Obsah
- Úvod
- Chronológia II. sv. vojny
- Winston Churchill
- Franklin Delano Roosevelt
- Josif Vissarionovič Džugašvili Stalin
- Konferencia v Teheráne
- Konferencia v Jalte
- Postupimská konferencia
- Obrázková príloha
- Záver
- Použitá literatúra
Úvod
Už od počiatku svet sužovali vojny. Či už bola príčina taká, alebo onaká, ľudia si vždy našli príčinu, ospravedlnenie... Ani nie ľudia, ale hlavne nenásytní panovníci, politici, alebo vojenskí velitelia bažiaci po veľkej moci, sláve, či svetovláde... Možno boli títo ľudia nakoniec spokojní, ale vojna so sebou priniesla vždy len strach, utrpenie, biedu a nespočetné množstvo obetí, či už brániacich svoju vlasť, alebo rodinu. Vojna vždy najviac zasiahla práve obyčajných ľudí, akými sme dnes i my, ktorí po ničom takom netúžili. Keby som sa chcela venovať každej jednej, ktorá „prefrčala“ svetom, tak už len ich zoznam by bol dlhší, ako samotný projekt. Môj záujem padol na druhú svetovú vojnu a udalosti s ňou spojené, pretože ešte stále, po šesťdesiatich rokoch sa považuje za najtragickejšiu a najdramatickejšiu kapitolu novodobých dejín.
Keď v roku 1918 padol posledný výstrel a prvá svetová vojna, ktorú niektorí pokladali za vojnu, „čo mala skoncovať so všetkými vojnami“ skončila, neprinieslo to nijaký trvalý mier. Zahynulo asi 10 miliónov ľudí a zranených bol viac než dvojnásobok. Neuplynulo veľa rokov a Európa sa zmietala ešte v strašnejšej vojne – 2. svetovej. Kým prvá vojna sa údajne začala vraždou následníka Rakúsko – Uhorského trónu Františka Ferdinanda, príčina druhej bola snaha niektorých štátov zmeniť výsledky prvej vojny. Výsledky však poznamenali vývoj vo svete na viac než štyri desaťročia...
Chronológia druhej svetovej vojny
16. marec 1939: okupácia Podkarpatskej Rusi Maďarskom
23. marec 1939: Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom
23. – 25. marec 1939: „malá vojna“ medzi Maďarskom a Slovenským štátom
1. september 1939: začiatok 2. svetovej vojny
3. september 1939: „čudná vojna“ Veľkej Británie a Francúzska
17. september 1939: obsadenie časti Poľska Červenou armádou
november 1939 – marec 1940: sovietsko-fínska (zimná vojna)
9. apríl 1940: útok Nemecka proti Dánsku
10. máj 1940: útok Nemecka na Holandsko, Belgicko, Luxembursko a Francúzsko
28. júl 1940: salzburské rokovania medzi nemeckou a slovenskou vládou
august 1940: letecká bitka o Veľkú Britániu
1940: útok Talianska proti Albánsku
27. september 1940: pakt troch mocností – Nemecko, Taliansko, Japonsko
1941: útok Nemecka proti Juhoslávii a Grécku
1941: začiatok bojových akcií v Afrike
22. jún 1941: útok Nemecka a jeho spojencov na ZSSR
14. august 1941: Atlantická charta – vznik Veľkej trojky
7. september 1941: útok Japonska na Pearl Harbor
1. január 1942: Washingtonská deklarácia 26 štátov
júl 1942 – január 1943: Stalingradská bitka
august 1942 – február 1943: boje o Guadalcanal v Ázii
júl 1943: bitka pri Kursku
10. júl 1943: vylodenie Spojencov na Sicílii
28. november 1943: Teheránska konferencia Veľkej trojky
6. jún 1943: otvorenie 2. frontu v Normandii, operácia Overlord
4. – 11. február 1945: Jaltská konferencia Veľkej trojky
12. apríl 1945: smrť F. D. Roosevelta, nástup H. Trumana v USA
7. – 8. máj 1945: kapitulácia Nemecka v Remeši a v Berlíne
26. jún 1945: založenie OSN v San Franciscu
júl – august 1945: Postupimská konferencia
6. august 1945: výbuch prvej atómovej bomby v Hirošime
9. august 1945: zvrhnutie druhej atómovej bomby na Nagasaki
9. august 1945: vstup ZSSR do vojny proti Japonsku
2. september 1945: kapitulácia Japonska
Winston Churchill
Winston Leonard Spencer Churchill, prvé dieťa lorda a lady Churchillových, sa narodil v paláci Blenheim neďaleko Woodstocku v grófstve Oxford 30.novembra 1874. Najväčší vplyv na Winstona mala jeho pestúnka Elizabeth Ann Everstová, ktorá zmierňovala dôsledky rodičovského zanedbávania. Pre Winstona bolo typické, že sa vysmieval autorite, od mladosti prejavoval známky nezávislej, nepokojnej, zatvrdlej a neposlušnej povahy.
Winstonov Otec Randolph Churchill zastával dôležité politické funkcie, ale budúcnosť si mladý Winston musel zabezpečiť sám svojou prácou. Dvakrát sa mu síce nepodarilo urobiť prijímacie skúšky na vojenskú akadémiu v Sunhurste, ale v roku 1894 nakoniec túto skúšku úspešne absolvoval a stal sa dôstojníkom jazdectva. V januári 1895 mu zomrel otec, ktorý bol tragickou postavou. Poznal ho svet, ale jeho syn ho v skutočnosti nepoznal.
Winston sa rozhodoval medzi vojenskou kariérou a povolaním vojenského dopisovateľa. Mohol sa pokúsiť o šťastie v politike, avšak mu chýbalo univerzitné vzdelanie, kvôli čomu bol v značnej nevýhode. Vo funkcii frontového dopisovateľa potom pôsobil v roku 1895 na Kube, o dva roky v Indii a posledné dva roky 19. storočia v Južnej Afrike. V roku 1899 padol do zajatia počas vojny s Búrmi v južnej Afrike, no podarilo sa mu z neho ujsť. Jeho články z bojísk boli natoľko sugestívne, že keď sa vrátil domov, stal sa takmer národným hrdinom. Po prvom neúspešnom pokuse o politickú kariéru bol v roku 1900 ako 25 ročný konzervatívnou stranou zvolený za poslanca Dolnej snemovne. V roku 1904 sa však pridal na stranu liberálov a odvtedy sa začala datovať jeho oslnivá kariéra, počas ktorej vystriedal viaceré ministerské kreslá a trikrát bol premiérom.
