1. Ú V O D

Reč a samotná komunikácia medzi ľuďmi je stará ako ľudstvo samo. Dohováranie sa medzi „praľuďmi“ prebiehalo prostredníctvom zvukov, ale hlavne pomocou posunkov. Vývoj človeka stále prebiehal počas miliónov rokov a s ním sa zdokonaľoval aj jeho rečový prejav. Odborníci odhadujú, že na svete je približne 6 500 rôznych rečí. Bolo by naivné sa domnievať, že každá z nich sa vyvíjala samostatne, je čistá a bez vplyvu iných jazykov. Veď preberanie slov z iných rečí je najprirodzenejšou a najrozšírenejšou metódou obohacovania slovnej zásoby daného jazyka. V súvislosti s migráciou slov hovoríme o prevzatých, to znamená už zdomácnených a o cudzích, to znamená iba príležitostne vypožičaných slovách. Aj pre slovenčinu je proces preberania a vypožičiavania slov celkom prirodzený. Napriek tomu, že jej slovná zásoba dnes predstavuje viac než 100 000 slov a jej slovotvorný fond poskytuje všetky možnosti na tvorenie obrovského množstva nových slov.

Tento náš jazyk pri existencii a fungovaní zložitých spoločenských vzťahov preberá veľa slov na pomenúvanie nových javov i reálií. Tie so sebou prináša nová doba, moderná výroba a spoločenská situácia. Preberanie slov z iných jazykov však nemožno hodnotiť ako niečo negatívne, pretože je to proces, ktorý nezasahuje len náš, ale všetky jazyky. Slovenčina vlastní dnes prevzaté slová z vyše 30 jazykov- češtinou počnúc a iránčinou, čínštinou a perzštinou končiac. Samozrejme najväčší vplyv na slovenský jazyk mala a ešte stále má čeština. Slováci a Česi mali k sebe vždy veľmi blízko, či už jazykovo alebo mentalitou. Ako Slováci sme to však mali podstatne ťažšie. Česi boli národ aj s vlastným územím, ale hlavne so spisovným jazykom. Slováci museli za všetko tvrdo bojovať a obraňovať svoj jazyk aj napriek tomu, že nemal ustálenú podobu. Slováci zažili dlhé obdobie národnostného útlaku spojené s násilnou maďarizáciou. Prijatie ustálenej formy spisovného jazyka bolo nevyhnutné. Pokúsil sa o to Jozef Ignác Bajza, ktorý ja autorom prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti. Táto podoba jazyka sa však neujala. Ako prvému sa to podarilo Antonovi Bernolákovi. Jeho podoba spisovného jazyka bola vytvorená na základe západoslovenského kultúrneho jazyka (1787). Ani táto podoba nenašla uplatnenie vo všetkých kruhoch.

Najväčší význam má kodifikácia Ľudovítom Štúrom (1843) na základe stredoslovenského kultúrneho jazyka. Čeština na naše územie začala prenikať už v 14. storočí a to prostredníctvom slovenských študentov študujúcich v Čechách. Už v 15. storočí sa čeština ako spisovný jazyk používala aj medzi slovenským obyvateľstvom. V 16.-18. storočí prebiehalo rozvíjanie slovenskej národnosti. Čeština sa ešte stále používala, ale vznikla kultúrna západoslovenčina a stredoslovenčina. Na konci 18. storočia až do 1914 vznikal moderný slovenský národ. Utvorila sa bernolákovčina a vznikol a rozvíjal sa štúrovský spisovný jazyk ako národný jazyk všetkých Slovákov. Keďže sa čeština na našom území používala a dlho sme tvorili spoločný štát, vzájomné ovplyvňovanie je zrejmé. Slovenčina preberala české slová a niektoré sa používajú aj dodnes. Pokladajú sa za spisovné a už nastálo patria do našej slovnej zásoby. Reč sa nimi obohatila. Najviac chýb v spisovnej slovenčine okrem písania čiarok a ypsilonov pramení z preberania slov či ucelených výrazov z českého jazyka, niektoré sa tak udomácnili, že ich požívame a pritom považujeme za spisovné bez toho, aby sme si uvedomili, že ide o bohemizmus.

2. Dejiny spisovnej slovenčiny

Vlastné dejiny spisovnej slovenčiny by som mala začať Antonom Bernolákom alebo Ľudovítom Štúrom, pretože len vtedy vznikol skutočný spisovný jazyk. Ale už dávno pred týmto obdobím Slováci ako etnická jednotka kultúrne a spoločensky žili a vyjadrovali sa. Dejiny spisovného jazyka u Slovákov je potrebné začínať v tom čase, keď vznikli podmienky na to, aby sa Slováci ako spoločenská jednotka začali uvedomovať. Takéto podmienky nastali v 10. storočí, keď vznikla Veľká Morava, a keď sa jej územie rozdelilo na: Morava pripadla českému přemyslovskému štátu a Slovensko sa dostalo na tisíc rokov do uhorského štátneho útvaru. Keďže sa chcem venovať hlavne vplyvu českého jazyka, históriu slovenského spisovného jazyka začnem vplyvom latinčiny v tomto období.

