Čo je loď? Loďou možno nazvať akékoľvek plavidlo, ktoré sa pohybuje na vode. Menšie plavidlo sa nazýva čln a námorníci často hovoria, že ak je loď. Každá loď má telo, ktoré sa nazýva trup. Ten sa v dávnejších časoch robil z dreva, ale teraz je prevažne z kovu. Lode majú aj pohon, napríklad plachty alebo motor. Sú tu už viac ako 10 000 rokov a používajú sa na vojnové účely, slúžia na rekreáciu a šport, na prepravu nákladov alebo cestujúcich.
Časti plachetnice: Plachetnica má niekoľko zvislých stožiarov (sťažnov) s trámcami, ako sú horizontálne rahná na pripevnenie plachát. Prova (čelo) je často zahrotená, aby hladko prerážala vodu; kormidlo, ktoré sa používa na riadenie, je v zadnej časti (korma).
Časti modernej lode: Moderná fregata má oceľový trup a vrtuľu v zadnej časti. Na palube je dominantný komín, delové veže, antény a vysoký komunikačný stožiar. Vyvýšený mostík umožňuje kapitánovi a dôstojníkom dobrý výhľad vpred.

Typy plachát: Existujú desiatky typov plachiet. Západné oceánske lode najčastejšie používali rahnové (štvoruholníkové) plachty – na plne vystrojenej lodi mohli byť tri alebo viaceré. Trojuholníkové plachty, napríklad latinské plachty, sa ešte stále používajú v arabskom svete.
Ako sa plaví loď: Pevný predmet klesá, lebo je ťažší ako množstvo vody, ktoré vytláča. Všetky lode sú duté, a preto sú na svoju veľkosť veľmi ľahké. Klesajú do vody, kým nevytlačia množstvo, ktoré sa rovná ich celkovej hmotnosti. Tlak vody zospodu udržuje zostatok lode nad hladinou.
Pohon: Lode poháňali kedysi plachty alebo veslá, moderné lode majú obyčajne motor. Ten otáča určité množstvo vrtulí, ktoré ženú loď po vode. Prvé lodné vrtule mali dvojité listy, troj- alebo štvorlistové vrtule sú výkonnejšie.

Vznášadlá: Vznášadlo sa neplaví, ale vznáša na vzduchovom vankúši tesne nad hladinou vody, nad močiarom (alebo aj nad suchou zemou). Má mohutné ventilátory na vytvorenie vzduchového vankúša, ktorý sa udržuje na mieste gumenou membránou nazývanou plášť. Plášť oboprestiera trup.
Krídlový čln (raketa): Loď spomaľuje sila, ktorá sa nazýva trenie – vytvára ju vo vode trup. Krídlové člny obchádzajú tento problém vyzdvihnutím trupu z vody na špeciálnych podporách nazývaných nosné krídla. Krídlové člny spočívajú vo vode ako normálne plavidlá, ale keď naberú určitú rýchlosť, ujmú sa funkcie krídla a zdvíhajú trup. To znamená, že tieto lode môžu ísť oveľa rýchlejšie ako štandardné plavidlá tej istej sily.

Ponáranie ponorky: Ponorka má veľké vyrovnávacie nádrže, ktoré sa pri jej pohybe môžu napĺňať vodou alebo vyprázdňovať. Ak treba, aby sa plavidlo ponorilo, kapitán dá príkaz naplniť nádrže vodou. To zvýši hmotnosť a hustotu ponorky, čo spôsobí jej klesanie. Späť na hladinu sa dostane tak, že sa vyčerpá voda z nádrží.
Odvaha plaviť sa: Mnoho z prvých člnov, vrátane severoamerického kajaku či polynézskeho člna s vahadlom, bolo skonštruovaných tak dômyselne, že podobné plavidlá sa ešte stále, aj po 5000 rokoch, používajú na prevážanie ľudí a tovaru. Plte alebo kanoe sa vyrábali z kmeňov stromov, iné člny mali kostru z tenkých konárov a táto kostra bola obtiahnutá zvieracou kožou. Staré plachetnice, ako dhowy a džunky, sa vyrábajú aj dnes a plavia sa po arabských a čínskych vodách.
Veslá a plachty: Všetky dávne civilizácie záviseli od morskej a riečnej dopravy. Starí Egypťania premávali hore a dolu po rieke Níl. Gréci a Rimania plachtili po Stredomorí pri obchodovaní aj vo vojne. Tieto civilizácie vybudovali prvé plachetnice a zaviedli zoradenie vesliarov za sebou, ktorí spoľahlivo a rýchlo poháňali loď na krátke vzdialenosti. Rimania navyše zlepšili riadiace veslo, čím zvýšili manévrovaciu schopnosť plavidiel v boji.
Plavba k novým svetom: Plavba po nezmapovaných oceánoch v 15. storočí bola podobná dnešným cestám k iným planétam. Karaky, karavely a podobné plachetnice odvážali európskych moreplavcov k novým svetom. Dávné plachetnice boli malé, vybavené rahnovými (štvoruholníkovými) a latinskými (trojuholníkovými), niekedy oboma plachtami. Trojsťažnová rahnová loď sa za posledných niekoľko sto rokov zmenila len málo.