Ako člen parlamentu bol medzi prvými, ktorý vyjadrili vážne obavy z Hitlerovho nástupu k moci. Ostro kritizoval Chamberlaina pre jeho slabosť voči nacizmu. Po Chamberlainovom odstúpení bol ako 66 ročný vymenovaný za ministerského predsedu a ujal sa riadenia obrany. Usiloval sa o americkú podporu a po vstupe Spojených štátov amerických do vojny v roku 1941 bol spolu s prezidentom USA Franklinom D. Rooseveltom pri zrode Atlantickej charty, ktorá tvorila základ amerického liberálneho, slobodne žijúceho jednotného národa. USA ako arzenál demokracie požadovalo právo na sebaurčenie národov, odmietnutie násilia, medzinárodné odzbrojenie, slobodný obchod a medzinárodnú spoluprácu vo všetkých oblastiach. Tento model jednotného sveta mal platiť pre všetky národy a vo svetovej politike viesť k novému konsenzu. Okrem toho v nej americký prezident Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill vyhlásili svoje vojnové ciele a smery povojnovej politiky, kde išlo predovšetkým o odmietnutie územných ziskov, slobodu národov zvoliť si svoju ústavu a formu vlády, hospodársku spoluprácu, voľný prístup k surovinovým zdrojom a svetovému obchodu, odstránenie strachu a biedy, život v mieri po rozbití nacizmu a odzbrojenie agresora, národy sa zrieknu užitia sily.
Po vstupe ZSSR do vojny si Churchill sľuboval oslabenie nemeckej vojnovej mašinérie, ale napriek prísľubom Stalinovi sa s materiálnou pomocou príliš neponáhľal. Bolo mu zrejmé, že má pred sebou rovnakého diktátora akým bol Hitler, a preto konečné víťazstvo komunistického Ruska nad Hitlerom v Európe bol pre Britániu zlý scenár. Churchill navrhol aby, ak ZSSR odolá tlaku Nemecka, boli by od neho odtrhnuté územia, ktoré Moskva anektovala v rokoch 1939 – 1940, čo Stalin radikálne odmietol. Churchill po vstupe ZSSR okamžite začal intenzívne rokovania s Rooseveltom o spoločnom postupe. Počas vojny obaja títo politici strávili spolu pri rôznych rokovaniach celkovo 120 dní. Od začiatku bola prijatá dohoda poskytovať Sovietskemu zväzu materiálnu a surovinovú pomoc. Sovietska vláda opakovane žiadala otvorenie druhého frontu v Európe. Američania v zásade neboli proti. Navrhovali vylodenie už v roku 1942 a Stalina o tom záväzne ubezpečili. V máji 1942 ľudový komisár zahraničných vecí ZSSR Vjačeslav Molotov v Londýne skúmal možnosti Británie odpútať v západnej Európe aspoň 40 nemeckých divízií.
Churchilla veľmi znepokojovalo, že je považovaný za podnecovateľa vojny, preto sa snažil o konferenciu veľmocí, kde by sa vyriešili sporné otázky, dokonca bol za pomalšie tempo vyzbrojovania Británie ako labouristi. Táto politika mu vyniesla v roku 1951 vo veku 77 rokov naposledy premiérske kreslo. V roku 1953 dostal Nobelovu cenu za literatúru. V tom istom roku mu mladá kráľovná Alžbeta II. udelila najvyššie britské vyznamenanie, Podväzkový rad, čím bol Churchill povýšený do rytierskeho stavu a získal právo na titul „sir“.
Churchill bol nepochybne veľký štátnik a človek so silnou vôľou a neobyčajnou energiou. Osvedčil sa ako vynikajúci vyjednávač. Jeho prejavy sa s obľubou citujú dodnes. Keď sa ujímal vlády povedal Dolnej snemovni: „Nemôžem sľúbiť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“
Churchill bol známy aj svojou neodmysliteľnou cigarou, gestom „V“ (Viktory), obľúbeným psom Rufusom a vtipnými, ale často drsnými bonmotmi. Keď ho na chodbe Dolnej snemovne stretla obávaná labouristická poslankyňa Bessie Braddocková a vyčítala mu : „Winston, Vy ste opitý!“, Churchill údajne odpovedal: „Áno, ale vy ste škaredá a ja budem zajtra triezvy.“
Začiatkom januára 1956 dostal Churchill ťažký záchvat a ostal ležať bezvládny. Zomrel 24. januára 1956
Franklin Delano Roosevelt (1882 - 1945)
Narodil sa v Hyde Parku v štáte New York. Vyštudoval právnickú fakultu na Harvarde a na Kolumbijskej univerzite. Pred prvou svetovou vojnou podporoval kandidatúru prezidenta Wilsona.
Krátko po vojne, vo svojich 40 rokoch však ochorel na detskú obrnu, ktorej následky mu zostali na celý život. V tej dobe mal demokrat Roosevelt za sebou členstvo v Senáte štátu New York a službu vo funkcii námestníka ministra námorníctva. Akokoľvek bol ťažko postihnutý, skoro sa vrátil do aktívnej politiky.
Roku 1928 bol zvolený guvernérom štátu New York a o štyri roky neskôr prezidentom Spojených štátov. V tomto období bola v USA ťažká hospodárska kríza, každý štvrtý robotník bol bez práce, mnoho rodín nemalo prostriedky ani na jedlo a 5000 bánk skrachovalo. Roosevelt sľúbil reformu a zahájil program, ktorý umožnil znovuotvorenie bánk a priniesol nové pracovné miesta. Taktiež sa prihováral k národu v rozhlasovom programe nazvanom Dôverné rozhovory. Tieto úspechy a neskoršie opatrenia zaistili jeho znovuzvolenie prezidentom v roku 1936.
