Verejnosť o tomto malom zázraku ešte nevedela. To sa zmenilo 22.2.1818, keď Fryderyk prvýkrát verejne vystúpil v Radziwillovskom paláci pred veľkokniežaťom Konštantínom. Zožal svoj prvý veľký úspech a dlho bol oslavovaný ako druhý Mozart.
Ako dvanásťročný začal študovať u Jozefa Elsnera (1769-1854)10 hudobnú skladbu. Ten ho veľa rokov nabádal s myšlienkou vytvoriť operu, čomu však nepodľahol. Výnimočnosť Chopinovho génia nám dokazuje ročná správa konzervatória: „Szopen Fryderyk (3.ročník) pozoruhodné vlohy, úžasné schopnosti, hudobný génius...“ Bol maznáčikom salónov. Odvšadiaľ sa hrnuli pozvánky. Šľachtičné si zamilovali malého chlapčeka pobehujúceho okolo klavíra, ktorý si vedel rýchlo podmaniť srdcia všetkých poslucháčov.
Postupným komponovaním sa prepracoval k svojmu zrelému štýlu.

4. Tvrdý úder života
Vzťah s najmladšou sestrou Emilkou bol pre Fryderyka významný. To oni sa spolu hrávali a humorne napodobňovali rôznych ľudí zo svojho okolia. To oni sa najviac podobali na matku a boli nerozluční kamaráti. Toto všetko sa však pominulo. Farebný a bezfarebný svet mladého 17-ročného klaviristu náhle zbledol. Emilka vážne ochorela na tuberkulózu. Štyri týždne ležala, kašlala a vypľúvala krv. Bezmocní lekári si nevedeli rady. 9.apríla sa jej polepšilo. Nie, to iba smrť dávala najavo svoju prítomnosť a falošným zdaním sa približuje k odsúdenej. Emilka zomrela 10.4.1827. Pochovaná je na cintoríne Powazki. Na náhrobný kameň nechali rodičia vytesať tieto slová:
Emília Chopinová zomrela v štrnástom veku svojho života ako kvet rozpuklý s nádejou na nádherný plod 12

Môžeme si iba domýšľať, aký dopad to malo na mladého Chopina. Sediaci, plačúc v kúte, nevediac sa vyrovnať so skutočnosťou. Aby zahnal smútok, upínal sa so všetkou svojou psychickou i fyzickou silou na komponovanie. V tomto období priam žil pianom, bol to jeho vnútorný svet.
Po koncerte Paganiniho konečne pochopil: Jeden nástroj dokáže byť sebestačný. Netreba ísť po vyšliapaných chodníčkoch, keď si môžeme urobiť vlastnú cestu.13

5. Mladý génius objavuje svet
Prvé odhodlanie opustiť rodné mesto sa Frederykovi zrodilo v hlave po Paganiniho koncerte. Tento plán sa mu podarilo uskutočniť v júni 1829. Hlavnou príčinou tejto cesty bolo, že Viedeň bola v tých časoch Mekkou hudobníkov. Žili tu Czerny, Spontiny, Hummel14 a iní.
Usporiadal tu dva koncerty, ktoré sa stretli s veľkými ováciami. Ihneď si podmanil náročných poslucháčov. Zaujímavosťou je, že na prvom koncerte musel improvizovať, pretože orchester nedokázal rozlúštiť jeho rukou písané Variácie. Po druhom koncerte napísal Allgemeine musikalische Zeitung: „V pánovi Chopinovi, klaviristovi z Varšavy, sme okamžite rozpoznali majstra prvého rádu. Podivuhodná jemnosť jeho úhodu a nevídaná technika nám dovoľujú v tomto originálnom, prírodne tak nadanom virtuózovi spoznať umelca, ktorý sa bez akejkoľvek predošlej reklamy zjavuje na hudobnom nebi ako jeden z najjasnejších meteorov.“ 15
Domov sa vracal cez Prahu, kde si dožičil krátku, ale významnú zastávku, aby sa pokochal krásou mesta. Zoznámil sa tu s mladými skladateľmi „bratského národa“, z ktorých bol najvýznamnejší pozoruhodný huslista Jozef Slavík.
Po návrate do Varšavy ho Elsner prostredníctvom médií vyprovokoval k dvom koncertom. Opäť obrovský úspech. Noviny boli plné pochvalných článkov. Pútavé je vyjadrenie istého kritika po druhom koncerte: „Chopin nehrá ako ostatní. U neho má človek dojem, že každá nota vchádza očami do duše a tá ju prenáša do jeho prstov.“ 16