drogy

OBSAH

A.ÚVOD 1
B.METODIKA 2
C.DROGY 3
C.1. ZÁKLADNÉ POJMY 3
C.1.1.DROGA – ČO TO JE? 3
C.1.2.TOXIKOMÁNIA 3
C.1.3.DROGOVÁ ZÁVISLOSŤ 4
C.2.CESTA DROGY V TELE 7
C.2.1.VSTUP DROGY DO ORGANIZMU 7
C.2.2.POHYB DROGY V ORGANIZME 8
C.2.3.VYLUČOVANIE DROGY Z ORGANIZMU 9
C.3.ZÁVISLOSTI 10
C.3.1.ALKOHOLOVO – BARBITURÁTOVÝ TYP 10
C.3.2.AMFETAMÍNOVÝ TYP14
C.3.3.HALUCINOGÉNNY TYP17
C.3.4.KANABISOVÝ TYP19
C.3.5.KATHOVÝ TYP21
C.3.6.KOFEÍNOVÝ TYP22
C.3.7.KOKAÍNOVÝ TYP24
C.3.8.OPIÁTOVÝ TYP26
C.3.9.SOLVENCIOVÝ TYP28
C.3.10. TABAKOVÝ TYP30
D.ZÁVER32
E.RESUMÉ33

A.ÚVOD

Od pradávna musel človek vyvíjať úsilie na získanie prostriedkov, aby zachoval svoju existenciu a zabezpečil svoju rodinu a potomstvo. Pri práci boli ľudia mnohokrát postavení do situácie, ktorú nebolo možné zvládnuť bez námahy a odriekania. Okrem iného do života patrili katastrofické udalosti – či už problémy v rodine, smrť blízkych alebo povodne, zemetrasenia, vojny a hladomor. Popri práci ľudia objavili mnohé rastliny, ktoré im pomáhali uniknúť do sveta fantázie a aspoň na chvíľu mali pocit, že život na Zemi je krajší a šťastnejší. Časom človek objavil chemické procesy, ktoré mu umožňovali pripravovať rôzne omamné látky. Za tieto dočasné a prchavé chvíľky blaženosti, ktoré nijak neriešili zápornú životnú situáciu, musel však draho zaplatiť – vypestoval si návyk na omamné látky. Napriek tomu sa užívanie týchto látok rozšírilo a v niektorých krajinách získalo masový charakter. Neraz sa stalo súčasťou náboženských obradov a spoločenského života.

V dnešnej dobe mnoho ľudí ani netuší, koľko drog je okolo nás. Veď väčšia časť generácie, ktorá dospievala ešte v čase komunizmu, nosí stále ružové okuliare a myslí si, že drogy sa týkajú len Ameriky a západnej Európy. Ale hranice sa dávno otvorili a málokto si dokáže predstaviť skutočné „možnosti“ svojich detí.

Práve z tohto dôvodu som si vybrala túto tému. Sama sa chcem dozvedieť niečo viac o tejto problematike a rada by som ju priblížila aj ostatným – či už dospelým alebo mládeži, alebo ešte radšej by som chcela vystríhať tých, čo by chceli zažiť to nepoznané.

B.METODIKA

Keďže témou drog a narkománie sa už zaoberali mnohí lekári, vedci, sociológovia a je na túto tému vydané množstvo literatúry, bolo náročné vybrať si z toho najdôležitejšie informácie, ktoré by priblížili túto problematiku laickému okoliu bez toho, aby unikali súvislosti. Práca začína vysvetlením základných pojmov, ktoré sa týkajú danej témy, popisuje cestu drogy v organizme a rozoberá rôzne typy závislostí, kde približuje históriu drog, zdroj drog, spôsob aplikácie a riziká, ktoré obnáša.

C.DROGY

C.1.Základné pojmy
C.1.1.Droga – čo to je?

„Čo to je droga?

Snáď každý pozná nejakú drogu, ale pri pohľade na ampulku Morphinu si každý predstavuje niečo iné: lekár hovorí, že to je liečebný prostriedok, farmaceut hovorí, že to je farmaceutický preparát, chemik, že je to prípravok obsahujúci omamnú látku, právnik hovorí o narkotiku, zákon o prostriedku k jeho narušeniu, závislý jedinec vidí životnú istotu a obchodník hovorí, že je to len maličkosť.“
I. Bayer, 1986

Pojem „droga“ má pôvod v anglickom jazyku. Zodpovedá starému gréckemu označeniu „pharmakon“, ktorým sa označovali nielen liečivá, ale aj jedy.
U nás sú problémy s jednoznačným vysvetlením tohto pojmu. Jedna z jednoduchších definícií hovorí o látke, ktorá po vstupe do živého organizmu je schopná pozmeniť jednu alebo viac funkcií, pôsobí priamo alebo nepriamo na centrálny nervový systém a môže mať priznané postavenie lieku. Vo farmaceutickom ponímaní sa drogou označujú aj suroviny na ďalšiu prípravu liečiv.

C.1.2.Toxikománia

Toxikománia je stav periodicky sa opakujúcej alebo chronickej intoxikácie jedinca, pričom je tento stav vyvolávaný opakovaným užitím drogy prírodnej alebo syntetickej a škodí jedincovi samému i celej spoločnosti. Ďalej by sme ju mohli charakterizovať:

neodolateľným želaním, nutkaním alebo potrebou pokračovať v užívaní drogy a drogu získavať akýmikoľvek prostriedkami
tendenciou zvyšovať dávky
psychickou a niekedy aj fyzickou závislosťou na účinkoch drogy

Toxikománia môže byť buď alkoholová alebo nealkoholová a pritom sa často stáva, že sa tieto dve skupiny prelínajú. Z hľadiska oprávnenosti užívania drog môžeme hovoriť o troch skupinách:

usus – ide vlastne o užívanie liečiv či iných látok charakteru drog v primeraných dávkach v súlade s potrebami užívateľa.
misusus – užívanie drog (liečiv) takým spôsobom, ktorý nie je v súlade s náhľadom medicíny. Ide najmä o prekračovanie dávok a nevhodné laické kombinácie.
abusus – zneužívanie drog predovšetkým ich nadmerným používaním do tej miery, že u osôb mladistvých je ohrozené dospievanie i vyzrievanie osobnosti, u osôb dospelých dochádza k nepriaznivému vývoju psychickej i fyzickej výkonnosti

C.1.3.Drogová závislosť

Závislosť na niektoré drogy je známa už roky. O niektorých nových látkach sa dlho predpokladalo, že nie sú škodlivé. Neskôr sa tieto tvrdenia museli poopraviť – na niektoré drogy vzniká závislosť veľmi ľahko a rýchlo a na iné zasa pomaly. Problematika návykov je ešte aj dnes veľmi nejasná, keďže na jednej strane sa hľadajú príčiny vo vlastnostiach látky a v látke samej a na druhej strane sa hľadá pôvod závislosti v človeku, pretože prakticky každá činnosť alebo akýkoľvek záujem môže prerásť do závislosti.

V pravom zmysle slova môžeme drogovú závislosť charakterizovať ako stav totálneho zotročenia osobnosti drogou (návykovou látkou) so všetkými následnými zdravotnými aj sociálnymi dôsledkami. Závislý vo vzťahu voči droge stráca osobnú slobodu, keďže bez jej opakovaného prívodu do organizmu nie je prakticky schopný existovať.

Dlhodobým užívaním niektorých drog vzniká buď somatická alebo psychická závislosť, poprípade obidva naraz:

psychická závislosť – núti človeka opakovane siahať na drogu kvôli stavu psychiky, ktorý mu prináša. Zväčša ide o dobrú náladu, pocit blaženosti a slasti, ale môže sa stať, že pre niekoho je najpríjemnejším pocitom úzkostný stav na pokraji života a smrti.
somatická závislosť – organizmus si natoľko zvykne na danú látku, že sa stane súčasťou metabolizmu a jej vynechanie spôsobuje abstinenčné príznaky – nevoľnosť, slzenie, potenie, kolísanie telesnej teploty, krvného tlaku, pulzu, epileptické záchvaty, bolesti hlavy.
Pri niektorých návykových látkach sa môžeme stretnúť s pojmom „tolerancia drogy“. Ide o prejavy navodenej znášanlivosti pri jej periodickom a dlhodobom užívaní. Znamená to, že rovnaké množstvo drogy stráca pre organizmus účinok. Týka sa to najmä analgetík, hypnotík a sedatív. Ďalej existuje „skrížená tolerancia“, čo znamená, že organizmus je odolný aj voči ostatným látkam tej istej skupiny.
Psychologická závislosť zasa vyjadruje vzťah ľudí k určitému lieku, s ktorým mali dobrú skúsenosť a pri podaní tej istej látky, ale v inom stave mali pocit, že liek nezabral. Naopak po užití preparátu rovnakého vzhľadu, ale úplne iného obsahu, príznaky úplne vymizli.
Podľa charakteru drog rozlišujeme desať typov drogových závislostí (v niektorej literatúre uvádzajú osem, závisí to od toho, či rátame aj s kofeinizmom a tabakizmom):
alkoholovo – barbiturátový typ
amfetamínový typ
halucinogénny typ
kanabisový typ
kathový typ
kofeínový typ
kokaínový typ
opiátový typ
solvenciový typ
tabakový typ

C.2.Cesta drogy v tele

C.2.1.Vstup drogy do organizmu

Psychoaktívna látka môže do organizmu prenikať viacerými cestami, pričom spôsob jej prieniku sám o sebe do značnej miery ovplyvňuje aj jej ďalšie priame účinky v tkanivách a orgánoch.

