Kým sa lode prvých cestovateľov plavili po vnútorných moriach alebo sa neodvážili vzdialiť od pobrežia, kapitáni sa nemuseli znepokojovať tým, aký tvar má Zem. No čím ďalej sa námorníci plavili od rodných brehov, tým viac chýb museli opravovať na starých mapách, ktoré nezohľadňovali tvar zemského povrchu. V pätnástom storočí nastalo obdobie veľkých zemepisných objavov. Plachetnice mierili z prístavov na šíre oceány. Boli to neuveriteľne odvážne podujatia. Hneď pochopíte prečo. Dnes každý školák na svete vie, že hocijaký bod na Zemi možno určiť pomocou súradníc – zemepisnej šírky a dĺžky. Šírka sa ráta na obe strany od rovníka od nuly do deväťdesiat stupňov. Šírka sa dá ľahko určiť v noci podľa polohy

Polárky a na poludnie podľa Slnka. Námorníci oddávna mali na tento účel špeciálne nástroje na meranie uhlov. Boli to: uhlomer, astroláb a kvadrant a umožňovali zmerať výšku nebeských telies rovno z paluby lode na otvorenom mori. So zemepisnou dĺžkou to bolo zložitejšie. Dĺžka – to je uhol medzi rovinou toho bodu poludníka, na ktorom sa nachádzame a rovinou ďalšieho poludníka, ktorý je zvolený za nultý. (Dnes za nultý považujeme poludník prechádzajúci greenwičskou hvezdárňou vo Veľkej Británii.)

Nultý poludník rozdeľuje zemský povrch na dve pologule – na východnú a západnú – a rovník na dve polovice, ktoré majú na každej pologuli po stoosemdesiat stupňov. Dĺžka od nula do stoosemdesiat stupňov na východ o nultého poludníka sa volá východná dĺžka a na západ západná dĺžka. Ale dlhé storočia určiť zemepisnú dĺžku na otvorenom mori nevedel nikto. A preto sa počas prvých ďalekých plavieb poloha lode kontrolovala iba podľa zemepisnej šírky. Kormidelníci a kapitáni v tých časoch vytyčovali cestu zaujímavým spôsobom. Dajme tomu, že sa bolo treba od portugalských brehov vydať po oceáne k nejakému ostrovu na juhozápade. Kapitán najprv zistil výšku poludňajšieho slnka na rovnobežke, na ktorej sa nachádzal cieľ cesty. Potom vyviedol loď na oceán a obrátil ju na juh. Presne podľa kompasu šla loď dovtedy, kým sa Slnko na poludnie nenachádzalo v potrebnej výške. A vtedy kapitán rozkázal obrátiť loď o deväťdesiat stupňov na západ a až k ostrovu sa plavil po rovnobežke, polohu lode si pritom kontroloval podľa výšky slnka. Ak hráte šachy, určite ste si všimli, že tento spôsob plavby pripomína pohyb koňa po šachovnici. Dáte mi za pravdu, že to nie je veľmi účelný spôsob pohybu lode po mori. Pretože takáto navigácia nebola spoľahlivá, vlády mnohých krajín vymenúvali špeciálne komisie a sľubovali vysoké odmeny za vyriešenie úlohy, ako určiť zemepisnú dĺžku na otvorenom mori. Ale vyriešiť sa to nepodarilo. Spôsoby, ktoré navrhovali učenci, boli buď veľmi zložité, alebo málo presné.

Úlohu vyriešili až po vynájdení chronometra – presných lodných hodín, ktoré umožňovali počas celej plavby ,,zachovať“ čas nultého poludníka. Vtedy podľa rozdielu ,,nultého“ a ,,miestneho“ času kapitáni určovali zemepisnú dĺžku. A určovať miestny čas, keď nie inokedy, tak na poludnie, vedeli ľudia odpradávna a hocikde na zemskom povrchu. Určenie súradníc bola úloha špeciálna. Ako však vyriešiť tú všeobecnú – ako preniesť obraz guľatého zemského povrchu na rovnú plochu? Ako nakresliť na papier presnú mapu zemského povrchu? Skúste rozprestrieť na rovnom stole napríklad balón alebo dušu volejbalovej lopty. No rozložiť ju tak, aby sa každým svojím bodom dotýkala povrchu stola. Po dlhom trápení prídete k záveru, že sa to dá urobiť iba jediným spôsobom: okrúhly povrch treba rozrezať na pásiky. A čím budú pásiky užšie, tým lepšie sa budú ukladať na stôl. Kto však potrebuje mapu, ktorá vyzerá ako rezance? Ako s ňou narábať? Ale boli aj také mapy. Skladali sa z úzkych klinov, ktoré akoby boli stiahnuté z glóbusu. Ľudia skúšali aj iné spôsoby zobrazenia zemského povrchu. Postupom času vznikla zaujímavá a veľká veda o zemepisných mapách – kartografia. A pretože povrch gule na rovinu predsa len nemožno zobraziť presne, vedci vymysleli celý rad kartografických projekcií. Niektorí vedci zachovávali dĺžku na rovníku, no čím väčšmi sa od neho vzďaľovali, tým väčšmi ju skresľovali. Iní zachovávali dĺžku popri poludníkoch, ale skresľovali obrysy a rozlohu pevnín. Tretí sa usilovali, aby veľkosť pevnín bola úmerná ich skutočnej veľkosti... Štvrtí, piati, šiesti...

