referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Osobnosti a činnosť Veľkej Trojky
Dátum pridania: 14.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: rixil
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 7 415
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 21.9
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 36m 30s
Pomalé čítanie: 54m 45s
 

Rumunsko Rusko                           90 %

ostatní (teda VB+USA)                   10 %

Bulharsko Rusko                            30 %

ostatní                                           25 %

Grécko Veľká Británia                     90 %

Rusko                                            10 %

Juhoslávia                                      50 % / 50 %

Maďarsko                                       50 % / 50 %

Lístok Churchill pristrčil Stalinovi, ktorý si medzitým už vypočul preklad jeho úvodných viet. Stalin sa pozrel na návrh, bez zaváhania vzal ceruzu a ošifroval ho. Potom nasledovalo – podľa Churchillových pamätí – dlhé mlčanie. Popísaný lístok ležal uprostred stola. Napokon prehovoril Churchill: „Možno by sa zdalo dosť frivolné, že o osude miliónov ľudí rozhodujeme takto akosi mimochodom. Spáľme tento lístok.“ – „Nie ponechajte si ho“, povedal Stalin. Tak tento corpus delicti zmizol v Churchillovom osobnom archíve a na svetlo božie sa dostal o vyše dvadsať rokov neskôr, keď ho Churchill, ktovie prečo, zverejnil v pamätiach.

Osud malých národov

Rozhodnutie o Balkáne padlo teda ešte pred Jaltou. Ďalšie otázky, ktoré sa mohli stať príčinou sporu, súviseli s Poľskom a so samotným Nemeckom. Ale ani o tých sa nerozhodovalo len na Jalte.

Už na teheránskej konferencii v novembri 1943 Roosevelt a Churchill prijali Stalinove požiadavky týkajúce sa hraníc Sovietskeho zväzu napriek tomu, že to bolo v rozpore nielen s oficiálnym vyhlásením Veľkej Británie pri vstupe do vojny v roku 1939, ale aj s Atlantickou chartou. Na základe týchto dokumentov sa mali po porážke Nemecka a Talianska hranice v Európe obnoviť podľa stavu z roku 1937. Keď sa v roku 1941 podpisovala Atlantická charta, bol ZSSR v takej zúfalej situácií, že si Stalin nemohol klásť podmienky, a preto súhlasil aj s hranicami z roku 1937. Po Stalingrade sa však všetko zmenilo. Sovietsky zväz sa stal mocenským faktorom, s ktorým bolo treba rátať pri povojnovom usporiadaní pomerov vo svete, a práve preto sa voči nemu začali jeho západní spojenci správať ústretovo, na úkor malých štátov. Stalin žiadal, aby sa hranice ZSSR obnovili nielen podľa roku 1937, ale podľa stavu zo začiatku roku 1941. To znamená, že si chcel ponechať územie, ktoré zabral v rokoch 1939 a 1940, keď spolupracoval s fašistickým Nemeckom, teda Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Besarábiu a východné Poľsko. Na teheránskej konferencii v novembri 1943 Roosevelt a Churchill tieto požiadavky prijali.

Poľská rola

Ďalšie požiadavky voči Poľsku sa už týkali jeho vnútorných pomerov. Stalin dôvodil, že musí Sovietskemu zväzu zabezpečiť pevné západné hranice a tie si vyžadujú, aby bola v Poľsku prosovietska vláda. V oficiálnej reči to bola vláda vyslovene priateľsky naklonená Sovietskemu zväzu. Churchill a Roosevelt prijali túto požiadavku s veľkým porozumením a vyvíjali nátlak na poľskú exilovú vládu v Londýne, aby sa jej premiér Mikolajczyk dohodol s poľskými komunistami, ktorí pod Stalinovým patronátom utvorili vlastnú štátnu reprezentáciu v oslobodenom Lubline.

V Jalte síce Stalin prisľúbil, že sa v Poľsku budú konať slobodné voľby, zdá sa však, že jeho západní partneri neprejavili záujem, aby nejakou dohodou zafixovali, čo to konkrétne znamená. Existuje celý rad indícií, že ani americký prezident, ani britský premiér nebrali tieto sľuby príliš vážne. Roosevelt sa pred jedným spolupracovníkom vyjadril, že celkom chápe Stalinove želanie utvoriť si na západe akýsi sanitný kordón, v ktorom by sa Poľsko dostalo pod sovietsky vplyv. Churchill síce naliehal, aby boli počas prvých volieb v Poľsku medzinárodní pozorovatelia, a trval aj na tom, aby sa voľby konali čo najskôr, no po prvých námietkach sa uspokojil aj s tým, že miesto formulácie „čo najskôr“ sa použil výraz „hneď, ako to bude možné“. Navyše nevzniesol ani námietku proti tomu, že v ruskom vyhlásení sa nehovorilo o slobodných voľbách, ale o všeobecných voľbách.

Nik už dnes nemôže zodpovedne povedať, či Roosevelt a Churchill klamali aj seba, alebo len svoje okolie, keď sa po Jalte vyjadrovali optimisticky o budúcnosti východnej Európy. Roosevelt vyjadril „tušenie, že Rusi napokon predsa len pripustia slobodné voľby a Východoeurópania si potom aj tak zvolia prosovietske vlády, takže napokon budú všetci šťastní a spokojní“. Churchill bol oveľa skeptickejší, ale uvedomoval si, že aj z vnútropolitických príčin by bolo osudné pripustiť tesne pred víťazstvom roztržku so sovietskym spojencom. Možno preto po návrate z Jalty ubezpečoval vládu: „Čo sa týka premiéra Stalina, som si celkom istý, že to myslí so svetom a s Poľskom dobre.“

 
späť späť   5  |  6  |   7  |  8  |  9    ďalej ďalej
 
Galéria k článku [3]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.