Roku 1940, keď v Európe vypukla druhá svetová vojna, bol Roosevelt tretíkrát zvolený za prezidenta. V decembri 1941 po Japonskom útoku na Pearl Harbor vstúpila do vojny aj Amerika. Roosevelt sprevádzal krajinu jej najtemnejšími dňami a úzko spolupracoval s predstaviteľmi Británie a Sovietskeho zväzu, Winstonom Churchillom a Josifom Stalinom.
Roku 1994 zvíťazil v štvrtých voľbách, avšak už o šesť mesiacov neskôr náhle zomrel. Hoci americkí novinári boli veľmi chtiví senzácií a vedeli byť krajine zlomyseľní, nikdy neuverejnili fotografie, ktoré by zdôrazňovali Rooseveltov handicap – chôdzu o barlách. Niekedy sa mu stalo, že takmer spadol, keď vystupoval z auta, ale novinári sa tvárili ako by to nevideli. Bol to najúspešnejší prezident Spojených štátov, o čom svedčí skutočnosť, že ho štyri razy za sebou zvolili do tejto funkcie. Zomrel tri týždne pred kapituláciou Nemecka.
Josif Vissarionovič Džugašvili Stalin (1879 - 1953)
Narodil sa v gruzínskom mestečku Gori v rodine chudobného obuvníka. Ako osemročného ho matka dala do cirkevnej školy, kde mal vyštudovať za pravoslávneho kňaza. Čoskoro ho však zo školy vylúčili, údajne za čítanie zakázanej literatúry. Stal sa z neho profesionálny revolucionár.
Od roku 1903 sa pridal k boľševikom, bol aktívny v komunistickom podzemí, po revolúcii prevzal dôležité úlohy v strane a vo vláde.
Po Leninovej smrti roku 1924 vyradil politických konkurentov a stal sa jeho nástupcom a neobmedzeným diktátorom ZSSR. V duchu tézy „o budovaní socializmu v jednej krajine“ vyhlásil program industrializácie, kolektivizácie a päťročných plánov, ktoré sprevádzali masové presuny obyvateľstva, hladomory, likvidácia celých národov, ako aj občianskych a ľudových práv.
V 2. svetovej vojne mobilizoval po nemeckom vpáde v roku 1941 posledné ľudské rezervy a vyzval k Veľkej vlasteneckej vojne. Na konferenciách v Teheráne, Jalte a Postupime používal najtvrdšie metódy vyjednávania voči svojim spojencom, presadil do praxe štátny socializmus a pripravoval veľmocenskú pozíciu Sovietskeho zväzu po 2. svetovej vojne.
Počas svojej neobmedzenej krutovlády (1924 - 1953) dal prakticky všetkých svojich protivníkov, ale aj bývalých spolupracovníkov fyzicky zlikvidovať. Slúžili mu na to povestné gulagy (štátna správa táborov), ktorých bolo asi 1600. Odborníci odhadujú, že v pracovných táboroch počas násilného vysídľovania, ako aj niekoľkých vĺn hladomoru zahynulo v ZSSR 20 až 30 miliónov ľudí. „Keď zomrie jeden človek, je to smutné, keď zomrú milióny, je to štatistika,“ povedal raz Stalin.
Teheránska konferencia
V jeseni 1943, po rozdrvení fašistických vojsk Sovietskou armádou pri Stalingrade a Kursku bolo už jasné, že došlo k zásadnému prelomu v druhej svetovej vojne. Vtedy, v dňoch 28. novembra – 02. decembra 1943 – z iniciatívy Sovietskeho zväzu sa uskutočnila v Teheráne významná konferencia šéfov troch hlavných protihitlerovských mocností – Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Hlavnou programovou náplňou konferencie bola koordinácia vojenských akcií spojeneckých mocností a posúdenie viacerých dôležitých otázok povojnového usporiadania. Závažnosti prerokovávaných problémov zodpovedalo reprezentatívne zloženie delegácií zúčastnených štátov: sovietsku delegáciu viedol predseda Rady ministrov J. V. Stalin, americkú delegáciu prezident F. D. Roosevelt a britskú ministerský predseda W. S. Churchill. Okrem ďalších politických osobností a poradcov významné miesto v každej delegácii pripadlo vojenským expertom.
Účastníci teheránskeho stretnutia venovali hlavnú pozornosť vojenským záležitostiam, predovšetkým otázke otvorenia druhého frontu v Európe. Táto otázka bola veľmi dôležitá, pretože na jej vyriešení závisel okrem iného aj konečný dátum porážky nacistických armád. Veď nemecké velenie mohlo sústreďovať proti Sovietskemu zväzu obrovskú bojovú silu predovšetkým preto, že Veľká Británia a USA na západe i na iných miestach európskeho kontinentu prakticky neviedli proti Hitlerovcom žiadne bojové akcie. To Nemecku umožnilo vrhnúť celý svoj vojenský potenciál na boj proti Sovietskemu zväzu.
V týchto podmienkach mal Sovietsky zväz veľký záujem na tom, aby sa jeho spojenci aktívne zúčastnili na boji proti spoločnému nepriateľovi a poskytli Sovietskej armáde účinnú pomoc, predovšetkým operáciami na európskom kontinente. Predseda Rady ministrov Sovietskeho zväzu J. V. Stalin v posolstve premiérovi Churchillovi zo dňa 18. 07. 1941 napísal: „Vojenská situácia Sovietskeho zväzu, rovnako ako Veľkej Británie, by sa výrazne zlepšila, keby bol vytvorený druhý front proti Hitlerovi na západe (severné Francúzsko) a na severe (Arktída)... Som si vedomý ťažkostí spojených s vytvorením takého frontu, zdá sa mi však, že nehľadiac na ťažkosti, mal by byť vytvorený nielen kvôli našej spoločnej veci, ale i kvôli záujmom samotného Anglicka. Bolo by ľahšie vytvoriť takýto front práve teraz, keď sú sily Nemecka pripútané na východe a keď Hitler ešte nestačil upevniť svoje pozície, ktoré obsadil na východe.“
Churchill i iní predstavitelia britskej vlády síce v tom čase verejne vyhlasovali, že sú pripravení poskytnúť Sovietskemu zväzu v boji s hitlerovským Nemeckom všemožnú pomoc, ale na konkrétnu Stalinovu výzvu odpovedal britský premiér zamietavo.