Veľké plachetnice: V 17. storočí začali prímorské krajiny, ako boli Británia a Holandsko, vytvárať veľké svetové ríše. Potrebovali širšie lode na prevážanie všemožných druhov nákladov – korenia, čaju, cukru, otrokov – cez oceán do svojich kolónií a naspäť. Tieto väčšie lode mali oproti starším viac plachiet, vďaka čomu boli rýchlejšie a mohli lepšie manévrovať. Niektoré z týchto lodí, napríklad klipery, prekonali vzdialenosť z Londýna do Šanghaja za menej ako sto dní.
Plnou parou vpred: Po tisíce rokov boli lode odkázané na kurz, ktorý im umožňoval vietor alebo sila vesiel. Až v 19. storočí spôsobil revolúciu v lodnej doprave parný stroj. Parník čiže paroloď sa mohla plaviť akýmkoľvek smerom, v akomkoľvek čase a vyrovnanou rýchlosťou. Prvá paroloď, Pyroscaphe, bola postavená vo Francúzsku roku 1783. Prvé parolode mali lopatkové kolesá. V 40. rokoch 19. storočia sa presadila lodná vrtuľa. Plachty sa používali až do 60. rokov 19. storočia, kým sa lodné motory nezdokonalili.

Luxusné lode: Parníky prevážali ľudí a poštu cez Atlantik od roku 1838. V 90. rokoch 19. storočia boli parníky vybavené tak, že v nich mali stovky cestujúcich taký luxus, aký sa obyčajne nachádza v najlepších hoteloch. Bohatí cestujúci prvej triedy mali k dispozícii bazény, tanečné parkety, prepychové spoločenské priestory a reštaurácie. Pod vodou prechádzal každým plavidlom rad vodotesných stien, ktorý ho rozdeľoval na samostatné komory, aby sa udržalo na vode, keby sa časť trupu poškodila. Moderné osobné lode prevážajú 4,5 milióna ľudí ročne.

Motorové člny: Motorovým plavidlom môže byť čokoľvek od malého člna s mimopalubným motorom až po vysokorýchlostné pretekárske plavidlo. Ale pre väčšinu ľudí znamená ,,motorový čln“ pretekárske plavidlo stavané na rýchlosti do 90 km/h alebo viac. Je ich mnoho druhov, ale väčšina z nich má vznášadlový trup – inými slovami sú skonštruované tak, že sa pri nadobudnutí určitej rýchlosti vynárajú z vody s cieľom znížiť trenie a dosiahnuť vyššiu rýchlosť. Často sú vybudované z moderných materiálov, ako je sklené vlákno vložené medzi ľahké balzové drevo. To znižuje hmotnosť a zvyšuje výkonnosť.
Vodný prúdový motor: nasáva prívodným potrubím vodu a vytláča ju veľkou rýchlosťou pri vysokom tlaku cez zadnú časť stroja. Výsledkom je, že čln sa posúva dopredu proti smeru tohto vodného prúdu.

Tvary trupov: Trupy motorových člnov sú skonštruované tak, aby kládli pri pohybe po vode malý odpor, a tak dosahovali najvyššie možné rýchlosti. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je veľmi štíhly trup (monotrup), ktorý sa vlnami ľahko prerezáva. Dvojtrupový čln (katamarán) má zas menšiu kontaktnú plochu medzi trupom a vodou, čo znižuje trenie. Hydroplány riešia tento problém vynorením sa z vody a kĺzaním po hladine s najmenším trením alebo odporom.
Typy motorových člnov: Existujú rekreačné motorové člny pre jedného alebo viac ľudí. Pobrežné pretekárske člny idú rýchlejšie a pri dosiahnutí najvyššej rýchlosti sa monotrup vynára z vody. Hydroplány letia rýchlosťou nad 160 km/h, kým silné plavidlo Formuly 1 má motory s výkonom 300 konských síl, umožňujúce vyvinúť rýchlosť 200 km/h a robiť pravouhlé obraty.