Inhalácia – vstup drogy do organizmu cestou respiračného traktu. Niektoré drogy sú primárne prispôsobené k fajčeniu, ak sa ich účinné látky nerozkladajú pôsobením vysokej teploty. U iných psychoaktívnych látok predstavuje fajčenie obvykle menej agresívnu náhradnú cestu užívania (napr. vdychovania odparkov heroínu namiesto vpichovania jeho roztoku). Osobitnou skupinou sú psychoaktívne látky vdychované za studena, vyznačujúce sa vysokým stupňom úniku molekúl látky do ovzdušia – prchavé organické rozpúšťadla (solvenciá). Molekuly vdýchnutej látky prenikajú do krvi sčasti cez sliznice dýchacích ciest, najmä však difúziou cez alveolokapilárnu membránu pľúc do pľúcneho krvného riečišťa a ďalej do veľkého obehu.

Rezorpcia – vstup drogy do organizmu vstrebávaním cez sliznice. Ide obvykle o sliznicu dutiny ústnej alebo zažívacieho traktu za predpokladu, že danú látku nerozkladajú enzýmové systémy slín či kyslý obsah žalúdka (užívanie per os – niektoré druhy opiátov, upravený hašiš, psychofarmaká, niektoré halucinogény, kath). Inou zriedkavou alternatívou je vstrebávanie drogy cez sliznicu pošvy alebo konečníka (kokaín). Pre užívanie kokaínu je predovšetkým významné jeho vstrebávanie cez sliznicu nosa s priamym prienikom drogy cestou vlákien čuchového nervu do mozgu.

Moderná medicína pozná a bohato aj využíva terapeutický účinný prienik rôznych mastí a gélov cez kožu do krvi a tkanív. Cez kožu však prenikajú aj rôzne látky s psychoaktívnym účinkom – halucinogény.

Parenterálna cesta – ide o injekčné vpravenie drogy do organizmu. Priama vnútrožilná aplikácia drogy je zriedkavá, keďže intravenózny vpich vyžaduje presnosť a prax. Oveľa častejšia je aplikácia drogy do svalu. Poprípade sa môžeme stretnúť aj s aplikáciou pod kožu. Nie vždy má drogový konzument k dispozícii vhodnú injekčnú striekačku a ihlu. Sterilita je zväčša pre toxikomanov pojmom neznámym a injekčné striekačky a ihly si navzájom požičiavajú. Miesta vpichov sú infikované, zahnisané a v ťažkých prípadoch až nekrotické. Málokedy sa stane, že dotyčný si do tela vpraví látku v ideálnom roztoku. V zmesi sa častokrát vyskytujú aj iné látky, ktoré upchávajú miesto vpichu a to vedie len k ďalšiemu rozkladu okolitého tkaniva. Niet na tele miesta, do ktorého by si toxikoman nedokázal injekčne vpraviť drogu (riedke periokulárne tkanivo v očniciach, prsníky, kĺbové puzdrá). Bolesť nerozhoduje, akútna potreba drogy je dominantná.

C.2.2.Pohyb drogy v organizme

Transport drogy samozrejme závisí od spôsobu prieniku do tela. Mohli by sme ho rozdeliť do šiestich na seba nadväzujúcich etáp:

prienik drogy do organizmu
rezorpcia drogy
transport drogy na miesto zásahu (k receptoru)
interakcia drogy s receptorom
biotransformácia drogy
eliminácia (vylúčenie) drogy alebo jej metabolitov z organizmu

Droga preniká do okolitých tkanív difúziou podľa koncentračného spádu. Vo vnútri buniek sa nachádzajú špecifické receptory. Ide o rôzne makromolekulárne štruktúry, ktoré majú pre danú látku jedno alebo viac väzobných miest. Práve obsadenie týchto väzobných miest molekulami drogy vyvoláva vo svojom dôsledku špecifický efekt psychoaktívnej látky. Veľká časť molekúl drogy sa však viaže aj na iné, nešpecifické intracelulárne štruktúry. Takouto nešpecifickou väzbou väčšina molekúl drogy môže úplne stratiť svoj toxický efekt alebo ich väzba s nešpecifickými intracelulárnymi receptormi môže byť pravdepodobne príčinou sekundárnych účinkov drogy. Cieľom biotransformácie drogy je rozložiť ju na čiastkové látky, ktoré možno z organizmu ľahšie vylúčiť. Prebieha predovšetkým v pečeni, menej vo svaloch, obličkách a pľúcach. Ojedinele k nej môže dôjsť už na stene žalúdka alebo čreva účinkom enzýmov.

C.2.3.Vylučovanie drogy z organizmu

Ako som už spomínala, len zriedkavo sa drogy vylučujú z organizmu v pôvodnej forme. Najčastejšie ide o vylučovanie drogových metabolitov obličkami a pečeňou. Ďalej môžeme tieto látky dostať z tela membránou pľúc, čiže vydychovaním alebo slinami. Viaceré drogy (heroín, kokaín, LSD) veľmi dobre prenikajú cez placentárne membrány gravidných žien – toxikomaniek a sú schopné napáchať obrovské škody na plode. Mnohé drogy sa tiež v nemalých množstvách vylučujú do materského mlieka.

C.3.Závislosti

C.3.1. Alkoholovo – barbiturový typ

Alkohol (viď príloha 1 obr. č. 1) je ľudstvu známy snáď od začiatku dejín a starých bájach a povestiach sa uvádza ako dar bohov. Ani následky jeho požívania nie sú neznáme. V biblii sa napríklad stretávame s popisom Noemovej opitosti, ktorú využili jeho dcéry. Pri rímskych oslavách sa používal alkohol, ktorý prinášal príjemnú náladu, dodával odvahu k nadväzovaniu známostí. Kult boha Saturna prevzali Rimania z gréckej mytológie, tá hovorí o tom, že Dionýsos priniesol ľuďom víno. Za určitých okolností bola zmena vlastností človeka po užití alkoholu vítaná. Hippokrates a lekár Avicenna ho používali pri niektorých úrazoch, chorobách a poraneniach v boji. Pri práci vínové obklady alebo požívanie alkoholických nápojov prinášalo určitú úľavu. Asi každý národ pozná nápoj, ktorý obsahuje etylalkohol a práve preto sa u všetkých národov stretávame s nejakými opatreniami obmedzujúcimi jeho požívanie. Dokonca v Koráne je úplne zakázané piť alkohol.

Etylalkohol patrí medzi psychotropné látky – látky výrazne ovplyvňujúce vyššiu nervovú činnosť človeka. Rozlišujeme dve základné formy pôsobenia alkoholu na ľudský organizmus: akútnu a chronickú.

Akútne pôsobenie alkoholu na organizmus sa prejavuje obyčajnou opitosťou. Začiatočným prejavom je eufória – uvoľnená a povznesená nálada, zvýšená aktivita. Niekto však môže padnúť do depresie. Nastáva rozšírenie ciev, uvoľňuje sa väčšie množstvo tepla. Človek je komunikatívnejší, sebaistejší, robí kroky, ktoré by za iných okolností nespravil. Neskôr môže dôjsť k plaču alebo k agresivite. Pri komplikovanej opitosti dochádza k strate pamäti a v krajných prípadoch k smrti. Po požití sa alkohol dostáva do krvi a jeho koncentrácia nadobúda maximum asi po hodine od jeho vypitia.

V prvých obdobiach alkoholizmu dochádza k zvyšovaniu tolerancie, ktorá v ďalšom priebehu klesá. Každý človek je veľmi individuálny a preto stupeň akútnej otravy alkoholom závisí nie len na množstve požitého alkoholu a na dobe, za ktorú bol alkohol vypitý, ale aj na individuálnej znášanlivosti, na momentálnej duševnej a telesnej kondícii.

