Schizofrénia

Obsah:

1 Čo je to schizofrénia?
2 Vznik
3 Príznaky a prejavy
4 Formy schizofrénie
4.1 Jednoduchá schizofrénia
4.2 Katatonická schizofrénia
4.3 Hebefrenická schizofrénia
4.4 Paranoidná schizofrénia
5 Schizofrénia u detí
6 Liečba
6.1 Diagnóza
6.2 Vzťah pacient – lekár a úloha terapeuta
6.3 Liečba neuroleptikami
6.4 Zaobchádzanie so schizofrenikom
7 História
8 Osobnosti
9 Náboženský fanatizmus

1. Čo je schizofrénia

Schizofrénia je najrozšírenejšia a najvážnejšia duševná choroba (Bartko, 1990, s.416). Patrí medzi endogénne psychózy. Je to rozpad celej osobnosti, ktorý sa prejavuje poruchou citov, myslenia, jednania a tendencie odvracať sa od reality. Ide tu o rozštiepenie emocionálnej zložky psychiky, ktorá môže počas života človeka nezávisle pôsobiť proti jednotiacemu celku (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.3). Táto choroba sa javí ako osobitný spôsob existencie, ktorého kľúčovým problémom je samota, izolácia, beználadovosť, odtrhnutosť od reálneho diania a strata zmyslu života. Je to choroba, ktorej sa oporné body zrútili. Každý projekt sa javí ako zbytočný a každé slobodné rozhodnutie vedie do slepej uličky. „Človek sa musí rozhodnúť a pritom nemôže“ (Syřišťová, 1985, s.55).
Schizofrenické ochorenie sa z tohto hľadiska javí ako spontánna nevedomá prestavba reálneho ľudského sveta, ktorý sa zrútil. „Imaginárny svet je náhradou za zraňujúcu alebo stratenú skutočnosť, má svoju krehkú, originálnu a neraz bizardnú, nie však nezmyselnú architektúru“ (Syřišťová, 1985, s.7). „Je to svet vnútri sveta“ (Syřišťová, 1985, s.9).
Touto chorobou trpí približne 1 % populácie. Nerobí rozdiel medzi pohlaviami, postihuje rovnako mužov a ženy (Končeková, 1999, s.106). Vrchol výskytu sa dosahuje v adolescencii, približne v 16 až 18 roku veku a potom okolo 20 až 30 roku. V USA registrujú každý rok 3000 nových ochorení (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.3).

2. Vznik

Doposiaľ psychicky zdravý človek sa náhle zmení vo svojom myslení a vo vzťahu k svojmu okoliu (Končeková, 1999, s.106). Príčiny vzniku sú dosiaľ nejasné. Predpokladá sa, že asi v 50 % prípadoch je jej vznik vyvolaný genetickou dispozíciou. Môže taktiež vzniknúť ako následok vírovej infekcie v dôsledku stresu a traumatizovania. Môže byť vyvolaná aj nadmerným užívaním marihuany. Dôležitý je dostatok kyslíku počas pôrodu. Jeho neprítomnosť sa taktiež uvádza k dôležitým faktorom vzniku schizofrénie (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.6).
Pocity neuspokojenia, neistoty, neúspechu, neoprávnených trestov v detstve podfarbujú reakcie človeka v ťažkých životných podmienkach a v dospelosti sú základným zdrojom úzkosti, čo sa pri duševných chorobách často vyskytuje (Syřišťová, 1985, s.36).