2.1. Funkcia latinčiny

Latinčina sa používala pre potreby vládnucej vrstvy. Pravdaže, nepoužívala sa na bežné dorozumievanie, ale iba ako jazyk liturgie, literatúry a ako jazyk administratívno-právnych písomností. Po latinsky písaná literatúra a písomnosti boli východiskom a jadrom, z ktorého neskoršie vychodila literatúra písaná domácim jazykom. Okrem toho jazykové prostriedky, používané v latinsky písaných prejavoch, pôsobili na výber jazykových prostriedkov v obdobných domácich jazykových prejavoch. V súhlase so stredovekým pohľadom na život boli hierarchicky najvyššie postavené prejavy z náboženskej oblasti. Z nich boli najdôležitejšie texty liturgické (misál a ostatné obradové texty), breviár, hymny a iné spievané texty s liturgickou záväznosťou.
Osobitné postavenie mali texty Písma. Ich latinské znenie boli síce prísne kanonizované, ale pastoračné úlohy z druhej strany nevyhnutne žiadali, aby bolo evanjelium oznamované ľudu, ktorý nevedel po latinsky, domácim jazykom. Kňazi pri omši z latinského textu voľne prekladali príslušné časti a v kázňach ich vykladali a komentovali (napr. v Spišských modlitbách). Aby si kňazi svoju úlohu uľahčili, nadpisovali nad jednotlivé slová latinského textu slová v domácom jazyku, tzv. glosy. Mamotrekty boli pôvodne latinské výklady menej známych slov v Biblii. (okolo roku 1400 začali vznikať latinsko-české mamotrekty). Témy latinských kázní a homílií sa pre ľud využívali v domácom jazyku. V kázňach sa využívali tzv. exemplá , t.j. krátke historky (motívy exempiel sú známe v slovenských ľudových rozprávkach - známe z Dobšinského povestí - Ženatý diabol, O troch tovarišoch, Storočie okamihom) - z exempiel vznikli ústnym podaním rozprávky.

Druhým okruhom latinských textov boli legendy. Z pôvodných legiend týkajúcich sa nášho územia treba spomenúť Legendu o Svoradovi a Benediktovi (napísaná v 11. storočí; autor: Maurus biskup). Prenikali k nám aj legendy cudzieho pôvodu. Na Slovensku sa zachovali legendy českého pôvodu. Latinčina sa používala aj ako jazyk štátnej správy - listy a listiny kráľovskej kancelárie (donačné listiny, výsady, dekréty, právne ustanovenia). Vedecká a vecná literatúra je zastúpená najmä kronikami a análmi. Pre rozvoj domáceho spisovného jazyka mala latinská písomnosť veľký význam, lebo bola formálnym a jazykovým vzorom. Podľa nej vznikali útvary v domácom jazyku, resp. bola prameňom, z ktorého sa neskoršie do domáceho jazyka prekladalo.

2.2. Obdobie 13.-14. storočia

V 13. a 14. storočí sa začínala formovať slovenská národnosť v súvislosti so vznikaním a upevňovaním slovenského meštianstva a zemianstva.

2.3. Prenikanie češtiny

Prenikanie češtiny na Slovensko nebolo ani náhle ani jednorazové, ale podmienené už od 10. storočia bohatými a rôznorodými stykmi Uhorska s Čechami. Na začiatku šlo o styky vojenské a politické. Z českej strany sa bojovalo o Slovensko a z uhorskej strany sa prejavovala snaha dobyť Moravu. Na Slovensko prichádzali početní českí osídlenci. Najdôležitejšie boli predsa len hospodárske a kultúrne styky. České duchovenstvo prichádzalo do Uhorska najmä v 14. storočí. Podľa niektorých zistení tu pôsobilo 73 českých kňazov. Väčšina z nich prichádzala z Moravy a zo Sliezska. Prílev českého kňazstva za Anjouovcov spôsobila najmä okolnosť, že vlastných kňazov bolo menej a vzdelanostne bolo na nižšej úrovni. Je pochopiteľné, že českí kňazi prinášali so sebou aj českú literatúru tých čias, resp. pri svojej pastoračnej práci používali český jazyk čeština sa v 14. storočí používala na Slovensku len v pamiatkach literárneho rázu. Toto vymedzené používanie češtiny na Slovensku ukazuje, že o češtine pred 14. storočím nemožno hovoriť ako o spisovnom jazyku. Plody staročeskej literatúry, ktoré sa na Slovensko dostávali, tu boli odpisované, resp. odpisovali ich v Čechách aj na Morave rodení Česi ( je možné, že boli medzi nimi aj Slováci), ktorí pobudli na Slovensku, a tak prijali do svojho jazyka isté slovenské prvky. Čiže v tomto období nemala čeština na Slovensku nejakú veľkú spoločenskú záväznosť. Používala sa iba v kruhoch českých duchovných. Z druhej strany treba uvážiť, že českí duchovní používali češtinu vo svojej pastoračnej praxi, v osobnom styku, a tak ju propagovali ako kultúrny jazyk medzi širokými vrstvami. Takto sa čeština v 14. storočí stala pasívne známa ako kultúrny jazyk u Slovákov a od začiatku 15. storočia sa ujala na Slovensku ako spisovný jazyk slovenskej národnosti.

2.4. Čeština ako spisovný jazyk slovenskej národnosti v 15. storočí

2.5. Príčiny preniknutia češtiny a jej funkcie

V 15. storočí sa ukazuje celkom jasný obraz: spisovná čeština sa používa ako písomný jazyk privilegovaných príslušníkov slovenskej národnosti ( zemepánov, nižšej šľachty, meštianstva). V tomto storočí prijíma jasne sa formujúca slovenská národnosť ako spisovný jazyk pre písomný styk spisovnú češtinu. Dôležitou a základnou príčinou bolo zosilnenie vrstiev tvoriacich jadro, okolo ktorého sa formovala slovenská národnosť- zemianstva a meštianstva(väčšia hospodárska a vojenská sila).