Všeobecne sa rozlišujú štyri fázy alkoholizmu:

počiatočná fáza alkoholizmu – pitie alkoholu má spoločenský motív. Jedinec požíva alkohol hlavne kvôli jeho chuti a kvôli prívodu tekutín. Spočiatku je pitie príležitostné, ale stále častejšie a pravidelnejšie. V tomto období zriedkavo dochádza k opitosti, nastáva psychická závislosť.
prodomálna (varovná) fáza alkoholizmu – vzniká pocit potreby piť alkohol bez ohľadu na formu a druh nápoja. Opilosť sa stáva bežným javom a objavuje sa tiež strata pamäti. Zvyšuje sa tolerancia a začína nastávať somatická závislosť.
kruciálna (rozhodujúca) fáza alkoholizmu – dochádza k strate kontroly, alkoholik hľadá vysvetlenie, prečo pije – vytvára zložitý systém alibizmu. Postupne dochádza k zníženiu tolerancie. V tomto období môže alkoholizmus prinášať aj nepríjemné a závažné spoločenské následky.
terminálna (konečná) fáza alkoholizmu – vyznačuje sa sústavným pitím alkoholu v ktorúkoľvek dennú hodinu. Znižuje sa kritickosť – alkoholik pije akýkoľvek nápoj, len aby ukojil svoju potrebu. Telesne aj psychicky chátra, mení sa osobnosť alkoholika.
Depravácia osobnosti je psychické narušenie osobnosti alkoholika – poruchy v oblasti estetických a morálnych noriem, znižujú sa zábrany k protispoločenskému jednaniu, alkoholik je výbušný, vzťahovačný, nedotklivý, časté sú záchvaty žiarlivosti, ďalej zanedbáva svoje povinnosti v práci a voči rodine.
Delírium tremens je akútne vzniknuté psychické ochorenie. Objavujú sa sluchové a zrakové halucinácie. Postihnutý často číta z čistého papiere. Zvyčajne to trvá tri až štyri dni a končí dlhým a hlbokým spánkom. V horšom prípade môže dôjsť k extrémne veľkému vyčerpaniu a delírium môže mať smrteľný koniec.

Korsakova psychóza vzniká u dlhodobo závislých alkoholikov. Objavuje sa strata pamäti, postupne dochádza k demencii a k nervovým poruchám, ktoré vedú k poruchám chôdze.

Paranoidná alkoholická psychóza sa prejavuje najmä už spomínanou žiarlivosťou. Najskôr iba v podnapitosti, neskôr ide aj o podozrievanie a prehnanú agresivitu. Ak sa toto prejavuje aj za triezva, značí to rozvíjajúce sa duševné ochorenie.

Alkoholici majú často depresívne nálady, ktoré často vedú k samovraždám. Alkohol je nebezpečný v doprave, v zamestnaní, doma a aj v spoločnosti. V posledných rokoch stále dochádza k narastaniu trestnej činnosti pod vplyvom alkoholu. U nás sa alkohol podieľa na tretine všetkých trestných činov a pri násilných trestných činoch ide až o tri štvrtiny.

V posledných desaťročiach sa začalo spomínať možné poškodenie detí, ktorých matky pili počas tehotenstva alkohol. Ide o tzv. fetálny alkoholový syndróm, ktorý má teratogénny účinok.

Barbituráty (viď príloha 1 obr. č. 2) sú látky, ktoré tiež patria do tohto typu závislosti. Ide však aj o mnohé ďalšie nebarbiturové liečivá. Farmakológia a chémia venovali mnoho pozornosti liekom, ktoré prinášajú spánok. Dlho sa používalo ópium alebo morfium, ale ich účinky neboli úplne uspokojivé. Preto v roku 1831 bola vyvinutá metóda na výrobu chloralhydrátu, ktoré sa však nevyužívalo. Pre rozvoj farmakológie bolo totiž potrebné preverovať lieky na zvieratách. Liek sa začal využívať až oveľa neskôr a vlastne psychiatri ho predpisovali svojim pacientom ešte donedávna. V roku 1903 bol uvedený do predaja nový liek proti nespavosti – Veronal. Na jednej strane odstraňoval nespavosť, pomáhal pri liečbe epilepsie, na druhej strane dochádzalo k vzniku závislosti. Vedci sa snažili nájsť nový liek, ktorý by pomáhal liečiť tieto problémy, ale bez vzniku závislosti na ňu. V roku 1950 bol syntetyzovaný preparát, ktorý rozpúšťal úzkosť – Meprobamat. Medzi ľuďmi sa tešil veľkej obľube, a preto už v roku 1957 bola uverejnená prvá správa o závislosti na tento liek. Jedným z neslávne známych bol aj talidomid. Nielenže vzniká na túto látku návyk, ale aj má teratogénne účinky. Diskusia o vzniku závislosti sa vedie najmä okolo mnohých liekov, ktoré sa využívajú v psychiatrickej liečbe.

Tieto drogy môžeme spoločne nazvať látky s centrálne tlmivým účinkom a rozdeľujeme ich na:

hypnotiká
barbiturové (Barbital, Dormiphen)
nebarbiturové s možnosťou návyku (Rohypnol)
anxiolytiká
meprobamat
benzodiazepín (Diazepam, Nitrazepam, Lexaurin)
analgetiká – antipyretiká (lieky tlmiace bolesť - lieky proti horúčkam)
Acylcoffin, Acylpyrin, Analgin

Nebezpečná je akákoľvek kombinácia týchto skupín a zvlášť, ak ide o miešanie s alkoholom.

Väčšina látok tejto skupiny sa nevyskytuje v prírode okrem kyseliny salicylovej, ktorá sa nachádza vo vŕbovej kôre. Dané lieky sa dajú obvykle zohnať v našich lekárňach. Sedatíva a hypnotiká sú v podstate tie isté lieky, rozdiel je v dávkovaní. Zväčša ide o látky bez zápachu, ktoré majú podobu bieleho prášku.
Pre akútnu intoxikáciu barbiturátmi je charakteristická tzv. barbiturátová kóma. Jej úvod tvoria obvykle bolesti hlavy, začervenanie v tvári a zrýchlené dýchanie. Otrávená osoba sa postupne stáva spavou, v úvode sa môže objaviť zvracanie a na koži drobný bodkovitý jasnočervený ekzém. Svalstvo býva napäté, zriedkavejšie sa objavujú nekontrolovateľné pohyby končatín. Vyskytujú sa rýchle nekoordinované pohyby očí a dvojité videnie. Postupne nastupuje hlboké bezvedomie, svalový tonus sa vytráca, pôvodné začervenanie ustupuje. Krvný tlak klesá, pulz býva nepravidelný. Barbituráty vo vysokej dávke vyvolávajú poškodenie buniek. Iným závažným sprievodným znakom je možný rozvrat vnútorného prostredia. Pri dlhodobom bezvedomí môže nastať smrť zlyhaním centra centrálnej nervovej sústavy.
U benzodiazepínových preparátov sú v popredí akútnej intoxikácie poruchy vedomia a motoriky. Nastáva bezvedomie až hlboká kóma. Podobne ako u barbiturátov môže nastať smrť.

Osobitnú formu tvorí akútna intoxikácia po injekčnej aplikácii preparátu Analgon. Keďže ide v podstate o parentálne podanie zmesi kofeínu a kodeínu, v popredí sa objavujú výrazné euforizačné účinky týchto látok. Bývajú rôzne intenzívne zmeny senzorického vnímania, narušená je aj motorika. Na prvý pohľad stav pripomína opilosť, avšak bez typického zápachu po alkohole. Výrazná je agresivita.

Už po niekoľkých týždňoch sa môže prejaviť psychická závislosť. O niečo neskôr nastupuje somatická závislosť. Pri užívaní injekčného preparátu z Analgonu sa závislosť rozvíja ešte rýchlejšie. Osoby striedajú celkový útlm s podráždenosťou, neschopnosťou koncentrácie a celkovým poklesom výkonnosti. Pre okolie sú obvykle najmarkantnejšie zmeny v rečovom prejave subjektu – reč je menej zreteľná, objavuje sa ťažšie hľadanie vhodných slov a koktavosť. Charakteristické sú výpady v staropamäti i v novopamäti. Pri liečení ťažkých závislosti sa dávky liekov uberajú postupne, aby nedošlo k silným abstinenčným príznakom.

C.3.2. Amfetamínový typ

V roku 1887 bol syntetizovaný prvý amfetamín , ale jeho účinky boli preskúmané až začiatkom 20. storočia a závislosť naň bola opísaná dokonca až v roku 1939. Použitie amfetamínu a jeho derivátov bolo spočiatku terapeutické (liečba parkinsonizmu a depresií), boli však pozorované aj vedľajšie účinky, a to schopnosť tlmiť pocit hladu a najmä ich výrazný psychostimulačný účinok.

Počas druhej svetovej vojny boli amfetamíny využívané aj pri dlhých vyčerpávajúcich bojoch ako budivé látky. Po vojne najmä v USA nastalo masové užívanie týchto liekov u manažérov priemyslu, vo vyčerpávajúcej kamiónovej preprave, vo svete umenia, filmu, ale aj u študentov na univerzitách. Po tragických úmrtiach vo svete športu spôsobených amfetamínmi sa tieto látky dostali na popredné miesta v medzinárodnom zozname liečiv zakázaných v športe kvalifikovaných ako doping. V šesťdesiatych rokoch sa na trh uviedli Fenmetrazin a Dexfenmetrazin. Oba lieky boli vyrábané predovšetkým pre svoje anorektické účinky. Avšak pre zneužívanie týchto liečiv istými skupinami ľudí, bola ich výroba zastavená. Koncom sedemdesiatych rokov došlo k čiastočnému ústupu popularity amfetamínov, jednak pre sprísnenie zákonov kontrolujúcich výrobu a dostupnosť týchto preparátov takmer vo všetkých krajinách sveta, na druhej strane opäť začala éra kokaínu. Napriek tomu sa vyvíjali ďalšie látky. Metamfetamín – pervitín (viď príloha 1 obr. č. 3) je medzi dnešnými mladými ľuďmi veľmi rozšírená droga. A kto z dnešnej mládeže nepozná drogu diskoték a technopárty – extázu (viď príloha 1 obr. č. 4)? Obe majú podobné až rovnaké účinky ako amfetamín.