Kedysi dávno, približne stopäťdesiat rokov pred naším letopočtom, zhotovil starogrécky filozof Krates z Mallu model Zeme v tvare gule. Akiste ste si už uvedomili, že bol Aristotelovým prívržencom a žiakom jeho žiakov. Žiaľ, tento model sa nezachoval až dodnes. No tí, čo ho videli, tvrdili, že Krates na ňom zobrazil jedinú pevninu a tú rozdelil na časti križujúcimi sa riekami, ktoré sa nazývali oceány. Pravdaže, dnes ťažko možno tento model označiť za naozajstný glóbus, teda za presný model Zeme so všetkými svetadielmi a oceánmi, ktoré ľudia v tých časoch poznali. Skôr to bol iba symbol Zeme. A hoci sa ľudia neskôr opäť vrátili k predstavám plochej Zeme, rímski a byzantskí cisári ako prví prijali za znak moci nad svetom Kratovu guľu s pretínajúcimi sa pásmi oceánov. Ibaže pohanskí Rimania mali túto guľu ozdobenú postavičkou bohyne víťazstva a byzantskí kresťania krížom. Od tých čias sa tento symbol stal odznakom kráľovskej a cisárskej moci a volá sa ríšske jablko. Dnes sa ríšske jablká nachádzajú v štátnych a národných múzeách ako umelecké výrobky a poklady, pretože ich robili najlepší umelci svojej doby zo zlata a zdobili ich drahokamami. Prvý naozajstný glóbus sa v Európe objavil v pätnástom storočí. Do starého nemeckého mesta Norimbergu raz prišiel na návštevu syn miestneho obchodníka so súknom Martin Behaim. Na veľký zármutok rodičov nepokračoval v práci svojho otca. Namiesto pokojného obchodovania sa Martin túlal po moriach. Keď si osvojil matematiku, stal sa skúseným moreplavcom a vstúpil do služieb portugalského kráľa Juana II. Tu ho vymenovali za hlavného kormidelníka Portugalska. Kráľ ho povýšil do šľachtického stavu a a vymenoval ho za rytiera.

O nejaký čas novopečený šľachtic zatúžil navštíviť rodné mesto, aby sa v kruhu príbuzných a známych pochválil tým, čo dosiahol ďaleko od vlasti... Vážení Norimberčania počúvali s otvorenými ústami rozprávanie Martina Behaima, ktorý precestoval ,,tretiu časť zemskej gule“. Väčšina z nich vôbec netušila, že Zem je guľatá... Rodáci Martina prosili, aby im nakreslil, čo videl na ďalekých cestách. Behaim súhlasil. Rozkázal vystrúhať drevenú guľu s priemerom jednej stopy a ôsmich palcov (približne pol metra) a oblepiť ju pergamenom. Potom na ňu nakreslil všetko, čo videl a počul, a k obrázkom pripojil nápisy... To radšej nemal robiť. Na glóbuse bolo čiernym a červeným atramentom popísaných toľko výmyslov, že o nejaký čas sa Norimberčania už týmto darom nevychvaľovali, ale hanbili sa ho ukazovať. Všeobecne známe miesta mali na Behaimovom glóbuse také chyby v označení zemepisnej šírky, aké sa už nevyskytovali ani na tých najjednoduchších mapách. A ďaleké krajiny boli vyobrazené priam nezmyselne. Napríklad na mieste, kde sa nachádza Amerika, nakreslil Martin Behaim celé súostrovie a napísal, že ho obývajú obri, štyri až päťkrát väčší ako normálni ľudia. Títo obri vraj chodia nahí. Majú veľké dlhé uši, široké pery, strašné veľké oči a ruky štyrikrát také veľké ako ostatní ľudia. Na ostrov Jáva umiestnil ľudí s chvostmi. A o Japonsku, krajine Zipango, tvrdil, že sa tam nachádza veľa morských príšer, sirén a nevídaných rýb... No zato glóbus, ktorému dal jeho tvorca názov zemské jablko, bol veľmi pestrofarebný. V každom štáte bol nakreslený kráľ na tróne, všade sa nachádzali pestré erby a vlajúce zástavy. A na južnej pologuli, ktorú cestovatelia v tých časoch takmer nepoznali, Behaim opísal, ako glóbus zhotovil.

