37 Po smrti Melika, syna Núreddínovho sa Saladín zmocnil celej jeho ríše (1182-86), ovládol oblasť od Egypta až k Bagdadu vrátane križiackych štátov v Palestíne a stal sa tak pánom Sýrie a Mezopotámie a obkľučoval tak zo všetkých strán Jeruzalemské kráľovstvo.

Oba tieto štáty žili v ustavičnom boji. Z počiatku sa kresťanom darilo odraziť Saladína: r.1177 pri Askalone bolo Saladínovo vojsko rozprášené a sám Saladín len veľmi ťažko unikol záhube, podobné porážky utrpel aj roku 1182 pri Beisane a tiež pri Bejrúte. Ale vnútorné rozpory a nedostatok disciplíny nedovolili kresťanom tieto víťazstva zúžitkovať a prinútili ich k tomu, že si za značnú sumu 60 000 zlatých vykúpili od Saladína mier (1184), ktorý však netrval dlho. Dobrodružný Rainald z Châtillonu nedbal na mier a prepadol a olúpil mohamedánsku karavanu, pri ktorej bola Saladínová sestra. Saladín žiadal náhradu a zadosťučinenie. Žiadal od kráľa Balduina IV. trest pre Rainalda. Ťažko chorý Balduin (mal lepru) mu to sľúbil, ale proti Rainaldovi nič nezmohol. A keď jeruzalemský kráľ Guido Lusignanský odmietol zakročiť proti svojmu mocnému vazalovi a Rainald znova prepadol ďalšiu karavanu a dvakrát sa neúspešne pokúšal zaútočiť na Mekku a Medinu, to už nahnevalo aj dovtedy pokojného Saladína a rozpútal svätú vojnu proti Jeruzalemu. Pre Rainalda bola nenávisť k islamu a naprostá opozícia voči moslimskému svetu posvätnou povinnosťou a jediným výrazom skutočného vlastenectva. Ale zastavme sa pri predchádzajúcej vete. Bola rozpútaná vojna proti mestu. No ako sa dočítame ďalej, Saladín toto mesto síce porazil, ale neopustil ho. Prečo? Lebo prítomnosť „neveriacich“ v Jeruzaleme považovali moslimovia za vlastné poníženie. Vzniká tu ďalšia otázka. Vari Jeruzalem nebol aj ich svätým miestom? Dokumenty hovoria, že jednej noci bol vraj Mohamed spred jeruzalemského chrámu tajne vyzdvihnutý do neba na svojom koni Barukovi: piaty umajjovsky kalif Abd al-Malik tam v roku 691 dal postaviť Skalný dóm, mešitu s kupolou presne nad posvätným kameňom, kde obetoval Abrahám.38 Moslimskí vládcovia miest susediacich s križiackymi štátmi tak mohli vzkriesiť džihád - svätú vojnu, ktorú musí islamské spoločenstvo viesť proti neveriacim. Do vedenia tejto vojny sa postavil sám Saladín. Svoju armádu s 20 000 vojakmi, z toho polovicu tvorili lučištníci na koňoch, viedol do Palestíny. Podstatou Saladínovej taktiky boli výpady lučištníkov, ktorí obťažovali nepriateľské boky a útočili na rozpoznateľne slabé miesta. V momente, keď lučištníci prelomili nepriateľskú formáciu, zaútočili jazdci vyzbrojený šabľami a pešiaci a nepriateľa celkom zničili.