Všetky látky tejto skupiny sa získavajú cestou chemickej syntézy. Ide o biele jemne kryštalické látky bez osobitého zápachu, mierne trpkej nahorklej chute. Ak hovoríme o legálnych liečivách, môžu sa najčastejšie vyskytovať vo forme tabliet alebo injekčného roztoku. Nelegálne vyrábané majú nepríjemný zápach a žltkasté zafarbenie spôsobené primitívnou výrobou. Všetky psychostimulačné látky majú priamy vplyv na nervovú bunku.

Najčastejší, u preparátov charakteru hromadne vyrábaných liečiv aj najlogickejší spôsob užívania je per os. Ak ide o drogy v práškovej forme, len celkom ojedinele sa vdychujú nosom, keďže značne dráždia nosovú sliznicu. Osobitne nebezpečné je perorálne požívanie týchto látok so súčasným zapíjaním alkoholických látok. Niekedy sa tieto látky užívajú už rozpustené v alkohole, čo má ničivý účinok na sliznicu žalúdka a centrálnu nervovú sústavu. Niektoré drogy sa aplikujú injekčne do žíl. V takomto prípade účinok nastupuje takmer okamžite a intoxikácia ohrozuje život. Amfetamínové drogy sa nikdy neužívajú fajčením, nakoľko pri vyššej teplote sa účinné látky sa rozkladajú a želaný efekt je nulový.

V ľahkej forme subjekt pociťuje eufóriu, pocit zvýšeného prívodu energie psychickej aj fyzickej a celkového povzbudenia. Stúpa výkonnosť, zrýchľuje sa psychomotorické tempo, nie je pociťovaná potreba spánku. Subjekt má často vystupňované libido. Ďalej býva znížená chuť do jedla. V tomto stave sa človek môže udržiavať opakovaným požitím primeraných dávok amfetamínov po celé hodiny a dni. Napokon však dôjde k rýchlemu poklesu psychickej aj somatickej výkonnosti, dostaví sa podráždenosť, ťažké poruchy koncentrácie, poruchy spánku, pocity búšenia srdca, sucho v ústach, niekedy hnačka a zvýšené močenie.

U ťažších foriem intoxikácie drogami amfetamínovej skupiny rýchlo nastupuje pocit eufórie a vzrušenia. Býva zmenené vnímanie, môžu sa vyskytnúť halucinácie. Subjekt v stave intoxikácie udáva spočiatku vyslovene príjemný pocit bez väčšej straty kontaktu s realitou, niekedy sú tendencie k združovaniu do skupín a k meditáciám. Niektorí toxikomani, najmä po injekčnej aplikácii amfetamínovej drogy pripodobňovali okamžitý pocit k intenzívnemu prežitku akéhosi celotelového orgazmu. Pri vyšších dávkach sa sexuálna stimulácia úplne vytráca. Vysoké dávky amfetamínov spôsobujú totálny rozvrat koordinačných a regulačných funkcií centrálne nervovej sústavy, pravidelne sa objavujú halucinácie, vizuálne, sluchové, čuchové, spomaľuje sa akomodácia. Môže sa vyskytnúť stav podobný schizofrénii. Intoxikovaný jedinec sa potí, má zvýšenú teplotu, neskôr dochádza k bezvedomiu a smrti následkom obehového zlyhania alebo častého krvácania do mozgu z priameho toxického účinku na mozgové cievy. Ak jedinec prežije akútnu intoxikáciu, psychotické príznaky po biotransformáciii drogy v organizme obvykle pomaly ustúpia. Človek býva depresívny, objavuje sa celkový útlm a ospalosť, inokedy je paradoxná nespavosť. Objavujú sa pocity beznádeje a duševnej prázdnoty. Denné dávky u chronických konzumentov sa pohybujú v rozmedzí 300 – 1000 mg.

Závislosť na amfetamínoch je charakteristická najmä psychickými ťažkosťami. Osobnosť sa rýchlo deformuje. Pôvodné povzbudivé účinky prechádzajú do stavu úzkosti. Človek sa stáva podozrievavým, paranoidným a agresívnym. Dochádza k totálnej strate sebakontroly. Tento typ závislosti je jednoznačne najnebezpečnejší z hľadiska možného násilia. Somatická závislosť sa prejavuje nechuťou k jedlu a teda stratou hmotnosti, nepravidelnosťou srdcového rytmu a zvýšením krvného tlaku.C.3.3. Halucinogénny typ

Halucinogénne látky sú známe ľudstvu od pradávna. Dokážu vyvolať halucinácie a rôzne preludy. Používali sa predovšetkým k rôznym kultovým obradom. U amerických Indiánov sa stretávame so súvislosťou náboženstva a drog. Tí používali látky umožňujúce im stretávať sa s nadprirodzenými bytosťami. Používali k tomu dosť rozšírenú rastlinu – kaktus peyotl alebo hubu teonanacatl. Aztékovia si tieto drogy brávali na lov alebo na vojenské výpravy, aby lepšie znášali námahu, hlad a únavu. Do čarodejníckych mastí sa pridávali výťažky z rastlín obsahujúce antropin. V Mexiku využívali látku meskalin. Prvé údaje o jej vlastnostiach pochádzajú až z obdobia po objavení Ameriky a hovoria o možnostiach stretávať sa s diablom. Až začiatkom minulého storočia došlo k podrobnejšiemu preskúmaniu jeho účinkov. Po vojne zaznamenala obrovský úspech novoobjavené látka – lysergamid – LSD (viď príloha 1 obr. č. 5, 6). Využívali ju najmä mladí ľudia v hnutí hippies.

Celý rad rastlín voľne rastúcich v prírode, najmä v subtropickom pásme, obsahuje prírodné halucinogény. Okrem toho jestvuje rad polosyntetických a syntetických látok s halucinogénnym účinkom. Zložku meskalínu obsahuje už spomínaný kaktus Peyotl, ktorý rastie v Mexiku a južných štátoch USA, a kaktus Trichocereus nájdeme zasa v Peru, Bolívii, Ekvádore a v Brazílii. Vysoko účinné látky – psilocybín – obsahujú aj mexické a stredoamerické divorastúce huby. U nás tiež rastú rastliny, ktoré obsahujú prudko jedovaté látky s halucinogénnymi účinkami (durman, blen čierny, ľuľok čierny, ľuľok zlomocný).

Meskalín sa objavuje na trhu ako prírodná aj syntetická droga, má charakter bieleho až žltkastého jemne kryštalického prášku. Psilocybín sa dodáva v priamo v prírodnej forme, tzn. v podobe čerstvých alebo sušených plodníc húb. LSD je jemne kryštalický biely prášok bez osobitej chuti a zápachu. Keďže čistý preparát je mimoriadne silný, malé dávky LSD sa zmiešavajú s inou látkou za účelom zväčšenia objemu a hmotnosti jednotlivej dávky. LSD môže byť zmiešané so želatínou a tvarované do formy želatínových lístkov.

Užívatelia týchto drog poznajú celý rad spôsobov vpravovania týchto látok do organizmu. Meskalín sa najčastejšie požíva per os. Zriedkavo sa užíva injekčne. Častejšie sa meskalín spolu s tabakovými listami a marihuanou fajčí vo fajke. Psilocybín sa v naturálnej podobe požíva taktiež per os (plodnice čerstvých alebo sušených húb). V kryštalickej forme sa do organizmu vpravuje rovnako ako meskalín. LSD sa požíva perorálne, možno ho fajčiť, obvykle s tabakom. Časté býva intravenózne podanie. Halucinogény, najmä LSD, dobre prenikajú cez neporušenú kožu.

Vizuálne halucinácie sú bohaté na farby a zintenzívňujú sa v zatmenej miestnosti. Geometricky ohraničené priestory strácajú svoj tvar, roztekajú sa v priestor. Časté sú antropomorfné ilúzie (predmety v miestnosti nadobúdajú tvar zvierat alebo ľudí). Neustála premena obrazov sa môže niekedy javiť ako neveľmi príjemná. Človek býva euforický, vyskytujú sa výbuchy smiechu. V súvislosti s negatívnym vnemom môžu dané osoby upadať do depresie. Majú pocit, že sa mení ich telesná proporcionalita, hlava alebo končatiny narastajú do obrovských rozmerov. Vtedy je možná autoagresia. Čas plynie neuveriteľne pomaly. Môže dôjsť k vyskočeniu z balkóna, z okna. U všetkých halucinogénnych drog môže dôjsť aj po jednorazovej aplikácii k vyslovene nepríjemným stavom charakterizovaným dezorientáciou, nepríjemnými halucináciami paranoidného charakteru. Zo somatických prejavov pri akútnej intoxikácii halucinogénnou drogou je nápadný markantný vzostup krvného tlaku a zvýšenie telesnej teploty. Stav sa môže v okamžiku zmeniť do prežitku ťažkého podchladenia. Dýchanie býva zrýchlené, často nastáva zvracanie. V najhoršom prípade môže nastať smrť v dôsledku zastavenia dýchania. Možné sú aj sekundárne príčiny smrti, vyplývajúce z charakteru účinku drogy – samovraždy, sebazmrzačenie s vykrvácaním, smrteľné úrazy pod vplyvom drog.

