Typy železničných strojov: Okrem osobných a nákladných vlakov premáva po tratiach aj veľa iných strojov. V noci a cez voľné dni vychádzajú niektoré na opravu alebo prekladanie koľají a kontrolu fungovania signalizačných zariadení. Súčasťou špeciálnych inžinierskych vlakov sú stavebné žeriavy, silné mechanické rýpače, ktoré čistia štrkové lôžko pod koľajou a zabezpečujú správny rozchod koľajníc. Vo veľkých depách stoja špeciálne vlaky pripravené na výjazd v prípade poruchy. V zime sa na čelo lokomotív umiestňujú snehové pluhy alebo frézy, ktoré čistia vlakom cestu.
Aerodynamika: Rovnako ako automobily, aj vlaky idú rýchlejšie, ak majú aerodynamický tvar. V prípade silného čelného vetra sa prúdy vzduchu kĺžu po streche vlaku so zošikmeným čelom hladko, zatiaľ čo na lokomotívach s plochým čelom ,,uviaznu“. Pri pomalých lokálnych alebo nákladných vlakoch to však nehrá veľkú rolu.

Jazda po koľajach: Keď sa v kameňolomoch a uhoľných baniach položili koľajnice, vagóny ťahali kone. Vojny proti Napoleonovi (1799-1815) zapríčinili v Británii nedostatok týchto zvierat. Hľadanie ,,mechanického koňa“ priviedlo k vynálezu parnej lokomotívy. Od konca 20. rokov 19. storočia jazdili lokomotívy na tratiach Spojeného kráľovstva a USA. Do roku 1840 bolo v Spojenom kráľovstve položených 2400 km železničných koľají a roku 1869 bol zatlčený zlatý klinec do posledného podvalu dokončenej transkontinentálnej železnice v USA.
Parné lokomotívy: boli dominantným prostriedkom pri preprave ľudí a nákladu v priebehu celého 19. a v prvej polovici 20. storočia. Vlaky postupne nadobúdali aerodynamický tvar a zvyšovala sa ich rýchlosť – americký No. 999 ako prvý dosiahol rýchlosť 160 km/h. Rástla aj hmotnosť rušňov – napríklad ,,Big Boy“ mal silu 7000 koní a vážil 500 ton. Od 50. rokov 20. storočia začala para ustupovať.

Dieselové lokomotívy: (nazývajú sa aj motorové) majú všetky pracovné súčasti uzavreté v oceľovej skrini, na celom svete vyzerajú takmer rovnako, a preto nie sú také atraktívne ako parné mašinky. Sú však čistejšie, vyžadujú si menej údržby a dopĺňania paliva. Ľahko sa spájajú, takže utiahnu aj tie najťažšie transkontinentálne vlaky. Dieselové motory v lokomotíve poháňajú generátory, ktoré dodávajú elektrinu pre špeciálne motory, ktoré otáčajú kolesá.
Elektrické lokomotívy: Elektrické vlaky sú napájané pantografom (kĺbové rameno na streche). Pantograf odoberá elektrinu z nadzemného vedenia natiahnutého medzi oceľovými stožiarmi pozdĺž trate alebo zo špeciálnej tretej koľajnice, ktorá sa nachádza vedľa normálnej koľaje. Hnacie kolesá otáča elektrický motor umiestnený vnútri lokomotívy alebo pod ňou. Vlaky poháňané elektrinou sú silnejšie ako dieselové a parné a majú oveľa vyššie zrýchlenie. Elektrický pohon je navyše čistejší.