S veľkým vojskom pozbieraným zo všetkých kútov svojej ríše, porazil kresťanov v dvojdňovej bitke pri Hattíne (pri Tiberiade, 1187) a kráľa Guida a popredných mužov jeho ríše zajal (viď prílohu č. 3). Saladínovo vojsko potom zaplavilo cele kráľovstvo, kde pevné mestá ako Akka, Bejrút, Jafa a Askalón sa mu rýchle poddali, a po krátkom obliehaní (od 19.septembra do 2.oktobra) sa Saladín zmluvou zmocnil Jeruzalema (moslimovia tak ovládli mesto po prvýkrát, čo ho križiaci v roku 1099 obsadili) a za ťažké výkupné povolil obyvateľom odchod. Bolo zajatých asi 1500 ľudí. Týmto činom si päťdesiatročný Saladín získal v islamských krajinách veľkú popularitu. Zmocnil sa tiež väčšiny Sýrie s Damaškom, Halebom a Hornou Mezopotámiou. Iba Tyros, Antiochia a Tripolis zostali v rukách kresťanov. Saladín sa dostal do povedomia opäť ako skvelý veliteľ a odvážny politik. Pre objasnenie situácie by sme radi priblížili niektoré udalosti pred, počas a po dobytí Jeruzalema. Saladín si privlastnil ideál džihádu a zároveň chcel využiť rozdelenie a slabosť kresťanských kniežat. Nový jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan, slabí a neschopní nováčik, sa na trón vyšvihol vďaka láske Sibyly, dcéry jeho predchodcu. Jeho spoločenský vzostup vzbudil závisť tripoliského grófa Raymonda III., ktorý si tiež robil nároky na korunu. Kráľovstvu naviac chýbal duchovný vodca. Patriarcha Heraklios, ďalší nový, bol degradovaný analfabet a verejne sa vychvaľoval svojou milenkou. Rok po smrti „malomocného kráľa“ v marci roku 1185 zomrel tak isto jeho syn Balduin V. Zem sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Zatiaľ sultán dokázal ohodnotiť schopnosti „franských“ rytierov a pevnosť ich hradov: po prvom útoku roku 1183 radšej dohodol prímerie a Raymonda III. získal za spojenca. No keď o tri roky neskôr jeden z vazalov jeruzalemského kráľa uniesol sýrsku karavánu, v ktorej bola vlastná Saladínová sestra, poskytlo mu to zámienku na obnovenie nepriateľských akcií. Saladín sa rýchle premiestnil do Tiberiady, kam sa ukryla manželka Raymonda III. Keď sa križiacki rytieri dozvedeli o útoku, zvolali: „Poďme pomôcť tiberiadským paniam a pannám“.39 Vyrazili na vypriahnutý pahorok, moslimovia im odrezali prístup k zriedkavým prameňom vody, takže sa rýchlo vyčerpali a 4.júla ich Saladín pri Hattíne porazil. Množstvo živých a mŕtvych rytierov sultánoví verní postínali, pozabíjali templárov a mníchov, takže istý obyvateľ Damašku napísal, že „každý deň prichádzajú hlavy kresťanov akoby to boli vozy s dyňami“.40 Guida, Huguesa de Lusignan a ďalších križiackych veliteľov Saladin zajal.

Jeruzalemský kráľ neopatrne vrhol do boja všetky sily, a tak Jeruzalem nemal kto brániť a Saladín sa ho zmocnil prakticky bez boja. Sultán daroval obyvateľom mesta život, ale slobodu vrátil len tým, čo sa dokázali vykúpiť, takže niekoľko tisíc ostatných upadlo do otroctva. K zajatcom sa Saladín správal zdvorilo, dokonca prepustil aj Guya, keď ten sľúbil, že proti moslimom už nikdy nezdvihne zbraň, až na Rainalda, ktorému vlastnoručne odťal hlavu. Takmer s istotou môžeme povedať, že nebyť Rainaldovych násilností vo Svätej zemi, by sa udržal, síce krehký, ale predsa mier medzi moslimmi a kresťanmi. Kresťania na Západe si so znepokojením uvedomili, že tento moslimský vládca sa zachoval pri dobytí Jeruzalema ďaleko „kresťanskejšie“ ako ich vlastný vojaci pred pol storočím. To čo sa tu stalo má následky až dodnes.41 Križiacky experiment v Jeruzaleme bol takmer ukončený. Moslimovia sa pokúsili obnoviť v al-Kudsu starý systém koexistencie a integrácie, ale násilné obdobie križiackej vlády poškodilo základy vzťahov medzi islamom a kresťanským Západom. Táto prvá skúsenosť moslimov zo západným svetom nie je dodnes zabudnutá. Utrpenie z rúk križiakov tiež ovplyvnilo pohľad moslimov na Sväté mesto. V láske moslimov k al-Kudsu sa presadil definitívny prvok. Jeruzalem sa stal viac agresívnejším islamským mestom, než bol pred franskou okupáciou.