U chronických konzumentov halucinogénov sa prehlbuje introvertná orientácia, môžu sa vyvíjať sklony k mysticizmu a chorobnej religionizite. Človek sa stáva ľahko manipulovateľný. Dynamika života rapídne klesá, stráca sa záujem o okolité dianie. U chronických užívateľov LSD je z medicínskeho hľadiska zaujímavý stav označovaný ako znovuvzplanutie. Ide o náhle a spontánne prepuknutie stavu podobnému tomu po užití drogy, avšak bez predchádzajúceho podania drogy. Všetci toxikomani, ktorí tento stav zažili ho hodnotia ako veľmi nepríjemný, lebo často sa objaví v situácie, keď účinok drogy je nanajvýš nežiaduci.

Užívanie halucinogénov len ojedinele spôsobuje somatickú závislosť, oveľa častejšie sa jedná o závislosť psychologickú. Objavujú sa stavy s obavou o ohrozenie vlastnej existencie bez drogy.

C.3.4. Kanabisový typ

Ide o historicky dávno známu skupinu psychoaktívnych látok pripravovaných z rastliny konope (viď príloha 1 obr. č. 7). V indických brahmánskych textoch sa extrakty z konope spomínajú ako nápoje večného života, schopné potešiť aj najsmutnejšieho človeka na zemi, ktoré pripravili pre boha Višnu. Aj podľa rozprávania Marca Pola z jeho ciest po Oriente assasínski bojovníci vykonávali svojmu vodcovi verné služby v protitureckom odboji. Ich absolútna poslušnosť šejkovi Hassanovi sa podľa tradícii zakladala na užívaní drog z konope. Bez ohľadu na zneužívanie v drogových komunitách po celom svete je konope ako poľná plodina významnou kultúrnou rastlinou. Guttenbergova biblia bola vytlačená na konopnom papieri, na rovnakom papieri bol spísaný aj prvý text amerického prehlásenia nezávislosti. Z konope sa vyrábal jemný olej, farbivá a laky. Na konopných plátnach maľovali Rembrandt aj van Gogh. Vo Fordovom múzeu v USA je zachovaný automobil z roku 1941 s karosériou, vyrobenou laminovaním konopných vlákien. Konope je užitočné aj v potravinárstve (jedlý olej lisovaný za studena) či vo farmaceutickom priemysle.

Základným zdrojom drog kanabisového radu je rastlina konope siate (Cannabis sativa), ktorá sa vyskytuje vo viacerých botanických variantoch. Zdrojom hašišu (viď príloha 1 obr. č. 8, príloha 2 obr. č. 9) je predovšetkým Cannabis sativa var. indica, zdrojom marihuany je Cannabis sativa var. americana alebo var. ruderalis. Indický variant konope je jednoročná kultúrna rastlina, dosahujúca výšku až 4,5 m. Ide o rastlinu dvojdomú, teda jednotlivé rastliny majú iba samčie alebo samičie kvety (viď príloha 2 obr. č. 10). Konope rastúce v Mexiku alebo v Južnej Amerike ako zdroj marihuany má nižší vzrast. Konope ilegálne pestované na Slovensku dorastá do výšky dvoch metrov. Rastliny oboch pohlaví majú úzke dlhé listy s charakteristickými zúbkovanými okrajmi. Listy sú z hornej strany sýto tmavozelené, zospodu o niečo svetlejšie. Kvitnúce samičie rastliny vylučujú na kvetoch značné množstvo lepkavej živice.

Ideálnym klimatickým regiónom pre konope produkujúce hašiš je India, Srí Lanka a viaceré arabské krajiny. Marihuana ako americký variant drogy sa produkuje v Mexiku, Paname, Kolumbii, na Jamajke a ďalších juhoamerických krajinách.

Hašiš – ide o výťažok zo samičích (menej často samčích) kvetov konope, ktoré vo vhodnom botanickom druhu vylučujú značné množstvo olejovitej živice s výrazným štipľavým zápachom (hašišový olej). Inokedy tento môže obsahovať aj prímes sušených kvetov konope. Na trhu sa zvyčajne vyskytuje vo forme tvrdých lisovaných kociek svetlohnedej až tmavohnedej farby, mierne mastného povrchu, s jemnou aromatickou vôňou. Inokedy býva lisovaný do rôznych tyčiniek, platničiek. Niekedy môže byť formovaný do guličiek. Aj vo vysušenom stave má droga charakteristickú korenistú arómu. Vysokoúčinný hašišový olej je hustá, viskózna kvapalina.

Marihuana – pripravuje sa z vysušených listov a kvetov konope, niekedy špeciálne upravovaných. Najvyššiu koncentráciu účinných látok majú mladé lístky a kvety na vrcholci rastliny, v starších listoch je koncentrácia nižšia. Pre uvedené dôvody sa môže niekedy marihuana pestovať v tvare živého plota s pravidelným zostrihávaním mladých výhonkov rastliny. Marihuana sa podľa charakteru spracovania vyskytuje na trhu obvykle vo forme sivozelených až zelenohnedých fragmentov sušených lístkov rastliny. Kvalitnejšie druhy pripomínajú sušené lístky čínskeho zeleného čaju alebo tmavého indického čaju. Iný druh marihuany môže pripomínať tabak. Menej kvalitné druhy sú iba práškovou drvinou sušených častí rastliny.

Najobvyklejšou formou konzumácie hašišu a marihuany je fajčenie, teda inhalácia splodín horenia týchto látok, u hašišu ide skôr o tlenie. Hašiš sa obvykle fajčí vo fajkách, u marihuany prevláda výroba a konzum cigariet (viď príloha 2 obr. č. 11). Hašišový olej sa pre svoju vysokú toxicitu ako samostatná droga nepoužíva. Hašiš sa v Oriente niekedy pridával do jedál, avšak jeho účinok je pri perorálnom požívaní je niekoľkokrát nižší.

Začiatočníci pri fajčení hašišu či marihuany spočiatku nemusia na sebe subjektívne pozorovať nijaké účinky drogy. Postupne sa však účinky drogy objavia u všetkých. Základnou zložkou marihuany je mierne halucinogénna látka delta-9-tetrahydrokanabinol. Človek v prvých momentoch opojenia pociťuje celkové uvoľnenie, eufóriu, niekedy ľahkú ospalosť. Mení sa orientácia v čase a v priestore, nastáva dvojité videnie, narušenie stability, halucinácie. Môžu sa prejaviť pokusy o samovraždu alebo útoky na iných. Somatické účinky drogy sa prejavujú suchom v ústach, poklesom krvného tlaku, telesnej teploty, dochádza ku kašľu. V ústupe sa objavujú bolesti hlavy, skleslosť a pocity vnútornej prázdnoty.

U dlhodobých konzumentov kanabinoidných drog dochádza spočiatku k pomerne diskrétnym psychickým zmenám obvykle v zmysle introvertnej orientácie osobnosti, k poruchám interpersonálnej komunikácie, stratám výkonnosti a poklesu libida. Postupne, najmä u konzumentov hašišu dochádza k závažnému rozkladu osobnosti i k celkovému somatickému úpadku. Povahové zmeny sú výrazné a zreteľné aj pre laické okolie. Prejavuje sa strata záujmu o okolité dianie. Narastá riziko vzniku rakoviny respiračného systému. Somatická závislosť na kanabinoidoch sa prejavuje celkovou podráždenosťou, stratou chuti do jedla alebo paradoxne zvýšeným apetítom, niekedy nevoľnosťou či pocitmi plnosti žalúdka. Obvyklé sú poruchy spánku.

C.3.5. Kathový typ

Európa sa oboznámila s týmto svojským druhom toxikománie už v stredoveku pri cestách gréckych a talianskych kupcov do krajín okolo Červeného mora a Adenského zálivu. Dochované archívne správy z tejto doby hovoria o množstve ľudí, ktorí denne bez rozdielu spoločenského postavenia neustále prežúvajú akési zelené listy, čo ich uvádza do stavu malátnej blaženosti. I po uplynutí mnohých stáročí sa situácia prakticky nezmenila, a tak konzumácia kathu predstavuje doposiaľ závažný najmä sociálny problém v krajinách Jemenu, Etiópie aj vo viacerých oblastiach afrického pobrežia Červeného mora. Žuvanie kathu je pre ľudský organizmus relatívne málo škodlivé, no závislosť či rituál žuvania sú veľmi pevné, a tak obstarávanie si novej dávky rastliny kath predstavuje pre milióny ľudí v uvedených oblastiach dominantný problém ich denného života.