3. Príznaky a prejavy

„Psychotik je akoby odtrhnutý od reálneho sveta, ako vo sne“ (Končeková, 1999, s.106). Stráca city k blízkym i vyššie spoločenské city. K iným môže byť brutálny, no k sebe býva precitlivelý. (Končeková, 1999, s.106).
Hlavné príznaky:
- poruchy vnímania (halucinácie),
- poruchy myslenia (neusporiadanie myslenia),
- poruchy afektivity,
- autizmus (izolácia od okolitého sveta, uzavretie sa do seba) (Kvasnička, 1998, s.301).
„Sociálna izolácia nebýva však len výsledkom nepriaznivej situácie, do ktorej sa schizofrenik dostal, ale aj niekedy fixovanou únikovou reakciou zvýšene citlivého indivídua na chronické traumatizujúce životné okolnosti, osobné neúspechy a sklamania“ (Bartko, 1990, s.416).
Objavujú sa príznaky pudových abnormalít (odmietanie potravy, zraňujú sa ...) a porušenie vnímania (ilúzie, halucinácie). Ich myslenie je zväčša nesúvislé a bezcieľne, zlučujú do celku pojmy, ktoré k sebe nepatria. Písmo býva nevšedné alebo nápadne nedbalé.

Reč sprevádza:
- verbigerácia (opakovanie slov),
- echolácia (opakovanie počutého),
- neologizmy (vytváranie nových slov),
- ambivalencie (protichodné názory v jednej vete) (Končeková, 1999, s.106-107).
„Všetky automatizmy ako sú halucinácie, bludy, automatické písanie a podobne sú výrazom úsilia o obnovenie jednoty osobnosti a jej životnej úlohy. Schizofrenický stav je výrazom stroskotania kontroli vedomia a celkovej dezorganizácie psychickej činnosti“ (Eva Syřišťová, 1985, 37).
Psychotik sa teda šíri v určitom druhu nového sveta, kde on sám i jeho okolie strácajú svoju identitu a splývajú (Syřišťová, 1985, s.33).

4. Formy schizofrénie

4.1 Jednoduchá schizofrénia (schizofrenia simplex)
„Je tu nápadité ochudobnenie citov, plochosť citov, až strata záujmu o rodinu. Nikdy sa tu nevyskytujú halucinácie a vyformované bludné obsahy akéhokoľvek typu, t.j. pacienti nesmú nikdy spĺňať kritériá pre iný typ schizofrénie...“ (Hahlweg, Pese, 2000, s.12).
Veľmi nápaditá je zmena osobnosti, pokles výkonnosti, až nečinnosť a vyhaslosť. Ďalej sa tu vyskytuje zanedbávanie hygieny, neschopnosť pracovného a sociálneho nasadenia, hrubé chovanie a sociálna izolácia (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.5).

4.2 Katatonická schizofrénia
„Je to najčastejší a najobvyklejší typ schizofrénie vo väčšine časti sveta.“ Medzi hlavné prejavy radíme prevažne psychomotorické poruchy. Vyskytujú sa bludy a halucinácie, napr. žiarlivecké, perzekučné, originálne... Z typov halucinácií sú to najčastejšie sluchové, čuchové a chuťové (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.5).
Katatonik sa domnieva, že je svedkom obrovského zápasu kozmických síl, je obklopený živými prírodnými silami. Zvyčajne moc neje a nespí, neprejavuje takmer žiadnu aktivitu, lebo sa obmedzuje na stereotypné pohyby. Sú neschopní rozhodovania, pretože sa im ponúka ihneď niekoľko rozporuplných možností.
Keď chorý nájde osobnú orientáciu, nečakane všetkému porozumie a myslí si, že všetko je dielom nejakých konkrétnych osôb (Syřišťová, 1985, s.38).
Vyskytuje sa v dvoch formách:
-produktívna katatónia – chorí neočakávane konajú rôzne pohyby, opakujú počuté, napodobňujú videné pohyby, konajú stereotypne,
-stuporózna katatónia - neohybnosť, strnulosť, až doslova vosková ohybnosť a negativizmus (Končeková, 1999, s.107).

4.3 Hebetrenická schizofrénia
Začína už od puberty. Príznaky sú podobné ako bežné pubertálne zmeny, avšak rozdiel nachádzame vo výraznejšej výstrednosti, šaškovaní, grimasy... (Končeková, 1999, s.106).
Nálada je povrchná, neprimeraná, často sprevádzané zvláštnymi úsmevmi.
Hlavnými príznakmi sú:
- katatonny stupor (znížená pohyblivosť),
- mutizmus (verbálna nekomunikatívnosť),
- negativizmus (odpor voči všetkým nariadeniam),
- rigidita (svalová strnulosť),
- nástavy (udržiavanie nezvyklých polôh),
- excitácia (bezúčelná, motorická aktivita) (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.5).