Superrýchliky: Vysokorýchlostné vlaky sú životne dôležité pre budúcnosť železníc. TGV, ICE, Eurostar, japonská Strela (Šinkansen) a iné superexpresy opäť získali pre železnice mnoho pasažierov, ktorí na dlhé vzdialenosti medzi veľkými mestami obyčajne cestovali letecky. Cestovné rýchlosti 250 km/h a vyššie skrátili cestovné časy. Zlepšené trate, perovacie systémy a zvukotesné vybavenie zabezpečujú pohodlnejšiu jazdu. V nasledujúcich 20 rokoch budú vlaky bežne premávať rýchlosťou 500 km/h – desaťkrát rýchlejšie ako prvé vlaky.
Vlakom okolo sveta: Koncom prvej svetovej vojny (1914-18) bolo na celom svete asi 1,5 milióna km železníc, z toho jedna štvrtina sa nachádzala v Spojených štátoch. Železnica sa stala najrozšírenejším druhom dopravy zo všetkých dopravných prostriedkov poháňaných strojmi. Veľké technické diela 20. storočia, ako Transsibírska železnica, sa dodnes vo veľkom využívajú a mnoho moderných vlakov uvezie 1000 cestujúcich alebo utiahne tisíce ton nákladu naprieč kontinentmi.
Cestovanie pod zemou: Veľké mestá potrebujú hromadnú dopravu na rozvážanie veľkého množstva ľudí. Tento transport sa často odohráva pod zemou, aby sa odľahčili alebo neprehustili cesty a aby sa zachoval cenný stavebný priestor. Každú hodinu sa dá podzemnou železnicou prepraviť až do 50 000 ľudí v jednom smere rýchlosťou 16 až 18 km/h, a to často bez meškania, ktoré máva pozemná doprava. Mnoho podzemných vlakov je elektrických a napájaných prúdom z tretej koľajnice. Prvá podzemná železnica bola vybudovaná v Londýne roku 1863.

Ľahké vlaky: Vozidlá tohto typu (anglicky ,,light rail“) sa nazývajú aj úzkokoľajné a sú to vlastne nové verzie voľakedajších električiek. Tak ako metro pod zemou, veľmi rýchlo prevážajú po uliciach alebo nad ulicami tisícky ľudí. Väčšina z nich je poháňaná elektrinou, čiže nespôsobujú také znečistenie ako automobily a autobusy. Ich výroba je nákladná, ale majú päťkrát dlhšiu životnosť ako konvenčné hromadné dopravné prostriedky. Bežnejšie sú na nich aj plnoautomatizované systémy.
Vo vzduchu: Po tisíce rokov sledovali ľudia majstrovstvo vtákov vo vzduchu a snívali o tom, ako by mohli vzlietnuť aj oni. Najprv používali na lietanie balóny, ktoré leteli tam, kde ich niesol vietor. Neskôr, na začiatku 20. storočia, objavili bratia Wrightovci tajomstvo letu. Tieto prvé pokusy viedli k dnešnému leteckému dopravnému priemyslu a k vojenským vzdušným silám. Pri pohľade na jasnú modrú oblohu niekedy vidíme drobné škvrnky vytvárajúce pásy. Je to pravdepodobne stopa dopravného lietadla, ktoré letí rýchlosťou takmer 1000 km/h vo výške 10 kilometrov. Neraz sa nevráti na zem skôr, ako prekoná 13 000 kilometrov. Dnes je oveľa viac lietadiel, ako bolo kedykoľvek predtým – od závesných klzákov a vzducholodí po dopravné lietadlá a nadzvukové výskumné lietadlá.
Čo je lietadlo? Typické lietadlo má dlhý štíhly trup s krídlami po oboch stranách. Na chvoste má vertikálne kormidlo a horizontálne stabilizátory. Motor môže byť v nose, prípadne môžu byť dva alebo viac motorov, pripevnené na krídlach alebo namontované v chvoste. Kolesá sa po štarte vtiahnu do nosa a krídiel.
Časti lietadla: Lietadlo je poháňané dvoma prúdovými motormi v chvostovej časti. Pilot riadi pohybom ovládacieho zariadenia sklopné časti krídiel a chvosta. Krídelká v krídle zaisťujú nakláňanie lietadla. Kormidlo v kýlovej ploche otáča nos doprava alebo doľava a výškové kormidlá v chvostovej ploche klopia nos nahor alebo nadol. Klapky pomáhajú pri štarte a pristávaní.