Zmnožovanie vzájomných stykov medzi výsadnými vrstvami, súperenie a boje to všetku spôsobilo nevyhnutnú potrebu zvoliť si pružnejší a ľahší jazyk na písomné dorozumievanie než bola latinčina. Vývin v 15. storočí napomáhal prenikaniu češtiny aj tým, že sa z rozmanitých príčin zmnožujú styky uhorsko-české, resp. slovensko-české. Husiti podnikli na Slovensko niekoľko výprav, ba po istý čas sa zdržiavali priamo na Slovensku, držali niektoré hrady a mestá. Všetky tieto fakty spôsobili, že čeština sa začala ujímať a sústavne používať v listoch a listinách u zemianstva, meštianstva, u vojenských veliteľov, zemepánov a aj v styku kráľovskej kancelárie s adresátmi na Slovensku. Na prijatie češtiny zrejme vplývala stará tradícia a nové zmnožené styky slovensko-české. Používanie češtiny na Slovensku najmä na začiatku 15. storočia možno vykladať ako priamy český import. Je pozoruhodné, že do roku 1440 sa čeština používala len na západnom Slovensku a len od roku 1440, keď Jan Jiskra ovládol stredné a východné Slovensko, začala sa používať na celom Slovensku.
Okrem toho, že sa šírila pod českým vplyvom zvonku, objavila sa aj vnútorná potreba používať český spisovný jazyk. Slováci potrebovali spisovný jazyk, ktorý by ich reprezentoval ako nadnárečový, celospoločenský jazykový útvar. Prečo si Slováci vybrali češtinu? Príčiny boli dve.

1. Slováci nemali nejaké výrazné hospodárske, politické alebo kultúrne centrum, ktoré by bolo slúžilo ako jazykové a územné jadro pre domácu potrebu spisovného jazyka.

2. čeština mala proti domácim nárečiam tú výhodu, že bola vyspelým spisovným jazykom a vďaka priaznivým historickým podmienkam sa začala používať na Slovensku. V značnej miere ju sem priniesli Česi, ale Slováci ju spontánne prijali, pretože vhodne vypĺňala medzeru, ktorá sa začala ukazovať. Čeština sa však chápala ako celospoločenská podoba písomného jazyka formujúcej sa slovenskej národnosti. Teda čeština ako celospoločenská písomná jazyková forma sa chápala ako nadradená forma domácim nárečiam. Faktom bolo, že čeština ľuďom slúžila, ako pomocný faktor pri utváraní vlastnej národnosti. Nebola hovorovou celospoločenskou formou jazyka, ale iba písomnou podobou. V istom zmysle mala úlohu, ako kedysi latinčina, ale s tým rozdielom, že čeština sa pre svoju blízkosť k slovenčine chápala ako kultúrna podoba domáceho jazyka. Ľudia si uvedomovali rozdielnosť medzi češtinou a slovenčinou a spôsobil to najmä fakt, že v ústnom styku sa naďalej používali slovenské nárečia.

2.6. Čeština v 16.-18. storočí

V 15. storočí sa čeština používala obmedzene, ale v 16. storočí sa jej používanie rozširuje funkčne aj kvantitatívne. Najväčšiu zásluhu na tom má lutherská reformácia. V lutherskej reformácii platila zásada, že ako kultový jazyk sa používa domáci jazyk. Reformácia prenikala na Slovensko sústavne asi v tridsiatych rokoch 16. storočia. Najprv zachvacuje banské mestá na strednom Slovensku a Trenčiansku stolicu. Slovenská evajelická cirkev sa dlho nemohla vymaniť spod katolíckej hierarchie.

Osamostatnenie lutherských zborov a samostatná cirkevná organizácia sa uskutočnila len žilinskou synodou 1610 a synodou v Spišskom Podhradí 1614. K tomu pristupovala aj konzervatívnosť veriacich, ktorí si neželali zmeny v obradoch. Aj evanjelický vedúci postupovali v nevyjasnených pomeroch opatrne, buď aby neodradili veriacich od pristupovania k reformácii, alebo aby si nepopudili radikálnym postupom proti sebe katolícke cirkevné vrchnosti, ktorým za dlhý čas disciplinárne podliehali. To všetko malo za následok istú nerovnomernosť pri prenikaní českého jazyka ako kultového jazyka slovenských evanjelikov. Zásadu, že ako kultový jazyk sa má používať národný jazyk, sa uvádzala do života nerovnomerne. Podoba češtiny ako náboženského jazyka slovenských evanjelikov a ani jej funkcie neboli najmä v 16. storočí rovnaké.

Evanjelickými duchovnými sa spočiatku stávali katolícky kňazi- odpadlíci. Tí neboli v češtine dobre školení, pretože pri svojej pastoračnej činnosti v katolíckej cirkvi nepotrebovali češtinu v takom rozsahu, ako sa vyžadovalo v reformácii. Pre jej neznalosť brzdili prenikanie do obradov. V pomerne dobrej češtine vychádzali najmä tlačené veci. 17. storočie poskytuje celkom iný obraz ako 16. storočie. Napomohlo tomu najmä vynájdenie kníhtlače a jej rozšírenie do Uhorska zlacnilo výrobné náklady kníh. Vzrástol počet škôl a to zvýšilo aj gramotnosť, ktorá bola dovtedy veľmi nízka. V tomto čase sa rapídne množí aj slovenská evanjelická spisba v národnom jazyku. V literatúre, ktorá sa z tých čias zachovala, sa črtajú dve protichodné tendencie. Jedna, podľa ktorej sa čeština v evanjelickej spisbe na Slovensku zreteľne slovenčí- nešlo o náhodu, Jan Amos Komenský - Orbis pictus 1685 - lexikálne bohatstvo vychádza vedome zo slovenského základu, je možné aj neuvedomené slovenčenie. Druhá, podľa ktorej sa vedome zachováva nenarušená kontinuita a totožnosť spisovného jazyka v Čechách a na Slovensku- pochádzala od Čechov, zachovávala sa hlavne v biblických textoch a duchovných piesňach.