Po Martinovi Behaimovi vytvorili veľa glóbusov i v iných krajinách. Boli veľmi drahé, obrovské, neskladné a cesta sa podľa nich hľadala ťažko. No nik nevedel vymyslieť nič lepšie na to, aby sa moreplavci naučili navigovať. Preto mnohí majstri ďalej vyrábali nové modely zemegule. Boli medzi nimi aj nezvyčajné. O jednom takom glóbuse vám chcem porozprávať.

V ZSSR v Leningrade stojí na brehu rieky Nevy stará budova s vežou. Je to prvé ruské múzeum – Kunstkamera. Vo veži na štvrtom poschodí sa nachádza veľký akademický glóbus. A o histórii jeho vzniku, ktorú podrobne opísal leningradský profesor Rudolf Its, vám chcem porozprávať. V jeden neskorý jesenný večer roku 1713 sa jasne rozžiarili okná zámku rodu Gottorpovcov v nemeckom vojvodstve Šlezvicku-Holštajnsku. Zámok bol neprístupný, pretože stál na ostrove uprostred zálivu Schlei. Ale ho dosť často obliehali švédske vojská. Vojvodovi prišli na pomoc ruské vojská a spolu Švédov vyhnali. Pri tej príležitosti poručník maloletého vojvodu usporiadal hostinu. Bystrý šľachtic vedel, že medzi dôstojníkmi ruskej armády je cár Peter Veľký... Vojvodov poručník vedel, že Peter sa vášnivo zaujíma o všetko nezvyčajné, a tak ho vodil po komnatách a ukazoval mu zbierky. Cár všetko obdivoval, no komnatami prechádzal rýchlo, pri ničom sa nepristavoval. A zrazu zastal. Vo veľkej polotmavej miestnosti stál obrovský glóbus, ktorý mal v priemere vyše trhoch metrov. Bol z dreva, oblepený papierom. Na papieri boli pestrými farbami nakreslené všetky ostrovy a svetadiely, ktoré v tých časoch Európania poznali.

Petra ešte väčšmi prekvapilo, keď pán domu otvoril malé dvierka na glóbuse a pozval hosťa dnu. Tam stál stôl, cez ktorý prechádzala os glóbusu, a okolo stola lavička. Na stenách zafarbených na purpurovo boli pribité medené hviezdy. Cárovi sa glóbus veľmi zapáčil. A keď sa na poručníkov pokyn celý ten kolos začal pomaly krútiť ako Zem, Peter bol priam nadšený. Veľmi chcel tú zázračnú vec získať, aby podľa nej mohol učiť ruských moreplavcov navigácii. Ľahko si teda predstavíme, aký bol spokojný, keď o niekoľko dní dostal glóbus do daru na znak vďaky za oslobodenie zo švédskeho obkľúčenia. Začalo sa dlhé a namáhavé putovanie nemeckého čuda do hlavného mesta Ruska Sankt-Peterburgu. Trvalo celé štyri roky. Najprv viezli glóbus po mori na lodi, potom ho naložili na obrovské sane ťahané koňmi, vytínali v lesoch prieseky, obchádzali močiare a úžľabiny. Keď sa to nemecké čudo napokon dostalo do hlavného mesta, umiestnili ho do panoptika, ktoré postavili špeciálne na tento účel. Až po Petrovej smrti glóbus umiestnili vo veži múzea – Kunstkamery, ktorú stavali. O dvadsať rokov veľký požiar zničil značnú časť zbierok múzea. Zhorel aj glóbus. Dlho sa nenašiel človek, ktorý by sa bol podujal zhorené čudo zrekonštruovať. Napokon sa glóbus podarilo zrekonštruovať ruskému majstrovi Tiriutinovi. S niekoľkými pomocníkmi urobil novú guľu, opravil a zdokonalil otočný mechanizmus. Zo žltej medi zhotovil dve obruče a obopol nimi guľu – jedna znázorňovala rovník, druhá poludník. Potom prišli na rad kresliči.

