Winston sa rozhodoval medzi vojenskou kariérou a povolaním vojenského dopisovateľa. Mohol sa pokúsiť o šťastie v politike, avšak mu chýbalo univerzitné vzdelanie, kvôli čomu bol v značnej nevýhode. Vo funkcii frontového dopisovateľa potom pôsobil v roku 1895 na Kube, o dva roky v Indii a posledné dva roky 19. storočia v Južnej Afrike. V roku 1899 padol do zajatia počas vojny s Búrmi v južnej Afrike, no podarilo sa mu z neho ujsť. Jeho články z bojísk boli natoľko sugestívne, že keď sa vrátil domov, stal sa takmer národným hrdinom. Po prvom neúspešnom pokuse o politickú kariéru bol v roku 1900 ako 25 ročný konzervatívnou stranou zvolený za poslanca Dolnej snemovne. V roku 1904 sa však pridal na stranu liberálov a odvtedy sa začala datovať jeho oslnivá kariéra, počas ktorej vystriedal viaceré ministerské kreslá a trikrát bol premiérom.
Ako člen parlamentu bol medzi prvými, ktorý vyjadrili vážne obavy z Hitlerovho nástupu k moci. Ostro kritizoval Chamberlaina pre jeho slabosť voči nacizmu. Po Chamberlainovom odstúpení bol ako 66 ročný vymenovaný za ministerského predsedu a ujal sa riadenia obrany. Usiloval sa o americkú podporu a po vstupe Spojených štátov amerických do vojny v roku 1941 bol spolu s prezidentom USA Franklinom D. Rooseveltom pri zrode Atlantickej charty, ktorá tvorila základ amerického liberálneho, slobodne žijúceho jednotného národa. USA ako arzenál demokracie požadovalo právo na sebaurčenie národov, odmietnutie násilia, medzinárodné odzbrojenie, slobodný obchod a medzinárodnú spoluprácu vo všetkých oblastiach. Tento model jednotného sveta mal platiť pre všetky národy a vo svetovej politike viesť k novému konsenzu. Okrem toho v nej americký prezident Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill vyhlásili svoje vojnové ciele a smery povojnovej politiky, kde išlo predovšetkým o odmietnutie územných ziskov, slobodu národov zvoliť si svoju ústavu a formu vlády, hospodársku spoluprácu, voľný prístup k surovinovým zdrojom a svetovému obchodu, odstránenie strachu a biedy, život v mieri po rozbití nacizmu a odzbrojenie agresora, národy sa zrieknu užitia sily.
Po vstupe ZSSR do vojny si Churchill sľuboval oslabenie nemeckej vojnovej mašinérie, ale napriek prísľubom Stalinovi sa s materiálnou pomocou príliš neponáhľal. Bolo mu zrejmé, že má pred sebou rovnakého diktátora akým bol Hitler, a preto konečné víťazstvo komunistického Ruska nad Hitlerom v Európe bol pre Britániu zlý scenár. Churchill navrhol aby, ak ZSSR odolá tlaku Nemecka, boli by od neho odtrhnuté územia, ktoré Moskva anektovala v rokoch 1939 – 1940, čo Stalin radikálne odmietol. Churchill po vstupe ZSSR okamžite začal intenzívne rokovania s Rooseveltom o spoločnom postupe. Počas vojny obaja títo politici strávili spolu pri rôznych rokovaniach celkovo 120 dní. Od začiatku bola prijatá dohoda poskytovať Sovietskemu zväzu materiálnu a surovinovú pomoc. Sovietska vláda opakovane žiadala otvorenie druhého frontu v Európe. Američania v zásade neboli proti. Navrhovali vylodenie už v roku 1942 a Stalina o tom záväzne ubezpečili. V máji 1942 ľudový komisár zahraničných vecí ZSSR Vjačeslav Molotov v Londýne skúmal možnosti Británie odpútať v západnej Európe aspoň 40 nemeckých divízií.
Churchilla veľmi znepokojovalo, že je považovaný za podnecovateľa vojny, preto sa snažil o konferenciu veľmocí, kde by sa vyriešili sporné otázky, dokonca bol za pomalšie tempo vyzbrojovania Británie ako labouristi. Táto politika mu vyniesla v roku 1951 vo veku 77 rokov naposledy premiérske kreslo. V roku 1953 dostal Nobelovu cenu za literatúru. V tom istom roku mu mladá kráľovná Alžbeta II. udelila najvyššie britské vyznamenanie, Podväzkový rad, čím bol Churchill povýšený do rytierskeho stavu a získal právo na titul „sir“.
Churchill bol nepochybne veľký štátnik a človek so silnou vôľou a neobyčajnou energiou. Osvedčil sa ako vynikajúci vyjednávač. Jeho prejavy sa s obľubou citujú dodnes. Keď sa ujímal vlády povedal Dolnej snemovni: „Nemôžem sľúbiť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“
Churchill bol známy aj svojou neodmysliteľnou cigarou, gestom „V“ (Viktory), obľúbeným psom Rufusom a vtipnými, ale často drsnými bonmotmi. Keď ho na chodbe Dolnej snemovne stretla obávaná labouristická poslankyňa Bessie Braddocková a vyčítala mu : „Winston, Vy ste opitý!“, Churchill údajne odpovedal: „Áno, ale vy ste škaredá a ja budem zajtra triezvy.“
Začiatkom januára 1956 dostal Churchill ťažký záchvat a ostal ležať bezvládny. Zomrel 24. januára 1956
Franklin Delano Roosevelt (1882 - 1945)
Narodil sa v Hyde Parku v štáte New York. Vyštudoval právnickú fakultu na Harvarde a na Kolumbijskej univerzite. Pred prvou svetovou vojnou podporoval kandidatúru prezidenta Wilsona.
Krátko po vojne, vo svojich 40 rokoch však ochorel na detskú obrnu, ktorej následky mu zostali na celý život. V tej dobe mal demokrat Roosevelt za sebou členstvo v Senáte štátu New York a službu vo funkcii námestníka ministra námorníctva. Akokoľvek bol ťažko postihnutý, skoro sa vrátil do aktívnej politiky.
Roku 1928 bol zvolený guvernérom štátu New York a o štyri roky neskôr prezidentom Spojených štátov. V tomto období bola v USA ťažká hospodárska kríza, každý štvrtý robotník bol bez práce, mnoho rodín nemalo prostriedky ani na jedlo a 5000 bánk skrachovalo. Roosevelt sľúbil reformu a zahájil program, ktorý umožnil znovuotvorenie bánk a priniesol nové pracovné miesta. Taktiež sa prihováral k národu v rozhlasovom programe nazvanom Dôverné rozhovory. Tieto úspechy a neskoršie opatrenia zaistili jeho znovuzvolenie prezidentom v roku 1936.