Hydrokrídla, vznášadlá: Stavitelia člnov si už dávno uvedomovali, že ak sa trup člna zdvihne nad vodu, zníži sa trenie, čo umožní rýchlejšiu plavbu. Prvými plavidlami, ktoré stelesňovali túto ideu, boli člny, ktoré zdvíhajú trup na ramenách nazývaných hydrokrýdla alebo nosné krídla. Vznášadlo funguje odlišne: pod trupom sa mu vháňaním vzduchu vytvorí vzduchový vankúš, takže sa dostane nad hladinu vody. Ďalším typom je katamarán, ktorý má štíhly zdvojený trup spočívajúci vo vode a široké ,,telo“ medzi časťami trupu vystupuje nad vodu.
Športové plavidlá: Ľudia sa s obľubou člnkujú už celé stáročia, ale popularita aktivít tohto druhu neobyčajne vzrástla po druhej svetovej vojne (1939-45). Umožnilo to použitie korku, skleného vlákna a hliníka na výrobu trupov člnov, ktoré sú vďaka týmto materiálom pevnejšie, ľahšie a lacnejšie ako člny z drevených dosák; pokroky nastali aj vo výrobe plachát, mimopalubných a palubných motorov. V súčasnosti je jachtingu, surfovaniu, rýchlym člnom a vodným skútrom k dispozícii viacero vodných plôch, napríklad umelé vodné nádrže.

Na koľajniciach: Vlaky sú najúčinnejších prostriedkom na prevoz veľkého počtu ľudí a ťažkých nákladov, pričom spôsobujú najmenšiu ujmu životnému prostrediu.
Prvými železnicami boli jednoduché žľabové dráhy vyhĺbené v kamenných blokoch; používali sa v Babylone okolo roku 2245 pred n. l. Neskôr, až do objavu parnej lokomotívy, ťahali povozy s uhlím po drevených koľajniciach kone. Dnešné nákladné vlaky ťahané dieselovou alebo elektrickou lokomotívou vykonajú rovnakú prácu ako 50 nákladných automobilov a vysokorýchlostný vlak prevezie taký istý počet ľudí ako 200 automobilov pri väčšom pohodlí a veľkou rýchlosťou.
Čo je vlak? Vlak pozostáva z lokomotívy (rušeň), ktorá ťahá kolesové príslušenstvo (vozne s cestujúcimi alebo nákladné vagóny). Vlaky sú poháňané elektrinou, dieselovými alebo parnými strojmi a väčšinou jazdia po oceľových koľajniciach upevnených na zemi. Vlaky sú doteraz najúčinnejším dopravným prostriedkom na prevoz veľkého počtu cestujúcich alebo veľkého množstva tovaru na veľké vzdialenosti.

Parná lokomotíva: V 20. storočí boli parné lokomotívy dosť zložitými strojmi. Uhlie z tendra (zásobníka) vzadu sa lopatami prehadzovalo do kúreniska, kde sa spaľovalo, a ohrievalo vodu v kotle. Tá sa premieňala na paru, ktorá sa vháňala pod vysokým tlakom do valcov v prednej časti stroja. Piesty vnútri valcov boli pripojené na dlhé ojnice, ktoré otáčajú kolesá. Rám kolies sa nazýva podvozok. Nárazníky na oboch koncoch lokomotívy a vozňov tlmili nárazy pri pohybe na trati. V súčasnosti sa už parné lokomotívy bežne používajú len v Číne, Indii a južnej Afrike. Ich prevádzka je veľmi drahá a musia sa pravidelne sťahovať z prevádzky na vyčistenie od popola a sadzí.

Železničné koľajnice sú priskrutkované alebo prichytené svorkami na drevené, betónové alebo oceľové podvaly. Podvaly sú uložené do podkladu zo štrku alebo kameniva. Lokomotívy jazdia po dvoch koľajniciach, ale niektoré elektrické vlaky sú napájané cez tretiu koľajnicu, ktorá je uložená medzi nimi alebo pozdĺž trate.
Zdroj energie: V 50. rokoch 20. storočia nahradili parný stroj dieselové a elektrické motory, ktoré majú väčšiu výkonnosť a ich údržba je ľahšia. Dieselová lokomotíva má motor umiestnený medzi dvoma kabínami strojvodcu, kým elektrická čerpá energiu z nadzemného vedenia alebo z tretej koľajnice a má vnútorné zariadenie, ktoré premieňa túto energiu na pohon kolies.
Kabína strojvodcu: Vlak sa neriadi ako automobil, lebo jazdí po pevných koľajniciach. Strojvodca (rušňovodič) ovláda niekoľko pák, ktorým ho udržiava v chode. Ciferníky na palubnej doske ukazujú rýchlosť, záber bŕzd, množstvo energie dodávanej z dieselového motora alebo zdroja elektriny a upozorňujú strojvodcu na chyby v osvetlení vagónov a fungovaní automatických dvier.