A. I. – Úvod
Na úvod by som Vám rada vysvetlila prečo som si zvolila danú tému. V podstate je to aj nutné, keď sa chcem o svoj názor podeliť.
Prvým bodom je môj veľký záujem o cudzie jazyky. V známkach na škole sa síce to neprejavilo, ale cudzie jazyky ma bavia. Možno to je tým, že pre mňa sú niečím novým.
Druhým bodom sa stali pamätihodnosti, ktoré pri cestovaní si veľmi rada pozriem.
Je to zaujímavé aj z hľadiska dejín.
Tretím tzv. bodom by som spomenula spoznávanie nových ľudí a ich zvykov.
Nepokladám za bezvýznamné vycestovať len tak, pre oddych. Ale dnes prevládajú peniaze a oni rozhodnú či pôjdeme na výlet alebo nie. Nedostatok financií mnohých ľudí o túto možnosť okráda. Znalosť cudzích jazykov je v súčasnosti veľmi dôležitá. A v prípade možnosti vycestovania si ľudia môžu istý cudzí jazyk lepšie osvojiť. Náš štát by sa mal zlepšovať vzhľadom na vstup do EÚ i z tohto hľadiska.
Mojím hlavným cieľom, ktorý sa snažím touto prácou sledovať sú teda naše znalosti.

II. – Metodika práce
3. – 13.: História putovania, otázky Zeme
14.,: Úvod do histórie dopravných prostriedkov
14. – 24.: Dopravné prostriedky a ich história
a) 14 – 17str.: Na kolesách
b) 17 –19 str.: Na vode
c) 19 – 21 str.: Na koľajniciach
d) 21 – 23 str.: Vo vzduchu
e) 23 – 24 str.: V kozme
24. - 25.: Zopár slov o slušnosti
25. – 26.: História mesta Komárno

III. – Vlastná práca

Prví ľudia sa na Zemi objavili pred miliónmi rokov. Spočiatku bolo na Zemi málo ľudí.
V porovnaní s ostatnými obyvateľmi lesov a lúk boli slabí. Človek nemal ostré pazúry a ostré zuby, aby sa mohol brániť proti dravcom a sám si uloviť divé zvieratá na potravu. Nemal hustú teplú kožušinu, ktorá by ho chránila pred mrazmi. Nemal rýchle nohy ani krídla, aby ušiel pred jarnými prívalmi vody alebo uletel pred lesným požiarom. Mal len málo vyvinutý rozum a schopnosť zhromažďovať skúsenosti. Prvým ľuďom sa na Zemi žilo ťažko. S námahou získavali potravu. Ženy a deti celý deň zbierali korienky a bylinky a muži sa pokúšali uloviť nejaké ryby alebo zvieratá...
V tých časoch žili ľudia v rodových spoločenstvách – vo veľkých rodinách: rodičia a deti, starí rodičia, strýkovia a tety, synovci a netere – všetci príbuzní spolu. Do večera nazbierali všelijakú potravu a priniesli ju do jaskyne, v ktorej žili. Tam si ju pri ohni rozdelili a zjedli. A na druhý deň od včasného rána tá istá robota. Bol to neľahký život – prežili sme deň, to je dobre a zajtra uvidíme...

Prvotnopospolný človek si dlho zhotovoval pracovné nástroje iba z kameňa, dreva a z kosí. Zhotoviť kamennú sekeru alebo nôž nebolo ľahké. Koľko času bolo treba len na to, aby človek našiel vhodný kus kameňa! Ľudia často museli kameň hľadať ďaleko od svojich obydlí. No nie veľmi ďaleko, aby nezablúdili. Chodili do úžľabín, kde búrlivé riečky omývali úlomky skál a vytvárali z nich okruhliaky. Vhodné kamene hľadali aj na brehoch morí, na kamenistých plážach. Prvotnopospolní ľudia zavše našli aj zvláštne kamene. Tie nerozbíjali, ale ich valcovali. Ak taký kameň položili medzi dva valúny a dlho po nich udierali, zavše sa im podarilo vyrobiť tenkú platničku na nôž alebo hrubší hranol na sekeru. Tieto nástroje potom naostrili. Tieto kamene boli meď, zlato a aj striebro. Ich život sa postupne menil pribúdaním skúseností, ktoré sa potom dedili z pokolenia na pokolenie.

Prečo ľudia opúšťali miesta, na ktorých žili? Na sťahovanie bolo veľa príčin. Najčastejšie sa ľudia zachraňovali pred hladom. Prvotnopospolný lovci kočovali za stádami divých zvierat, kam šli stáda, ta šli i ľudia. A iné rody museli utekať pred veľmi výbojnými susedmi. Stávalo sa i to, že sama Zem vyháňala zvieratá i ľudí z osídlených krajov.

