referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bartolomej
Sobota, 24. augusta 2019
Vplyv češtiny na spisovný slovenský jazyk
Dátum pridania: 08.04.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: euthymia
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 7 227
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 20.6
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 34m 20s
Pomalé čítanie: 51m 30s
 
Okrem toho, že sa šírila pod českým vplyvom zvonku, objavila sa aj vnútorná potreba používať český spisovný jazyk. Slováci potrebovali spisovný jazyk, ktorý by ich reprezentoval ako nadnárečový, celospoločenský jazykový útvar. Prečo si Slováci vybrali češtinu? Príčiny boli dve.

1. Slováci nemali nejaké výrazné hospodárske, politické alebo kultúrne centrum, ktoré by bolo slúžilo ako jazykové a územné jadro pre domácu potrebu spisovného jazyka.

2. čeština mala proti domácim nárečiam tú výhodu, že bola vyspelým spisovným jazykom a vďaka priaznivým historickým podmienkam sa začala používať na Slovensku. V značnej miere ju sem priniesli Česi, ale Slováci ju spontánne prijali, pretože vhodne vypĺňala medzeru, ktorá sa začala ukazovať. Čeština sa však chápala ako celospoločenská podoba písomného jazyka formujúcej sa slovenskej národnosti. Teda čeština ako celospoločenská písomná jazyková forma sa chápala ako nadradená forma domácim nárečiam. Faktom bolo, že čeština ľuďom slúžila, ako pomocný faktor pri utváraní vlastnej národnosti. Nebola hovorovou celospoločenskou formou jazyka, ale iba písomnou podobou. V istom zmysle mala úlohu, ako kedysi latinčina, ale s tým rozdielom, že čeština sa pre svoju blízkosť k slovenčine chápala ako kultúrna podoba domáceho jazyka. Ľudia si uvedomovali rozdielnosť medzi češtinou a slovenčinou a spôsobil to najmä fakt, že v ústnom styku sa naďalej používali slovenské nárečia.


2.6. Čeština v 16.-18. storočí

V 15. storočí sa čeština používala obmedzene, ale v 16. storočí sa jej používanie rozširuje funkčne aj kvantitatívne. Najväčšiu zásluhu na tom má lutherská reformácia. V lutherskej reformácii platila zásada, že ako kultový jazyk sa používa domáci jazyk. Reformácia prenikala na Slovensko sústavne asi v tridsiatych rokoch 16. storočia. Najprv zachvacuje banské mestá na strednom Slovensku a Trenčiansku stolicu. Slovenská evajelická cirkev sa dlho nemohla vymaniť spod katolíckej hierarchie.

Osamostatnenie lutherských zborov a samostatná cirkevná organizácia sa uskutočnila len žilinskou synodou 1610 a synodou v Spišskom Podhradí 1614. K tomu pristupovala aj konzervatívnosť veriacich, ktorí si neželali zmeny v obradoch. Aj evanjelický vedúci postupovali v nevyjasnených pomeroch opatrne, buď aby neodradili veriacich od pristupovania k reformácii, alebo aby si nepopudili radikálnym postupom proti sebe katolícke cirkevné vrchnosti, ktorým za dlhý čas disciplinárne podliehali. To všetko malo za následok istú nerovnomernosť pri prenikaní českého jazyka ako kultového jazyka slovenských evanjelikov. Zásadu, že ako kultový jazyk sa má používať národný jazyk, sa uvádzala do života nerovnomerne. Podoba češtiny ako náboženského jazyka slovenských evanjelikov a ani jej funkcie neboli najmä v 16. storočí rovnaké.

