slovenských dejín. Ľudovít Štúr sa na začiatku svojho verejného účinkovania dôsledne pridržiaval češtiny. Otázka spisovného jazyka bola čím ďalej tým viac pálčivým problémom. Diskusie o spisovnom jazyku v kruhu štúrovskej mládeže neprestávali, uskutočňovali sa dôverne a z času na čas vybuchovali verejne. Dnes sa všeobecne uznáva, že v úzkom dôvernom kruhu sa rozhodlo o zavedení strednej slovenčiny za spisovný jazyk 14. februára 1843. Ďalším dôležitým dátumom je porada vedúcich štúrovskej školy s básnikom Jánom Hollým na Dobrej Vode v júni 1843. Ján Hollý vtedy pevne súhlasil s podobou spisovného jazyka. Verejne bola stredná slovenčina vyhlásená za slovenský spisovný jazyk na zasadnutí Tatrína 26.-18. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši. Pre Ľudovíta Štúra spisovná slovenčina nebola samoúčelným literárnym jazykom. Bol to prostriedok na zorganizovanie príslušníkov slovenského etnika ako moderného národa, na dosiahnutie mravného a hmotného napredovania Slovákov (nie je za revolučné zmeny, ale za plynulý vývin) - snaží sa vybojovať slovenskému národu nové spoločenské postavenie. Štúr zistil, že stredoslovenské nárečia sú najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí, prejavujú najväčšiu životaschopnosť a šíria sa aj medzi príslušníkmi iných nárečí. Ľ. Štúr a jeho druhovia správne usúdili, že pre rozvitie národného, hospodárskeho, kultúrneho a politického pohybu u Slovákov nepostačuje už čeština, že je potrebné použiť spisovnú slovenčinu.


3. Rozdiely medzi češtinou a slovenčinou

3.1. Hláskoslovie a výslovnosť:

1. Čeština má tieto osobité hlásky a písmená: ř, ou, ě, ů
2. V češtine nie sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz, dž
3. Skupina aj je v češtine ej (vejce)
4. Striedanie spoluhlások je v češtine častejšie v tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov. k – c (ruka – ruce), h – z (mnoho – mnozí), ch – š (ropucha – ropušin), dtn – ď, ť, ň: mladí, zlatí, pěkní
5. V češtine neplatí rytmické krátenie, často nasledujú dve aj tri dlhé slabiky za sebou. (zpívání)
6. Spodobovanie spoluhlások nieje v češtine také dôsledné ako v slovenčine (píše a vyslovuje sa: seznámit, se strany, složití... Niekedy sa pripúšťa aj dvojaká výslovnosť (nashledanou –
naschledanou i nazhledanou)


3.2. Tvaroslovie a skladba:

1. V češtine sa bežne používa vokatív - piaty pád. (soudružko, Evo...)
2. Častejšie sú dvojtvary (mužovi aj muži, bratrovi aj bratru) najmä v spojeniach gramaticky rovnakých slov (panu učiteli, občanu Novákovi)
3. V akuzatíve a inštrumentáli množného čísla mužských substantív sú tvary: hrdiny, hochy, hrady. Toto platí aj v inštrumentáli dvoch vzorov stredného rodu: s moři, se srdci.
4. Prídavné mená majú aj menný tvar v prísudku. (jsem zdráv, je nemocen)
5. Slovesá majú veľa dvojtvarov. (lít – leje/lije) Tvary s tematickou morfémou -i- sa hodnotia ako vyšší štýl. V 1. os. sg. sú prípony -m, -u, -i. (vidím, vedu, kryji) V 3. os. pl. –ou, -í (zní, vedou...)
6. Čeština má niektoré odlišné väzby tam, kde slovenčina používa priamu väzbu s akuzatívom. (dosiahnuť niečo - dosáhnout něčejho)
7. Čeština viac používa príčastie trpné nedokonavých slovies. (Tato kniha je čtena.)
8. V súvetiach má čeština niektoré odlišné spájacie výrazy. (jenž, neboť, aniž, zda ať – nebo, jelikož, jestli, nýbrž...)
9. Osobitným útvarom češtiny ako spisovného jazyka je tzv. obecná čeština, ktorá sa čiastočne odlišuje od spisovnej češtiny vo výslovnosti, v niektorých tvaroch i v slovníku (být – bejt, mléko – mlíko...)


3.3. Slovná zásoba (lexika)

1. Niektoré české slová sú veľmi odlišné od slovenčiny (vesnice, polštář, čáp...)
2. Niektoré české slová však poznáme zo slovenských nárečí, resp. zo staršej literatúry, niekedy majú v slovenskom nárečí iný význam. (žízeň, polibek, sklep, kmín...)
3. Niektoré cudzie slová v češtine majú iný rod alebo iný prepis – pravopis. (téza – teze).
4. Udomácnené české výrazy v nespisovnej slovenčine

Čipka, nie krajka- Slovo čipka je správne slovenské slovo a v slovenčine má dávnu tradíciu. Naproti tomu „krajka“ nie je rozšírené ani v slovenských nárečiach a nie je doložené ani v starých slovenských jazykových pamiatkach. Ako výpožička z češtiny nájde sa kde-tu v staršej literatúre, a preto sa zaznamenáva i v Slovníku slovenského jazyka, ale hodnotí sa ako knižné zastarané slovo. Slovo čipka, ako slovo slovanského pôvodu a ako slovo s dlhou tradíciou, netreba nahrádzať slovom krajka. Takisto má byť čipkárka, nie krajkárka, čipkárske družstvo, nie krajkárske družstvo.

Členky, nie kotníky- Ako vieme, členky sú kĺby na nohách nad chodidlom. V slovenských nárečiach sa volajú aj čelenky, články, kôstky, gľočky, hrčky, ale hlavne sa používa české slovo kotníky. V spisovnom jazyku sa ustálilo iba slovo členok.