Prvé putovania: Historici sa domnievajú, že prvé štáty s rozvitou kultúrou vznikali v povodiach riek. Ťažko povedať, kde skôr. Možno na juhu Mezopotámie, na úrodnej nížine, kde tečú rieky Tigris a Eufrat. A možno na brehoch veľkých indických riek Sindh a Ganga alebo v údolí na vodu bohatej rieky Níl... Tu sa ľudia naučili orať a siať, vymeriavať pôdu, kopať v nej kanály a privádzať na polia vodu skôr ako inde. Tu ako prví začali taviť z rudy kov a stavať vysoké domy. Prírodné bohatstvá nie sú na Zemi rozdelené rovnomerne. Na niektorých osídlených miestach bolo napríklad veľa rudy, no nemali tam soľ. Inde zasa naopak. V niektorej dedine či meste vyrábali krásne látky a inde zasa hrnce. A tak si ľudia začali vymieňať, čoho mali prebytok. Začali si navzájom voziť tovar. Zjavili sa kupci. Zrodilo sa obchodovanie. Kupci boli veľmi dôvtipní ľudia. Všimli si, že kto sa odváži zájsť ďalej, ako je zvykom, vráti sa s väčším ziskom. Ľudia sa vydávali na prvé obchodné cesty. A vtedy im prišlo veľmi vhod, keď vedeli, kde akí ľudia žijú, čoho majú veľa, čoho nedostatok a akú majú krajinu. Jedným z území, ktoré boli obývané medzi prvými, bolo pobrežie Stredozemného mora. Od pradávna sa tu zhromaždilo veľa najrozličnejších národov. Tu sa zrodila grécka kultúra, jedna z vysoko rozvitých starovekých civilizácií. Starovekí grécki filozofi a učenci zanechali vede veľké dedičstvo.

Ako jedni z prvých začali zhotovovať mapy, na ktorých Zem zobrazovali ako veľký ostrov, uprostred ktorého bolo more. Okolo ostrova tiekla búrlivá rieka Oceán, ktorá nemala ani začiatok ani koniec. Túto zem - ostrov starovekí Gréci nazývali Oikumena, čo znamená zem obývaná človekom. Husto boli obývané aj niektoré oblasti Ázie, Indie, Číny a Británie. Od Oikumeny pri Stredozemnom mori ich oddeľovali tisíce kilometrov, hory a púšte. Zopár odvážlivcov sa rozhodlo vystrojiť karavánu alebo na chatrných loďkách sa vypraviť za hory a doly. No ak tam už raz niekto bol, tak okrem prečudesných cudzokrajných vecí priniesol aj kopu príbehov o prekrásnych krajinách a neznámych národoch. Cestovatelia rozprávali o bohatej Indii, ,,plnej zlata a drahokamov“, opisovali nekonečné skýtske stepi s nespočetnými čriedami koní a trávou vyššou ako človek. A aké zbrane vedeli z drahocenného kovu vyrábať stredoázijskí majstri...! A koľko cínovca, takého prepotrebného na tavenie bronzu, sa nachádza v ďalekej Británii...! V tých časoch bola každá cesta veľkou udalosťou. Mená odvážnych cestovateľov sa stávali históriou. Vznikali o nich legendy, spievali sa o nich piesne. Podrobnosti o ich putovaní sa dlhé roky šírili z úst do úst. A pre ľudí nebolo nič zaujímavejšie, ako počúvať rozprávanie o putovaní do ďalekých krajín, k neznámym národom.

