V krajine mudrcov a mysliteľov. Starovekú Indiu nevolali takto bez dôvodu. V dávnych časoch, keď sa v susedných krajinách ešte iba rodila civilizácia, tu, na obrovskom polostrove, ktorý sa ako jazyk vysúva do belasozeleného Indického oceánu, bolo už veľa učených ľudí. Územie Indie bolo rozdrobené na malé kniežatstvá, ktoré medzi sebou neprestajne bojovali. Každý maharadža mal na svojom dvore vlastných mudrcov a mysliteľov. A všetci si ich veľmi vážili. Bol medzi nimi matematici i astronómovia, lekári i filozofi – mudrci, ktorí premýšľali o záhadných javoch. Indovia ich nazývali veľkí mudrci. O tvare našej Zeme nemali jednotný názor. Napriek tomu Feninčania boli svojrázny národ. Aj žili v neobyčajnej krajine. Presnejšie povedané, nijaká Fenicia nejestvovala... Starovekí Gréci tak jednoducho pomenovali úzky pás pobrežia na východe, ktorý z jednej strany zvieralo Stredozemné more a z druhej vysoké pohorie. Dnes sa tam nachádza štát Libanon. Výbežky horských reťazí na mnohých miestach siahali až k strmému pobrežiu a rozdeľovali ho na maličké územia. Tieto územia zavlažovali bystré rieky a umožňovali pestovať bohatú úrodu. No pôdy bolo málo. Odpradávna sa na nej tesne jedna vedľa druhej rozprestierali maličké osady. Obývané územia sa postupne spájali do miest a každé mesto sa stávalo samostatným štátom.

Fenické mestá využívali svoju výhodnú zemepisnú polohu. Vypravovali početné obchodné karavány do Mezopotámie a do údolia Nílu, vysielali lode do všetkých krajín omývaných belasými vlnami Stredozemného mora. Na pobreží sa jedno storočie za druhým zjavovalo čoraz viac fenických kolónií – obchodných faktórií a prístavných osád. Niektoré z nich sa rozrastali a stávali sa samostatnými štátmi, mocnými a vplyvnými ako napríklad Kartágo. Vo fenických mestách ťažili krásnu purpurovú farbu, ktorou farbili vlnu. Z vlny tkali odev pre najbohatších a najurodzenejších ľudí. Tu aj tavili, liali a tepali kov, vyrábali sklené nádoby a okrasy... A aké lode Feničania stavali! Nikto v staroveku nestaval lepšie. Lodiari robili z mohutných cédrov široké trupy, na nich stavali nástavby a prikrývali ich hrubými doskami, aby strašné morské vlny nezalievali veslárov. Na pomoc veslám stavali vysoké stožiare s plachtami. Ich lode mávali tridsaťčlennú posádku. Odvážni námorníci sa nebáli ani bohov, ani démonov, neľakali sa búrok ani orkánov.

A fenickí kormidelníci poznali celé Stredozemné more. Feničania sa púšťali aj ďalej... V siedmom storočí pred naším letopočtom egyptský faraón Nechó II. Prikázal pripraviť expedíciu fenických lodí, ktoré sa vydali popri pobreží Afriky. Námorníci sa museli plaviť dovtedy, kým ich neprekonateľné prekážky neprinútia vrátiť sa späť. Táto plavba trvala celé tri roky. Moreplavci oboplávali celý svetadiel a vrátili sa domov z druhej strany. Dodnes sa zachovali spisy kartáginských námorných veliteľov Hannona a Hamilkara o ich plavbách po Atlantickom oceáne. Hannonove lode sa plavili na juh popri západnom pobreží Afriky, a Hamilkar, ktorý sa väčšmi preslávil ako vojvodca než ako moreplavec, sa na svojich vojenských ťaženiach dostal ďaleko na sever, až k Britským ostrovom.