Saladín pokračoval v bleskovom útoku proti ostatným križiackym štátom, dobyl viac ako päťdesiat pevností. Taká porážka bola pre kresťanov skutočným šokom; stratili dokonca vzácnu relikviu pravého Kristovho kríža. Na Západe sa okamžite začala pripravovať tretia križiacka výprava, ktorej sa chceli zúčastniť všetci najvýznamnejší panovníci. Táto výprava bola tiež posilnená Guyom, ktorý nekresťanským spôsobom porušil sľub a organizoval ďalšie vojsko. Tretia krížová výprava, ktorou Európa chcela vytrhnúť Saladínovi dobytú korisť, vyplytvala svoje sily v maloáziskych púštiach a pri dvojročnom obliehaní Akky. Táto pevnosť bola síce dobytá (1191), ale ďalších úspechov sa križiaci nedočkali a urobili trojročné prímerie (1192), ktorým Saladín povolil, ako kresťanským pútnikom, tak aj moslimom, návštevu Jeruzalema a iných posvätných miest. Týmto kompromisom si Saladín ponechal Palestínu a Sýriu a križiaci si nechali skoro cele pobrežie. Saladín sa v očiach moslimov stal skutočne veľkým práve vďaka tomu, že dokázal čeliť kniežatám tretej krížovej výpravy. Je síce pravda, že Akku stratil a nedokázal vyhnať križiakov, no ani oni nemali dosť síl, aby mu zobrali sväté mesto. Saladínovo víťazstvo prinieslo obrat vo vzťahoch medzi križiakmi a moslimami, medzi Západom a Východom. Kresťania definitívne stratili Jeruzalem, až na krátku epizódu (1229-1244), keď Saladínov nástupca vyhovel Fridrichovi II. a mesto mu prenechal.42 A keď sultána prijal aj bagdadský kalif, získal si v celom moslimskom svete obrovskú a trvalú prestíž. Rodinnou politikou Saladín rozšíril svoje panstvo aj na Arabský polostrov. O pol roka na to, 3. alebo 4. marca 1193 Saladín zomrel v Damašku ako päťdesiatpäť ročný. Pramene sa rozchádzajú o spôsobe jeho smrti. Jedny hovoria, že sa nakazil žltačkou, iný, že zomrel na týfus, ďalší, že na maláriu. Bol pochovaný v hrobke v blízkosti hlavnej mestskej mešity. Po sultánovej smrti územie rozdelili medzi jeho synov a brata, ale ajjubidská dynastia (nazvaná podľa Saladínovho otca) vládla v Egypte až do roku 1250; je príznačné, že vedúci činiteľ moderného egyptského nacionalizmu prebral jeho titul al-Nasir („víťaz“).43 Po rozdelení ríše, každý panovník svojho územia mal svoju armádu a správu.
Jednota, pre ktorú dokázal Saladín získať moslimov, zomrela s ním a jeho dedičia začali skoro navzájom bojovať. Jeruzalem týmto vnútorným konfliktom utrpel. No nezmenila sa láska k Jeruzalemu. Moslimovia trpeli stratu Jeruzalema, a teraz, keď sa do mesta vrátili, milovali ho viac než kedykoľvek predtým. Saladínovi nástupcovia, ktorí dokázali využiť značných síl feudálneho vojska, pokračovali úspešne v bojoch s križiakmi a zmárnili všetky ich pokusy o vyradenie ich vlády z Egypta. Ajjúbovci si dokázali udržať priateľské styky s Benátkami a vyťažiť z obchodu, ktorý sa s nimi a z časti i s inými talianskymi mestami začal úspešne rozvíjať.
Od vrstovníkov bol chválený ako štedrý a rytiersky vládca, plný charizmy, láskavosti a zbožnosti, zhovievavý k porazeným. Básnické podanie tejto vlastnosti zatlačilo do pozadia i jeho menej chválitebné vlastnosti, Saladín dokázal byť aj ľstivý a krutý nelíšiac sa v tom od ostatných Orientálcov. No ovplýval tiež srdečnosťou a veľkorysosťou, ktorá vraj u neho často hraničila s márnotratnosťou a mal tiež zmysel pre disciplínu a nábožnosť. V období, keď náboženský zápal podnecoval nekonečné vojny, bol Saladín vysoko vážený svojimi nepriateľmi, hoci ti nenávideli moslimskú vieru, ktorú predstavoval. Bol ctení pre svoje rytierstvo a úsilie zachovávať kultúrne statky, a dokonca inšpiroval literárne diela napísané jeho oponentmi, ako napríklad román Talisman, zbeletrizovanie tretej križiackej výpravy z pera Waltera Scotta. No napriek tomu Saladín patrí medzi najpopulárnejších a najväčších moslimských vládcov v islamskom svete.44

3. KAPITOLA
3.1 Portréty
Dvaja muži, dvaja vodcovia. Takí rovnakí a zároveň takí rozdielni. Jeden je zo sveta Západného, kde vládne kresťanstvo, druhý je z Ďalekého východu a zo sveta, kde vládu majú v rukách moslimovia. Významní vodcovia svojej doby a dvaja najznámejší a najospevovanejší vládcovia počas križiackych výprav. Áno, reč je o Richardovi I., zvanom tiež Levie srdce a Saladínovi, synovi východu. V tejto tretej a zároveň poslednej kapitole by sme vám radi opísali a ukázali, v čom sa títo hrdinovia podobali. Aké vlastnosti ich vyzdvihli, v čom si boli podobní ako vajce vajcu. No keďže nik nie je dokonalý a všetci máme aj svoje zlé vlastnosti, na ktoré nie sme hrdý, radi by sme tiež aspoň malou časťou poukázali aj na ne. Mnoho riadkov, ktoré teraz budete čítať o Saladínovi, pochádza z rozprávania jeho osobného tajomníka Baha´ad-Dín Ibn Šaddáda.45 Päť najdôležitejších vlastností, ktoré má mať správny panovník či už je z Anglicka, Turecka alebo aj Japonska sú štedrosť, odvaha a rozhodnosť, ľudskosť a zhovievavosť. Je pravda , že sú aj iné dôležité vlastnosti, ktoré by mal mať vodca, napríklad chladnú hlavu, pevnú ruku alebo silu, ale týchto päť vlastností musí mať aby vládol ľudu dobre a spravodlivo a aby si ho ľud uctil a poslúchal. A Saladín taký bol a taká bola aj jeho štedrosť.