Prírodným zdrojom je kríkovitá celoročne zelená rastlina katha zelená, dosahujúca výšku 1 – 1,5 m. Podobná sa nášmu vtáčiemu zobu a kvitne bielymi kvetmi.
Katha sa pestuje, dodáva, predáva aj konzumuje iba v jednom variante – vo forme čerstvých výhonkov rastliny.

Dostáva sa ku konzumentovi vo forme čerstvo odtrhnutých vetvičiek rastliny so zelenými púčikmi a lístkami. Čerstvosť výhonkov a vetvičiek rozhoduje o jej cene na trhu. Predaj rastliny je o väčšine kath – dependentných krajín úplne legálny.

Zelené výhonky sa žujú v ústach. Ustavičné prežúvanie hrsti zelených lístkov vyvoláva reflexné slinenie, po vyžutí a mechanickej deštrukcii dávky medzi zubami túto konzument vypľuje a odtrhne si ďalšiu. Ráno natrhané vetvičky kathu sú najvyhľadávanejšie a zároveň aj najdrahšie. Keďže čerstvosť kathu sa hodnotí pohmatom a vetvičky v priebehu dňa prejdú mnohými rukami, je tu veľmi vysoké nebezpečenstvo prenosu infekcií. V niektorých krajinách táto droga znamená obrovský ekonomický a sociálny problém. Existuje pojem „kath-time“, počas ktorého sa takmer úplne zastaví život na uliciach, v obchodoch či úradoch.

Daná látka nikdy nie je smrteľná. V úvodnej fáze prevláda mierna eufória, ľudia udávajú stav povznesenia mysle. Možné sú aj halucinácie.

Pri opakovanom prežúvaní listov kathu počiatočná eufória opadá, dochádza skôr k depresii odstrániteľnej len ďalšou dávkou. Ťažko závislý človek psychicky aj somaticky chátra, telesná hmotnosť sa znižuje, libido vymizne. Avšak aj napriek tomuto katha nevedie k ďalšiemu rozpadu osobnosti.

C.3.6. Kofeínový typ

Mnoho nápojov obsahuje účinnú látku kofeín, ktorá patrí medzi xantíny. Kofeín je obsiahnutý v čaji, káve, kakae a cesmíne. Dlhodobá konzumácia kofeínu vytvára fyzickú závislosť a abstinenčnými príznakmi sú bolesti hlavy, únava a nervozita.

Hoci je prvá zmienka o čaji pripisovaná Konfuciovi (okolo roku 500 p.n.l.), prvú autentickú citáciu nájdeme v slovníku vydanom v roku 350 p.n.l.. Budhistický mníchovia si čaj vážili predovšetkým pre jeho údajné liečivé vlastnosti, ktoré im pomáhali vydržať dlhé hodiny meditovať. Mnoho čínskych zvykov prevzali neskôr Japonci a v priebehu 15. storočia sa obrady pitia čaju stali neoddeliteľnou súčasťou ich kultúry.

Čajovník pochádza zo severného Thajska, východnej Barmy a severného Vietnamu. Európania objavili čaj až v 16. storočí.

V amerických dejinách zohral čaj krátku, ale významnú úlohu. Potom, čo britská vláda uvalila na čaj dovoznú daň, došlo v kolóniách k prejavom občianskej neposlušnosti a tzv. bostonské pitie čaju sa stalo predohrou americkej vojny za nezávislosť. Najväčšími dovozcami čaju na svete sú až doteraz Briti. Obsah kofeínu v jednej šálke čaju je pomerne malý – približne 100 mg.

Káva pochádza z Etiópie a podľa miestnych legiend jej účinok objavil nejaký svätec. Pestovaniu kávy sa začalo dariť v 9. storočí v Jemene. Hoci o káve písal už v 9. storočí perzský filozof Avicenna, v Európe kávu spoznali až v 16. storočí. Neskôr sa centrom pestovania kávy stala Južná Amerika. Každý z červených bôbov kávovníka obsahu dve semena s asi 1% obsahom kofeínu. Bôby sa sušia, nechávajú sa dozrieť a potom sa pražia. Výsledkom sú kávové zrnká.

O využití kakaa v zemiach pôvodu sa dozvedáme z denníkov výprav moreplavca Cortéza, ktorému prezradila tajomstvo o čokolatle jeho tlmočníčka Marína. Tento horký nápoj obsahoval surové kakaové bôby, červenú papriku a najrôznejšie bylinky. Marína tvrdila, že tento „pokrm bohov“ pôsobí ako silné afrodiziakum, a tým zaistila jeho úspech. V roku 1550 prišli mníšky na to, ako pripraviť jednoduché kakao. Drvené kakaové bôby spolu s vanilkou a cukrom rozpustili vo vode. Do roku 1700 len v Londýne vzniklo asi 2 000 kaviarní, kde sa podávala čokoláda. Dnes pochádza väčšina bôbov z Brazílie, Nigérie a Ghany a ako čokoláda, tak aj kakao sa vyrábajú z bôbov, ktoré najskôr kvasia, pražia a nakoniec drtia. Návykovosť čokolády však pravdepodobne nesúvisia ani tak s touto látkou, ako s jeho chuťou.
K ďalším známym stimulujúcim nápojom patrí maté jerba, nálev z listov juhoamerickej rastliny cesmíny a cola zo semien západoafrických rastlín. Niektoré kmene túto rastlinu žujú, aby sa zbavili pocitu hladu a únavy. Listy cesmíny obsahujú veľmi málo kofeínu, avšak semená coly obsahujú až 2%.

C.3.7. Kokaínový typ

Známa rastlina Erythroxylon coca (viď príloha 2 obr. č. 13) s účinnou látkou kokaínom (viď príloha 2 obr. č. 12) bola prvýkrát vyšľachtená v strednej Amazónii, dnes sa však pestuje vo veľkom na úpätí Ánd v Peru a Bolívii. Najlepšie sa jej darí v teplých vlhkých údoliach v nadmorskej výške 1 500 – 6 000 metrov. Jej povzbudivé účinky poznáme už z doby Nazkov (okolo roku 500 n.l.). Doklady o tom pochádzajú z mumifikovaných zostatkov peruánského vládcu tej doby, ktorý mal vo svojom hrobe niekoľko vriec s listami koky. Okrem toho keramika tej doby často znázorňuje ľudí, ktorí mali od žuvania koky charakteristicky rozšírené tváre.

Do 10. storočia, vrcholu rozkvetu kultúry Inkov, sa koka dosť užívala v Andách. Inkovia verili, že im bohovia dali koku preto, aby utíšili ich hlad, dodali im novú silu a pomohli im zabudnúť na ich nešťastie. Šamani pomocou koky vyvolávali stav, ktorý sa podobal tranzu a umožňoval spojenie s duchmi.

Keď sa ku koke dostali Indiáni, veľmi rýchlo sa rozšírila závislosť na kokaíne. Španieli boli prekvapení stimulačnými účinkami koky a začali z toho ťažiť – Indiánov nútili drieť do úmoru. Bolo to v 16. storočí a vtedy sa táto droga dostala do Európy. V roku 1835 istý Švajčiar prišiel na to, že vývar z lístkov kokového kríka je schopný tlmiť bolesť. Sigmund Freud opísal pocity úľavy, nadobudnutia fyzickej sily a energie, zníženie potreby spánku a zvýšenú pracovnú výkonnosť.
V súčasnosti kokaín ako psychoaktívna látka opäť dosahuje vrchol popularity v USA aj v celej Európe. Ilegálne plantáže nájdeme v Kolumbii, Bolívii, Peru a Brazílii.

Pre zaujímavosť môžem uviesť, že aj Coca-Cola obsahovala pôvodne kokaín, ktorý je však po protestoch amerických lekárskych spoločností nahradzovaný v nápoji iba aromatickým a neškodným extraktom z kokových lístkov.

Po zbere sa listy kokaínovníka dajú krátko sušiť. Vo veľkých kamenných nádobách alebo jamách v zemi, vyložených plastikovými fóliami, sa potom polejú kerozénom alebo benzínom, acetónom a nakoniec kyselinou sírovou. Šliapači koky šliapu po takto preparovanej aj pol metra hrubej vrstve kokových listov celé dni, pokým zo zmesi nevznikne hustá zelenožltá formovateľná hmota, tzv. kokaínová pasta alebo drogová báza. Z tejto hmoty možno napokon jednoduchou chemickou extrakciou získať čistý kokaín.

Čistý kokaín je jemný, zrnitý prášok bez zápachu, trpko horkej chuti.

Najčastejším spôsobom aplikácie kokaínu je vdýchnutie drogy v prášku do nosových dierok. Vzhľadom na dobrú rozpustnosť drogy vo vode na druhom mieste v spôsobe aplikácie kokaínu je jeho injekčné, obvykle intravenózne podanie. V tomto prípade nie sú zriedkavé úmrtia. Crack (zmes kokaínu a sódy) sa fajčí v malých sklenených fajkách.