4.4. Paranoidná schizofrénia
Táto forma sa začína prejavovať obvykle od 25 do 35 roku života. Okrem základných porúch myslenia, emócií, vôle, správania sa vyznačuje výraznou vzťahovačnosťou, bludmi o prenasledovaní, o vplyve cudzej osoby alebo tajnej sily. Obsah bludov je rôzny a závisí od úrovne vzdelanosti pacienta a technických vymožeností doby (najprv to boli čarodejnice a dnes je to laser). Bludy sú nelogické a preto sa dajú skoro odhaliť. Halucinácie prevládajú sluchové (tajomné hlasy) (Končeková, 1999, s.107).
Psychotik má dojem, že všetko, čo sa okolo neho deje, je dielom nejakých osôb.
Príklad: U V. H. prepukla táto choroba už v pokročilej forme hneď po manželovej smrti. Pôsobením tejto psychózy jeho smrť neprijala. Bol to pre ňu iba spánok. Aj v pokročilom štádiu rozkladu tela sa s ním nežne láskala a zdalo sa jej hebké a vláčne. „...boli sme šťastní, skoro ako predtým, akoby sa nič nestalo. Pod ruky a nohy som mu podkladala kúsky plátenka s výživnou voňavou masťou. S mŕtvym človekom by som predsa nemohla žiť ani deň...“ Keď jej lekári oznámili, že mŕtvolu jej muža našli v pokročilom stave rozkladu, tvrdí, že túto mŕtvolu im nejakí nepriatelia, ktorí ich dlhšie prenasledujú, podhodili (Syřišťová, 1985, s.97).

5. Schizofrénia u detí
„Predpokladá sa, že základy choroby sú dané od detstva“ (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.6).
V preškolskom veku sú častými príznakmi v budúcnosti častých schizofrenikov napr. poruchy koordinácie a motoriky, nerovnomerné používanie rúk, zvláštne držanie rúk a prstov... (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.6).
Treba si však uvedomiť, že táto choroba sa u 5 % začína už pred 15 rokom života. Môže sa však vyskytnúť už v 2 rokoch, ale spoľahlivo ju rozoznáme až od 4. roku. Hlavnými príznakmi sú: úzkosť, ľakovosť, autizmus. V škole sa dieťa nesústredí, je vzťahovačné. Okolo 10 roku môžeme určiť halucinácie a bludy prevažne sluchové. Časté sú i poruchy emocionálne a poruchy správania (grimasy) (Končeková, 1999, s.108).

6. Liečba

6.1 Diagnóza
„Schizofrénne ochorenia sa nedajú rozpoznať podľa nijakého jednotlivého symptómu alebo podľa nijakého izolovaného správania“ (Hell, Fischer-Felken, 1997, s.35).
Niektoré nápadnosti sa v menšej miere vyskytujú aj u zdravých alebo inak chorých a preto sa nemôžu uzatvárať, že sa jedná o náchylnosť na schizofréniu. Doposiaľ neexistuje nijaký spoľahlivý znak ani špecifický test (Hell, Fischer-Felken, 1997, s.36).
„Dlhodobé intenzívne pozorovanie jednotlivých chorých nám umožňujú lepšie nahliadnuť do podstaty schizofrénnej psychózy“ (Syřišťová, 1985, s.62).
Najčastejšie postihuje schizoidný typ osobnosti, aj keď sa toto ochorenie môže vyskytnúť i u iných typov (Syřišťová, 1985, s.47).
„Jednorazové ochorenie na schizofréniu však neznamená, že by ochorenie muselo pretrvávať. Po odznení schizofrénneho stavu, a to aj keď trvá dlhé obdobie, už nemôžeme hovoriť o nejakej schizofrénii alebo o schizofrénnom človeku“ (Hell, Fischer-Felken, 1997, s.36). Diagnóza sa opiera hlavne o pacientove poruchy vnímania a myslenia. „Tieto symptómy sú dôležité pre diagnózu, ale zaistiť ju nemôžu. Zostáva otvorená otázka, čo je skutočnou podstatou ochorení, ktoré nazývame schizofrénie (Hell, Fischer-Felken, 1997, s.37).

