Klasicizmus – charakteristika obdobia
Sedemnáste storočie prebiehalo v znamení pokroku vedy a záujmu o vesmír a prírodne deje. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc - kritizovali absolutistické monarchie, obdivovali parlamentné zriadenie v Anglicku. Vláda sa podľa nich mala usilovať o blaho ľudu – čo najmenej potláčať slobodu jednotlivca. Cirkev sa stáva terčom kritiky, Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Skončenie dlhotrvajúcich vojen zapríčinilo prehĺbenie krízy feudalizmu, nastáva rozmach buržoázie – urýchľuje sa rozvoj priemyslu a obchodu, vznikajú manufaktúry – rozklad cechového zriadenia, volanie francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou v roku 1789.
Literárny klasicizmus
Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Nadväzuje na ideály humanizmu a renesancie, čím sa stavia proti základným tendenciám barokového umenia. Klasicizmus vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ Cogito ergo sum - výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti.
Vzorom pre klasicizmus bola antika a antické umenie. Podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná, orientácia je skôr na rozum než na cit, podstatný je záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti. Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou: „Krásne je len to, čo je pravdivé“ - tzv. kŕčovitá krása. Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti. Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:
• Harmonická súmernosť
• Logická jasnosť
• Jednoduchý dej bez odbočení
• Presnosť jazykového vyjadrovania
• Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupné)
Literatúra klasicizmu sa delila podľa antického vzoru na vysoké a nízke žánre. K vysokým sa zaraďovali óda, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa v nich vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta – napr. P. Corneille: Cid ). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy (napr. úžerník v diele Moliera: Lakomec) a majú prevažne komický charakter. Autori, ktorí sa v tých časoch venovali vážnym štýlom boli predurčení k úspechu, no treba podotknúť, že postupom času sa záujem o ich diela sa vytrácal. Je však paradoxné, že autori, ktorí boli zástupcami nízkych žánrov boli viacmenej zatracovaní a úspechu sa takmer nedožili a dnes sa ich hry tešia omnoho väčšej obľube ako v minulosti.
Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným, povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad. Nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu - napr. lakomec Harpagon, statočný hrdina Cid, oklamaná milenka – tzv. umelecký obraz človeka.
V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom.
Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň. Vytvárala sa tzv. klasicistická dráma, ktorá dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:
•Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín)
•Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste)
•Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)
Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú, prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).
Klasicistická tvorba
Keďže klasicizmus vznikol vo Francúzsku, aj najväčšie dramatické diela sú z Francúzska - Cid od Pierra Corneilla. Námet čerpal zo španielskej rytierskej tragédie Cidova Mladosť od de Castra. Hlavná postava Don Rodrigo - Cid je kresťanský rytier, ktorý je oddaný svojmu kráľovi, rodine a viere. Tragédia je založená na rozpore citu(lásky) a rozumu(cti). Cid zabije svojej milej otca, pretože urazil jeho otca a napriek tomu, že Xiména Cida miluje, žiada jeho smrť – musí si zachovať česť. Rozhodnutie kráľa je zmierlivé – posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje tu malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovala na jediný cieľ. Corneillovi hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, ale s vypätim vôle ich premáhajú, aby splnili svoje občianske a morálne povinnosti. Je tu dodržaná jednota deja, miesta ale času nie (dej sa odohráva počas dlhšieho časového úseku). Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej došlo k prelínaniu žánrov.
V tomto období vznikla aj nová - psychologická tragédia, ktorej predstaviteľom bol Jean Racine. Bol to žiak a obdivovateľ Pierra Corneilla. Vo svojich hrách zobrazil ničivú vášeň, ktorou trpia hlavné postavy. Táto vášeň plodí nenávisť a rozklad. Jeho vrcholné dielo je tragédia Faidra - príbeh o žene zachvátenej živelnou láskou k nevlastnému synovi. Námet čerpal od antického dramatika Euripida.
Ďalší významný autor bol Jean de la Fontaine, ktorý napísal 12 zväzkové Bájky. Komponoval svoje bájky ako malé drámy, v ktorých mohol vďaka alegorickosti tohto útvaru podať obraz spoločnosti vo Francúzsku v 17. storočí. Písal bájky napr. o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti.