Pri nižších a stredných dávkach, aplikovaných na nosovú sliznicu, sa dostavuje najskôr pocit eufórie, stupňuje sa psychická aj somatická výkonnosť, vymizne únava. Intoxikovaná osoba je veselá, zhovorčivá, znižujú sa zábrany, výrazne stúpa sexuálna vzrušivosť. Zvyšuje sa sebadôvera, mizne pocit hladu. Zvyšuje sa krvný tlak a hladina krvného cukru. Pri vnútrožilnej aplikácii kokaínu môžu nastať halucinácie. Ťažšie intoxikovaná osoba je bledá, pokrytá studeným potom, pulz je zrýchlený. Môže sa objaviť zvracanie. Pri vysokých dávkach drogy sa obmedzuje dýchanie, môžu nastať kŕče. Napokon nastupuje kóma a smrť spôsobená útlmom až zástavou činnosti respiračného centra alebo krvácaním do mozgu.

Ťažko závislý na kokaíne užívajú denne obrovské dávky drogy, pričom sa interval medzi užitím jednotlivých dávok čoraz skracuje. Opakované inhalácie kokaínu do nosa vedú k prederaveniu nosovej priehradky.

V popredí typického chronického užívania kokaínu je celková telesná schátranosť s výrazným poklesom hmotnosti. Človek je v stave stáleho nepokoja, trasie sa, má lesklé oči. Objavujú sa poruchy pamäti. Dosť typické je precitlivenie na zvýšený hluk. Obvyklá je strata chuti do jedla, bolesti brucha, hnačky, depresie. Pri náhlom odňatí drogy sa môže rozvinúť až toxická psychóza podobná schizofrénii. Abstinenčná kríza býva obvykle krátka, je však mimoriadne prudká a dramatická. Vyskytujú sa pri nej pocity „drvenia kostí“, kokainista by najradšej opustil svoju zúboženú telesnú schránku. Fyzické utrpenie pri zachovalých intelektuálnych schopnostiach je desivé.

C.3.8. Opiátový typ

Názov ópium je derivátom gréckeho slova „opion“, čo znamená maková šťava. Prvá historicky doložená zmenka o požívaní šťavy z makovíc sa nachádza v starom sumerskom texte (asi 4000 rokov p.n.l.). Zakladatelia modernej medicín – Galenos a Hipokrates – s určitosťou používali ópium ako prostriedok na utíšenie bolesti. S ópiom úspešne obchodovala Perzia aj Fenícia, v hrobkách egyptských faraónov sa našli nádoby so zmesami drog na báze ópia.

Do Európy si našlo ópium cestu neskôr, až v období renesancie. Dnes sa heroín pašuje hlavne z Blízkeho východu.

Ópium obsahuje celú radu alkaloidov, ktoré sa podarilo izolovať. Medzi ne patrí aj morfín (pomenovaný po bohu spánku). Na jednej strane bol objavený významný liek na odstránenie neznesiteľných bolestí, na druhej strane však už vtedy bola dokázaná jeho silná jedovatosť a nebezpečenstvo návyku. Neskôr sa podarilo z morfínu syntetizovať novú polosyntetickú drogu – heroín (viď príloha 2 obr. č. 16). Mal znamenité analgetické účinky, potláčal kašeľ a po jeho používaní vymizli abstinenčné príznaky u morfinistov. Za nedlho sa však aj u neho preukázala vysoká jedovatosť a extrémne vysoká návykovosť. Jeho boom nastal po prvej svetovej vojne.
Základným prírodným zdrojom ópia je mak siaty (viď príloha 2 obr. č. 14). U nás rastúce varianty divého maku neobsahujú v podstate nijaké potenciálne využiteľné alkaloidy.

Po odpadnutí okvetných lístkov sa na vrchole makovej rastlinky vytvorí známa maková tobolka obsahujúca množstvo makových semienok. Ak sa táto tobolka u vhodného druhu maku pozdĺžne nareže, z jej zvláštnych mikroskopických trubicových útvarov v stene začne pomaly vytekať lepkavá sivobelavá šťava. Na vzduchu rýchlo tuhne a premieňa sa najskôr na polopružnú zelenohnedú, neskôr tuhnúcu svetlohnedú až celkom tvrdú tmavohnedú hmotu – ópium. V tejto podobe sa droga dodáva priamo ku konzumentom, alebo častejšie do ilegálnych laboratórií na ďalšie spracovanie.

Vhodný botanický variant maku siateho ako zdroja ópia rastie v Thajsku, Laosu, Barmskom zväze. Dobre sa mu darí však aj v Číne, Iráne, Pakistane, Turecku, Indii a Austrálii.

Čerstvé ópium je poloelastická, cestovitá, sivozelená hmota, vnútri vlhká a na pohmat diskrétne lepkavá. Iný typ ópia – čandu (obsahuje nízky obsah prímesí) – je polotekutá belavá hmota charakteristickým zápachom po zatuchnutí maku. Varianta galí je zelenohnedá až tmavohnedá poloelastická guľôčka s priemerom približne 5 mm. Ópiový popol dross je svetlohnedý, jemne lístkovitý, roztierateľný medzi prstami, pripomínajúci bežný tabakový popol z fajky.
Morfín je vyrábaný vo forme solí. Ide o biely až žltkastý prášok tvorený jemnými kryštálikmi. Na trh môže byť dodávaný v podobe drobných bielych lisovaných kociek.
Heroín je v čistej forme biely prášok. Menej čisté druhy heroínu majú sivobielu farbu. na potlačenie zvláštneho zápachu a na zvýšenie ziskov sa heroín pred predajom zmiešava s práškovým cukrom, jedlou sódou, sušeným mliekom alebo s múkou.

V USA na trhu sa v posledných rokoch objavila nová droga, tzv. „super heroín“. Jeho účinok je stonásobne vyšší ako účinok obyčajného heroínu. Ópium sa najčastejšie fajčí vo fajkách. To je však bežné iba v krajinách Orientu. U nás sa možno sporadicky stretnúť s jeho pridávaním do jedál alebo s perorálnym zneužívaním alkoholického extrátu. Morfín sa najčastejšie aplikuje pomocou injekčných striekačiek.

Heroín sa taktiež najčastejšie užíva injekčne. K rozvinutiu účinku drogy dochádza takmer v okamžite po vpichu (viď príloha 2 obr. č. 15). Menej časté je užívania per os, pretože rýchlo dochádza k rozkladu v pečeni. Počas vojny vo Vietname boli zaznamenané aj početné prípady fajčenia heroínu. Poprípade sa môžeme stretnúť s vdychovaním odparkov.

Na drogách tohto typu je zaujímavé, že sa šíria v krvi viazané na krvné proteíny. Ďalej sa z týchto látok v organizme vytvárajú vo vode rozpustné soli.
Najžiaducejším účinkom drog na báze ópia je eufória. Akútna intoxikácia ópiom a jeho derivátmi je v podstate intoxikácia jeho najpotentnejším alkaloidom – morfínom. Pri nižších dávkach sa objavuje potenie, bolesti hlavy, nepríjemná chuť v ústach a pocity úzkosti. Vyššie dávky sa prejavujú zvracaním, svrbením pokožky. Zužujú sa zreničky, môže nastať kóma. Osoba privyknutá na morfín reaguje na jeho podanie aj vníma drogu inakšie. Aj pri nižších dávkach sa prejavuje dominantný účinok drogy – eufória. Stúpa sebavedomie, u niektorých jedincov narastá sociálna aktivita a angažovanosť, u iných naopak klesá a človek upadá do stavu príjemnej letargie a spokojnosti.

Akútna intoxikácia heroínom sa vyznačuje rýchlym nástupom výraznej eufórie, stavom otupenia mysle a pocitom blaženosti. Spočiatku sa objavuje zhovorčivosť, vymiznú zábrany. Objavujú sa senzorické vnemy, lákavé a farebné predstavy. Človek v sebe nachádza netušené schopnosti. S prehlbovaním heroínovej intoxikácie nastupuje apatia, neschopnosť sústrediť sa, pocit ťažkých viečok, spomaľuje sa dýchanie, klesá krvný tlak, nastáva kóma alebo až smrť.

Všeobecná eufória, tiché spokojné snívanie, zmierenie sa so svetom a pocity zvýšenej výkonnosti sú u konzumentov ópiových drog však veľmi prchavé a opakované podávanie drogy rýchlo vyženie užívateľov z ich chemického raja. Postupným privykaním na morfín a najmä heroín sa u človeka rozvinie veľmi silná psychická aj fyzická závislosť. Rýchlo sa začnú prejavovať povahové zmeny. Nastupuje podráždenosť, poruchy pamäti a zvýšená unavenita. Dochádza k rozvratu systému hodnôt, strate zmyslu pre povinnosť a k narušenie medziľudských vzťahov. Môžu sa prejaviť poruchy psychiky, pri ktorých často hrozí nebezpečenstvo samovraždy.