Od 16. storočia sa čeština stala kultovým hovorovým jazykom, no do jej spisovnej podoby prenikalo množstvo slovakizmov. Za rekatolizácie vzrastá u evanjelikov úcta k českému jazyku a k českej náboženskej tvorbe. Podobný osud českých evanjelikov viedol slovenských k tesnému zblíženiu s českými protestantmi a k vzniku vedomia o jazykovej a neskoršej národnej jednote československej. V 17. storočí sa opúšťajú slovakizačné tendencie a slovenskí evanjelici sa začínajú vracať k spisovnej češtine. Tento návrat bol umožnený skutočnosťou, že ako normatívne znenie českého jazyka sa u Slovákov prijíma jazyk Kralickej biblie.

V 18. storočí pred osvietenstvom niet u evanjelikov snahy o slovakizovanú podobu spisovného jazyka, práve naopak, je vedomé úsilie o zachovanie českej spisovnej normy. Idea o jazykovej a národnej jednote, ktorú v tomto období evanjelici vyhlasovali, bola vtedy iba služobnou ideou ideí náboženských. Za osvietenstva sa situácia zmenila. Vtedy idea o národnej a jazykovej jednotnosti československej vystúpila samostatne. Za osvietenstva vzniká u slovenských evanjelikov legenda, ktorá sa neskôr zmenila na pevné presvedčenie, že reformácia na Slovensku súvisí priamo s husitským hnutím. Podľa toho husiti na Slovensku zakladali reformované cirkevné zbory, stavali kostoly, slovom priniesli sem českú reformáciu, ktorá bola potom posilnená lutherskou reformáciou o storočie neskôr. Čeština sa používala vo vysokej spisbe, vedeckej literatúre, ľudovýchovnej literatúre, módnej svetskej poézii.

Centrom kultúrnej práce slovenských evanjelikov od 19. storočia bola Bratislava - 1803 - stolica pre reč a literatúru československú na bratislavskom lýceu. Kríza v používaní češtiny nastala pod vplyvom rozmanitých príčin. Spôsobila, že slovenskí evanjelici opustili v 40. rokoch minulého storočia od tézy o národnej a jazykovej jednote československej a prijali tézu o samobytnosti slovenského kmeňa. Nastalo napätie medzi češtinou a slovenskými nárečiami.
1. Čeština sa na Slovensku nevyvíja, nestačí potrebám laickej vedy, literatúry a publicistiky (domáce termíny sa počešťovali). Ale na českom území bola čeština moderný jazyk. Vznikali gramatické a slovníkové práce.

2. Proti biblickej češtine stojí kultúrna západoslovenčina a stredoslovenčina ako hovorová podoba nadnárečových administratívnych, právnych a kultúrnych prejavov. V Čechách nejestvovala hovorená podoba spisovného jazyka- čeština bola iba písaným jazykom.

2.7. Vznikanie a rozvoj kultúrnej slovenčiny

Kultúrna slovenčina je jazykový útvar, relatívne ustálený, ktorý sa používal najprv v administratívno-právnych zápisoch, neskoršie ale ešte v 16. storočí aj v iných žánroch. Spisovným teda nadnárečovým východiskom bola v ňom spisovná čeština, ale jeho komunikatívnu platnosť v hláskosloví, morfológii a v slovníku zabezpečovala do značnej miery slovenčina. (v kultúrnej slovenčine sa neuplatnili priamo miestne slovenské nárečia, ale taká podoba slovenčiny, ktorá sa uplatňovala v nadnárečovom kontakte). Čeština do kultúrnej slovenčiny vnáša najmä ustálené formuly, syntaktické prostriedky (hlavne spojky v súvetiach) a terminológiu, hlavne pomenovania pre abstraktá. Najprv sa šírila kultúrna stredoslovenčina, ktorá začala rozširovať svoje nárečové hranice. Situácia na východnom Slovensku bola odlišná od vývinu na západnom a strednom Slovensku.

Používanie češtiny sa rozšírilo v časoch Jána Jiskru z Brandýsa (výhražný list mestu Bardejov). Z jazykového hľadiska sa používala reč, ktorá sa dala nazvať ako miešanina východoslovenských, poľských a ukrajinských jazykových prvkov. Turecké nájazdy a stavovské povstania spôsobili zmenšenie vplyvu kultúrnej stredoslovenčiny a zapríčinili naopak rozvoj kultúrnej západoslovenčiny. Hlavným centrom sa stala Trnava. V jazyku sa nevyskytovali písmená ě a ř. Začalo prenikať označovanie ť, ď, ň. Prvky kultúrnej západoslovenčiny prenikali aj na stredné Slovensko. Zámerne formovaná podoba nadnárečového útvaru mala v jednotlivých javoch spoločnú podobu pre celé slovenské územie. Používal sa ako jazyk administratívno-právnych písomností v mestách a zemianskych stoliciach a ako jazyk umeleckej a odbornej literatúry, taktiež v modlitbách, kázňach. Cudzie jazyky mali veľký vplyv na slovnú zásobu. Najväčší vplyv mala latinčina, čeština (najsilnejší), nemčina (vandrovať, šafár, richtár, jarmok) a maďarčina (málo badateľný).

2.8. Bernolákovské obdobie

Osvietenstvo sa prejavilo hlavne v oblasti vedy a umenia. Ide o emancipáciu od náboženstva a úsilie vybudovať prírodné vedy na exaktných metódach a bádateľských postupoch, z hospodárskeho hľadiska išlo o odstránenie nedostatkov feudalizmu, z politického o zvýšenie pracovnej aktivity širokých más a o zlepšenie hospodárskeho a vzdelanostného stavu. V prácach J. B. Magina, J. Papánka, Juraj Sklenára sa hovorí o existencii slovenskej národnosti. Práve o tomto období sa môže tvrdiť, že predstavuje začiatok formovanie slovenského národa. Jedna z osobností, ktoré bezprostredne predchádzali počin Antona Bernoláka, je Jozef Ignác Bajza. Bol to dolnodubovský farár, ktorý sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu ešte pred Bernolákom.