Keď po japonskom útoku na Pearl Harbor vyhlásilo 11. decembra 1941 vojnu Spojeným štátom aj hitlerovské Nemecko, pridal sa k rozhovorom o druhom fronte aktívne i Washington. Postoj prezidenta Roosevelta k požiadavkám sovietskej vlády bol v tomto období priaznivejší. Americká politika ešte pred Stalingradom a Kurskom dokázala realistickejšie oceniť skutočnú silu i podiel Sovietskeho zväzu na boji proti fašistickým štátom. Vyplývalo to z poznámky, ktorú prezident Roosevelt napísal americkému generálovi D. Mac Arthurovi v máji 1942: musíme si byť dobre vedomí faktu, že „ruské armády zničili viac živej sily a materiálu mocností Osi, ako všetkých 25 ostatných spojených národov dohromady“. Roosevelt sa preto už v roku 1942 usiloval podporovať požiadavku na otvorenie druhého frontu v Európe, ale aj on narážal na odmietavé stanovisko anglickej politiky. Predsa však, pod spoločným sovietsko-americkým tlakom podpísala britská vláda v júni 1942 formuláciu o vytvorení druhého frontu v Európe v roku 1942. Tým mala byť táto otázka vyriešená k spokojnosti všetkých troch zúčastnených strán. Ale anglická vláda zakrátko po podpísaní tohto závažného dokumentu vyšla s plánmi spoločného anglo-amerického úderu proti Taliansku, ktorý sa mal začať okamžite po porážke vojsk Osi v severnej Afrike. Keďže Roosevelt s týmto plánom pripraveným na rok 1943 súhlasil, bolo jasné, že tieto akcie západných spojencov znemožnia otvoriť druhý front v západnej Európe nielen v roku 1942, ale i v nasledujúcom roku 1943.
Sovietsky zväz trval už na prvom zasadnutí teheránskej konferencie na tom, aby západné veľmoci prijali a dodržali záväzné rozhodnutie o termíne vylodenia svojich vojsk v severnom Francúzsku (operácia Overlord), ktoré sa malo stať počiatkom otvoreného druhého frontu na európskom kontinente. Britský premiér ešte i tu na jednotlivých zasadnutiach konferencie sa usiloval vyhnúť jasnému záväzku – uviesť konkrétny dátum invázie cez La Manche. Miesto toho presadzoval plán vylodenia spojeneckých vojsk na Balkáne a útok proti Nemecku z tzv. „mäkkého podbruška“ Európy. Cieľom tejto operácie nebolo urýchlenie víťazstva nad fašizmom, ale snaha zabrániť vstupu sovietskych vojsk do stredoeurópskych a balkánskych krajín.
Sovietsky zväz nesúhlasil s balkánskym projektom, motivovaným politickými špekuláciami. Sovietska strana pri rokovaní zdôraznila, že treba zovrieť Nemecko do klieští z východu a západu a začať vojenské operácie v severnom Francúzsku, ktoré leží najbližšie k nemeckým priemyselným a hospodárskym centrám. Inváziu v Normandii preto sovietski predstavitelia považovali za najúčinnejšiu pomoc vojenským operáciám na východnom fronte. Po zložitom diplomatickom rokovaní boli Spojené štáty a Veľká Británia nakoniec nútené zaviazať sa k tomu, že vylodenie v Normandii uskutočnia v máji 1944. Všetky tri zúčastnené mocnosti uznali prvoradý význam operácie Overlord, ale zhodli sa v názore, že treba podnikať aj menšie akcie, ktoré mali zabrániť Nemecku sústreďovať sily v severnom Francúzsku. Sovietsky zväz zároveň prisľúbil začať rozsiahlu ofenzívu na východnom fronte.
Západní spojenci napriek všetkým záväzkom ani tentoraz nedodržali termín vylodenia. K otvoreniu druhého frontu v západnej Európe a k invázii v Normandii došlo až 06. júna 1944, keď už bolo jasné, že Sovietsky zväz je schopný sám poraziť nacistické Nemecko a vo svojom víťaznom boji dôjsť až na pobrežie západnej Európy.
Teheránska konferencia sa okrem vojenských otázok zaoberala aj problémami povojnového usporiadania a zabezpečenia trvalého mieru. Prezident Roosevelt zoznámil účastníkov konferencie so svojim plánom založenia medzinárodnej organizácie, ktorej poslaním by bolo zabezpečiť dlhodobý mier a bezpečnosť vo svete. Na čele tejto organizácie – Roosevelt ju nazýval svetovou organizáciou Spojených národov – mal stáť výkonný výbor, v ktorom mali byť zastúpení Sovietsky zväz, Spojené štáty, Veľká Británia, Čína, dve európske krajiny, jedna juhoamerická, jedna krajina Stredného východu, jeden ázijský štát a jedno britské domínium. Roosevelt navrhoval aj vytvorenie tzv. policajného alebo strážneho výboru, ktorý sa mal usilovať o udržanie mieru a nedopustiť novú agresiu militaristických štátov.
Na americký návrh reagoval predseda sovietskej vlády projektom, ktorý vychádzal z myšlienky, že malé európske štáty by asi neboli spokojné s vytvorením svetovej organizácie z obavy, že by tu nehrali dostatočne významnú úlohu. Pri posudzovaní týchto otázok išlo však iba o neoficiálnu výmenu názorov a stanovísk, pretože táto problematika mala byť, a aj bola, riešená neskôr.