Vztlak a let: Lietadlá letia vďaka tvaru svojich krídiel. Vzduch pretekajúci nad zakrivenou vrchnou plochou krídla zvyšuje rýchlosť a má nižší tlak ako vzduch pretekajúci pod krídlom. Keď sa lietadlo začne pohybovať, prerezáva sa vzduchom a vytvára vztlak. Keď sa nos zdvíha a krídlo sa nakláňa, vztlak sa ďalej zvyšuje. Keď sa krídlo nakloní príliš, prúd vzduchu sa preruší a vztlak sa stráca.
Letové sily: Na každé lietadlo pôsobia štyri sily. Sila motora tlačí lietadlo dopredu, zatiaľ čo vzduch tlačiaci dozadu proti nemu vyvoláva trenie a má tendenciu spomaliť ho. Krídla tvoria vztlak, ktorý pôsobí smerom nahor, kým vlastná hmotnosť stáča lietadlo nadol.
Typy krídiel: Najpomalšie lietadlá sú lietadlá s dvojitými krídlami (dvojplošníky) a lietadlá s priamymi krídlami. Rýchlejšie lietadlá majú šípovité krídla. Nadzvukové lietadlá majú trojuholníkové delta alebo kosoštvorcové krídla, aby sa dalo čo najviac lietadiel umiestniť v čo najmenšom priestore. Niektoré lietadlá majú sklopné konce krídiel (vinglety), ktoré umožňujú znížiť trenie a šetriť palivo.

Prúdový motor: Všetky lietadlá, okrem tých najmenších, sú poháňané prúdovými motormi. Prúdový motor sa skladá z niekoľkých častí. Vrtuľový ventilátor v čele nasáva vzduch. Časť tohto vzduchu sa vtláča do kompresora a ohrieva sa horiacim palivom, čím sa rozpína a uniká z motora ako rýchly prúd. Prúd roztáča turbínu, ktorá poháňa ventilátor a kompresor. Zostatok vzduchu preteká okolo horúceho jadra motora.
Dopravné lietadlá: Prvé vrtuľové dopravné lietadlá v 30. rokoch 20. storočia boli pomalé a lietali nízko, lebo mali piestové motory, ktoré nie sú veľmi účinné. Bohatých ľudí prevážali cez kontinenty aj lietajúce člny. Prúdové dopravné lietadlá nastúpili v 60. rokoch 20. storočia – lietajú vyššie a rýchlejšie, cestuje sa nimi aj na dovolenky. Najväčším dopravným lietadlom je Boeing 747-400, ktorý pojme 568 cestujúcich. Riadi ho len dvojčlenná posádka, lebo palubného inžiniera už nahradili počítače.

Ľahké lietadlá: Ľahké lietadlá malých rozmerov sa využívajú rôzne – napr. na pilotný výcvik, postrek plodín na snímanie zemského povrchu alebo pri záchranných akciách. Mnoho z nich lieta za obchodnými záležitosťami a rekreačne. Veľkú časť rekreačného lietania tvorí plachtenie na vetroňoch, vznášajúcich sa k oblohe na stúpajúcich vzdušných prúdoch. Závesné klzáky (rogalá), kde je pilot zavesený pod krídlom podobným šarkanovi, tiež využívajú tieto ,,termické prúdy“. Superľahké lietadlá sú pre jedného alebo dvoch ľudí: trojosové superľahké lietadielko sa riadi pákou a pedálmi ako väčšie lietadlo, kým napríklad Flexwing pohyblivou tyčou pripevnenou ku krídlu.

Vrtuľníky: Prvý let vrtuľníka (helikoptéry) sa uskutočnil roku 1907. Pre veľké technické problémy prešlo ďalších 30 rokov, kým sa vyvinul prvý použiteľný vrtuľník, Vought-Sikorsky VS-300. Potom už napredoval vývoj vrtuľníkov veľmi rýchlo. Do 50. rokov boli rotory (listy) vrtuľníkov poháňané piestovými motormi, neskôr ich nahradili silnejšie turbohriadeľové (prúdového typu“). Vrtuľníky majú veľmi široké uplatnenie – od záchrany na mori či v horách až po policajné hliadkovanie.
Balóny a vzducholode: Ľudia sa prvýkrát vzniesli do výšky práve pomocou balóna. Balóny môžu stúpať nahor, lebo horúci vzduch a vodíkový plyn, ktorými sú naplnené, sú ľahšie ako okolitý studený vzduch. Balóny spočiatku leteli tam, kde ich niesol vietor, ale keď boli vybavené motorom a vrtuľou, stali sa ovládateľnými – stali sa z nich vzducholode. Moderné vzducholode sú plnené nehorľavým héliovým plynom.