Alexander Macedónsky prešiel so svojimi vojakmi pol sveta. A v Egypte, na jednom z ramien Nílu, na živej križovatke obchodných ciest prikázal založiť mesto. Pomenovali ho Alexandria. Prešli roky. Ľuďom sa to mesto páčilo, a tak nebola núdza o takých, ktorí sa tu chceli usadiť. Mesto rástlo a rástlo. Návštevníci prekvapene hľadeli na jeho široké ulice a poschodové domy z nepálenej tehly. No za naozajstné zázraky Alexandrie všetci považovali Muzeón a Knižnicu. Muzeónom alebo obydlím múz-bohýň, ochrankýň vedy, poézie a umenia nazývali vlastne prvú univerzitu či akadémiu vied na svete. V Muzeóne žili a pracovali učenci, básnici a filozofi z celej Oikumeny. Prednášali záujemcom, robili pokusy, uskutočňovali expedície a písali knihy – dlhé zvitky, ktoré skrúcali do rúrok a uschovávali v puzdrách z hrubej kože. Tieto puzdrá uschovávali do archívu, ktorý sa volal Knižnica. Časom sa v nej nazhromaždilo niekoľko stotisíc rukopisných kníh. V treťom storočí pred naším letopočtom žil v Muzeóne geograf a astronóm Eratostenes.

Bol jedným z prvých riaditeľov alexandrijskej Knižnice. A preslávil sa tým, že okrem opisov všetkých krajín, ktoré boli v tom čase známe, určil rozmery zemského povrchu. Stalo sa to takto. Od kupcov, ktorí prichádzali zo Syeny, sa dopočul, že v deň letného slnovratu – najdlhšieho dňa roku – na poludnie slnečné lúče presvietia vodu v najhlbšej studni v meste až na dno. To znamenalo, že lúče dopadajú na zem úplne kolmo. Eratostenes vedel, že Syena leží päťtisíc stadionov (stadion – starogrécka dĺžková miera, 185,25 m) južne od Alexandrie. Túto vzdialenosť zmerali vojvodcovia karaván. No v Alexandrii toho dňa lúče nedopadali kolmo, ale šikmo. A uhol ich sklonu tvoril jednu päťdesiatinu uhlov tvoriacich kružnicu. Učenec si uvedomil, že vzdialenosť medzi mestami sa rovná jednej päťdesiatine dĺžky obvodu zemského povrchu. Vynásobil päťtisíc stadionov päťdesiatimi a dostal dvestopäťdesiat tisíc stadionov, čiže približne štyridsaťtri tisíc kilometrov. Ak si uvedomíme, že dĺžka obvodu vedúceho cez severný a južný pól Zeme, ktorý vyrátali dnešní vedci, je presne

39 940 kilometrov, Eratostenov omyl bol zanedbateľný. Z Eratostenových prác sa do dnešných čias zachovali iba niektoré. O jeho dielach sa viac dozvedáme z prác iných, neskoršie žijúcich autorov. Hovorí sa v nich, že Eratostenes napísal zaujímavú knihu, ktorú nazval Geografica. Po starogrécky to znamená opis Zeme. Eratostenes tak ako všetci starogrécki filozofi venoval najväčšiu pozornosť Oikumene pri Stredozemnom mori, ktorú považoval za veľký ostrov obklopený oceánom a rozprestierajúci sa v miernom klimatickom pásme severnej pologule zemského povrchu. Tropické pásmo bolo podľa všeobecnej mienky neobývané, pretože tam vládli strašné horúčavy. Čo sa týkalo mierneho pásma na južnej pologuli, antickí učenci pripúšťali, že by tam mohli byť neznáme krajiny, v ktorých žijú protinožci. Obrysy pevniny-ostrova si Gréci predstavovali podobne ako chlamýdu. Tak sa volal vrchný mužský odev, ktorý sa šil z pravouhlých kusov látky rôznych farieb. Navyše filozofi delili pevninu na tri časti: na Európu, Áziu a Líbyu. A až po mnohých rokoch, už nie Gréci, ale Rimania premenovali Líbyu na Afriku podľa mocného kmeňa Afrigejcov, ktorí žili v tejto krajine. Ako sa orientovali moreplavci na svojich plavbách medzi jednotlivými časťami Oikumeny? Podľa všetkého ľudia vtedy merali vzdialenosti medzi jednotlivými miestami na stadiony a dni cesty a takto si ich navzájom odovzdávali. Aby uľahčili správne určenie smeru a presnej cesty, grécki geografi vyznačili na miestach, ktoré cestovatelia poznali, pomocné línie.