6.2 Vzťah pacient – lekár a úloha terapeuta
Utvorenie vzťahu medzi ošetrujúcim a pacientom nie je len reálne, ale aj potrebné. Hlavnou bariérou utvorenia tohto vzťahu s lekárom je fakt, že chorí si svoje ochorenie neuvedomujú a odmietajú lekársku pomoc (Končeková, 1999, s.106).
Úspech liečby závisí od vlastností a výkonnosti psychoterapeuta, pretože psychoterapia je náročná a únavná a vyžaduje si výborný zdravotný stav terapeutov, pretože hrozí riziko schizofrénnej infekcie (Syřišťová, 1985, s.29). „Nie každý pschoterapeut môže liečiť každého schizofrenika, pretože nerozumie všetkým pacientom rovnako“ (Syřišťová, 1985, s.171). Napr. výrazne extrovertný terapeut bude ťažko nadobúdať vzťah s autistickým pacientom (Syřišťová, 1985, s.171).
Ak sa do života chorého podarí vniesť nádej alebo cieľ, možno zabrániť ďalšiemu rozvoju choroby (Syřišťová, 1985, s.56). Pomocou môže byť paradoxne aj práca, avšak nie mechanická. Mala by byť prostriedkom zapojenia chorého do kolektívu. „Má vzbudiť záujmy, motívy, ciele a úsilie ich dosiahnuť, vyvolávať radosť“ (Bartko, 1990, s.417).
Z psychoterapeutického hľadiska stačí, aby sme pacienta naučili rozlišovať dva svety, v ktorých sa pohybuje. Ak mu budeme chcieť vziať aj jeho vlastný svet, nedosiahneme žiadny úspech (Syřišťová, 1985, s.50).
„Je nevyhnutné porozumieť svetu chorého a nič doň nevkladať (Syřišťová, 1985, s.56).

6.3. Liečba neuroleptikami
V psychofarmakológii dochádza k veľkým pokrokom. Jedným z dôkazov môžu byť aj neuroleptiká, ktoré sa používajú práve pri liečbe schizofrénie.
Ich účinok je podobný pôsobeniu inzulínu. Avšak pri liečbe inzulínom sa môžeme riadiť kontrolou hladiny krvného cukru, ale u neuroleptík sa riadime iba podľa zmien v správaní chorého (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.12).
Vďaka odborne vykonávanej neuroleptickej liečbe počas 4-8 týždňov dosahuje 65 % liečených pacientov uspokojivý výsledok a asi u 1/3 sa nedosiahne uspokojivý výsledok (Hahlweg, Pese, 2000, s.54). Výhodná dávka neuroleptika je jedenkrát denne alebo týždenne. Osvedčuje sa tiež použitie injekcií – niekedy stačí jedna za tri až štyri týždne (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.12).

Dávkovanie závisí od prejavov symptómov. Akútne bludové a halucinogénne symptómy sa liečia vysoko potentnými neuroleptikami. Ak je v popredí psychomotorický nepokoj, využívajú sa nízkopotentné neuroleptiká (Hahlweg, Pese, 2000, s.54).
„K opakovanému prepuknutiu schizofrénie dochádza často vtedy, keď chorý prestane užívať lieky bez vedomia lekára. Preto je tak dôležité, aby medzi lekárom a chorým bol taký vzťah, že sa chorý nemusí obávať zveriť sa lekárovi...“
(http:// referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.12).