Chronické užívanie drog tejto skupiny vedie aj k somatickým zmenám – človek zbledne, ochabne mu koža. Strata chuti do jedla vedie k poklesu telesnej hmotnosti.
Po náhlom odňatí drogy na báze ópia sa najskôr objavuje slzenie, studený pot, rozširujú sa zrenice, človek sa nekontrolovateľne trasie, zíva, plače. Ak sa prekoná toto kritické obdobie, do troch týždňov vymiznú príznaky z odňatia drogy

C.3.9.Solvenciový typ

V šesťdesiatych rokoch na drogovú scénu USA a niektorých vyspelých štátoch Južnej Ameriky prenikla nová záľuba – vdychovanie organických rozpúšťadiel. Drogová závislosť tohto typu rýchlo prenikla aj do Európy. Ide vlastne o náhradu za iné, ťažko dostupné drogy. Solvenciá sú ľahko dostupné a vyhľadávajú ich osoby, ktoré už sú sociálne narušené konfliktmi v rodine, v škole a v spoločnosti.

Vysoký stupeň nebezpečnosti tohto druhu toxikománie tkvie okrem iných faktorov aj v relatívne bezproblémovej dostupnosti mnohých chemických látok charakteru solvencií, medzi ktoré patrí celý rad v obchodnej sieti ľahko dostupných organických rozpúšťadiel, farieb, riedidiel, čistiacich prostriedkov a mnohých iných látok. Najčastejšie zneužívanými látkami sú toluén, benzín, acetón, benzén, éter. Ďalším dôležitým faktorom je nízka cena. Inou formou prchavých látok, menej často zneužívaných až do formy závislosti, sú hnacie plyny rôznych sprejov – freóny.

Môže ísť o látky uhľovodíkovej povahy vyrábané z nafty a zemného plynu. Majú dve základné fyzikálno – chemické vlastnosti:

prirodzená schopnosť uvoľňovať svoje molekuly do okolia už pri izbovej teplote ( prchavé látky)
schopnosť ničiť molekuly látok organického pôvodu
Druhou skupinou sú už spomínané freóny. Ide o halogénové uhľovodíky, najčastejšie vo väzbe s fluorom.

Všetky látky tohto typu vstupujú do organizmu hlavnou cestou – inhaláciou. Buď vdychujú danú látku priamo z obalu alebo si prikladajú navlhčený kúsok látky priamo k vonkajším dýchacím otvorom.

Keďže jednorazová intoxikácia končí obvykle hlbokým spánkom alebo bezvedomím toxikomani vyhľadávajú zvyčajne osamelé miesta.

Motivácia zneužívania solvencií je vysvetlená ich euforizačným, halucinačným, až anesteticko – narkotizujúcim účinkom. Pocit eufórie sa objaví v priebehu niekoľkých minút. Nápadná je bledosť v tvári, ťažkosti s výslovnosťou, svalová ochabnutosť. Rozvíja sa stav priestorovej dezorientácie a halucinácie. Uvoľňujú sa morálne zásady. Pri silnejšej intoxikácii sa prejavuje extrémna precitlivenosť na svetlo, zvracanie a agresivita. Aj tu môže dôjsť k samovražde alebo k smrti z predávkovania.

Závislosť na solvenciách sa vyvíja relatívne rýchlo. Už po krátkej dobe môžeme zbadať u závislého človeka zhoršenie pamäťovej výkonnosti, upadá do ťažkých depresií.

Pri odňatí drogy sa nastáva nepriateľské správanie voči okoliu, neznesiteľné bolesti hlavy, zvracanie.

C.3.10.Tabakový typ

Pre Európanov bol tabak (viď príloha 3 obr. č. 17) objavený až v roku 1492. Je svojim pôvodom rastlinou amerického kontinentu, kde fajčenie jeho listov bolo známe zrejme už celé tisícročia. Indiáni tabak nielen fajčili, ale aj žuvali, šňupali a používali v kombinácii s inými látkami. O jeho rozšírenie v Európe sa zaslúžil Jean Nicot. Jeho meno nesie aj alkaoid obsiahnutý v tejto rastline – nikotín. Postupne sa rozšírilo pestovanie tabaku do všetkých častí sveta. V Európe sa naplno rozšírilo fajčenie v 17. storočí a stalo sa obľúbenou činnosťou a módnou záležitosťou. Čoskoro sa však objavili prvý odporcovia fajčenia. Vo väčšine krajín to boli práve panovníci, ktorý sa postavili proti tomuto nezmyselnému návyku. V Turecku boli dokonca fajčiari popravovaní a vraždení. Ruský cár zasa považoval fajčenie za smrteľný hriech. Ani tieto zásahy nedokázali zastaviť vlnu rozmachu tabaku. Hlasy proti fajčeniu sa pomaly utíšili. Nakoniec tabak zvíťazil, zvlášť keď vládnuce kruhy prišli na to, že sa dajú na tom zarobiť pekné peniaze. Dnes je tabak najrozšírenejšou, oficiálne tolerovanou a podporovanou drogou. Známych je asi 60 druhov, ale väčšina druhov sa pestuje len ako okrasné rastliny.

V roku 1859 sa začalo hovoriť o možnej škodlivosti fajčenia. Vyslovených bolo mnoho hypotéz, ale v tej dobe ich ešte nemali čím potvrdiť. Neskôr začali robiť štatistiky, kde zistili napríklad, že takmer všetci pacienti s rakovinou pľúc sú fajčiari. Ale až po roku 1964 boli podané návrhy boj proti fajčeniu.

Nikotín je v tabakových listoch viazaný na organické kyseliny a pri fajčení sa teplom uvoľňuje. Časť sa spáli, ale väčšia časť prechádza do tabakového dymu, ktorý sa vdychuje. Jeho pôsobením môže dôjsť k akútnej otrave. Prejavuje sa zblednutím, bolesťami hlavy, závratmi, studeným potom, pocitmi zvracania. Niekedy sa môžu vyskytnúť stavy zmätenosti a halucinácie. Ďalej môže dochádzať k chronickej otrave. Vedie k nej dlhodobé užívanie tabaku. Najviac ohrozené sú dýchacie cesty. Časté sú zanesené priedušky. Tie vedú k poškodeniu srdca, ktoré je nadmerne zaťažované a namáhané. Väčšina úmrtí fajčiarov je zavinená poškodením srdca a cievneho systému. Pri nadmernom fajčení sa prejavujú psychické problémy spojené s nesústredením, nervozitou, výbušnosťou a znížením celkovej psychickej aktivity. Tvrdí sa, že fajčenie pomáha lepšie sa sústrediť, ľahšie sa prekonávajú životné krízy alebo iné životné problémy. Ale to je skôr zdôvodnenie či ospravedlnenie fajčiarov. Vo všeobecnosti fajčiari ukazujú väčšiu chorobnosť a pracovnú neschopnosť. A každý štvrtý fajčiar umiera na chorobu súvisiacu s fajčením.

Ďalším problémom je fajčenie žien počas tehotenstva. Vedie to k spomaleniu rastu plodu, častejšie sa vyskytuje nedonosenosť a je zvýšený počet potratov.
V USA sa v poslednom období rozmohlo žuvanie tabaku, ktoré spôsobuje zvýšenie krvného tlaku a rakovinu dýchacích ciest a jazyka. Tento návyk je silnejší ako závislosť na cigaretách.

Momentálne je vypracovaných množstvo programov, ktoré majú zabrániť tomu, aby mladí ľudia začali fajčiť a tiež fungujú protifajčiarske poradne. Úspechy sa prejavujú najmä u chlapcov a mužov, u žien a dievčat je úspešnosť takmer nulová.

D.ZÁVER

Závislosť na drogách predstavuje zložitý spoločenský a ekonomický problém, a preto by sa malo s nimi bojovať.

Je založených množstvo ústavov, kde sa liečia závislí, ale začať treba úplne niekde inde. Najmä ľudia by sa mali iným spôsobom správať k závislým osobám. Nikto nevie presnú príčinu toho, čo viedlo daného človeka k drogám, a práve preto treba najskôr pomôcť a nie odsudzovať. Mala by sa podporovať prevencia, a to rôznymi projektmi, ktoré sú zastrešované nadáciami a médiami, často sa usporadúvajú besedy s vyliečenými narkomanmi. Treba si všímať svojich blízkych, neprehliadať zmeny na ich správaní a zlepšiť komunikáciu v rodine.

Prácu som vypracovala tak, aby poskytla objektívne informácie laickým čitateľom a zároveň ja som si rozšírila obzor v tejto oblasti. Sama som netušila množstvo faktov o histórii a pri čítaní tejto literatúry ma mnohé informácie nepríjemne prekvapili.

E. RESUMÉ

Drug addiction is serious social and economic problem and that is reason why people should fight with them.

It is founded many institutions where drug-addictited people can cure but we have to begin elsewhere. Particularly people should behave to addicted people different way. No one knows true reason why man became to drugs. At first time we have to help and not condemn. It should be favoured. We have to attentive more our close relatives and make better communication in families.

I want to give objective information to lay readers. I came to know many new knowledge and by many of them I was unpleasant surprised.