Balónom okolo sveta: Posledný veľký letecký rekord 20. storočia sa zrodil roku 1999, keď Bertrand Piccard a Brian Jones uskutočnili prvý let balónom okolo zemegule bez medzipristátia. Ich historický let v balóne Breitling Orbiter 3 trval tri týždne a pri rýchlostiach do 185 km/h prekonali vzdialenosť 45 700 kilometrov.
Zabezpečenie premávky: V starých časoch, keď bolo na cestách málo vozov a na oceánoch málo lodí, riadila sa premávka sama. Prvé semafory boli použité v Clevelande (USA) roku 1914 a dnešná hustá premávka vyžaduje oveľa viac kontroly, ak má byť bezpečná a plynulá. Aby sa predchádzalo zápcham na cestách, využívajú sa na križovatkách ešte stále veľmi jednoduché ručné signály policajta alebo farebné pouličné signály. Okrem toho existujú oveľa modernejšie zabezpečovacie systémy založené na počítačoch, satelitoch a radaroch, ktoré zabraňujú nehodám vo vzduchu, na mori a na zemi.

V kozme: Roku 1961 sovietsky pilot Jurij Gagarin v kabíne kozmickej lode Vostok opustil hranice atmosféry a obletel Zem. Jeho historický let znamenal začiatok kozmických letov s ľudskou posádkou. Odvtedy boli vyslané kozmické sondy na prieskum slnečnej sústavy, ľudia pristáli na Mesiaci a istý čas pobudli na orbitálnych staniciach. Teraz odvážajú ľudí na obežnú dráhu okolo Zeme a späť raketoplány. Kozmický let je najnovší zo všetkých druhov dopravy a zďaleka nie je dostupný všetkým – zatiaľ. Ale práve tak ako na lietadlách lietala kedysi len malá skupina odvážnych priekopníkov a dnes lietadlá prevážajú milióny ľudí ročne, môžu raz byť ,,vesmírne lietadlá“ široko dostupným dopravným prostriedkom.
Čo je kozmická loď? Kozmické lode sú dopravné prostriedky určené na cestu do vesmíru. Patria medzi ne satelity (družice) obiehajúce okolo Zeme, sondy vyslané k planétam a lode s ľudskou posádkou, ako je americký raketoplán Space Shuttle a ruská loď Sojuz. Na obežnú dráhu ich vynášajú veľmi silné rakety. V kozme sa riadia pomocou menších raketových motorov.

Anatómia kozmickej lode: Mesačný modul Apollo Lunar Excursion Module (Lem) dopravil na Mesiac dvoch astronautov. Bola to veľmi nezvyčajná kozmická loď. Základňa (zostupný stupeň) mala raketový motor na spomalenie LEM pri pristávaní. Pri odlete z Mesiaca sa modul rozdelil na dve časti a zostupný stupeň tvoril odpaľovaciu základňu pre hornú časť (vzostupný stupeň). Manévrovanie zabezpečovali pomocné rakety usporiadané v skupinách po štyroch. Široké pätky nôh zaisťovali, aby sa loď nezaborila do mesačného povrchu.
Energia pre kozmickú loď: Všetky kozmické lode potrebujú elektrinu na napájanie svojich prístrojov a komunikačného zariadenia. Väčšina kozmických lodí získava elektrinu zo slnečného žiarenia pomocou solárnych panelov. Za obežnou dráhou Marsu je už príliš málo slnečného svetla na to, aby solárne panely fungovali, preto sú vesmírne sondy nasmerované k vzdialenejším planétam vybavené jadrovými generátormi. Americké kozmické lode s ľudskou posádkou používajú na získanie elektriny palivové články, založené na chemickej reakcii medzi vodíkom a kyslíkom.
Diaľkové snímanie: Diaľkové snímacie satelity zbierajú informácie o Zemi alebo iných planétach z kozmu. Jedným z nich je európsky diaľkový snímací satelit (ERS-1), ktorý bol vypustený roku 1991 na štúdium Zeme, jej oceánov a atmosféry.