6.4 Zaobchádzanie s chorým na schizofréniu
Aj keď to býva veľmi ťažké, mali by sme sa k chorým chovať celkom prirodzene, tak ako pred ochorením. „Ak sa k nemu chováme ako k bláznovi, neostáva mu nič iné, než aby sa i on choval ako blázon“ (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.13).
Ak sa chorý zveruje so svojimi bludnými predstavami, je dôležité nevyvracať ich mu, ale dať mu najavo, že s ním cítime a že je nám ľúto, že niečo také prežíva. „Večné stráženie a úzkostné pozorovanie každého pohnutia pacienta, hlavne zo strany rodičov alebo blízkych, podkopáva jeho sebadôveru a je niekedy jednou z príčin, prečo sa choroba vracia“ (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.13).

Pacientom je treba čo najmenej odoberať zodpovednosť, avšak je dôležité, aby mali vzťahové osoby, ktoré sú pre nich spoľahlivé. Doma by sa mal dodržiavať každodenný životný rytmus, čo pomáha proti hroziacemu chaosu (Hell, Fischer-Felken, 1997, s.104).
Je treba pochopiť, že vnútorný svet nie je pre pacienta neskutočný, ale inak skutočný (Syřišťová, 1985, s.50).

7. História

Už oddávna poznáme veľa spisovateľov, svätcov a mysliteľov, ktorí komunikovali s tajomnými hlasmi. I tu možno hovoriť o náznakoch schizofrénie.
V starovekom Grécku boli duševné choroby považované za posadnutie zlým duchom, alebo ako trest bohov (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.13).
Títo ľudia podstupovali chrámovú liečbu založenú na neotrasiteľnej viere v liečivú moc Asképia, t.j. kňazi prezlečení za tohto boha chodili po chráme a dotýkali sa chorých palicou s obtočeným hadom. Pokiaľ sa uzdravili, šírila sa dobrá zvesť o svätyni a ak nie, tak boli jednoducho vykázaní ako prekliati, pretože ich boh neuzdravil. Každopádne kňazi mali stopercentné aliby (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.14).
Stredovek možno v tomto smere charakterizovať ako najhoršie a najnechutnejšie obdobie. Bežné tu bolo „v mene fanaticky hlásaných cirkevných dogiem odsudzovať psyhotikov na najrozmanitejšie druhy mučenia...“ (Syřišťová, 1985, s.15).

Najčastejšie boli: púšťanie žilou, šoková terapia, alebo bodanie ihlami a páleným železom, aby ich opustili všetky démonické posadnutosti. Obzvlášť obľúbené tu bolo prehlásenie chorého za čarodejníka, ktorý musel prejsť „očistcom ohňa“ (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.14).
Ešte aj začiatkom novoveku sa dialo niečo podobné. Tu sa preslávil Leuret, ktorý „púšťal pacientom na hlavu ľadovú sprchu a práve v tejto chvíli s nimi nadväzoval kontakt, pričom ich nútil priznať, že ich presvedčenie je len blud“ (Syřišťová, 1985, s.15).
Začiatky dvadsiateho storočia priniesli úplný zákaz týmto nezmyselným týraniam (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.14).

8. Osobnosti

Emilem Kraepelinem
Ako prvý vydal knihu pre študentov medicíny, v ktorej bolo aj prvé spracovanie tejto psychickej choroby a nazval ju dementae praecox (predčasná demencia) (Syřišťová, 1985, s.15).

Eugen Bleuer
Bol jedným z najvplyvnejších psychiatrov tej doby. Narodil sa v roku 1857 vo Švajčiarsku, kde aj v roku 1939 zomrel. Bol profesorom Zürrichskej univerzity. Práve on zaviedol pojem schizofrénia (schizis – rozštep, frén – myseľ, duša). Taktiež zaviedol pojmy autizmus (uzatvorenie sa do seba) a ambivalencia (súčasný výskyt protichodných názorov).
Spochybňoval dobový názor, že ochorenie vzniká len poškodením mozgu, ale že môže mať aj psychologické príčiny (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.14).