„Prorok povedal: „ Keď štedrý človek schybí, Boh mu podá pomocnú ruku.“ V islamskej tradícii sa preto štedrosť pripomína ako najkrajšia vlastnosť človeka. Saladínova veľkorysosť bola taká zjavná, že si zasluhuje, aby sa o nej vedelo, a taká povestná, že sa o nej musím bližšie zmieniť. Obmedzím sa však iba na zovšeobecňujúci pohľad. Napriek tomu, že Saladín mal v rukách obrovský majetok, v deň jeho smrti sa v jeho pokladnici našlo iba 47 násirských strieborných drachiem a jediný zlatý lingot z Tyru, ktorého váhu neviem presne odhadnúť.

Vo svojej bezhraničnej štedrosti dával ľuďom do daru celé provincie. Napríklad syn ortokovského emira Muhammada Ibn Kara Arslána (1174-1185) ho požiadal, aby mu daroval mezopotámsku Amidu, a on mu vyhovel, hoci ju dobyl iba krátko predtým. Na vlastné oči som videl zástupy vyslancov zo všetkých končín ríše, ktorí prišli za ním do Jeruzalema, keď sa rozhodol presídliť do Damasku. Jeho pokladnica vtedy zívala prázdnotou, ale na moje naliehanie predal jednu dedinu, ktorá bola vo verejnom vlastníctve, a celý výnos z jej predaja sme rozdali, takže nám nezostala jediná drachma.“46 No ani Richardova štedrosť nezaostávala za Saladínovov. Hoci možno nebola taká veľká (alebo bola, ale nie sú o tom správy), Richard sa tiež preukázal ako štedrý vládca. Či už to bolo pozdvihnutím žoldu vojakom po príchode do Svätej zeme ( hoci myslíme si, že to nebol prejav veľkej štedrosti, skôr nechcel vyzerať v očiach svojich vojakov horšie než Filip) alebo darovaním rôznych zemí ako napríklad Cypru, keď ho dal Guydovi Lusignanskému, preukázal svoju štedrosť.47 Druhou dôležitou vlastnosťou bez ktorej sa nezaobíde správny vládca je odvaha a rozhodnosť. Tieto dve vlastnosti určite nechýbali obom vládcom a sprevádzali ich počas celej výpravy. Hoci pri Richardovi by sa dalo povedať, že ruka v ruke s odvahou a rozhodnosťou išlo aj šťastie. Veď môžete posúdiť sami. Znovudobytie Jaffy bolo posledným Richardovým hrdinským činom v Zámorí, ale Saladína si na ňom vynútil ešte jednu bitku, ktorá sa stala pamätnou. Po úteku svojich vojakov z Jaffy zistil, že Richard ma málo vojakov a preto sa rozhodol na anglického kráľa zaútočiť skôr, než prídu posily. V noci 4.augusta doviedol moslimskú armádu čo najtichšie na dosah kresťanského tábora a pripravil sa na útok. Nanešťastie Janovčan, ktorý tesne pred východom slnka vyšiel z tábora, počul erdžanie koni a zvuky zbraní, zalarmoval celý tábor, a keď Saladín zaútočil našiel Richarda pripraveného. Richardovu armádu tvorilo asi päťdesiat štyri rytierov, ktorí mali asi pätnásť koni. Okrem toho mal Richard asi dvetisíc pešiakov a skupinu lúčištníkov. Sformoval túto armádu a boj sa začal. Bitku zahájila Saladínova jazda, ktorá útočila vo vlnách po tisícoch. Kresťanská línia sa ani nepohla.