Veľmoci si vymenili názory aj na budúcnosť Nemecka. Americký prezident a britský premiér navrhovali rozčleniť Nemecko na viac častí. Rooseveltov návrh predpokladal vytvorenie piatich samostatných nemeckých štátov s vlastnými vládami, pričom niektoré ďalšie časti nemeckého územia (Kielský kanál, Hamburg, Porúrie a Sársko) mali ostať pod správou Spojených národov, štyroch veľmocí, prípadne i iných európskych krajín. Churchillov plán navrhoval vytvorenie troch nemeckých štátov, z ktorých jeden mal zahŕňať i Maďarsko a Rakúsko v rámci jednotnej tzv. dunajskej federácie. Sovietski zástupcovia nevyjadrili svoj súhlas s plánmi na rozčlenenie Nemecka. Sovietskej diplomacii išlo predovšetkým o realizáciu takých opatrení, ktoré by zabránili obnove nemeckého militarizmu a revanšizmu, ale ktoré by zároveň neobsahovali nutnosť Nemecko rozčleňovať.
Ďalším predmetom teheránskych rokovaní bola vojna na Ďalekom východe. Anglo-američania neboli schopní dosiahnuť rýchle víťazstvo nad militaristickým Japonskom a veľmi naliehali na sovietsku stranu, aby sa zapojila do vojny s ním.
Sovietsky zväz uzavrel síce s Japonskom v predvečer Veľkej vlasteneckej vojny (13.04.1941) zmluvu o neutralite, ktorú však japonský partner v priebehu vojny sústavne porušoval. Napriek záväzkom obsiahnutým v prvom a druhom článku zmluvy, ktoré hovorili o udržiavaní priateľských a mierových vzťahov a o dodržiavaní neutrality v prípade vojny, Japonsko aktívne podporovalo Nemecko vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Rozhodujúce víťazstvá Sovietskej armády pri Stalingrade a Kursku v roku 1943 odvrátilo však japonských militaristov od ozbrojeného prepadnutia sovietskeho Ďalekého východu, ale Japonsko i tak v rozpore s prvým článkom spomínanej zmluvy sústredilo na sovietskych hraniciach obrovskú kwantungskú armádu, ktorá viazala značné sovietske ozbrojené sily. Vzhľadom na tieto skutočnosti i vzhľadom na množiace sa prípady potápania sovietskych lodí japonským vojnovým loďstvom, súhlasil Sovietsky zväz so svojou účasťou na vojne proti Japonsku po skončení vojnových operácií v Európe.
Dôležitým predmetom rokovaní teheránskej konferencie bola i poľská problematika. Patrila už vtedy, ale najmä v závere vojny i bezprostredne po jej skončení, k najzávažnejším problémom vo vzťahoch medzi mocnosťami protihitlerovskej koalície. V Teheráne Roosevelt a Churchill naliehali na Sovietsku vládu, aby obnovila diplomatické styky s emigrantskou poľskou vládou v Londýne, s ktorou sovietska vláda prerušila styky v dôsledku intenzívnej protisovietskej kampane. Stalin vyhlásil, že Sovietsky zväz sa usiluje o to, aby povojnové Poľsko bolo nezávislé, demokratické a silné. Sovietsky zväz od Poľska požadoval iba dobré susedské vzťahy, ale zároveň dal najavo, že sovietska vláda robí rozdiel medzi Poľskom a vtedajšou emigrantskou buržoáznou vládou v Londýne. Vážnym problémom bolo aj usporiadanie hraníc medzi Poľskom a ZSSR. Okolo tejto otázky sa rozprúdili široké diskusie, ale v Teheráne západní spojenci v zásade súhlasili s pripojením západných oblastí Bieloruska a Ukrajiny k Sovietskemu zväzu i s pričlenením bývalých poľských území a posunutím poľských hraníc na západe na rieku Odru. Americkí a anglické predstavitelia súhlasili s tým, že treba vytvoriť nezávislé Poľsko s priateľskými vzťahmi k Sovietskemu zväzu.
Okrem spomínaných problémov sa na teheránskej konferencii, ktorú mnohí považujú za vyvrcholenie činnosti protihitlerovskej koalície, riešili i mnohé ďalšie otázky, späté s vojnovými udalosťami i povojnovým usporiadaním sveta. V záverečnej Deklarácii troch mocností Stalin, Roosevelt i Churchill vyjadrili svoje uspokojenie nad vzájomnou dohodou v otázke jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi i dôveru v povojnovú spoluprácu.
Predstavitelia troch mocností sa obrátili k národom a štátom so slovami: „Čakáme na deň, kedy všetky národy sveta budú žiť slobodne, bez poroby a tyranie, v súlade so svojimi túžbami a svojím svedomím“. Predstavitelia Veľkej Británie a USA namiesto spolupráce a mierového spolunažívania, zorganizovali proti ZSSR studenú vojnu.
Jaltská konferencia
Stretnutie v Jalte sa pripravovalo takmer pol roka. Už 17. júla 1944 Roosevelt telegraficky navrhol Stalinovi, aby sa traja špičkoví politici stretli v septembri v Škótsku. Stalin to zásadne vylúčil dôvodiac vojenskou situáciou, ktorá mu nedovolí opustiť Sovietsky zväz. Telegrafická výmena názorov, ktorá nasledovala, bola typická pre Stalinovu neoblomnosť a Rooseveltovu trpezlivosť. Roosevelt po predbežných telegrafických poradách s Churchillom navrhoval, aby sa stretli na Malte v oslobodených Aténach alebo na Cypre. Uvažovali aj o Jeruzaleme, ale Stalin všetky návrhy odmietal a hoci upustil od dôvodu, že mu vojnové udalosti bránia odísť z krajiny, našiel si novú výhovorku, že sa musí prísne držať rady lekárov a tí mu neodporúčajú dlhú cestu.
Cieľom stretnutie
Po dlhej výmene názorov bolo jasné, že sa stretnú alebo tam, kde chce Stalin, alebo sa nestretnú vôbec. Napokon 23. decembra 1944 oznámil F. D. Roosevelt Winstonovi Churchillovi, že ak nemožno ináč, je ochotný prísť na Krym. Ani jediný raz sa nepokúsil odmietnuť s poukázaním na vlastný zdravotný stav, hoci vtedy bol už na smrť chorý. O tom však vedel len veľmi úzky okruh ľudí, bolo to prísne strážené štátne tajomstvo. Netušil to ani Churchill.