Aj tu sa veľa zmenilo, pretože v priebehu uplynulých sto rokov sa uskutočnilo na Zemi veľa objavov, veľa vecí sa spresnilo, doplnilo. Znútra nafarbili steny blankytnou farbou, nakreslili alegorické obrázky súhvezdí a pritĺkli na ne pozlátené klince, ktoré znázorňovali hviezdy. Glóbus bol krajší ako pôvodne! V roku 1901 glóbus previezli do Cárskeho Sela (dnes mesto Puškin). Počas Veľkej vlasteneckej vojny mesto istý čas okupovali fašistické vojská. Keď sovietski vojaci oslobodili mesto od okupantov, nenašiel sa ani glóbus, ani nijaké zvyšky z neho. Až po dlhom hľadaní našli glóbus v nemeckom meste Lübecku, kam ho odviezli fašisti. A opäť, tak ako pred dvesto rokmi, ho naložili na loď. V archangeľskom prístave naň čakal špeciálny železničný vagón, na ktorom sa nedobrovoľný cestovateľ vrátil do Leningradu. V roku 1948 vysekali do veže Kunstkamery špeciálny otvor. Žeriav zdvihol veľký akademický glóbus na štvrté poschodie, a tam stojí dodnes. Ak dakedy budete v Leningrade, určite zájdite do Kunstkamery pozrieť si tento glóbus. Neoľutujete to!

Ale aká je veľká naša Zem? Ľudia oddávna túžili poznať rozmery a tvar svojej planéty. Po Eratostenovi veľa učencov opakovalo jeho pokus. No každý dospel k inému výsledku. Starogrécky astronóm a matematik Poseidonios zistil, ako dlho plávajú lode z ostrova Rodos do Alexandrie, potom vyrátal výšku hviezdy Canopus na nočnej oblohe, a tiež určil obvod Zeme. No jeho výsledok nebol taký presný ako Eratostenov. Potom prešlo takmer tisíc rokov V deviatom storočí našu planétu zmerali arabskí učenci na príkaz kalifa Al Mammuna. Pracovali v Mezopotámii, ale ich výpočty sa nezachovali. No toto neboli jediné prípady určenia zemských rozmerov. V šestnástom storočí istý francúzsky lekár pripevnil na koleso svojho koča počítadlo obrátok a vydal sa z Paríža do Amiens. Na začiatku cesty i na jej konci pomocou drevených trojuholníkov dôkladne zmeral výšku Slnka a pokúsil sa vyrátať obvod Zeme... No nerovnosť cesty a primitívny spôsob merania nemohli viesť k uspokojivým výsledkom. Bolo treba vymyslieť nejaký iný spôsob merania. Taký, pri ktorom by neprekážali nerovnosti terénu. Až neskôr, asi o sto rokov, holandský matematik a astronóm Villebrord Snellius takú metódu navrhol.

Nazvali ju triangulácia podľa latinského slova triangulum, čo znamená trojuholník. Učencov mýlili aj rôzne dĺžkové miery, ktoré sa používali v rozličných krajinách. Napríklad vo Francúzsku až do konca osemnásteho storočia bola základnou dĺžkovou mierou francúzska siaha. Rovnala sa šiestim stopám. V Anglicku bol v tých časoch hlavnou dĺžkovou mierou yard, ktorý sa rovnal trom stopám. A v Rusku sa meralo na ruské siahy, jedna mala sedem anglických stôp. V Nemecku, ktoré bolo rozdelené na malé kniežatstvá, sa dĺžka stopy menila od hranice k hranici. No boli ešte aj míle: anglická, americká, námorná i suchozemská, jestvovali ruské versty... Toto všetko spôsobovalo taký zmätok, že vznikol návrh zameniť všetky systémy mier jedným spoločným. Francúzi navrhli za základ dĺžkovej jednotky jednu desať milióntinu štvrtiny zemského poludníka. Francúzske národné zhromaždenie tento návrh uzákonilo a nová jednotka dostala názov meter.