Opakované útoky bili znovu odrážané. Boj trval celé odpoludnie a popoludní sa zdalo, že moslimovia sú unavený. Keď podnikli ďalší výpad, Richard prikázal lučištníkom, aby prenikli medzi rozptýlené rady pešiakov a zahrnuli nepriateľa prívalom šípov. Krupobitie zastavilo postup moslimov, kone sa vzpínali a vyhadzovali v zmetenej miešanici kopýt, údov, padlých jazdcov a mŕtvych tiel, vzduch bol naplnený stenaním a krikom ranených. Richard dal povel lučištníkom k ústupu a potom viedol svojich mužov na jednom z mala koni, ktoré mal, do prudkého výpadu proti zmeteným šíkom nepriateľa. Saladín sledoval so závistlivým obdivom šialenú odvahu svojho nepriateľa. Richardov nezdolný duch naňho zapôsobil tak, že keď bol pod anglickým kráľom zabitý kôň, nariadil jednému zo svojich koniarov priniesť pod vlajkou mieru na bojisko pár koni a predať ich s prejavom úcty Richardovi. Svojim spôsobom to bolo rovnako nesmrteľné gesto ako Richardova odvaha a neohrozenosť. 48 No Saladín určite nekonal len nesmrteľné gestá ale prejavoval svoju odvahu a statočnosť rovnako veľkými skutkami ako Richard ak nie ešte väčšími. „Prorokovi sa pripisuje aj tento výrok: „Bohu sa páči odvaha, hoci len taká, akú treba na zabitie hada.“ Saladínovi sa nik nevyrovnal v odvahe. Obdivuhodná bola i jeho srdnatosť, chrabrosť a neochvejnosť v každej skúške. Videl som ho raz na vlastné oči bojovať proti presile Frankov, ktorým prichádzali stále nové posily.
Ako rady nepriateľov vzrastali, tak sa znásobovalo jeho odhodlanie a tvrdošijnosť. V ten deň dorazili ďalšie franské posily: od popoludňajšej modlitby (´asr) až do západu slnka som narátal vyše 70 lodí. Napriek tomu Saladín neklesol na duchu, ba práve naopak. Keď nadišla zima, rozpustil svoje voje a nechal v pohotovosti iba jeden oddiel, s ktorým čelil nepriateľskej posile.
Deň čo deň chodil dva až trikrát na prieskum. Keď bol nepriateľ blízko, snažil sa o ňom čo najviac dozvedieť. Za boja sa prechádzal medzi radmi svojich bojovníkov v sprievode jedného pobočníka, ktorý viedol za uzdu jeho tátoša. Chodil z ľavého krídla na pravé, zoraďoval bojové šíky, vydával rozkazy útočiť alebo zaujať výhodné strategické postavenie. V tesnej blízkosti prednej línie z vyvýšeného miesta sledoval pohyb nepriateľa a riadil bojové akcie, pričom jeden z jeho pobočníkov mu vždy predčítaval nejaký úryvok z islamskej tradícií. Sám som bol veľakrát toho svedkom. Ako som už povedal na inom mieste, takéto texty sa bežne čítali na vznešených miestach a pri ušľachtilých činnostiach, ale nikdy som nepočul, aby sa tomu venoval niekto uprostred boja. „Aké by to bolo krásne, keby sa to mohlo hovoriť o Vašej Výsosti,“ poznamenal ktosi a Saladínovi sa to zapáčilo. Odvtedy mu vždy muž znalý písma takto čítal z knihy. My sme zatiaľ čakali v sedle pripravení vyraziť do útoku alebo sme sa pohybovali medzi šíkmi rozvinutými na oboch stranách. Nikdy som ho nevidel horekovať nad počtom či silou nepriateľa. Ako hĺbavý a rozvážny muž dal si každý problém najprv vysvetliť a bez návalu hnevu či zášti o ňom premýšľal, až sa rozhodol pre riešenie, ktoré považoval za najvhodnejšie. V bitke pri Akke prenikli Frankovia hlboko do našich radov a hrozne v nich pustošili: bubny stíchli, bojové zástavy boli porozhadzované po zemi ... Saladín však s hŕstkou svojich bojovníkov udatne odolával, kým sa mu nepodarilo dosiahnuť s nimi neďaleké