Čím častejšie ľudia putovali po Zemi, tým častejšie im schádzala na um myšlienka: Ako vlastne vyzerá Zem, aký má tvar? Vedci sa domnievajú, že prví sa nad touto otázkou zamýšľali mudrci z krajiny Tchien-sia, čo znamená nadoblačné cisárstvo. Určite ste pochopili, že sa jedná o Čínu – jeden z najstarších štátov na svete. Najvyšším, všemocným vladárom Číny bol cisár. Z času na čas si nový cisár zmyslel upresniť hranice svojho štátu. S týmto cieľom sa z cisárskeho sídla rôznymi smermi vypravovali cisárski úradníci. Úradníci cestovali v pohodlných kočoch. V každom koči bol tajný prístroj so šípkou, ktorá ukazovala stále tým istým smerom. S takým prístrojom sa nedalo zablúdiť. Číňania ho držali v tajnosti a nazývali ho ukazovateľ juhu. Staroveký tajný prístroj jestvuje dodnes, voláme ho kompas a každý vie, ako je zostrojený. Kompas nie je nič zložité – je to jednoduchá škatuľka a v nej magnetická ihla. Belasý hrot ukazuje na juh a červený na sever. Dlho predlho mandaríni v kočoch putovali po stepiach a púšťach. No nech títo cisárski poslovia šli hociktorým smerom, vždy videli, že všetky hviezdy na nočnej oblohe sa pohybujú od východu na západ. Uvažovali, prečo je to tak. Ale odpovedať na túto otázku nevedeli. Iní úradníci sa vydali do hôr. Po úzkych chodníkoch koč neprejde. A preto ich niesli na nosidlách, ktoré sa volali palankin. Úradníci sa natriasali v dusných kabínkach a čudovali sa, prečo sú niektoré kraje nadoblačného cisárstva také vysoké, že siahajú až k oblohe, a inde sú nížiny, rovné ako dlaň. Ale ani oni nevedeli nájsť odpoveď na svoju otázku. Ďalší úradníci cestovali na loďkách. Plavili sa po veľkých i menších riekach a po kanáloch. Sluhovia im držali nad hlavami slnečníky a odháňali od nich muchy. Ako to, uvažovali úradníci, že všetky rieky v cisárstve tečú rovnakým smerom – od západu na východ? No nech rozmýšľali koľko chceli, vysvetlenie nenašli. Hlavy si lámali aj dvorní mudrci. A pretože cisár vyžadoval, aby bezpodmienečne odpovedali na všetky otázky, tak vymysleli toto:

Dohodli sa, že budú Zem považovať za plochú ako ryžový posúch s obrezanými okrajmi. Na každom konci Zeme – posúcha vraj stojí vysoký stĺp, ktorý podopiera oblohu. Jeden stĺp na severe, druhý na východe, tretí na juhu a štvrtý na západe. Koľko svetových strán, toľko stĺpov...Raz zlý drak ohol jeden zo stĺpov, a preto sa Zem odklonila od oblohy. Západné provincie sa vztýčili až k oblohe a východné sa spustili k moru. Rieky v nadoblačnom cisárstve začali tiecť na východ a hviezdy sa vydali na západ... Toto vysvetlenie bolo veľmi presvedčivé a všetci boli spokojní. Číňania napísali o svojej krajine päťsto kníh. Päťsto hrubých papierových zvitkov, v ktorých opísali všetky provincie, ba i to, čo ležalo za ich hranicami. No potom, po veľkej vojne, nastúpil v Číne na trón hlúpy cisár, zlý ako drak, ba ešte horší. V knihách sa dočítal, že aj za hranicami nadoblačného cisárstva žijú ľudia a čo je už celkom neprípustné, nežijú si o nič horšie. Cisár hneď a zaraz prikázal spáliť knihy, v ktorých sa písalo o cudzích krajinách, a tvrdil, že za hranicami jeho krajiny nie je na svete nič zaujímavé. Zlý cisár dokonca zmenil názov krajiny. Čína sa volala Čung-chua, čo v preklade znamená ústredný prekvitajúci štát. Číňania museli svoj štát nazývať tak, hoci zďaleka nie všetko v ňom prekvitalo a rozvoniavalo. Prostí ľudia žili v biede a nedostatku. Iba úradníci a boháči sa tešili a bezstarostne sa veselili. Na svete to často tak býva: čím horšie sa žije, tým krajšie sa o tom hovorí... Úradníci horlivo striehli, aby poddaným syna nebies – tak volali svojho cisára – ani na um nezišlo opustiť hranice vlasti, a tak dali Číne ešte jeden názov – S´-chaj, čo znamená Štyri moria. Úradníci tvrdili, že Čína zaberá celú celučkú Zem.

A zo všetkých štyroch strán ju obmývajú búrlivé moria, v ktorých sa hmýria obrovské ryby a strašné draky. Mnohí ľudia tom verili a nechodili nikde. Uverili tomu veľa ľudí, no nie všetci. Dodnes sa zachovali príbehy a opisy putovania starovekých Číňanov do ďalekých krajov. Cválali na koňoch vojvodcovia, v ťažkých povozoch sa viezli diplomati, tajnými chodníčkami sa zakrádali špióni. Šli mnísi, tiahli kupecké karavány. Čínski cestovatelia prichádzali i do neznámych krajín Strednej Ázie a hľa, tam tiež žili kultúrne národy. Obrábali pôdu, zhotovovali všelijaké nástroje, látky, nádoby, ozdoby. Číňania vozili svoj tovar do ďalekých krajín na západe a tam ho predávali. No aj tamojší obyvatelia mali s čím obchodovať. Mnohé ich výrobky neboli o nič horšie ako čínske. A tí, ktorí sa cez hory vydali na juh, ocitli sa v neobyčajnej krajine Indii, v ktorej žili veľkí mudrci a filozofi...