Nielen miesto konania, ale aj termín konferencie bolo veľmi ťažko dohodnúť. Stalin niekoľko mesiacov odďaľoval termín na neurčito. Začiatkom novembra bol ochotný upresniť termín, ale to zase nevyhovovalo Rooseveltovi. Dňa 07. novembra 1944 sa totiž konali prezidentské voľby, v ktorých Roosevelta po štvrtý raz zvolili za prezidenta.
Churchill naliehal, že treba urobiť všetko, aby sa stretli ešte v roku 1944, ale Roosevelt už nemal dosť síl. Musel získať akú takú pauzu, aby sa po volebnej námahe opäť vzchopil.
Od tohto dňa, ako sa začala úspešná sovietska ofenzíva na Balkáne a vo východnom Prusku, však čas už pracoval v prospech Stalina. Túto skutočnosť si Winston Churchill plne uvedomoval. V pamätiach opisuje situáciu v druhej polovici roku 1944: „Ruská armáda prenikla na Balkán. Ovládla Rumunsko a Bulharsko. Belehrad bol tesne pre pádom a Hitler sa ešte zúfalo usiloval udržať Maďarsko. V tejto situácii, keď bolo víťazstvo aliancie už len otázkou času, zdalo sa celkom prirodzené, že ruské ambície rástli. Za hromobitím ruského frontu však dvíhal hlavu komunizmus. Rusko bolo osloboditeľom a ako krédo prinášalo svetu komunizmus.“
Priorita záujmov
Práve táto situácia podnietila Churchilla, aby sa čo najskôr zišiel so Stalinom a nečakal na ďalšiu, zatiaľ na neurčito odkladanú konferenciu Veľkej trojky. Odcestoval teda bez veľkých procedurálnych príprav do Moskvy. Večer o desiatej 09. októbra 1944 sa v Kremli zišiel so Stalinom a za prítomnosti Edena, Molotova a tlmočníkov sa podujal ozrejmiť si Stalinove geopolitické zámery a primäť ho, aby sa zastavil tam, kde sa začína životný záujem britskej ríše – pred Gréckom.
V ten večer – teda viac ako štyri mesiace pred Jaltou – sa záujmové sféry na Balkáne rozdelili. Absolútne cynicky a bez prieťahov. Sám Churchill skonštatoval, že celá udalosť nezabrala toľko času, koľko potreboval, keď ju dodatočne opisoval. Kým tlmočník prekladal vety, ktorými Churchill oslovil Stalina s výzvou, aby sa nejako dohodli o Balkáne skôr než by upadli do malicherných sporov a roztržiek, načarbal Churchill na polhárok papiera tieto poznámky:
Rumunsko Rusko 90 %
ostatní (teda VB+USA) 10 %
Bulharsko Rusko 30 %
ostatní 25 %
Grécko Veľká Británia 90 %
Rusko 10 %
Juhoslávia 50 % / 50 %
Maďarsko 50 % / 50 %
Lístok Churchill pristrčil Stalinovi, ktorý si medzitým už vypočul preklad jeho úvodných viet. Stalin sa pozrel na návrh, bez zaváhania vzal ceruzu a ošifroval ho. Potom nasledovalo – podľa Churchillových pamätí – dlhé mlčanie. Popísaný lístok ležal uprostred stola. Napokon prehovoril Churchill: „Možno by sa zdalo dosť frivolné, že o osude miliónov ľudí rozhodujeme takto akosi mimochodom. Spáľme tento lístok.“ – „Nie ponechajte si ho“, povedal Stalin. Tak tento corpus delicti zmizol v Churchillovom osobnom archíve a na svetlo božie sa dostal o vyše dvadsať rokov neskôr, keď ho Churchill, ktovie prečo, zverejnil v pamätiach.
Osud malých národov
Rozhodnutie o Balkáne padlo teda ešte pred Jaltou. Ďalšie otázky, ktoré sa mohli stať príčinou sporu, súviseli s Poľskom a so samotným Nemeckom. Ale ani o tých sa nerozhodovalo len na Jalte.
Už na teheránskej konferencii v novembri 1943 Roosevelt a Churchill prijali Stalinove požiadavky týkajúce sa hraníc Sovietskeho zväzu napriek tomu, že to bolo v rozpore nielen s oficiálnym vyhlásením Veľkej Británie pri vstupe do vojny v roku 1939, ale aj s Atlantickou chartou. Na základe týchto dokumentov sa mali po porážke Nemecka a Talianska hranice v Európe obnoviť podľa stavu z roku 1937. Keď sa v roku 1941 podpisovala Atlantická charta, bol ZSSR v takej zúfalej situácií, že si Stalin nemohol klásť podmienky, a preto súhlasil aj s hranicami z roku 1937. Po Stalingrade sa však všetko zmenilo. Sovietsky zväz sa stal mocenským faktorom, s ktorým bolo treba rátať pri povojnovom usporiadaní pomerov vo svete, a práve preto sa voči nemu začali jeho západní spojenci správať ústretovo, na úkor malých štátov. Stalin žiadal, aby sa hranice ZSSR obnovili nielen podľa roku 1937, ale podľa stavu zo začiatku roku 1941. To znamená, že si chcel ponechať územie, ktoré zabral v rokoch 1939 a 1940, keď spolupracoval s fašistickým Nemeckom, teda Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Besarábiu a východné Poľsko. Na teheránskej konferencii v novembri 1943 Roosevelt a Churchill tieto požiadavky prijali.
Poľská rola
Ďalšie požiadavky voči Poľsku sa už týkali jeho vnútorných pomerov. Stalin dôvodil, že musí Sovietskemu zväzu zabezpečiť pevné západné hranice a tie si vyžadujú, aby bola v Poľsku prosovietska vláda. V oficiálnej reči to bola vláda vyslovene priateľsky naklonená Sovietskemu zväzu. Churchill a Roosevelt prijali túto požiadavku s veľkým porozumením a vyvíjali nátlak na poľskú exilovú vládu v Londýne, aby sa jej premiér Mikolajczyk dohodol s poľskými komunistami, ktorí pod Stalinovým patronátom utvorili vlastnú štátnu reprezentáciu v oslobodenom Lubline.