návršie. Tu najprv všetkým prehovoril do duše a potom sa spoločne vrhli do protiútoku, v ktorom Boh dožičil moslimským zbraniam víťazstvo. V ten deň sme zabili 7000 franských bojovníkov, jazdcov aj pešiakov. A Saladín veľkoryso pristúpil na mier, o ktorý požiadal nepriateľ. Frankovia totiž utrpeli v boji väčšie straty ako my, lenže oni počítali s rýchlymi novými posilami, zatiaľ čo my sme boli odkázaní len na seba. Mier bol teda v prvom rade naším záujmom. Pochopili sme to vo chvíli, keď nám osud vyjavil svoje tajomstvá.“49

Získaj si ľud a bude ti patriť celý svet. No o ľud sa musíš vedieť postarať. Ak sa ukážeš ako múdry panovník, ktorý ma pochopenie, je ľudský a zhovievavý, ľud ťa bude poslúchať a žehnať ti. No ak sa ukážeš ako krutovládca, ľud sa vzbúri a zničí ťa. „V Koráne je napísané: „Aj Boh miluje toho, kto koná dobré skutky“ (III, 128). Saladín bol zhovievavý voči previnilcom a ľudský hnev nemal miesto v jeho srdci. Raz som s ním bol služobne v Mardž´Ujúne, kde sa Frankovia práve pripravovali zaútočiť na Akku. (Kiež nám Boh pomôže dostať ju znovu pod našu nadvládu!) Každý deň, keď mu to povinnosti čo len trochu dovolili, si zajazdil na koni a potom si s priateľmi zasadol stolovať. Po jedle odpočíval vo svojom stane. Neraz som videl, že keď sa zobudil, vykonal si obvyklú modlitbu, po ktorej sa utiahol do samoty a venoval sa štúdiu islamských tradícií alebo práva. Spolu sme napríklad čítali prácu Sulaima al – Ráziho o štyroch druhoch práva. Jedného dňa sa vrátil z pravidelnej potulky, a keď sa najedol, oddychoval. Po chvíli chcel odísť, ale keďže sa blížila hodina modlitby, zostal radšej sedieť za stolom a podotkol: „Pomodlíme sa a pôjdeme si ľahnúť.“ Rozhovor plynul nenútene ďalej, až kým nepredstúpil pred neho starší mamluk, ktorého si Saladín veľmi vážil, aby mu predložil žiadosť istého veterána svätej vojny. Keďže sultán nemal veľkú chuť zaoberať sa tým, navrhol, aby záležitosť odložili na neskôr. Mamluk sa však nedal odbiť a list so žiadosťou mu podstrčil tesne k jeho vznešenej tvári, aby si ho mohol prečítať. Saladín letmo prebehol meno žiadateľa a povedal: „Áno, poznám toho muža, zaslúži si, čo žiada.“ – „Ak je tak,“ povedal mamluk, „nech Vaša Výsosť ráči pripojiť svoj súhlas.“ – „Aj by som to podpísal, ale nemám tu kalamár,“ odvetil sultán. V tej chvíli sedel vo vchode do stanu tak, že nik nemohol vstúpiť, a kalamár sa nachádzal až na konci pomerne dlhej miestnosti. Neodbytný muž však pokračoval: „Vaša Výsosť ma kalamár naproti.“ Znamenalo to nevyslovenú žiadosť, aby sa sultán za ním načiahol. Saladín sa po týchto slovách otočil a zvolal: „Pri Alahovi, máš pravdu!“ Oprel sa o ľavý lakeť, pravou rukou si pritiahol kalamár a žiadosť podpísal. Ja, ktorý som bol svedkom tejto situácie, som poznamenal: „Aj Boh povedal o svojom prorokovi: Tvoje srdce je dobrotivé (Korán, LVIII, 4). Mne sa zdá, že aj Vaša Výsosť oplýva touto cnosťou.“ Saladín mi však odvetil: „Veď nás to stálo tak málo. Žiadosti toho muža sme vyhoveli a odmenou nám je jeho spokojnosť.“ Keby sa podobná vec prihodila obyčajnému človeku, určite by vybuchol od rozčúlenia. Postoj sultána bol prejavom blahosklonnosti a zhovievavosti, aká nemá medzi ľuďmi obdobu. „A neurobia jediný výdavok či už malý alebo veľký a neprekročia nijaké údolie bez toho, aby ich mohol Boh odmeniť, podľa toho najlepšieho, čo vykonali“ (Korán, IX, 129).

