Muži sa teda svojim ženám venovali len minimálne a manželskú povinnosť si plnili najmä kvôli svojmu potomstvu. Opomenuté ženy sa nie vždy trápili. Niektoré z nich, navzdory ťažkostiam, uspeli v hľadaní útechy niekde inde s pomocou niektorej z prostitútok, ktoré „zamorili“ mesto, prípadne si vystačili s otrokmi. Viaceré z nich sa uchyľovali k menej nebezpečnému prostriedku – k masturbácii alebo homosexualite. (V prípade, že by manžel pristihol svoju ženu pri nevere, mohol ju zavrhnúť a vrátiť jej otcovi alebo poručníkovi, od ktorého ju dostal; ďalej hrozilo nechcené tehotenstvo.) Masturbácia (najjemnejšie pomenovanie, ktoré sa objavovalo v lekárskych príručkách bolo „kheromanía“ – „vášeň s rukou“) u Grékov nebola necnosť, ale bezpečný ventil. Sú o tom početné zmienky v literárnych dielach. Hra z 3.st. p.n.l. rozpráva príbeh o osamelej žene Metro, ktorá so svojou priateľkou Coritto diskutuje o „olisbose“. Metro také predmety nepozná a Coritto ju informuje, že jeden mala, lenže ho požičala ďalšej priateľke Eubule, ktorá ho zas dala tretej a tá ho ukázala Metro. Metro je nenásytná, náruživo miluje masturbáciu, a preto si ho chce požičať a spoznať remeselníka, ktorý ho vyrobil. Výrobca sa volá Cerdon, ale Metro pozná viac mužov s týmto menom, a nie všetci sú dôveryhodní. Vtedy jej Coritto povie, ktorý z nich to je, a vychvaľuje tie úžasné náhrady, ktoré vyrába. Metro sa nechá presvedčiť a ide si jeden kúpiť. 2 Autori však pred 3.st. p.n.l. napísali málo a vedeli ešte menej o súkromnom živote žien, väčšinu informácií zaobstarávali muži. Avšak, ak by ženy nepraktizovali sebaukájanie, obchodníci z Milétu by skrachovali. Milét bolo bohaté komerčné mesto na pobreží malej Ázie, kde sa vyrábali umelé mužské pohlavné údy – olisbos (neskoršími generáciami nazvané vibrátor). Boli vyrábané buď z kameňa, z dreva alebo z vypchatej kože, rozmanitých veľkostí a pred použitím sa pomazávali olivovým olejom.Najviac využívané boli, samozrejme, ženami z Milét. Niektorí grécki muži, keď odchádzali na dlhší čas z domu, dokonca sami dávali svojim ženám olisbos.
3.1.3 Ženská homosexualita
Olisbos nebol používaný len na sebaukájanie, ale využívali ho aj homosexuálne ženy, ktoré Gréci nazývali tribadky. V staroveku sa ženská homosexualita vyskytovala síce zriedkavejšie ako mužská, napriek tomu bola známa a bežná. Aténčania považovali tribadizmus za oveľa bežnejší v Sparte ako v Aténach. Lásku medzi rovnakým pohlavím v Sparte schvaľovali natoľko, že aj počestné ženy mali pohlavné styky s dievčatami. Za najstaršie sídlo ženskej homosexuálnej lásky, okrem Sparty, sa pokladal ostrov Lesbos. Len veľmi málo je známe o Sapfo, ktorá tu žila, tvorila a milovala. Platón bol tak očarený jej poéziou, že ju nazval „desiatou múzou“. Vytvorila špeciálnu sapfickú strofu, ktorú s obľubou používala. Jej tvorba je písaná v lesbickom dialekte.Sapfo pochádzala z majetnejšej rodiny. Zrejme preto jej bolo poskytnuté dostatočné vzdelanie, aby bola schopná tvoriť poéziu. Bola riaditeľkou dievčenskej školy. Pravdepodobne to boli žiačky tejto školy, ktoré boli predmetom jej poézie. Niektorí moderní odborníci však tvrdia, že láska a poézia Sapfo bola čisto len duchovná, ale tí, ktorí dokázali prečítať jej kompletné práce, nemali pochýb o ich erotickom charaktere. Apuleius, ktorý vedel, o čom hovorí, ich nazval erotické a zhýralé, a Ovídius ich opísal ako kompletné inštrukcie k lesbickej láske. Z jej tvorby sa, bohužiaľ, zachovali len fragmenty, pretože byzantskí kresťanskí autori tvorbu Sapfo považovali za neprístojnú a jej rukopisy v 11. storočí spálili.
3.2 Prostitúcia
„Hetéry máme pre svoje potešenie, konkubíny na dennú službu a manželky preto, aby sme plodili legitímne deti a mali doma spoľahlivého strážcu.“3 Prostitútky začínali s remeslom veľmi mladé, niektoré sotva dvanásťročné. Viaceré dedili remeslo po matke. Obraz antickej prostitúcie je veľmi zložitý a pestrý. Existovali rovnako mužskí prostitúti ako aj ženské prostitútky. Navyše nebola nezvyčajnou ani homosexuálna prostitúcia. Prostitúcia v klasickom staroveku mala široké rozvrstvenie. Nešlo tu len o rozdiel medzi prostitútkou, ktorá žila spoločne s ďalšími vo vykričanom dome a neviestkou, ktorá žila voľne, ale existovali aj rôzne kategórie medzi najposlednejšou pobehlicou z ulice a hetérou. V starom Grécku ovládala Afroditina/Venušina služba (prostitúcia) vo svojich najrôznejších podobách všetky oblasti života. Ale hlavne ju používali v boji proti homosexualite. Už filozof a zákonodarca Solón predpísal mužom nevestince ako liek proti homosexualite. Preto nechal zriadiť prvý nevestinec. V tejto inštitúcii videl blaho a pokoj ľudu. Zohnal vhodný dom, do ktorého nechal kúpiť mladé otrokyne a ustanovil nízke vstupné. Týmto chcel zabezpečiť kľud a bezpečnosť slušným ženám. Ako každá mestská aktivita, prostitúcia si vyžadovala určité poplatky. Mestský úradník (Porus telónes) dohliadal na to, aby každý pasák alebo majiteľ nevestinca platil každý rok určitú sumu za prostitútky (pornikóntélos). Desiati mestskí úradníci (astynómoi) strážili pobehlice a prenasledovali čiernu prostitúciu, ktorá neplatila poplatky, dávali pozor, aby prostitútky, najmä slobodné, nepýtali prehnane vysoké sumy. Sformovali sa tri veľké skupiny Venušiných služobníc: hetéry, obyvateľky nevestincov – dikteriady a tretia skupina boli tanečnice a hráčky na flautu – auletridy a ďalej dve menej významné skupiny prostitútok, a to konkubíny a pouličné prostitútky.