Život autora
Jean Baptiste Poquelin Moliére, dramatik, režisér, divadelný riaditeľ, sa narodil 15.1.1622 v Paríži, v dome s názvom „Pavillon des singes“ (dom u opíc). Bol prvorodeným synom bohatého čalúnického majstra Jeana Poquelina a pri krste dostal meno Jean-Baptiste. Matka malého Jeana umrela, keď mal iba 9 rokov, v máji 1632 na tuberkulózu. Jej veno bolo rozdelené medzi štyri deti. Po roku sa otec znovu oženil. Jeho deti si však ani macochy dlho neužili. Zomrela po necelých troch rokoch.
Veľký vplyv na budúceho Moliéra mal starý otec Louis Cresse, ktorý bol veľkým milovníkom divadla. Vodieval svoje vnúčatá na predstavenia rôznych ľudových komikov a neskôr aj do divadla v Burgundskom paláci. S tým však otec vôbec nesúhlasil, lebo zo svojho najstaršieho syna chcel mať nástupcu v dielni, v obchode a aj vo funkcii kráľovského komorného čalúnika. V roku 1634 odišiel Moliére študovať na jezuitskú školu do Clermontu kde zostal až do roku 1639. Učil sa latinčinu, dejepis, zemepis, matematiku a zoznámil sa tu aj s antickou literatúrou. Neskôr študoval v rodnom Paríži na právnickej fakulte, ale keď sa jeho otec dozvedel, že sa viac venuje divadlu ako škole, poslal ho študovať na vidiek do Orleánsu. Práve tu získal Jean-Poquelin právnický titul. Po ukončení tejto školy sa chcel venovať predovšetkým divadlu, ale jeho otec s tým zase nesúhlasil. To bolo dôvodom ich hádky.
Odvtedy prestal kráčať v otcových šľapajách. Požiadal ho o vyplatenie peňazí, ktoré mu zanechala matka a pomocou nich spolu s dvomi súrodencami a inými hercami založil roku 1643 tzv. Slávne divadlo. To zo začiatku prosperovalo, ale po roku existencie začalo postupne upadať. Najskôr stratilo priestory a následne v auguste 1645 bol Moliére kvôli svojim dlhom poslaný za mreže. Priatelia ho síce dostali von, no Slávne divadlo už nevskriesili. Pripojili sa k inej hereckej skupine a na konci roku 1645 odišli hrať na vidiek do južného Francúzka. Moliére sa však chcel vrátiť späť do Paríža a to sa mu aj podarilo.
Objavil sa na javisku pred kráľovským dvorom po tom ako Corneille zahral svoju nudnú tragédiu Nikomedes a šikovne uviedol frašku Zaľúbený doktor. Herecký výkon, ako aj fraška sama, veľmi pobavili kráľa Ľudovíta XIV. Moliérova skupina dostala sálu Petit Bourbon, v ktorej sa striedali s talianskymi hercami. Postupom času Talianov svojimi skvelými výkonmi úplne vytlačili. Avšak sálu museli zbúrať kvôli kolonáde Louvre. Moliér dostal ako náhradu sálu Palais Royal. V tejto sále napokon aj zomrel pri hrání svojej poslednej komédie Zdraví – nemocný. Stalo sa tak roku 1673.
Záhadou je jeho pseudonym Moliére. Nevie sa presne, prečo si ho vybral. Niektorí historici sa domnievajú, že meno prevzal od libertina Moliéra d’Esseretina, ktorého zavraždili roku 1624. Iní si myslia, že jeho pseudonym je odvodený od niektorého z názvov juhofrancúckych dedín Moliéres, ktoré pravdepodobne navštívil. Ďalšia verzia je, že Moliére si vytvoril „botanické“ herecké meno Mont-Lierre, ako to bolo v tých časoch zvykom. Mont-Lierre je skladačka so slov „hora“ a „brečtan“. Z neho sa potom vyvinulo Moliére, ktoré si zvolil za svoj podpis.
Tvorba
Moliére bol tvorivým autorom. Počas svojho života napísal 33 komédií, v ktorých sa inšpiroval antickou drámou a talianskou fraškou – jednoduchou podobou komédie. Takmer polovica diel tvorí základ komediálneho repertoára všetkých divadiel. Snaží sa v nich komicky vyjadriť nedostatky francúzskej spoločnosti.