Neraz sa stalo, že vankúš, na ktorom sedel, skončil pod nohami davu, ktorý mu predkladal svoje žiadosti. Aj vtedy však jeho tvár zostala pokojná a vľúdna. Môžem uviesť aj ďalšie príklady. Keď som mal raz službu, moja mulica sa pred stádom tiav splašila a bolestivo ho kopla do stehna. Sultán sa len blahosklonne usmial.“50
No sultán bol aj kráľom tiež prísnym. Svedčí o tom táto udalosť. Po bitke pri Hattíne sedel kráľ Guy a jeho rytieri bezmocne na zemi a sledovali svoju porážku. Niektorí boli mŕtvi, iní ranení, ostatní neschopní žiadneho pohybu. Kráľ bol so svojimi šľachticmi vrátane Rainalda z Châtillonu a veľmajstra templárov odvedený do stanu postaveného na bojisku pre Saladína. Prijal ich pre neho s príznačnou zdvorilosťou. Vyzval kráľa Guya, aby si sadol po jeho boku, a keď videl aký je smädný, podal mu pohár studenej vody. Guy sa vďačne napil, ale keď chcel pohár podať Rainaldovi z Châtillonu, Saladín sa rýchlo obrátil na tlmočníka: „Upozorni kráľa, že som to nebol ja, ale on, kto dal tomu mužovi piť.“ Bolo totiž zvykom, že rozdeliť sa s väzňom o jedlo alebo pitie znamenalo ušetriť jeho život. Po chvíli sa obrátil k Rainaldovi a obvinil ho z množstva jeho zločinov. Rainald sa správal drzo, odpovedal hlasito a povýšene a to už Saladín nezniesol. Vytasil meč a sťal mu hlavu. Jeden arabský kronikár popísal, čo nasledovalo. Kráľ Guy, čakajúc, že je teraz na rade, sa triasol na celom tele. Sultán ho však upokojil slovami: „Nie je zvykom kráľov zabíjať sa navzájom. Tento muž však zašiel priďaleko.“51

Veľkou vlastnosťou, ktorá mala miesto v Saladínovom srdci, a ktorou sa preukázal viac kresťansky než jeho nepriatelia, bola láskavosť. 2. októbra 1187, v deň, keď moslimovia slávia nočnú Prorokovu cestu a mirādž, vstúpil víťazný Saladín so svojimi jednotkami do Jeruzalema. Dodržal slovo – nebol zabitý ani jeden kresťan. Hoci predtým povedal Balianovi, že „naložím s vami rovnako, ako ste vy zaobchádzali s obyvateľstvom, keď ste obsadili Jeruzalem a neštítili sa vrážd, zotročovania a iných ukrutností,“52 nakoniec sa po porade so svojimi radcami dohodol na miery a mesto prevzal mierovou cestou. Frankovia však nesmeli zostať v meste. Stali sa jeho zajatcami, ale bolo ich možné vykúpiť za veľmi nízku sumu peňazí. Veľmoži celkom ľahko zaplatili výkupné, ale chudobný ľud sa vykúpiť nemohol s stali sa vojnovými zajatcami. Veľké množstvo ich však bolo prepustené, pretože Saladín bol pohnutý k slzám ťažkým údelom rodín rozdelených pred odchodom do otroctva. Al – Ādil, Saladínov brat, bol taký rozrušený, že požiadal o tisíc zajatcov a na mieste ich prepustil.Moslimovia boli pobúrení, keď videli, že bohatí kresťania utekajú so všetkým svojim majetkom bez toho, aby sa snažili vykúpiť svojich spoluobčanov. Keď moslimský historik Imad ad – Dīn videl, ako patriarcha Heraklios opúšťa mesto s vozmi, ktorých kolesá škrípali pod nákladom cenností, prosil Saladína, aby jeho bohatstvo skonfiškoval a vykúpil ostatných zajatcov. Saladín však odmietol – prísahy a zmluvy musia byť dodržané do slova a do písmena. „Kresťania všade na svete si zapamätajú láskavosť, ktorú sme im preukázali.“53 Saladín mal pravdu. Kresťania na Západe si so znepokojením uvedomili, že sa tento moslimský vládca zachoval pri dobytí Jeruzalema ďaleko „kresťanskejšie“ než ich vlastný vojaci pred pol storočím. Vznikli legendy, ktoré akosi prepožičiavali Saladínovi čestné kresťanstvo. V niektorých týchto legendách sa dokonca tvrdilo, že sultán bol tajne pokrstený.
Slovo dokonalosť je odvodené od týchto hebrejských slov, ako napríklad ka – lal, ša – lam a ta – man, ktoré znamenajú zdokonaliť,, byť dokončený a byť naplnený, dospieť k dokonalosti. No keďže nikto nie je dokonalý okrem Boha ani títo vládcovia neboli stelesnená dokonalosť. Všetci sme ako mince. Máme dve strany. Jednu dobrú a druhu tú zlu. Tieto dve strany mali aj títo vodcovia. Hoci sme vám opísali iba jednu stranu a to tú svetlejšiu, pár vetami by sme ukázali aj druhú stranu.