V Jalte síce Stalin prisľúbil, že sa v Poľsku budú konať slobodné voľby, zdá sa však, že jeho západní partneri neprejavili záujem, aby nejakou dohodou zafixovali, čo to konkrétne znamená. Existuje celý rad indícií, že ani americký prezident, ani britský premiér nebrali tieto sľuby príliš vážne. Roosevelt sa pred jedným spolupracovníkom vyjadril, že celkom chápe Stalinove želanie utvoriť si na západe akýsi sanitný kordón, v ktorom by sa Poľsko dostalo pod sovietsky vplyv. Churchill síce naliehal, aby boli počas prvých volieb v Poľsku medzinárodní pozorovatelia, a trval aj na tom, aby sa voľby konali čo najskôr, no po prvých námietkach sa uspokojil aj s tým, že miesto formulácie „čo najskôr“ sa použil výraz „hneď, ako to bude možné“. Navyše nevzniesol ani námietku proti tomu, že v ruskom vyhlásení sa nehovorilo o slobodných voľbách, ale o všeobecných voľbách.
Nik už dnes nemôže zodpovedne povedať, či Roosevelt a Churchill klamali aj seba, alebo len svoje okolie, keď sa po Jalte vyjadrovali optimisticky o budúcnosti východnej Európy. Roosevelt vyjadril „tušenie, že Rusi napokon predsa len pripustia slobodné voľby a Východoeurópania si potom aj tak zvolia prosovietske vlády, takže napokon budú všetci šťastní a spokojní“. Churchill bol oveľa skeptickejší, ale uvedomoval si, že aj z vnútropolitických príčin by bolo osudné pripustiť tesne pred víťazstvom roztržku so sovietskym spojencom. Možno preto po návrate z Jalty ubezpečoval vládu: „Čo sa týka premiéra Stalina, som si celkom istý, že to myslí so svetom a s Poľskom dobre.“
Sila mocných
Problém povojnového usporiadania Nemecka, ktorý sa vynáral už od Teheránu, zostal otvorený aj po Jalte. Ani jedna strana nemohla strpieť, aby sa celé Nemecko, hoci aj porazené, ocitlo v sfére vplyvu toho druhého. Akékoľvek vyhlásenia politikov, že chcú iné riešenie ako rozdelenie Nemecka, bolo iba balamutením verejnej mienky. Dohody o okupačných zónach, ktoré sa uskutočnili na Postupimskej konferencii, boli vlastne odkladom riešenia na neurčito.
Jalta sama teda nepriniesla rozdelenie Európy. Európu rozdelili zbrane víťazov. Sovieti si vzali toľko, koľko si vydobyli. Pokiaľ prišli ich vojská, potiaľ siahala potom ich „sféra vplyvu“. Myslím, že úvodzovky sú tu na mieste, lebo závislosť od ZSSR bola oveľa tesnejšia a diktát Moskvy oveľa tvrdší, ako to bývalo v oblastiach, ktoré sa dovtedy tak označovali. Bola to skôr koloniálna závislosť. Ale prečo museli dať demokratické veľmoci k tomu ešte aj požehnanie? Konali predovšetkým z obavy, že ak sa so Stalinom nedohodnú, kde sa zastaví víťazná sovietska ofenzíva, budú musieť prenechať sovietskemu vplyvu väčšinu Európy, alebo ich nakoniec zastaviť vojenskou silou. To, pravda, nie je v histórii nič neobyčajné, že víťazi sa po porážke spoločného nepriateľa obrátia proti sebe a jedna strana vyžaduje prípadne aj pomoc porazeného. Stačí si spomenúť na balkánske vojny z rokov 1912 – 1913. V konkrétnej situácii roku 1945 to však nebolo možné. Angličania už boli príliš vyčerpaní a Američania ešte neporazili Japoncov.
Európa teda nebola rozdelená v Jalte. Hoci sa bežne používa ako symbolické označenie rozdelenia Európy, pre mňa je skôr symbolom arogancie víťazov. Nie voči porazeným, ale voči malým národom, ktorých uznali za spojencov. Za ich chrbtom, bez ich súhlasu a ako to bolo zjavné najmä v prípade Poľska, aj proti ich vôli rozhodli o ich budúcnosti.
Postupimská konferencia
Vlastne to už nebola tá Veľká trojka, ktorá riadila operácie počas svetovej vojny. F. D. Roosevelt zomrel 14. apríla 1945 a premiérsky post W. Churchilla mali v Británii potvrdiť parlamentné voľby. Svojím postavením si mohol byť istý iba J. V. Stalin. Postupimská konferencia zasadala od 17. júla do 02. augusta 1945. Hoci hlavným bodom mala byť príprava mierovej konferencie, ktorá by určila povojnové usporiadanie sveta, bola to ešte stále aj porada vojnových spojencov. Japonsko sa zatiaľ nevzdávalo.
Nový pán Bieleho domu – Harry S. Truman
Svoje vzťahy ku Kremľu, ktorý nikdy nezabúdal, si Truman pobabral povestným výrokom, ktorý vyslovil deň po Hitlerovom vpáde do ZSSR: „Ak uvidíme, že vojnu vyhráva Nemecko, mali by sme pomáhať Rusku, a ak bude vyhrávať Rusko, mali by sme pomáhať Nemecku, nech sa navzájom čo najviac potlčú.“
W. Chirchill, ktorý chcel boľševizmus zahrdúsiť ešte v kolíske, reagoval vtedy inak a dal najavo, že chce byť Stalinovým spojencom. Truman dal svojím výrokom najavo nielen svoj vzťah k „červeným“, ale aj diletantské predstavy o zahraničnej politike. V tejto vojne, na ktorej sa Amerika musela zúčastniť, bolo nemožné podporovať raz jednu a raz druhú stranu. Bolo treba voliť – a prečo ZSSR so Stalinom na čele, to jasne vysvetlil W. Churchill.
Aj pre Trumana bola Rooseveltova smrť veľkou ranou, nebol pripravený na takú zodpovednú úlohu. Údajne na jeho otázku „čo môžem pre Vás urobiť, pani Rooseveltová?“, vdova po prezidentovi odpovedala: „čo môžeme urobiť my pre Vás? Veď Vy ste teraz ten, koho sužujú starosti!“.