Typy rakiet: Rakety ako európsky nosič Ariane spaľujú kvapalné palivo. Táto raketa má okrem motorov na kvapalné palivo aj dva pomocné motory na tuhé palivo. Na horenie je potrebný kyslík, takže palivo sa zmiešava s kvapalinou nazývanou okysličovadlo. Motory na kvapalné palivo sú ovládateľné, to znamená, môžu sa zapnúť a vypnúť a ich výkon sa mení tak, že sa do motora čerpá viac alebo menej paliva. Iný typ rakiet spaľuje tuhé palivo, presnejšie povedané zmes tuhého paliva a okysličovadla. Keď je tuhé palivo zapálené, horí, pokiaľ úplne nedohorí.
Odpálenie rakety: raketa vlastne pozostáva z niekoľkých rakiet nazývaných stupne, ktoré sú uložené jeden na druhom. Každý stupeň sa odpojí, keď v ňom dohorí palivo.
Vesmírne sondy: Vesmírne sondy bez ľudskej posádky už skúmali väčšinu planét a mnoho ich mesiacov. Sonda Galileo, vypustená roku 1989, skúmala v 90. rokoch Jupiter a jeho mesiace.

Satelity a sondy: Kozmický vek sa začal 4. októbra 1957, keď Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu prvý objekt. Nazýval sa Sputnik (Cestovateľ). Ďalšie kozmické lode bez ľudskej posádky boli vypustené na výskum slnečnej sústavy. Pristáli na Mesiaci, fotografovali planéty, mapovali Venušu a hľadali život na Marse. Dnes krúžia satelity okolo Zeme a sledujú počasie, iné skúmajú ďalekohľadmi vesmír. Sondy vyslané k Jupiteru a iným vzdialenejším planétam slúžia ako robotické ,,oči a uši“ vedcov a astronautov, ktorí sa niekedy zrejme vydajú na podobné cesty.
Cesta človeka na Mesiac: Nová éra výskumu a dopravy sa začala roku 1961, keď Sovietsky zväz vypustil do vesmíru kozmonauta Jurija Gagarina. Gagarin v malej kabíne urobil jeden oblet okolo Zeme a bezpečne pristál. Amerika nechcela zostať pozadu, a tak vykonala niekoľko kozmických letov s ľudskou posádkou. Ich cieľom bolo štúdium riadenia kozmických lodí a ich spájania. Tým sa začali ,,kozmické preteky“ a ,,vyhralo“ ich Apollo tým, že v rokoch 1969-1972 vynieslo na Mesiac 12 astronautov.

Raketoplán: Raketoplán je opakovane použiteľná kozmická loď. Štartuje kolmo ako raketa a pristáva horizontálne ako lietadlo. Do 14 dní po pristátí je pripravený na ďalší let. Jeho hlavný poslaním je vynášať na obežnú dráhu satelity, ako aj prístroje a diely na výstavbu medzinárodnej orbitálnej stanice. Obrovský ťah potrebný na vypustenie okrídlenej lode, ktorá sa nazýva orbiter, zabezpečujú tri veľké motory zásobované palivom z vonkajšej nádrže a dve pomocné rakety na tuhé palivo.
Cesty do neznáma: Doprava na odľahlé miesta a do extrémnych podmienok si vyžaduje mimoriadne vozidlá. Napríklad výskumníci morských hlbín cestujú v hrubých kovových guľovitých prostriedkoch, ktoré ich chránia pred drviacim vodným tlakom: Vedci, ktorí pracujú v ľadových polárnych oblastiach, používajú na cesty snehom pásové vozidlá. Pásy rozkladajú hmotnosť vozidla, aby sa nezaborilo do snehu. Najvzdialenejšie miesta – iné svety – skúmajú pohyblivé roboty. Prešli už po Mesiaci a po Marse a boli riadené zo Zeme prostredníctvom rádiových signálov.