Jedna z nich – diafragma – sa začínala pri Heraklových stĺpoch (Gibraltársky prieliv), potom viedla Stredozemným morom cez Messinský prieliv a južný výbežok Peloponézu k ostrovu Rodos a ďalej sa tiahla popri južnom úpätí pohoria Taurus v Malej Ázii. Diafragma sa tiahla rovnobežne s rovníkom a rozdeľovala Oikumenu na dve časti. Diafragmu pretínala iná línia, ktorá sa začínala v údolí Nílu v štáte Meroe (dnešná Núbia). Od hlavného mesta viedla táto línia na sever po Níle do Alexandrie, potom cez ostrov Rodos do Byzancie k ústiu Borystenu čiže Dnepra. Tieto línie veľmi uľahčovali zostavovanie máp. Potom k týmto dvom líniám začali pribúdať ďalšie, rovnobežné s nimi, ktoré viedli cez iné dôležité miesta starovekého sveta. A približne v druhom storočí nášho letopočtu vynikajúci matematik, astronóm, geograf a meteorológ Klaudios Ptolemaios pokryl už celú mapu rovnobežkami a poludníkmi. Rovnobežky šli rovnobežne s rovníkom a poludníky začínali na severnom póle a pretínali rovnobežky. Ptolemaios nesúhlasil s názorom, že pevnina je ostrov. Neveril údajom fenických moreplavcov a domnieval sa, že nikto nemôže povedať nič presné o tom, či sa pevnina končí na juhu alebo na severe. Keď Ptolemaios zostavoval svoju mapu Zeme, jednoducho zakreslil pevninu až po okraj a napísal, že tam sú ,,neznáme kraje".

Ptolemaios nechcel ani počuť o oceáne, ktorý sa rozprestiera na sever a na juh od Ázie, ani o oceáne južne od Etiópie. Vedci podľa jeho opisu rekonštruovali mapu sveta, na ktorej je Indický oceán vlastne morom, ohraničeným zo všetkých strán pevninou, a juhovýchodnú Áziu spája neznáma pevnina rovno s východnou Afrikou. Kto má pravdu? Ak Eratostenes, tak sa môžu moreplavci na svojich lodiach preplaviť do hociktorej, aj tej najvzdialenejšej krajiny na zemskom povrchu. Ak má však pravdu Ptolemaios, lode sú odsúdené plaviť sa po uzatvorených moriach a ďaleké cesty treba uskutočňovať po súši. Klaudia Ptolemaia považujeme za posledného výrazného predstaviteľa antickej vedy. Žil v dobe, keď starogrécka kultúra zanikala. V tých časoch vznikali nové náboženstvá a vytláčali pohanské povery. A v Európe i v Ázii sa opäť rozšíril názor, že Zem je plochá. Pravdaže, na ceste poznania skutočného tvaru našej planéty to bol krok späť.

Kniha o Kristovi, opisujúca celý svet okolo... – napísal v šiestom storočí grécky kupec Kosmos, zvaný tiež Indikoplov. Bolo to veľmi vážené prímenie, pretože hovorilo o tom, že jeho nositeľ bol v ďalekej Indii. Kosmos naozaj veľa cestoval za obchodom. Neskôr vstúpil do mníšskeho rádu a v kláštore napísal knihu o Zemi. Za základ svojho opisu si tento mních, kupec a cestovateľ vzal bibliu, posvätnú knihu kresťanov. Tvrdil, tak ako sa píše v biblii, že Zem má tvar plochého pravouholníka. Tento pravouholník zo všetkých strán omývajú vlny oceána, ktorý je uzatvorený vo vysokých múroch. O múry sa opiera pevná, priezračná kupolovitá nebeská klenba, po ktorej anjeli posúvajú hviezdy. Za pevnou nebeskou klenbou sa podľa Kosmosovej mienky nachádzali nebeské vody, ktoré z času na čas k nám pretekali v podobe dažďa. Na sever vážený kupec umiestnil vysoký vrch. Zaň sa skrývalo slnko pri svojom okružnom pohybe po oblohe. A vtedy na celej Zemi zrazu nastúpila noc. V knihe je veľa obrázkov. Niektoré z nich ruskí prepisovači odkreslili z gréckeho originálu, niektoré si vymysleli a nakreslili ich sami. Kosmos vo svojom rozprávaní o krajinách, ktoré navštívil, nepíše iba o tom, čo videl na vlastné oči, ale aj o tom, čo počul.