I. P. Pavlov
V roku 1918 pozoroval istého schizofrenika, ktorý nekomunikoval s okolím (mutizmus) takmer 22 rokov a predsa sa uzdravil ako šesťdesiatročný. Vo svojej výpovedi hovoril, že pociťoval ťarchu vo svaloch, ťažko dýchal a nieto ešte vyjadroval, ale vnímal všetko.
Týmto teda dosvedčil, že Kraepelinemove štúdie nie sú aktuálne (Syřišťová, 1985, s.21).

S. Freud
„Podľa neho tu ide o nevyriešený konflikt medzi libidóznymi pohnútkami a vedomou kontrolou“ (Syřišťová, 1985, s.22).
Vyjadroval svoj pesimistický názor na psychoterapeutické ovplyvnenie schizofrénie. „Terapeut nie je reformátorom, ale pozorovateľom a interprétom“ (Syřišťová, 1985, s.24).

E. Kretschmer
Je prvý autor, ktorý bližšie a podrobnejšie analyzoval a porovnával zvláštnosti pred prepuknutím tejto psychózy a jej priebehu. Používa slovo schyzoid, čo je schizofrenicky založený človek.
Je autorom Vaterkomplexu, t.j. nevyriešený vzťah k otcovskej autorite, ktorej špecifickým znakom je chorobná precitlivelosť až nenávisť k autorite.
Zistil, že schizofrenici sú minimálne citliví voči mnohým vitálnym ohrozeniam (hlad, smäd, fyzická bolesť...) (Syřišťová, 1985, s.40).

Hebb
Potvrdil vznik umelej schizofrenickej reakcie vplyvom nepriaznivých podmienok. „Môže sa to podariť tak, že ľuďom nedáte jednoducho absolútne nič“ (Eva Syřišťová, 1985, 59). Dokázal to vďaka nasledujúcemu pokusu.
Umiestnil zdravých mladých pracovníkov izolovane na lôžka v klimatizovaných izbách. Ochranné okuliare zamedzovali prístup svetla. Rukavice a lepenkové rúry ich zbavovali hmatových vnemov. Osobnosť niektorých sa rozpoltila. Mali halucinácie. Niektorí sa dostali až na kraj katatónie. Pôvodne boli deviati. Vydržali od 1,5 do 6 dní. Po návrate do normálneho života sa rýchlo uzdravili. „...všetci máme v sebe potencionálnu chorobomyselnosť“ (Syřišťová, 1985, s.60).

9. Náboženský fanatizmus

Často sa nám pri pohľade niektorých veriacich ľudí vkladajú do úst slová ako schizofrenik, fanatik... Preto ponúkam vysvetlenie na nasledujúcich príkladoch.

Prvá osoba je bežne veriaca. Doma sa modlí ruženec, chodí do kostola. Je normálna a teda zdravá.
Druhá osoba je nábožne veriaca, ktorá navštevuje iba náboženské zoskupenia a spolky a číta výlučne náboženské spisy. „Je presvedčená o svojej pravej viere“ (Hole, 1998, s.100). Doma má zriadenú miestnosť špeciálne pre modlenie, v ktorej sa niekoľkokrát nahlas modlí a k tejto aktivite núti proti ich vôli aj svojich blízkych. V tomto prípade hovoríme o „mäkkom fanatizme“ a nejde tu o duševnú chorobu.
Tretia osoba má doma postavený oltár, ktorý si vyzdobila náboženskými symbolmi a obrázkami so sexuálnym obsahom. Má pred ľuďmi prejavy o viere. Postupne prerušuje všetky osobné kontakty. „Je presvedčená, že je bohom povolaná k niečomu vyššiemu“ (Hole, 1998, s.101). Často k záchrane ľudstva. Charakteristické sú i tajné hlasy, ktoré sú typické pre bludy. Aj tak ľudia tohto typu „nie sú priamo ohrození schizofréniou, ale pohybujú sa iba na úrovni abnormálnych postojov a sú presvedčení svojim postojom, čím sa stávajú nebezpečnými“ (Hole, 1998, s.101).