Je Zem dyňa, alebo jablko? Viete, čím sa odlišuje dyňa od jablka? Pravdaže nemám na mysli chuť, ale tvar. Dyňa je od stopky po svoj koniec pretiahnutá, a jablko je práve pri stopke a na opačnom konci preliačené. Toto si zoberme za základ, hoci v prírode možno nájsť dyne i jablká najrôznejších tvarov. Do druhej polovice sedemnásteho storočia nikto vôbec nepochyboval o tom, že Zem je ideálna guľa. A zrazu sa zjavili pochybnosti. Začalo sa to vtedy, keď parížska Akadémia vied zmerala dĺžku poludníkov na rôznych bodoch Zeme a dospela k záveru, že naša planéta je pri póloch trochu pretiahnutá. Takže vyzerá ako dyňa. S týmto nesúhlasil anglický vedec Isaac Newton. Podľa jeho výpočtov by Zem pri póloch mala byť sploštená, nie pretiahnutá. Newtona podporil holandský vedec Christiaan Huygens, ktorý predpokladal, že ak sa Zem krúti okolo svojej osi, musí byť sploštená. A dokazoval to takýmto pokusom: na palicu napichol veľkú guľu z vlhkej hliny a rýchlo ju krútil okolo osi. Mäkká hlina sa splošťovala a z gule sa stávalo teleso, ktoré veľmi pripomínalo jablko. Medzi vedcami vznikol spor. Zem je pri póloch pretiahnutá! – tvrdili Francúzi. Zem je sploštená, je sploštená... – odpovedali Angličania.

Na to, aby spor vyriešili, museli ešte veľa ráz zmerať poludníky. Nové merania časom dokázali, že Zem je naozaj sploštená, hoc aj nie veľmi rovnomerne. Tvar našej Zeme bol s konečnou platnosťou určený až v našich časoch. 4. októbra 1957 v ZSSR úspešne vypustili prvú umelú družicu Zeme. Začala sa éra praktického spoznávania vesmíru. Po prvom pokuse začali sovietske nosné rakety štartovať jedna za druhou. Do riadiaceho centra plynuli prúdy informácií. O rok vypustili na obežnú dráhu družicu aj Spojené štáty americké. A tu, keď vedci pozorovali let družíc po presných eliptických dráhach, zistili, že nad severnou pologuľou kozmické lode akoby klesali, znižovali výšku obežnej dráhy. Akoby ich tu čosi priťahovalo, zatiaľ čo nad južnou pologuľou bolo všetko v norme. Čo to mohlo byť? Počítače rátali, sovietske i americké družice štartovali jedna za druhou a údaje sa hromadili. Napokon tu bola odpoveď! Na opačných stranách Zeme – v oblasti Indického oceánu a neďaleko severoamerického pobrežia – družice objavili veľké vypuklosti. Po dlhých meraniach vyšlo najavo, že naša planéta je na severnej pologuli trochu pretiahnutá a na južnej zasa trochu sploštená takže svojím tvarom pripomína... hrušku. No nie rovnomernú, peknú a hladkú, aké bývajú na obrázkoch, ale hrboľatú, celú rozrytú. No o tvare našej planéty predsa nemožno povedať, že je to hruška. Ako ho teda nazvať? Vedci sa dohodli na slove geoid, ktoré vzniklo už koncom 18. storočia a znamená ,,podobný Zemi“. A hotovo! Proti tomuto názvu nemožno namietať, nech by budúcnosť priniesla akékoľvek upresnenia, všetky sa vtesnajú do slova geoid – podobná Zemi.

Záver:Podľa súčasných meraní je polárny polomer Zeme 6 356 780 metrov a rovníkový polomer je o 21 380 metrov dlhší. Pravda, čosi vyše dvadsaťjeden kilometrov nie je pre takú ,,guľku“, ako je naša, veľa. No z toho vyplýva, že napríklad rovník, ktorý meria
40 075 160 metrov, je o 134 334 metrov dlhší ako obvod poludníka. A 134 kilometrov je predsa len značná veličina. Dnes môžeme na všetky otázky o rozmeroch a tvare našej planéty odpovedať úplne presne. Môžeme odpovedať aj na otázku, o ktorej viedli spory starovekí filozofi. Čoho je viac na Zemi – vody alebo súše? Pre tých, ktorí majú radi presné údaje, môžeme uviesť čísla: moria a oceány zaberajú približne 361 miliónov štvorcových kilometrov. A to je 70,8 percenta celého zemského povrchu. Takže súš zaberá iba 29,2 percenta. Na tomto pomerne neveľkom priestore žije celé ľudstvo. A pretože blahobyt našej Zeme závisí dnes iba od človeka, je úlohou nás všetkých chrániť ju a usilovať sa, aby bola ešte krajšia a príjemnejšia. A to je všetko o tom, ako dlho ľudia hľadali a upresňovali tvar svojej Zeme.