A preto sú na obrázkoch i rozprávkové ,,sviňoslony“, ,,nozdrorožce“ a ,,jednorožce“... Ťažko povedať, kedy sa táto kniha prvý raz dostala do Ruska. Nevieme ani to, kto ju preložil. Stalo sa to veľmi dávno. Ľudia na celom svete radi čítali alebo počúvali rozprávanie o ďalekých cestách. A tak sa písma znalým ľuďom v Rusku páčila i kniha alexandrijského kupca Kosmosa. Možno sa spýtate: A prečo sa im tak páčila, keď je v nej tak veľa výmyslov? Po prvé, to ľudia vtedy nevedeli, všetkému verili. Po druhé, toto rozprávanie prebúdzalo v ľuďoch túžbu navštíviť ďaleké krajiny... V starom Rusku bolo viacero kníh, ktoré opisovali zámorské krajiny a hovorili o tom, ako vyzerá Zem. Jedna taká knižka sa volala Kniha hlboká – to pre hĺbku múdrosti, ktorú obsahovala. V tejto knihe rozprávkový mudrc David Jevsejevič rozpráva o tom, že Zem drží na svojom chrbte veľryba. A ,,len čo sa veľryba obráti, matka Zem sa rozkolíše“. V stredoveku boli najodvážnejšími cestovateľmi Arabi. V siedmom storočí obsadili obrovské územie a potom sa začali zaoberať obchodom a prevážaním tovarov.

Arabskí kupci navštívili východnú Európu, kraje, kde žili Slovania, i krajiny Strednej Ázie. Oni prví priniesli správy o neznámych afrických krajoch, nachádzajúcich sa na juh od rovníka, a zoznámili Európanov s tropickými krajinami afrického východu vrátane ostrova Madagaskar. V deviatom storočí učený Peržan Ibn Chordabech zostavil prehľad geografických poznatkov, ktorý sa zachoval dodnes. Bola to Kniha ciest a cisárstiev. On sám cestoval málo. No pretože žil na dvore bagdadského kalifa, mohol využiť početné informácie arabských kupcov, hodnostárov a cestovateľov. Trochu neskôr po Ibn Chordabechovi sa objavila kniha cestovateľa Ibn Rustu. Písal o tom, čo sám videl, a svoje dielo nazval Kniha drahocenných kameňov. Dodnes sa zachovala iba posledná – siedma časť rukopisu, ktorá obsahuje veľa informácií o národoch východnej Európy. Medziiným Ibn Rusta rozpráva aj o Slovanoch a Kyjevskej Rusi, o ktorých obyvatelia západnej Európy, prednej a juhovýchodnej Ázie vedeli iba málo. V desiatom storočí informácie o národoch východnej Európy doplnil Ibn Fadlan, ktorý napísal knihu Cestovanie na Volgu. Bagdadský rodák Masudi navštívil všetky krajiny Blízkeho a Stredného východu, Strednej Ázie, Kaukaz i východnú Európu. S karavánami prešiel celý juh východnej Afriky, dobre poznal Čínu i Jávu. Jedna z jeho kníh sa volá Zlaté lúky a diamantové náleziská a druhá Správy a pozorovania.

Ľudia už odpradávna vedeli kresliť plány najbližšieho okolia. A vedeli tiež vysvetliť, kde sa lepšie loví alebo kde sú chutnejšie ryby. Potom začali pradávni geografi na svojich nákresoch zaznačovať susedné osady. A pospájali ich so svojou osadou čiarami - cestami. Keď sa do cudzích krajov vypravili prvé karavány, nastal čas zostavovať nákresy a opisy dlhých karavánových ciest. Starogrécky filozof Alexander Milétsky, ktorý žil v šiestom storočí pred naším letopočtom, zozbieral veľa opisov ciest a pokúsil sa zobraziť celú Zem. Tak vznikla prvá mapa. Tvorba nových máp je veľmi zujímavá práca. Na veľkom ostrove Sicília, ktorý leží v teplom Stredozemnom mori, žil kedysi v meste Palermo arabský zemepisec. Volal sa Abu Abdalla Mohammed Ibn Idrisi. Bol synom bohatého kniežaťa, dlho študoval, veľa cestoval a považovali ho za veľmi múdreho. V Palerme vtedy vládol sicílsky kráľ Roger Druhý. Pochádzal z Normandie, ležiacej na horúcu Sicíliu. A tu zostal. Kráľ Roger veľmi dobre poznal krajiny na severe, bol na to hrdý a mal rád zemepis. Kráľ sa dopočul o vzdelanom zemepiscovi. Ľudia hovorili, že nikto nepozná južné krajiny dôkladnejšie ako on. Roger dal Ibn Idrisiho pozvať do paláca a navrhol mu, aby spolu zostavili najväčšiu, najpodrobnejšiu a najpresnejšiu mapu celého obývaného sveta. Veď kráľ dobre poznal severné krajiny a arabský zemepisec južné...

