Osobitné postavenie mali texty Písma. Ich latinské znenie boli síce prísne kanonizované, ale pastoračné úlohy z druhej strany nevyhnutne žiadali, aby bolo evanjelium oznamované ľudu, ktorý nevedel po latinsky, domácim jazykom. Kňazi pri omši z latinského textu voľne prekladali príslušné časti a v kázňach ich vykladali a komentovali (napr. v Spišských modlitbách). Aby si kňazi svoju úlohu uľahčili, nadpisovali nad jednotlivé slová latinského textu slová v domácom jazyku, tzv. glosy. Mamotrekty boli pôvodne latinské výklady menej známych slov v Biblii. (okolo roku 1400 začali vznikať latinsko-české mamotrekty). Témy latinských kázní a homílií sa pre ľud využívali v domácom jazyku. V kázňach sa využívali tzv. exemplá , t.j. krátke historky (motívy exempiel sú známe v slovenských ľudových rozprávkach - známe z Dobšinského povestí - Ženatý diabol, O troch tovarišoch, Storočie okamihom) - z exempiel vznikli ústnym podaním rozprávky.

Druhým okruhom latinských textov boli legendy. Z pôvodných legiend týkajúcich sa nášho územia treba spomenúť Legendu o Svoradovi a Benediktovi (napísaná v 11. storočí; autor: Maurus biskup). Prenikali k nám aj legendy cudzieho pôvodu. Na Slovensku sa zachovali legendy českého pôvodu. Latinčina sa používala aj ako jazyk štátnej správy - listy a listiny kráľovskej kancelárie (donačné listiny, výsady, dekréty, právne ustanovenia). Vedecká a vecná literatúra je zastúpená najmä kronikami a análmi. Pre rozvoj domáceho spisovného jazyka mala latinská písomnosť veľký význam, lebo bola formálnym a jazykovým vzorom. Podľa nej vznikali útvary v domácom jazyku, resp. bola prameňom, z ktorého sa neskoršie do domáceho jazyka prekladalo.


2.2. Obdobie 13.-14. storočia

V 13. a 14. storočí sa začínala formovať slovenská národnosť v súvislosti so vznikaním a upevňovaním slovenského meštianstva a zemianstva.


2.3. Prenikanie češtiny

Prenikanie češtiny na Slovensko nebolo ani náhle ani jednorazové, ale podmienené už od 10. storočia bohatými a rôznorodými stykmi Uhorska s Čechami. Na začiatku šlo o styky vojenské a politické. Z českej strany sa bojovalo o Slovensko a z uhorskej strany sa prejavovala snaha dobyť Moravu. Na Slovensko prichádzali početní českí osídlenci. Najdôležitejšie boli predsa len hospodárske a kultúrne styky. České duchovenstvo prichádzalo do Uhorska najmä v 14. storočí. Podľa niektorých zistení tu pôsobilo 73 českých kňazov. Väčšina z nich prichádzala z Moravy a zo Sliezska. Prílev českého kňazstva za Anjouovcov spôsobila najmä okolnosť, že vlastných kňazov bolo menej a vzdelanostne bolo na nižšej úrovni. Je pochopiteľné, že českí kňazi prinášali so sebou aj českú literatúru tých čias, resp. pri svojej pastoračnej práci používali český jazyk čeština sa v 14. storočí používala na Slovensku len v pamiatkach literárneho rázu. Toto vymedzené používanie češtiny na Slovensku ukazuje, že o češtine pred 14. storočím nemožno hovoriť ako o spisovnom jazyku. Plody staročeskej literatúry, ktoré sa na Slovensko dostávali, tu boli odpisované, resp. odpisovali ich v Čechách aj na Morave rodení Česi ( je možné, že boli medzi nimi aj Slováci), ktorí pobudli na Slovensku, a tak prijali do svojho jazyka isté slovenské prvky. Čiže v tomto období nemala čeština na Slovensku nejakú veľkú spoločenskú záväznosť. Používala sa iba v kruhoch českých duchovných. Z druhej strany treba uvážiť, že českí duchovní používali češtinu vo svojej pastoračnej praxi, v osobnom styku, a tak ju propagovali ako kultúrny jazyk medzi širokými vrstvami. Takto sa čeština v 14. storočí stala pasívne známa ako kultúrny jazyk u Slovákov a od začiatku 15. storočia sa ujala na Slovensku ako spisovný jazyk slovenskej národnosti.


2.4. Čeština ako spisovný jazyk slovenskej národnosti v 15. storočí

2.5. Príčiny preniknutia češtiny a jej funkcie

V 15. storočí sa ukazuje celkom jasný obraz: spisovná čeština sa používa ako písomný jazyk privilegovaných príslušníkov slovenskej národnosti ( zemepánov, nižšej šľachty, meštianstva). V tomto storočí prijíma jasne sa formujúca slovenská národnosť ako spisovný jazyk pre písomný styk spisovnú češtinu. Dôležitou a základnou príčinou bolo zosilnenie vrstiev tvoriacich jadro, okolo ktorého sa formovala slovenská národnosť- zemianstva a meštianstva(väčšia hospodárska a vojenská sila).

Zmnožovanie vzájomných stykov medzi výsadnými vrstvami, súperenie a boje to všetku spôsobilo nevyhnutnú potrebu zvoliť si pružnejší a ľahší jazyk na písomné dorozumievanie než bola latinčina. Vývin v 15. storočí napomáhal prenikaniu češtiny aj tým, že sa z rozmanitých príčin zmnožujú styky uhorsko-české, resp. slovensko-české. Husiti podnikli na Slovensko niekoľko výprav, ba po istý čas sa zdržiavali priamo na Slovensku, držali niektoré hrady a mestá. Všetky tieto fakty spôsobili, že čeština sa začala ujímať a sústavne používať v listoch a listinách u zemianstva, meštianstva, u vojenských veliteľov, zemepánov a aj v styku kráľovskej kancelárie s adresátmi na Slovensku. Na prijatie češtiny zrejme vplývala stará tradícia a nové zmnožené styky slovensko-české. Používanie češtiny na Slovensku najmä na začiatku 15. storočia možno vykladať ako priamy český import. Je pozoruhodné, že do roku 1440 sa čeština používala len na západnom Slovensku a len od roku 1440, keď Jan Jiskra ovládol stredné a východné Slovensko, začala sa používať na celom Slovensku.