Už v roku 1782 napísal Epigramy, ktoré vtedy pre zákrok cenzúry nevyšli. O rok na to vyšiel prvý zväzok jeho hlavného diela René mládenca príhody a skúsenosti. V týchto a aj v ďalších dielach uplatňoval svoj „slowácki“ jazyk. Jeho pravopis a gramatika postrádali pevnejšiu a odôvodnenejšiu kodifikáciu, hoci zrejme mal v úmysle kodifikovať všeobecne rozšírené formy jazyka. Preto sa jeho podoba neujala. Vystúpenie Antona Bernoláka a jeho skupiny bolo podložené tým, že národné uvedomenie vzrástlo do tej miery, že samostatný spisovný slovenský jazyk sa stal nevyhnutným. Za príčinu, pre ktorú vznikol samostatný spisovný jazyk sa pokladá potreba mať celoslovenskú jednotnú formu jazyka. Za Bernolákom stála celá generácia mladých kňazov. Na začiatku odôvodňovali svoj počin veľmi jasne a jednoznačne. Keďže všetky národy majú svoj spisovný jazyk a literatúru, je nevyhnutné, aby ho mali aj Slováci. Pri kodifikácii Bernolák vychádzal zo živej reči. Za prvoradú považoval výslovnosť a z nej sa mal odvodiť pravopis, netreba prijať pre normu výslovnosť ľudu, ale vzdelancov a literátov (tých, ktorí nehoria za češtinu). Za základ jazyka považoval západoslovenský kultúrny jazyk. Formoval sa v trnavskom centre a v tlačenej katolíckej literatúre. Základné zásady, ktoré využívala bernolákovčina boli:

1. odstraňuje y- i ponecháva len i, í.
2. mäkkosť ť ď ň ľ sa označuje vždy
3. predložka s a z sa píšu podľa výslovnosti
4. hlásku j píše ako g, q ako kw, x ako ks,gz.
5. zavádza skupinu šč
6. hláska g sa píše ako ˇg
Prečo sa bernolákovčina neprijala? Odhalenie jakobínskeho sprisahania, hospodárska a kultúrna sila západu poklesla.

2.9. Štúrovské obdobie

Štúrovský obdobím sa rozumejú tridsiate a štyridsiate roky 19. storočia. Začína, keď sa zámerne začali písať básne stredoslovenčinou (Samo Chalupka, Karol Kuzmány), končí po vyjdení Hattalovej Krátkej mluvnice slovenskej. Toto obdobie nadväzuje priamo na bernolákovské obdobie a je istým zavŕšením národnouvedomovacieho procesu. Je to kľúčové obdobieslovenských dejín. Ľudovít Štúr sa na začiatku svojho verejného účinkovania dôsledne pridržiaval češtiny. Otázka spisovného jazyka bola čím ďalej tým viac pálčivým problémom. Diskusie o spisovnom jazyku v kruhu štúrovskej mládeže neprestávali, uskutočňovali sa dôverne a z času na čas vybuchovali verejne. Dnes sa všeobecne uznáva, že v úzkom dôvernom kruhu sa rozhodlo o zavedení strednej slovenčiny za spisovný jazyk 14. februára 1843. Ďalším dôležitým dátumom je porada vedúcich štúrovskej školy s básnikom Jánom Hollým na Dobrej Vode v júni 1843. Ján Hollý vtedy pevne súhlasil s podobou spisovného jazyka. Verejne bola stredná slovenčina vyhlásená za slovenský spisovný jazyk na zasadnutí Tatrína 26.-18. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši. Pre Ľudovíta Štúra spisovná slovenčina nebola samoúčelným literárnym jazykom. Bol to prostriedok na zorganizovanie príslušníkov slovenského etnika ako moderného národa, na dosiahnutie mravného a hmotného napredovania Slovákov (nie je za revolučné zmeny, ale za plynulý vývin) - snaží sa vybojovať slovenskému národu nové spoločenské postavenie. Štúr zistil, že stredoslovenské nárečia sú najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí, prejavujú najväčšiu životaschopnosť a šíria sa aj medzi príslušníkmi iných nárečí. Ľ. Štúr a jeho druhovia správne usúdili, že pre rozvitie národného, hospodárskeho, kultúrneho a politického pohybu u Slovákov nepostačuje už čeština, že je potrebné použiť spisovnú slovenčinu.

3. Rozdiely medzi češtinou a slovenčinou

3.1. Hláskoslovie a výslovnosť:

1. Čeština má tieto osobité hlásky a písmená: ř, ou, ě, ů
2. V češtine nie sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz, dž
3. Skupina aj je v češtine ej (vejce)
4. Striedanie spoluhlások je v češtine častejšie v tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov. k – c (ruka – ruce), h – z (mnoho – mnozí), ch – š (ropucha – ropušin), dtn – ď, ť, ň: mladí, zlatí, pěkní
5. V češtine neplatí rytmické krátenie, často nasledujú dve aj tri dlhé slabiky za sebou. (zpívání)
6. Spodobovanie spoluhlások nieje v češtine také dôsledné ako v slovenčine (píše a vyslovuje sa: seznámit, se strany, složití... Niekedy sa pripúšťa aj dvojaká výslovnosť (nashledanou –
naschledanou i nazhledanou)