Vo svojich pamätiach Truman napísal, že pred odchodom do Postupimu sledoval dva ciele. Po prvé, chcel dosiahnuť, aby ZSSR vyhlásil vojnu Japonsku. A po druhé: dobre si pamätal Wilsonov debakel po prvej svetovej vojne a chcel dosiahnuť podporu všetkých politických smerov v Kongrese, vrátane tých najkonzervatívnejších. Tieto ciele boli nezlučiteľné ...
Deň pred otvorením konferencie dostal dlho očakávanú správu. V Alamogordo v štáte New Mexico uskutočnil prvú úspešnú skúšku atómovej bomby. Sila výbuchu prekvapila aj vedcov. Atómový fyzik Oppenheimer si spomenul na verš indického eposu, v ktorom sa hovorilo o výbuchu, ktorý bol jasnejší ako tisíc sĺnc.
Program Postupimskej konferencie
Konferencii na Stalinov návrh, rovnako ako v Teheráne a na Jalte, predsedal americký prezident. Ten predložil na jej začiatku návrhy k štyrom okruhom problémov: vytvorenie Rady ministrov zahraničných vecí, zásady politiky voči Nemecku, dosadenie demokratických vlád v Rumunsku a Bulharsku ako splnenie záväzkov z Jalty, zmena politiky voči Taliansku.
Stalin chcel rokovať o rozdelení nemeckého loďstva, reparáciách, účasti ZSSR na správe talianskych kolónií (Somálsko, Líbya), o podmienkach obnovenia diplomatických stykov s hitlerovskými satelitmi, likvidácií Francovho režimu, účasti ZSSR na správe Tangeru, o situácii v Sýrii a Libanone a o poľskej otázke (Stalin požadoval rozpustenie poľskej emigračnej vlády v Londýne).
Hoci Churchill vstupoval do diskusie s doplňovacími návrhmi, podľa svedectva admirála Leahyho prišiel na konferenciu (na rozdiel od predchádzajúcich) nedostatočne pripravený. Stalinovi sa vraj zveril, že má obavy z výsledku nadchádzajúcich volieb, a ten ho utešoval, že britský ľud niečo také, aby ho nezvolili, nespraví.
Na konferencii prekvapujúco hladko prešli zásady postupu voči porazenému Nemecku, väčšia diskusia nebola ani o odsune Nemcov z územia Československa. Dohodli sa na úplnom odzbrojení Nemecka, likvidácii zbrojného priemyslu, nacisti mali byť odstránení z rozhodujúcich miest a vojnoví zločinci mali byť potrestaní, nemecký politický život mal byť obnovený na demokratických základoch.
Výsledky konferencie
Požiadavky ZSSR boli akceptované iba tam, kde siahala sovietska moc, t. j. na územiach, kde bola Červená armáda. Fakticky to znamenalo rozdelenie sveta.
Ostrý spor vypukol o režimy v Juhoslávii, Rumunsku a Bulharsku. Západní politici použili v súvislosti s Titovým režimom dokonca slovo fašistický. Stalin sa Tita ostro a jednoznačne zastal. Tušil však, že o pár rokov bude sám používať rovnaké, ba ešte hádam aj ostrejšie charakteristiky. V súkromnom rozhovore pripomenul Churchilovi britský zásah proti komunistickým partizánom v Grécku a dal najavo, že ZSSR bol zdržanlivý a rovnakú zdržanlivosť očakáva pri rokovaní o východoeurópskych krajinách.
Západ rešpektoval už fakticky existujúcu sféru sovietskeho vplyvu, no mimo nej neustúpil prakticky v ničom. Churchill s Trumanom napríklad vyhlásili, že chápu Stalinovu nenávisť voči Francovi, nepripustia však žiadne zásahy do vnútorných vecí Španielska.
Západ odmietol ustúpiť aj v otázke čiernomorských úžin, v ktorej išlo o ruský prístup do Stredozemného mora. Rovnako jasne dali Stalinovi najavo aj to, že Sýria a Libanon sú záležitosťou Západu. Churchill výslovne odmietol Stalinove narážky, že ZSSR by sa rád podieľal na poručenskej správe bývalých talianskych kolónií, ktoré boli síce chudobné (o líbyjskej rope sa ešte nevedelo), ale mali strategický význam.
Keď sa konferencia skončila, Truman vyjadril nádej, že predstavitelia veľkej trojky sa čoskoro stretnú vo Washingtone, načo Stalin vraj odvetil: „Kiež by to dal Boh.“
Truman získal od Stalina prísľub – vtedy, pravdaže, nezverejnený – že ZSSR vstúpi do vojny proti Japonsku. Nebolo to zadarmo, ZSSR si vyžiadal také ústupky, ktoré šokovali nielen Čankajška, ale nepáčili sa ani čínskym komunistom. Fakticky sa obnovovali tie pozície a práva, ktoré v tejto oblasti malo cárske Rusko pred porážkou vo vojne s Japonskom. Išlo nielen o Kurilské ostrovy a južný Sachalin, ale aj o prístavy Ta-lien a Lu-šin na Liaotungskom polostrove, vrátane Východočínskej železnice.
Postupimská konferencia mala pripraviť mierovú konferenciu s Nemeckom. Tá sa však nekonala. Stalin totiž požadoval, aby Nemecko bolo vyhlásené za neutrálny štát. To bolo pre Západ neprijateľné a radšej pripustil rozdelenie Nemecka.
Rozdelenie sveta na protikladné tábory, ktoré trvalo až do roku 1989; sa väčšinou spája s Jaltskou konferenciou. V skutočnosti však rámcové a provizórne dohody, ktoré boli uzavreté v Postupime, riešili problémy usporiadania sveta na celé desaťročia.
Mier v Európe znamenal uvoľnenie puta, ktoré spájalo Spojencov. No definitívne padlo až po kapitulácii Japonska.
Obrázková príloha:
Obrázkov na túto tému mám až-až, len z hľadiska kapacity sa sem nezmestia. V prípade záujmu ma kontaktujte na mail...