Nápady a vedomosti sú obdivuhodné. Sú ako čarovný peniaz z rozprávky, ktorý sa nikdy neminie. Ibn Idrisi súhlasil, že bude s kráľom spolupracovať. Veď ak dajú hlavy dokopy, vytvoria podrobnejšiu mapu, ako keby ju robil každý sám. ,,Aký materiál je hoden toho, aby zvečnil takú veľkú prácu?“ spýtal sa kráľ zemepisca. Zdalo sa mu, že obyčajný papier je málo vznešený a málo trvanlivý na ich mapu. Nevieme, čo odvetil arabský učenec. No kráľ prikázal vybrať zo svojej klenotnice všetko striebro, roztaviť ho a vykuť z neho takú veľkú platňu, aká sa len bude dať. A na nej nech navždy bude vyobrazená neobyčajná mapa. Pamätáte sa, že arabskí zemepisci považovali Zem za plochú, no okrúhlu ako štít bojovníka? Kráľovo slovo je zákon. Najprv sa pustili do práce taviči, potom kováči. Napokon štyria muži s námahou preniesli ťažkú striebornú platňu do zemepiscovej pracovne. A od tej chvíle Abu Abdalla Mohammed Ibn Idrisi celých pätnásť rokov kreslil a ryl, tepal a vydlabával do drahého kovu obrysy krajín a pevnín, ktoré poznal on a kráľ Roger. Kráľ sa mapy nedočkal – zomrel. No arabský zemepisec prácu dokončil. A podarilo sa mu to tak, ako si predsavzali. Na obrovskej platni vyobrazil moria a rieky, pohoria a púšte v rozličných krajinách a na dlhý zvitok spísal podrobné vysvetlivky. Kráľ so zemepiscom sa zmýlili iba v jednom. Vysvitlo, že striebro nie je až taký trvácny materiál. Kráľovi následníci potrebovali peniaze a... strieborná mapa zmizla. My by sme sa o nej ani neboli dozvedeli, keby sa u Ibn Idrisiho neboli zachovali kópie nakreslené na obyčajnom papieri.

Dlhé roky dobre slúžili ľuďom, ba zachovali sa až dodnes. A teraz povedzte: čo je trvácnejšie – striebro alebo obyčajný papier? Na mape arabského zemepisca sú zachytené všetky najnovšie informácie z polovice dvanásteho storočia. Pravda, vtedy ľudia ešte nepoznali dobre Zem a to, čo nevedeli, to si vymysleli. Preto na mape Ibn Idrisiho a Rogera Druhého možno vidieť to, čo nejestvuje a ani nikdy nejestvovalo. No tie chyby vidíme my, z dnešného pohľadu, ale pred ôsmimi storočiami sa proti tejto mape nikto neodvážil nič namietať. Mnísi nakreslili mapu i pre domasedov. Na tejto nezmyselnej mape sú zakreslené netvory, obludy, trpaslíci i obri , draky i beštie zo starých rozprávok a legiend. Vďaka nej sa všetci čo nemali radi ďaleké cesty, hocikedy mohli odvolať na strašné obludy, ktoré cestovateľov čakajú v neznámych krajoch, a mohli zostať doma. Z času na čas sa medzi stredovekými knihami objavili i preklady diel filozofov, ktorí vysvetľovali prírodné javy bez zásahu nadprirodzenej moci. Tak ako plynul čas, ľudia zhromažďovali čoraz viac informácií. A nepopierateľné fakty sa dostávali do protirečenia s rozprávkou Svätého písma o plochej Zemi. A potom sa stalo to, čo navždy odsunulo predstavu o Zemi plochej ako tanier do okruhu povestí a s konečnou platnosťou vrátilo našej planéte guľatý tvar. 20. septembra 1519 z ústia rieky Guadalquivir, vlievajúcej sa do Atlantického oceánu, vyplávalo päť španielskych lodí, ktoré zamierili popri Kanárskych ostrovoch na juhozápad k brehom Brazílie. Na veliteľskej lodi Trinidad povievala admirálska zástava veliteľa výpravy Fernãa Magalhãesa. Po troch rokoch, 6. septembra 1522, Victoria, jediná z piatich lodí, po oboplávaní zemegule vplávala pod velením bývalého kormidelníka Sebastiána del Cana späť do ústia Guadalquivir. Tak sa uskutočnila prvá plavba okolo sveta v histórii, ktorá dokázala, že Zem je guľatá.