3.2. Tvaroslovie a skladba:

1. V češtine sa bežne používa vokatív - piaty pád. (soudružko, Evo...)
2. Častejšie sú dvojtvary (mužovi aj muži, bratrovi aj bratru) najmä v spojeniach gramaticky rovnakých slov (panu učiteli, občanu Novákovi)
3. V akuzatíve a inštrumentáli množného čísla mužských substantív sú tvary: hrdiny, hochy, hrady. Toto platí aj v inštrumentáli dvoch vzorov stredného rodu: s moři, se srdci.
4. Prídavné mená majú aj menný tvar v prísudku. (jsem zdráv, je nemocen)
5. Slovesá majú veľa dvojtvarov. (lít – leje/lije) Tvary s tematickou morfémou -i- sa hodnotia ako vyšší štýl. V 1. os. sg. sú prípony -m, -u, -i. (vidím, vedu, kryji) V 3. os. pl. –ou, -í (zní, vedou...)
6. Čeština má niektoré odlišné väzby tam, kde slovenčina používa priamu väzbu s akuzatívom. (dosiahnuť niečo - dosáhnout něčejho)
7. Čeština viac používa príčastie trpné nedokonavých slovies. (Tato kniha je čtena.)
8. V súvetiach má čeština niektoré odlišné spájacie výrazy. (jenž, neboť, aniž, zda ať – nebo, jelikož, jestli, nýbrž...)
9. Osobitným útvarom češtiny ako spisovného jazyka je tzv. obecná čeština, ktorá sa čiastočne odlišuje od spisovnej češtiny vo výslovnosti, v niektorých tvaroch i v slovníku (být – bejt, mléko – mlíko...)

3.3. Slovná zásoba (lexika)

1. Niektoré české slová sú veľmi odlišné od slovenčiny (vesnice, polštář, čáp...)
2. Niektoré české slová však poznáme zo slovenských nárečí, resp. zo staršej literatúry, niekedy majú v slovenskom nárečí iný význam. (žízeň, polibek, sklep, kmín...)
3. Niektoré cudzie slová v češtine majú iný rod alebo iný prepis – pravopis. (téza – teze).
4. Udomácnené české výrazy v nespisovnej slovenčine

Čipka, nie krajka- Slovo čipka je správne slovenské slovo a v slovenčine má dávnu tradíciu. Naproti tomu „krajka“ nie je rozšírené ani v slovenských nárečiach a nie je doložené ani v starých slovenských jazykových pamiatkach. Ako výpožička z češtiny nájde sa kde-tu v staršej literatúre, a preto sa zaznamenáva i v Slovníku slovenského jazyka, ale hodnotí sa ako knižné zastarané slovo. Slovo čipka, ako slovo slovanského pôvodu a ako slovo s dlhou tradíciou, netreba nahrádzať slovom krajka. Takisto má byť čipkárka, nie krajkárka, čipkárske družstvo, nie krajkárske družstvo.

Členky, nie kotníky- Ako vieme, členky sú kĺby na nohách nad chodidlom. V slovenských nárečiach sa volajú aj čelenky, články, kôstky, gľočky, hrčky, ale hlavne sa používa české slovo kotníky. V spisovnom jazyku sa ustálilo iba slovo členok.
Ďatelinovina, ďatelinotráva, nie ďatelovina, ďatelotráva- Prípona –ový aj prípona –ovina sa pridávajú k celému základu. Náležitá podoba prídavného mena od slova ďatelina je teda ďatelinový a ďalšia podoba je ďatelinovina. Podoba ďatelovina mohla vzniknúť napodobením českého slova jetelovina.

Dám na to krk (hlavu), nie vsadím krk- Keď chceme živo a expresívne zdôrazniť, že sme o niečom pevne presvedčení, môžeme to vyjadriť ustáleným obrazným spojením dám na to krk, hlavu alebo stavím sa o hlavu, o krk, a nie výrazom vsadím krk, ktorý je mechanicky a nepotrebne prebratý z češtiny.

Horúca chvíľa, nie perná chvíľa- Prídavné meno perný s významom „štipľavý, ťažký, horúci“ je nepotrebná výpožička z češtiny, ktorá sa vyskytuje v nepozorných prekladoch a novinárskych prekladoch.

Hulvát- Slovo pociťujeme ako citátové, situačne požičané z češtiny. V spisovnej slovenčine ja niekoľko výrazov, ktorými môžeme nahradiť tento český ekvivalent. Napríklad bezočivec, grobiant, podľa situácie aj krikľún, surovec, galgan, chrapúň.

Jogista, nie jogín, jog- Na pomenovanie priaznivca jogy by sa malo používať slovo jogista. Z angličtiny prevzatá podoba jog sa len málo odlišuje od slova joga, čo je nevýhodné v hovorovom prejave. V podobe jogín, ktorá k nám pravdepodobne prešla z češtiny, nie je na mieste koncovka –ín, ktorou sa v slovenčine tvoria predovšetkým názvy miest.

Lízanka, nie lízatko- Obľúbený cukrík na tenkej palička sa správne nazýva lízanka, nie lízatko. Je to lízaný cukrík, preto vnútorná zákonitosť jazyka žiada tvoriť slovo od trpného príčastia ako v prípadoch sušienka, písanka.

Maznať, nie hýčkať- Medzi slovami hýčkať a maznať, rozmaznávať niet významového ani štylistického rozdielu. Preto spisovná slovenčina neprijíma slovo hýčkať a jeho odvodeniny. Pociťuje sa ako nefunkčné prebratie z českého jazyka.

Na tom čosi je/bude- Českú frázu má to něco do sebe, ktorá sa v mechanickom prepise zjaví v tlači, nahrádzame slovenským spojením na tom čosi, voľačo, dačo je/bude.

Odovzdať skúsenosti, nie predať- Slovo predať sa používa v nesprávnom význame v spojeniach predávať skúsenosti iným, predávať úrad nástupcovi, predávať list. Opäť ide o mechanické prevzatie z českého předati. V uvedených spojeniach treba používať sloveso odovzdať.