Prvá hra, ktorá priniesla Moliérovi väčší úspech má názov Zaľúbený doktor. Menší úspech slávili hry Ľúbostný vzdor a Lietajúci doktor. Jeho život priaznivo ovplyvnila komédia Smiešne preciózky. Hry Škola pre mužov a Škola žien sú kritikou francúzskej spoločnosti, hovoria o vášni a vzťahoch medzi oboma pohlaviami. Skvelým dielom bola Verseilleská improvizácia, kde si aj sám zahral.
O Moliérovi sa však nedá povedať, že bol nejaký rádový a typický klasicistický autor. Vyvolal vlnu kritiky, pretože jeho Škola žien a iné diela boli napísané v piatich dejstvách, čím porušil formu dovtedy vyhradenú len pre tragédie. Bola porušená aj schéma troch jednôt(miesta, času a deja). Nemôžeme si však myslieť, že Moliére bol nejaká čierna ovca klasicistickej literatúry. Jeho diela samozrejme niesli hlavné znaky klasicizmu, napr. jasne vykresľuje charaktery postáv(Lakomec a iné).
V známej komédii Zdraví-nemocní zosmiešňuje hypochondrov - ľudí, ktorí si namýšľajú chorobu. V ďalšom diele Mešťan šlachticom je terčom posmechu jednoduchý človek, ktorý napodobňuje šľachtu.
V roku 1688 vydal Moliére svoje najznámejšie dielo Lakomec kritizujúce pokrytectvo a lakomstvo, ktoré deformuje charakter človeka a ničí vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Ďalšie významné dielo Don Juan kritizuje citovú nestálosť a neúprimnosť.
Vyvrcholením Moliérovej tvorby sú diela Tartuffe a Mizantrop. Tartuffe hneď po svojom uvedení vzbudila veľký rozruch, pretože autor v nej poukázal na nečestné praktiky jednej cirkevnej spoločnosti, ktorá sa snažila ovplyvňovať celú francúzsku spoločnosť. Reprezentovala svoje záujmy za pomoci pretvárky a podvodov. Hlavná postava - Tartuffe je pokrytec a vagabund, ktorý sa snaží za pomoci pretvárky dostať do rodiny bohatého mešťana, podvod je však odhalený a Tartuffe odchádza naprázdno. Mizantrop je čisto Moliérovým dielom, do ktorého neprevzal žiadny cudzí motív. Hlavný hrdina nenávidí ľudí a stráni sa ich – odľud, človek bez vzťahu k ľuďom (misó, misien - nenávidieť, anthropos – človek).
Komédia
Termín komédia pochádza z gréckeho slova komódia, komos – veselý sprievod, oide – spev. Jej podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka.
Základnou črtou komického účinku musí byť to, že krivda voči kladným postavám nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť, šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom. Obyčajne už základný konflikt je v komédii komický, lebo hlavný hrdina si buď určí nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo si volí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie, hovorí sa o charakterovej a o situačnej komike. Vychádza z toho, čo prevažuje, lebo charakterová komika sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky a situačná bez charakterovej. V komédii má veľký význam aj náhoda – pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej.
Komédia vznikla z osláv boha Dionýza. V porovnání s tragédiou však predstavovala každodennosť. reálny život v nej prevládal nad výnimočnosťou a vznešenosťou. Jej prvým významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa z nej vo Francúzsku vyvinula hra zvaná fraška a v Taliansku commedia dell’arte, ktorá bola veľmi obľúbená u ľudového publika. Hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu. Je to typ improvizovanej komédie s ustálenými postavami. Z nej neskôr vznikla vo Francúzsku Moliérova komédia, v ktorej tento žáner dosiahol vrchol.
Postavy
- Harpagon - Kleantov a Elizin otec, zaľúbený do Mariany
- Kleant – Harpagonov syn, Marianin milý
- Eliza – Harpagonova dcéra, Valérova milá
- Valér – Anzelmov syn a Elizin milý
- Mariana – Kleantova milá a Harpagonova vyvolá
- Anzelm – Valérov a Marianin otec
- Frozína - dohadzovačka
- Majster Šimon - sprostredkovateľ
- Jakub – Harpagonov kuchár a kočiš
- Šidlo – Kleantov sluha
- Pani Klaudia – Harpagonova slúžka
- Ovsík, Trieska – Harpagonovi lokaji
- Policajný komisár a jeho pisár