Je pravda, že mali vlastnosti ako čestnosť, zhovievavosť, láskavosť a iné, no mali aj iné vlastnosti, ktoré v určitom čase prekryli tie dobré.
Richard bol určite šľachetný a ľudský panovník, ktorý bol ochotný sa s nepriateľom dohodnúť, ak to malo zachrániť nie len životy jeho vojakov, ale aj nepriateľov. No čin, ktorý vykonal v Akkone o tom nesvedčí. Ako sme sa mohli dočítať v prvej kapitole, Richard už neprial Saladínov druhý návrh na prepustenie zajatcov, ale radšej išiel za mesto a vyvraždil tam asi 3000 ľudí vrátane žien a detí. Zabil nevinné deti a ženy. Týmto činom sa zapísal do dejín ako krutovládca.54
Tiež mu nechýbala spupnosť a nedostatok sebaovládania. To sa prejavilo vtedy, keď zhodil zástavu Leopolda Rakúskeho do priekopy. Až neskôr zistil, aký fatálny následok to bude mať. Ako vieme, prejavom tohto činu bolo Richardovo zajatie cestou domou. Tu mu tiež nechýbala naivita. Zajal ho Leopold, vojvoda rakúsky, a prepustil ho až po zaplatení vysokého výkupného, ktoré Richardovu krajinu veľmi zaťažilo. No Richard sa vedel oprieť o slávu, ktorú zdedil po otcovi, a napriek manévrom Filipa Augusta zachovať svoje pozície. A ako sme už spomínali v prvej kapitole, vynikal tiež veľkou silou, smelosťou, odvahou, mal administratívny talent a iné pozoruhodné vlastnosti.

Saladín tiež v určitých chvíľach neprejavoval zhovievavosť a ľudské cítenie. Máme na mysli situáciu pri obliehaní Hattínu, keď Richardove vojska trpeli smädom a Saladín sa im vysmieval priamo do očí a vylieval vodu pred nimi priamo na zem. No podľa jedného skutku nemôžeme súdiť jeho celú dušu. Či už bol taký alebo taký, predsa to bol panovník ako sa patrí. Ako sme už spomínali v kapitole týkajúcej sa jeho života, bol chválený ako štedrý vládca, zhovievavý k porazeným. Získal si povesť čestného protivníka a dokonca sa začalo uvažovať aj o manželstve jeho brata so sestrou Richarda Levie Srdce.55 Dvaja muži, dvaja vodcovia. Takí rovnakí a zároveň takí rozdielni. A to je hlavná myšlienka tejto kapitoly. Poukázať na ich povahové vlastnosti, ktoré ich spájali, a ktoré ich rozdeľovali. Mohli sme tu postrehnúť päť vybraných vlastností, ktoré mali títo vodcovia spoločné, a ktoré ovplyvnili ich činy a tiež tie, ktoré ich rozdeľovali, ale tiež ich do určitej miery ovplyvnili.
Ako si ustelieš, tak budeš spať. Alebo inak povedané, čo raz spravíš, ostane ti to na celý život. Nedá sa to vymazať. Svojimi skutkami píšeš históriu.
Myslíme si, že obaja vodcovia napísali kus histórie, ku ktorej sa je radosť vrátiť aj po mnohých rokoch a skúmať ju opäť.

4. Záver
Písaním tejto práce sme si rozšírili obzor vedomosti týkajúcich sa križiackych výprav. Oboznámili sme sa so životmi dvoch vodcov a hrdinov a spoznali sme tiež ich vlastnosti. Dozvedeli sme sa aké množstvo vecí obaja museli urobiť, aby ich krajiny boli dnes tam, kde sú. Koľko bitiek museli vyhrať, aby ich krajina mohla byť na nich hrdá.
Podľa nášho názoru sme si cieľ, ktorý sme si v úvode dali, splnili. Úspešne sme spracovali jednotlivé obdobia ich životov. Dokázali sme poukázať na ich vlastnosti a porovnať ich či už po dobrej alebo zlej stránke. Vyzdvihli sme ich klady aj zápory. Našu prácu môžu využiť študenti na hodinách dejepisu ako veľmi užitočnú a praktickú pomôcku. Niektoré časti tejto práce by sme chceli zverejniť v Historickej Revue.
Túto prácou sa nám podarilo vysvetliť a názornými príkladmi ukázať, ako ľudia svojimi vlastnosťami ovplyvnili a budú ovplyvňovať svoje rozhodnutia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Richars I. a Saladin: Hrdinovia svojej doby