Pristane ti to- U krajčíra, v obchode s oblečením, ale aj v škole neraz počuť vety: „To vám veľmi sluší. Nehnevaj sa, nesluší ti to.“ Zabúdame tu na sloveso pristať napr. „Nedudri sa, veď ti to ani nepristane.“

Tárať dve na tri, nie piate cez deviate- v okruhu obrazných slovných spojení, vo frazeológii sú aj v príbuzných jazykoch rozdiely, ktoré treba rešpektovať, lebo sa ustálili dlhým vývojom jazyka. Keď chceme živo a šťavnato vyjadriť, že niekto rozpráva nezmysly, hlúposti, zbytočnosti, máme možnosť využiť frazeologické spojenia tára do sveta alebo trepe dve na tri. Spojenie (rozpráva, tára) piate cez deviate, ktoré ešte niekedy počujeme alebo čítame v slovenskom texte, sa zasa ustálilo v českom jazyku a netreba ho prenášať do slovenčiny.

5. Vplyv češtiny v pozitívnom zmysle- obohacovanie slovnej zásoby

Najviac, najmä moderných slov slovenčina prevzala z najbližšieho slovanského jazyka, z češtiny, s ktorou existovala vyše 70 rokov v spoločnom štáte, i keď slová českého pôvodu prichádzali na Slovensko už v 14.storočí (slovenskí študenti v českých školách) a v časoch, keď čeština sa šírila ako náboženský jazyk slovenských evanjelikov. Vnikanie českých slov, často iba pravopisne alebo foneticky modifikovaných slov do slovenčiny bolo neporovnateľné vyššie než naopak. V Československu sa v prostriedkoch masovej komunikácie uplatňovala dvojjazyčná komunikácia, čo malo tiež svoj vplyv. V stredoveku prešli do slovenčiny slová bájka, látka, poriadok, živočích. V období keď ešte nebola ustálená podoba spisovného slovenského jazyka, prenikali niektoré slová tak, že udomácnili a asimilovali. Natoľko splynuli s našou slovnou zásobou, že sa k nej zaraďujú už ako súčasť homogénneho celku. Po roku 1918 v spoločnom štáte Čechov a Slovákov začínajú prenikať do slovenčiny české najmä odborné slová ako dojem, menovite, nápadne, účel, múčnik, zámer, nálada, rozbor, nemoc, úvaha, ústava, výrok, zdeliť, doskok, podradený, poobede, postupný, ovšem, rozhlas, spotreba alebo slová s príponou –teľný: neuskutočniteľný, neuveriteľný, znesiteľný. Do syntaxe prenikali konštrukcie s predložkou u, napríklad u vojska, u stolu, u telefónu, alebo nenáležité väzby s genitívom ako vážiť si niečoho, dobyť niečoho, dosiahnuť niečoho, alebo s akuzatívom typu hrať na husle a iné. V súčasnosti sa paralelne tvoria nové slová takými postupmi, ktoré sú v systémoch obidvoch jazykoch. Príklady: žiarivka, obrazovka, autonehoda, lesostep, predstih. Niektoré slová sa v slovenčine ujali po malej úprave: smlouva- zmluva, válenda- váľanda, nutně- nutne, ujímat se- ujímať sa, přát- priať, vázanka- viazanka, jízda- jazda, provoz- prevádzka, žehlit- žehliť, prospěch- prospech, prostě- proste, lhát- luhať, cívka- cievka.
6. Výsledky môjho prieskumu

Rozhodla som sa zostaviť test, v ktorom by som sa presvedčila, že ľudia si naozaj neuvedomujú „cudzie“ české slovo v komunikácii. Vybrala som 26 príkladov najzdomácnenejších českých slov v našom jazyku. Pravda, vyberala som aj podľa seba. Sama som sa nad niektorými slovami čudovala a až nechcela veriť, že toto naozaj nie je spisovné slovo. Ku každému českému slovu som priradila ďalšie tri spisovné slovenské synonymá. Aby to nebolo až také jednoduché a čo najmenej som sa vyhla „tipovaniu“, v niektorých príkladoch som nechala všetky možnosti správne čiže spisovné slovenské. Úlohou mojich náhodne vybraných Slovákov bolo označiť to jedno nespisovné slovo, alebo v prípade ak sú podľa nich všetky uvedené možnosti spisovné, neoznačiť žiadnu možnosť.

Môjho prieskumu sa zúčastnilo dokopy 29 ľudí od 16 do 65 rokov. Ak by som testy mala oznámkovať ako v škole, priemerná známka by bola 3,6. Najlepšia písomka by bola ohodnotená známkou 2. Aj túto jedinú dvojku od trojky delil iba jediný bod. Ďalej by som udelila 12 trojok, rovnaký počet štvoriek a štyri päťky. Katastrofa. Najväčší problém robili slová ako dopisovať si, fenka, kecať, kojiť, nápoveda, neodčiniteľný, potiaže, vyvenčiť, zahájiť a záludný. Aj keď som niekde zámerne vyberala také synonymá, ktoré sú veľmi zriedkavé, aby ich zmiatli. Väčšinou som však nemala inú možnosť, pretože synonymický slovník mi známejšiu alternatívu neponúkal. Išlo však o to, že ak dotyčný vie, že dané slovo nie je slovenské, bolo jedno aké sú iné možnosti.

Najmenší problém robili slová ako doprovod, obor, rýma, dať si šlofíka, bedna, čumák, drtiť, parno, spolknúť či sňatok. Robili síce najmenší problém, ale nie však žiadny problém. Našli sa aj takí, čo objavili český pôvod v úplne nevinnom slovíčku. Za najzaujímavejšie nespisovné české slová pokladám korešpondovať si, družina, tárať, odvetvie, sféra, zahlienenie, chyba, rozpustený, roztĺkať, drobný, nebadateľný, ochorenie, pliaga, beznádejný, vydaj (ženba), tučný, kyprý, vyvetrať, začať, úkladný či podlý. Iba jeden človek vedel (tipol?), že v desiatej úlohe sú všetky možnosti správne. V sedemnástej to už vedeli štyria. Tam ich najviac zmiatlo slovo nemoc, ktoré tak často počuť z českých filmov. Podrobnú analýzu odpovedí si môžete pozrieť v prílohe práce. Môj prieskum ma v ničom neprekvapil. Keby ho niekto dal robiť mne, sama pochybujem, či by to dopadlo lepšie. Samozrejme, teraz už poznám správne odpovede a budem sa snažiť, čo najviac vyvarovať chýb v používaní českých slov v spisovnej slovenčine.