Evanjelickými duchovnými sa spočiatku stávali katolícky kňazi- odpadlíci. Tí neboli v češtine dobre školení, pretože pri svojej pastoračnej činnosti v katolíckej cirkvi nepotrebovali češtinu v takom rozsahu, ako sa vyžadovalo v reformácii. Pre jej neznalosť brzdili prenikanie do obradov. V pomerne dobrej češtine vychádzali najmä tlačené veci. 17. storočie poskytuje celkom iný obraz ako 16. storočie. Napomohlo tomu najmä vynájdenie kníhtlače a jej rozšírenie do Uhorska zlacnilo výrobné náklady kníh. Vzrástol počet škôl a to zvýšilo aj gramotnosť, ktorá bola dovtedy veľmi nízka. V tomto čase sa rapídne množí aj slovenská evanjelická spisba v národnom jazyku. V literatúre, ktorá sa z tých čias zachovala, sa črtajú dve protichodné tendencie. Jedna, podľa ktorej sa čeština v evanjelickej spisbe na Slovensku zreteľne slovenčí- nešlo o náhodu, Jan Amos Komenský - Orbis pictus 1685 - lexikálne bohatstvo vychádza vedome zo slovenského základu, je možné aj neuvedomené slovenčenie. Druhá, podľa ktorej sa vedome zachováva nenarušená kontinuita a totožnosť spisovného jazyka v Čechách a na Slovensku- pochádzala od Čechov, zachovávala sa hlavne v biblických textoch a duchovných piesňach.

Od 16. storočia sa čeština stala kultovým hovorovým jazykom, no do jej spisovnej podoby prenikalo množstvo slovakizmov. Za rekatolizácie vzrastá u evanjelikov úcta k českému jazyku a k českej náboženskej tvorbe. Podobný osud českých evanjelikov viedol slovenských k tesnému zblíženiu s českými protestantmi a k vzniku vedomia o jazykovej a neskoršej národnej jednote československej. V 17. storočí sa opúšťajú slovakizačné tendencie a slovenskí evanjelici sa začínajú vracať k spisovnej češtine. Tento návrat bol umožnený skutočnosťou, že ako normatívne znenie českého jazyka sa u Slovákov prijíma jazyk Kralickej biblie.

V 18. storočí pred osvietenstvom niet u evanjelikov snahy o slovakizovanú podobu spisovného jazyka, práve naopak, je vedomé úsilie o zachovanie českej spisovnej normy. Idea o jazykovej a národnej jednote, ktorú v tomto období evanjelici vyhlasovali, bola vtedy iba služobnou ideou ideí náboženských. Za osvietenstva sa situácia zmenila. Vtedy idea o národnej a jazykovej jednotnosti československej vystúpila samostatne. Za osvietenstva vzniká u slovenských evanjelikov legenda, ktorá sa neskôr zmenila na pevné presvedčenie, že reformácia na Slovensku súvisí priamo s husitským hnutím. Podľa toho husiti na Slovensku zakladali reformované cirkevné zbory, stavali kostoly, slovom priniesli sem českú reformáciu, ktorá bola potom posilnená lutherskou reformáciou o storočie neskôr. Čeština sa používala vo vysokej spisbe, vedeckej literatúre, ľudovýchovnej literatúre, módnej svetskej poézii.

Centrom kultúrnej práce slovenských evanjelikov od 19. storočia bola Bratislava - 1803 - stolica pre reč a literatúru československú na bratislavskom lýceu. Kríza v používaní češtiny nastala pod vplyvom rozmanitých príčin. Spôsobila, že slovenskí evanjelici opustili v 40. rokoch minulého storočia od tézy o národnej a jazykovej jednote československej a prijali tézu o samobytnosti slovenského kmeňa. Nastalo napätie medzi češtinou a slovenskými nárečiami.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: PISÁRČIKOVÁ, Mária: Synonymický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, 2000. 998s ISBN 80-224-0585-X, Pravopisná komisia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV: Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava: Veda, 2000. 590s ISBN 80-224-0655-4, PAULINY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny 1 od začiatkov až po Ľudovíta Štúra. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971. 136s , BAJZÍKOVÁ, Eugénia, HORECKÝ, Ján, IHNÁTKOVÁ, Natália: Slovenský jazyk pre 3.-4.ročník stredných škôl. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1994. 143s ISBN 80-08-02120-9, HORÁK, Gejza a kolektív autorov: 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971. 366s , MISTRÍK, Jozef: Moderná slovenčina. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 263s ISBN 80-08-00052-X
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.