7. Z Á V E R

Vplyv češtiny na spisovný slovenský jazyk je zrejmý a skôr by som sa veľmi čudovala, keby nebol. Slováci prežili s Čechmi sedemdesiat rokov v spoločnom štáte, kde sa hovorilo oboma jazykmi. Ovplyvňovanie bolo obojstranné, aj keď čeština mala predsa len väčší vplyv na slovenčinu. Preberali sa slová a slovná zásoba sa tým obohatila. Obohatila sa však aj tak povediac v negatívnom zmysle. Slovenčina sa nedokázala ubrániť prieniku slov, ktoré sú spisovné a mali by sa používať jedine v češtine. Stali sa pevnou súčasťou hovorovej slovenčiny a odvyknúť si od ich používania je veľmi ťažké. No najhoršie je, že si ich nespisovnosť ani neuvedomujeme. České slová prenikli do bežnej komunikácie, z niektorých slov sa vytvorili slangové slová. V Čechách prebiehal prieskum medzi žiakmi o tom, do akej miery po rozdelení Československa rozumejú slovenčine. Test dopadol asi tak, že česká vláda dokonca uvažovala o zavedení vyučovania slovenčiny na českých školách. S úrovňou pochopenia slovenčiny to ide stále nižšie. Príčina sa vidí predovšetkým v tom, že v českých televíznych staniciach je zakázané používať iný jazyk ako češtinu. Preto sú aj všetky filmy a dokonca aj pôvodné slovenské rozprávky dabované do češtiny. Českí diváci nemajú možnosť „chytiť“ signál nejakej slovenskej stanice. Takto sa postupne kontakt so slovenčinou, ktorá bola kedysi tak blízka, vytráca.

Na Slovensku je situácia iná a keby sa podobný prieskum uskutočnil tu, výsledok by bol úplne iný. Slovenský divák si môže naladiť hneď niekoľko českých staníc a aj na slovenských staniciach sa vysielajú filmy s českým dabingom. Aj to má vplyv na prienik slov do bežného slovenského jazyka. Už malé deti vedie bez problémov sa aspoň pokúsiť rozprávať po česky. Aj trinásť rokov po osamostatnení sa je český jazyk našou každodennou súčasťou. Je ťažké povedať, ako dlho bude trvať, kým sa aj jazykovo úplne osamostatníme. Záleží na každom jedincovi či má v záujme, aby jeho jazykový prejav bol správny a spisovný. Najťažšie je, že sa dá ťažko zbaviť chýb, o ktorých ani nevieme. Podľa môjho názoru by bolo na mieste, aby sa o všetkých chybách otvorene informovalo v tlači, v televízii či na to zameraných publikáciách. Ja začínam najprv od seba, keďže som sa pri písaní tejto práce poučila a dozvedela množstvo nových informácii.

A N K E T A

Z uvedených synonym zakrúžkujte jednu, ktorá je podľa vás nespisovná a českého pôvodu. V niektorých prípadoch môžu byť správne, spisovné všetky odpovede. Vtedy nezaznačíte žiadnu možnosť.

1.
a) dopisovať si b) písať si c) korešpondovať si d) vypisovať si

2.
a) sprievod b) garde c) družina d) doprovod
3.
a) suka b) fenka c) sučka d) psica

4.
a) drístať b) kvákať c) kecať d) tárať

5.
a) pridájať b) plekať c) kojiť d) dojčiť

6.
a) odbor b) obor c) odvetvie d) sféra

7.
a) rýma b) nádcha c) prechladnutie d) zahlienenie

8.
a) pospať si b) zdriemnuť si c) pochrápať si d) dať si šlofíka

9.
a) chyba b) kaz c) vada d) nedostatok

10.
a) pačesy b) štica c) kečka d) hriva

11.
a) samopašný b) rozmaznaný c) zhýčkaný d) rozpustený

12.
a) bedna b) debna c) kisňa d) láda

13.
a) čumák b) ňufák c) ňucháč d) nos

14.
a) drtiť b) roztĺkať c) drviť d) mliaždiť

15.
a) drobný b) nebadateľný c) mrňavý d) krpatý

16.
a) nápoveď b) šepkár c) náznak d) nápoveda

17.
a) choroba b) ochorenie c) nemoc d) pliaga

18.
a) nenapraviteľný b) neodčiniteľný c) nepolepšiteľný d) beznádejný

19.
a) sparno b) spara c) dusno d) parno

20.
a) spolknúť b) prehltnúť c) preglgnúť d) prežrieť

21.
a) ťažkosti b) trampoty c) potiaže d) súženie

22.
a) sobáš b) svadba c) vydaj, ženba d) sňatok

23.
a) tučný b) tlustý c) bucľatý d) kyprý

24.
a) vyvenčiť (psa) b) vyvetrať c) vyviesť d) prevetrať
25.
a) otvoriť b) začať c) zahájiť d) započať

26.
a) zákerný b) úkladný c) podlý d) záludný

Ďakujem pekne za pomoc pri tvorení mojej práce!

A B C D 0
1.5!02166
2.05613!5
3.13!0241
4.7127!12
5.8163!02
6.321!122
7.26!0030
8.00721!1
9.1218!08
10.2101601!
11.5013!101
12.18!1631
13.18!01001
14.19!2143
15.1116!56
16.14305!7
17.0113!114
18.06!2120
19.29015!3
20.20!0180
21.0196!13
22.00128!0
23.115!283
24.6!38210
25.028!163
26.0786!8

Odpovede s výkričníkom sú správne.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk