Nežná Revolúcia 1989

Rok 1989 bol prelomovým rokom na celom území našej republiky. 17.novembra sa v Prahe konala manifestácia študentov za zvrhnutie komunizmu a za demokraticky slobodný štát. Študenti manifestovali pokojne, avšak poriadková služba polície použila proti študentom neprimeraný zákrok a manifestáciu sa snažila potlačiť vodnými delami, obuškami a rozháňaním študentov. Manifestácia mala neuveriteľný ohlas u všetkých občanov, študentov v prvom rade podporili umelci – herci, speváci. Usporiadali sa rôzne mítingy hádam vo všetkých mestách republiky. Na tribúnach rečnili nielen zástupcovia študentov, kultúrneho života ale aj bývalí disidenti / ľudia odsúdený za svoje zmýšľanie proti komunistickému režimu /. Ako prvá vznikla organizácia – Verejnosť proti násiliu / na Slovensku / a Občianske fórum / v Čechách /. Na obecných mítingoch sa vítala zmena na politickom poli, ostro sa kritizovala náboženská nesloboda . V novembri boli voľby novej federálnej vlády, na čelo štátu bol zvolený Václav Havel. V roku 1990 sa v obciach a mestách zakladajú nové politické strany a hnutia. Vývoj udalostí priniesol zásadné zmeny v štátnom, politickom aj hospodárskom živote. Revolúciou sa skončila mnohoročná diktatúra komunistickej strany. Vláda robila prvé kroky k trhovému hospodárstvu krajiny. Občania žiadali odchod vojsk Sovietskej armády z celého územia našej vlasti.

Táto revolúcia, zvaná „ Nežná revolúcia“ znamenala veľkú zmenu pre obyvateľov Československa a má následky aj v súčasnosti, čo si mnohí ľudia neuvedomujú, hlavne z mladšej generácie, ku ktorej sa radím aj ja. Mnohí zabúdajú na negatíva zo starého režimu. Systémová zmena však priniesla najmä slobodu, šance a predpoklady pre sebarealizáciu. Starý režim stratil na dynamickosti a stratil aj opodstatnenie.

Mňa táto téma ma zaujala a rozhodla som sa hlbšie preskúmať jej priebeh a fakty s ňou súvisiace.  Cieľom mojej práce je objasniť príčiny, priebeh ale aj záver tejto revolúcie a výsledky, ktoré mali dopad na občanov, a v celkovom hodnotení , aj na ďalšie generácie.

TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ
Množstvo faktov týkajúcich sa Nežnej revolúcie bolo neobjasnených, respektíve neuverejnených a široká verejnosť o nich nebola informovaná.
Bolo známe, že :

• Za začiatok revolúcie bol označený neoprávnený útok namierený na pokojne manifestujúcich študentov dňa 17. novembra 1989. Táto manifestácia sa uskutočnila na pamiatku zosnulého študenta Jana Palacha v Prahe.
• Existovali organizácie podporujúce zmenu režimu, napríklad Charta 77 a podpora prichádzala aj so zahraničia ( USA, západná Európa).
• Neboli to len študenti, ktorí sa postavili proti tomuto hrubému zákroku a tak odštartovali sled zhromaždení, manifestácií a protestných akcií, pridali sa k nim umelci, ale aj robotníci a nakoniec väčšina obyvateľstva ČSR.
• Vznikli ďalšie organizácie na podporu zmeny režimu : Verejnosť proti násiliu a Občianske Fórum, ktoré jasne sformulovali svoje požiadavky na odstránenie totalitnej diktatúry a vlády jednej strany.
• 27. novembra 1989 sa uskutočnil sa generálny štrajk, KSČ akceptovala požiadavky OF, štrajk prešiel na štrajkovú pohotovosť.
• Rezignovali niektorí vysokopostavení členovia ÚV KSČ ( Ústredného výboru Komunistickej strany Československa ) vrátane generálneho tajomníka Miloša Jakeše.
• Prvým krokom ku zmene režimu bol dialóg medzi predsedom vtedajšej vlády Ladislavom Adamcom a vedúcim delegácie za Občianske fórum Václavom Havlom.
• 10. decembra 1989 vymenoval prezident Gustáv Husák novú „ vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval.
• 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske Fórum.

SITUÁCIA PRED REVOLÚCIOU
Po druhej svetovej vojne bol vytvorený Československý štát formálne samostatný, no v podstate závislý od Sovietskeho Zväzu. V ČSR bola nastolená diktatúra jednej strany a to komunistickej, jej vedúce postavenie bolo zachytené aj v ústave. Komunistická ideológia ako taká nebola zlá, no nepripúšťala pluralitu názorov ani demokraciu. Všetky stránky politického, hospodárskeho i občianskeho života boli podriadené vôli KSČ. V ekonomike prebiehalo centrálne plánovanie, teda fungovala príkazová ekonomika, ktorá v konečnom dôsledku brzdila rozvoj hospodárstva v štáte.

Ďalším problémom bola nesloboda. Občania nemohli vyjadrovať svoje názory, ak neboli v súlade s názormi, ktoré prezentovala KSČ, museli byť organizovaný v SSM alebo iných organizáciách patriacich ku KSČ. K neslobode patrila aj náboženská nesloboda, na školách sa síce náboženstvo oficiálne vyučovalo, no žiakom ani rodičom sa neodporúčalo svoje deti naň prihlasovať, pretože sa o tom viedli záznamy a daný žiak, ktorý hodiny náboženstva navštevoval, mohol mať v postupe na vyššie školy problémy, resp. komplikácie.

Cieľom školstva, podľa vzoru ZSSR bolo vychovať občanov poslušných a oddaných politike Komunistickej strany. V oblasti vedy sa takisto prejavil vplyv komunistického režimu, styk zo západnou resp. svetovou vedou bol sťažený a obmedzoval sa na sovietsku vedu, v krajinách Východného bloku. Názory sovietskych vedcov sa nesmeli spochybňovať.

Všetky významné a veľké podniky patrili pod správu vedúcej strany, riaditeľom podniku mohol byť len človek organizovaný a podporujúci KSČ, preto kvôli kariérnemu postupu muselo množstvo ľudí uznať ideológiu napriek tomu, že sa s ňou vnútorne nezhodovalo.

KSČ usmerňovala a ovládala aj kultúrny život, pridŕžala sa teórie socialistického realizmu a v kultúre oddeľovala správne- triedne postoje od ostatných- nesprávnych, prekonaných a zavádzajúcich. Tým pádom neslobodu pociťovali aj umelci, ktorí nemohli vystupovať podľa svojich predstáv a schopností, aj tu zasahovala KSČ, ktorá určovala aké seriály, divadelné predstavenia sa môžu prezentovať širokej verejnosti. Množstvo umelcov sa s týmito nariadeniami nezhodovalo, patrili k nim najmä speváci z ktorých mnohí mali zákaz verejne vystupovať a šíriť svoje piesne. Patrili k nim napríklad : Karel Kryl, Marta Kubišová a mnohí ďalší. Schematizmus socialistického realizmu ťažko postihol celú kultúru, aj vrátane literatúry, výtvarného umenia a architektúry.

Jednou z najviac obmedzujúcich skutočností bolo cestovanie, ktoré bolo obmedzené len na krajiny sovietskeho bloku, ku ktorým patrili napríklad: Bulharsko, Rumunsko, Poľsko, Nemecká Demokratická Republika a ZSSR. Vycestovať do krajín západnej Európy alebo USA bolo veľmi komplikované, bolo potrebné vybavenie Devízového prísľubu, povolení od zamestnávateľa a od príslušných vedúcich orgánov patriacich pod KSČ. Cestujúci sa musel zaviazať, že sa vráti a nemohol vycestovať s celou rodinou. Ak niekto predsa utiekol, tzn. nesplnil prísľub a nevrátil sa, jeho majetok prepadol v prospech štátu a on bol trestne stíhaný.

To je len načrtnutie pomerov aké fungovali vo vtedajšom Československu.

Kritiku musela vláda znášať aj za vojenskú intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968 a za pobyt časti vojsk ZSSR na našom území. Posledným predrevolučným prezidentom bol Gustáv Husák a premiérom bol Štrougal, ktorého tesne v predrevolučnom období vystriedal Ladislav Adamec. Totalitný režim nevyhovoval aj mnohým komunistom, uvedomovali si, že tento režim dlho nevydrží a preto sa snažili vytvárať styky s krajinami západnej Európy a tajne pripravovať prevrat.

Za takýmto účelom vznikla aj Charta 77 z komunistov, ktorí boli prevedení to tzv. „zálohy“. Táto organizácia bola finančne podporovaná zo zahraničia, vytvárala kontakty na dôležité osoby v zahraničí. Zakladajúci počet signatárov Charty77 bol 217 a pred revolúciou 17. 11. tento počet dosiahol 1900 členov. Hoci činnosť Charty bola podľa platných zákonov v rozpore s nimi ( protištátna činnosť), nebola zakázaná. Niektorí jej členovia boli aj väznení, či zadržaní na niekoľko hodín, no malo to len náučný a reklamný charakter. Charta nekonala priamo proti režimu, len pripravovala situáciu na prevrat. Význam Charty sa zviditeľnil v revolúcii, po vzniku Občianskeho Fóra ( to vzniklo z členov Charty), ktoré sformulovalo požiadavky revolúcie a uskutočnilo dialóg s vtedajšou vládou, výsledkom ktorého bolo už vyššie spomínané odstúpenie prezidenta a vymenovanie novej vlády, čo dospelo až ku slobodným voľbám roku 1990.

K dôležitým osobám pracujúcich pre Chartu 77 patrili hlavne Rudolf Hegenbart, ktorý viedol oddelenie pre zahraničné kontakty a styky od roku 1988 a Václav Havel, vodca Charty, neskôr aj Občianskeho Fóra a zástupca delegácie, ktorá diskutovala s Ladislavom Adamcom o situácii vzniknutej počas prevratu a o postupoch po ňom.

Nielen spolupráca so zahraničím, ale aj politická situácia v zahraničí značne ovplyvnila túto revolúciu. V samotnom ZSSR, po tom, čo sa prezidentom stal Gorbačov, sa začali diať zmeny, nastala prestavba komunistického režimu, všeobecne známa ako Gorbačova „perestrojka“, ktorá smerovala k postupnej pomalej demokratizácii režimu. Následkom toho sa stali prevraty, ktoré postupne prebiehali v rôznych okolitých komunistických štátoch. Všetky tieto prevraty boli súčasťou plánu na ktorom sa dohodli Gorbačov a Reagan na vzájomnom rokovaní roku 1987 v Moskve. Preto boli podporované zo zahraničia oboma svetovými veľmocami, bez toho by tieto revolúcie úspech nedosiahli.

ZAČIATOK REVOLÚCIE
„Nežná revolúcia“, ktorá vo svojej podstate vôbec nežnou nebola, sa začala 17. novembra 1989 v Prahe . Tento deň 20. výročia upálenia sa študenta Jána Palacha na protest proti okupácii sovietskymi vojskami roku 1968, sa konala každoročná manifestácia študentov. Situácia však napovedala, že to nebude pochod ako každý iný. Zišlo sa až 15 tis. študentov, ktorí sa vydali na pochod. Ich trasa bola vopred vytýčená a manifestácia povolená. Na začiatku davu kráčal dôstojník tajnej polície, vydávajúci sa za študenta, ktorý ich doviedol až na Národnú triedu, kde manifestujúcich čakal pohotovostný pluk s bielymi prilbami a štítmi posilnení aj mužmi v červených baretoch, ktorí zasiahli proti pokojne manifestujúcim študentom, hoci boli známe určité protikomunistické nálady u skupinkách študentov, tí neprejavovali agresivitu. Na mnohých fotografiách bolo zachytené, ako študentky kládli k nohám príslušníkov ozbrojených síl sviečky a kvety a proti týmto študentom policajné zložky zasiahli vodným delom a množstvo nevinných ľudí bolo surovo zbitých. Demonštrácia bola nakoniec rozpustená a študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do divadiel, kde hľadali podporu hercov a umelcov.
Rozšírila sa správa o údajnej smrti študenta Martina Šmída. Túto informáciu odvysielalo rádio Slobodná Európa ale aj medzinárodné agentúry, konkrétne Reuters. Hoci bola táto správa falošná a neskôr vyvrátená, zapôsobila ako posledná kvapka, ktorá vyprovokovala verejnosť na otvorený boj za zmenu režimu.

Začali ho študenti, ktorí si uvedomovali, že potrebujú väčšiu podporu a hlavne dobrú organizáciu. Cez SSM sa organizovať nemohli. Preto vznikali rôzne výbory na školách.

Študenti plánovali zahájiť štrajk, no z obavy pred väčším a silnejším zásahom polície, sa snažili získať čo najširšiu podporu. Iniciatívu prebrali študenti umeleckých škôl a fakulty žurnalistiky, ktorí získali podporu umelcov a vyhlásili štrajk v divadlách.

No iba ten nestačil, ďalším krokom mal byť generálny štrajk. Pridali sa aj študenti a pedagógovia ostatných vysokých škôl, v divadlách, kde sa nehralo, ale čítali sa požiadavky a vyhlásenia, diváci ich vítali a nadšene sa pridávali. To bolo vyjadrením, že nielen v študentských a umeleckých kruhoch, ale aj u širokej verejnosti sa čoraz viac prejavujú protikomunistické a proti totalitné názory a nálady.

Demonštrácie pokračovali aj počas ďalších dní a mali črty charakteristické pre nasledujúce manifestácie : štátne vlajky, transparenty a heslá ako: „Nechceme vládu jednej strany! Preč s tyranmi! Chceme slobodu!“ a ľudia sa spontánne pridávali.

Avšak, všetky tieto udalosti sa odohrávali v Prahe a v dôsledku kontroly informačných prostriedkov ŠTB obyvatelia vidieka a menších miest neboli dostatočne a včas informovaní. Aj v tejto situácii sa odrážali skutočnosti o vtedajšom režime- neslobode prejavu a kontrole informačných prostriedkov.
Dôsledkom toho sa centrom prevratu stala Praha ako hlavné mesto. Práve tu po ďalšej demonštrácii, po veľkých názorových rozporoch medzi umiernenými staršími a radikálnymi študentmi v Činohernom klube dňa 19. novembra vzniká Občianske Fórum. Jeho hlavnými a zakladajúcimi členmi boli členovia Charty 77. Toto fórum nevzniklo len z vtedajšej iniciatívy, ale bolo plánované polroka dopredu. Na čele OF stál Václav Havel, popredný predstaviteľ Charty77.

Slovensko neostalo mimo revolúcie. V Bratislave 19. novembra vzniká hnutie: Verejnosť proti násiliu, ktoré sa pridalo k požiadavkám OF.

Programové Vyhlásenie OBČIANSKEHO FÓRA
Vzniknuté OF žiadalo: odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol stanovený na 27. november 1989.
Svoje požiadavky sformulovali do programovej zásady:
PRÁVO:
- vypracovanie novej ústavy, kde budú presne vymedzené vzťahy medzi občanom a štátom. Túto ústavu môže prijať iba novozvolené ústavodarné zhromaždenie.
- nezávislé súdnictvo musí zahrnúť ústavné aj správne súdnictvo
- nápravu krívd spôsobených politicky motivovanými perzekúciami

POLITICKÝ SYSTÉM:
- obnova demokratických inštitúcií a vyhlásenie slobodných volieb, v ktorých by všetky politické strany mali rovnaké podmienky, tzn. KSČ musí upustiť od svojej, v ústave zakotvenej, vedúcej pozície v štáte
- Československo bude, pri zachovávaní princípu federatívneho usporiadania štátu, rovnoprávnym zväzkom oboch národov a všetkých národností

ZAHRANIČNÁ POLITIKA:
- začlenenie sa do európskej integrácie, idei európskeho domu chceli podriadiť politiku aj voči partnerom vo Varšavskej zmluve i RVHP
- preskúmať zahraničné dohody motivované neprimeranými ambíciami vedúcich predstaviteľov štátu

NÁRODNÉ HOSPODÁRSTVO:
- prejsť od príkazovej ekonomiky, ktorá spôsobuje celkové zaostávanie ČS k trhovej ekonomike
- zabezpečiť skutočnú konkurenciu na trhu, zrušenie monopolu niektorých podnikov
- postupné otvorenie ekonomiky voči svetu, pričom množstvo dôležitých funkcií ostane aj naďalej v rukách štátu ( oblasť inflácie, nezamestnanosť, makroekonomické regulácie, zabezpečovanie hospodárskych podmienok)

SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ:
- ČS sa má stať sociálne spravodlivou krajinou, poskytovať všetkým obyvateľom rovnaké podmienky a šance
- začleniť do sociálnych služieb: cirkev, obce, podniky a štátne a dobrovoľné organizácie

ŽIVOTNÉ PROSTREDIE:
- napraviť škody z minulých rokov
- zabezpečiť ochranu prírody a prírodných zdrojov, zlepšiť systém ochrany ŽP a likvidácia zdrojov znečistenia
- znížiť spotrebu energie a surovín

KULTÚRA:
- vymaniť ju spod akejkoľvek ideológie a prekonať umelé odlúčenie od kultúry svetovej
- kultúra a umenie nemôžu byť obmedzované
- vytvorenie resp. obnova demokratického školstva na humanitných princípoch

Všetky tieto programové vyhlásenia poukazovali na nedostatky komunistického režimu a stali sa oficiálne formulovanými ideálmi, za ktoré novembrová revolúcia bojovala.

Práce OF sa zúčastnila Charta 77, Československý Helsinský Výbor, Kruh nezávislej inteligencie, Hnutie za občiansku slobodu, Artforum, Obroda, nezávislí študenti, Československá demokratická iniciatíva, VOSN, Nezávislé mierové združenie, Otvorený dialóg, ČS centrum PEN klubu, niektorí členovia KSČ a ďalší demokraticky zmýšľajúci občania.

OF bolo okamžite schopné rokovať so štátnym vedením o kritickej situácii v ČSSR, vyjadrovať aktuálne požiadavky verejnosti a rokovať o ich riešení. Rokovanie malo začať jednaním o najnaliehavejších a verejnosťou najžiadanejších požiadavkách:
-aby okamžite odstúpili zo svojich funkcií členovia predsedníctva ÚV KSČ, ktorí boli bezprostredne spojení s prípravou intervencie vojsk štátov Varšavskej zmluvy roku 1968 a tí, ktorí sú zodpovední za mnohoročnú devastáciu oblastí spoločenského života v ČS. Menovite šlo o : prezidenta Gustáva Husáka, Miloša Jakeša, Jana Fojtíka, Miloslava Zavadila a iných vysokopostavených predstaviteľov KSČ, ktorých politika a odmietavý postoj k demokratickému dialógu vyústili do hrozných udalostí v posledných dňoch.
-Aby hneď odstúpili osoby zodpovedné za útoky na študentov a manifestujúcich z dňa 17. 11. 1989, menovite prvý tajomník mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štepán a federálny minister vnútra František Kincl.
-Aby bola ustanovená komisia, ktorá konkrétne vyšetrí tieto zásahy, zistí vinníkov a navrhne ich potrestanie. V komisii musia byť aj zástupcovia OF.
-Aby boli okamžite prepustení politickí väzni.

OF sa celou svojou autoritou postavilo za myšlienku generálneho štrajku dňa 27. novembra 1989 od 12.- tej do 14.- tej hodiny, ku ktorému vyzvali pražskí vysokoškoláci. OF ju chápe ako výraz podpory požiadaviek o ktorých chce rokovať so štátnym vedením.

POKRAČOVANIE REVOLÚCIE
20. novembra 1989 sa začalo oficiálne štrajkovať v Pražských divadlách a vysokých školách. Stávkujúci študenti našli podporu aj u ostatných obyvateľov Prahy a ďalšie manifestácie neuberali na svojej mohutnosti. Problémom ostávalo len to, aby Praha neostala v izolovanosti od ostatných častí republiky, pretože vidiek bol informovaný prostredníctvom mylných informácii z ČT, rozhlasu a Rudého Práva. Vo všetkých stávkujúcich inštitúciách sa schádzali koordinačné a organizačné výbory, základom úspechu bola spolupráca. Avšak Verejná Bezpečnosť sa len tak nečinne neprizerala, obsadili dôležité úseky, kontrolovali autá idúce na Prahu a okolo budovy ÚV KSČ boli rozmiestnené stovky príslušníkov VB.

21. novembra sa k stávke pridali aj študenti stredných škôl. Manifestácie pokračovali. Pod sochou sv. Václava prehovoril ako jediný politik Vasil Mohorita, ktorý vyjadril, že stojí za stávkujúcimi a ak proti nim budú použité represálie, odstúpi. Týmto si získal uznanie manifestujúcich a potvrdilo sa, že aj mnohí predstavitelia KSČ vítajú zmenu, resp. demokratizáciu režimu. Na ďalších manifestáciách prehovoril aj katolícky kňaz Václav Malý a Václav Havel. Ako reakciu na tieto protestné zhromaždenia prehovorili pre ČT generálny tajomník Miloš Jakeš a ministerka školstva, mládeže a telovýchovy Jana Symková. Ich prejavy mali upokojiť situáciu, no len ju viac vyburcovali.

V tento deň vydal svoje vyhlásenie aj František kardinál Tomášek za katolícku cirkev ale aj cirkev a veriacich všeobecne. Postavenie cirkvi v období komunizmu bolo potlačené, oslabené, preto v tomto vyhlásení vyjadril podporu všetkým protestujúcim, ale vyzdvihoval protesty bez násilia, vyzýval ku všeobecnej spolupráci všetkých občanov, veriacich aj neveriacich, pretože právo na náboženskú slobodu sa nedá odlúčiť od ostatných demokratických práv. Sloboda je nedeliteľná!

22. novembra sa konalo zasadnutie Národného Frontu na čele s Milošem Jakešem, ktorý sa vyjadril, že základnou príčinou stávky bol zásah proti manifestácii zo 17. 11. 1989 a poprel akýkoľvek politický rozkaz na tento zásah. Hovoril o postupnej demokratizácii vtedajšieho socializmu, ktorý upadol, no žiadal trpezlivosť. Lenže ľudia stávku a zhromaždeniami vyjadrili, že dlho čakať nemienia.

Najmohutnejšie manifestácie aj naďalej prebiehali v Prahe, tu po dvadsiatich rokoch mohli manifestujúci opäť počuť spievať Martu Kubišovú. Robotníci sa pridali na stranu študentov, podporili generálny štrajk, aj napriek strachu z ekonomických strát vo fabrikách. Predstavitelia celozávodných výborov Socialistických zväzov mládeže v rôznych fabrikách sa po vzájomných dohodách rozhodli rokovať s Občianskym fórom. Podporu študentom vyjadrili aj futbaloví reprezentanti, iní športovci aj zamestnanci niektorých hotelov. Postupne sa pokračovalo aj na väčšej informovanosti zvyšnej časti republiky. V Bratislave 22. novembra na jednej z manifestácií vystúpil Milan Kňažko a neskôr aj Alexander Dubček. Verejnosť sa pomaly stlmovala a opozícia voči priaznivcom starého režimu rástla.

24. novembra rezignoval generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a nahradil ho Karel Urbánek, čo však protestujúcich neuspokojilo, nebola splnená ich požiadavka a postupnej demokratizácii. 25. novembra rezignoval predseda MV KSČ v Prahe Miroslav Štepán aj všetci členovia MV.
POSTUPNÝ KONIEC REVOLÚCIE
26. novembra sa uskutočnila mohutná desaťtisícová manifestácia v Prahe na Letnej, kde rečnili mnohé významné osobnosti ako napríklad Václav Havel, Alexander Dubček, kat. kňaz Václav Malý, spievala Marta Kubišová,.. a vystúpil aj Ladislav Adamec, ako jeden z mála vtedajších politikov, ktorý mal podporu revolucionárov aj komunistov. Avšak na tejto manifestácii bol vypískaný, pretože požadoval zrušenie generálneho štrajku, ktorý po tejto manifestácii mal byť vyvrcholením revolúcie. Tento štrajk bol chápaný aj ako symbol zjednotenia politických názorov v továrňach.

Dôležitým, zlomovým dňom bol 26. november, keď sa v Obecnom dome v Prahe stretli delegácia vlády na čele s predsedom Ladislavom Adamcom a delegácia Občianskeho Fóra na čele s Václavom Havlom. Po tomto dialógu prebiehali rokovania vnútri KSČ a bolo zrejmé, že KSČ nebola jednotná, časť ÚV KSČ sa svojej pozície nechcela vzdať.

Tento dialóg, ako taký ešte neznamenal prevrat, no odštartoval sériu vzájomných rokovaní. Štrajk prešiel do trvalej štrajkovej pohotovosti.
Vo vyjadreniach vysokopostavených komunistov pre vtedajšiu dennú tlač sa objavila ochota pristúpiť na požiadavky OF, no zároveň so žiadosťou o trpezlivosť. Táto snaha už veľký význam nemala, veci začali naberať rýchly spád a bolo jasné, že komunistický režim sa už dlho neudrží. Manifestácie pokračovali, postupne sa na nich objavovali prepustení disidenti, ako napríklad Ján Čarnogurský a vystupovali na nich verejne umelci, ktorí kvôli svojim názorom a postojom mali vystupovania zakázané, patrila k nim už vyššie spomínaná Marta Kubišová, či Karel Kryl alebo Ivan Hoffman, ktorý zložil hymnu Nežnej revolúcie : „ Sľúbili sme si lásku...“

KSČ nakoniec požiadavky OF akceptovala a zareagovala na nich. Gustáv Husák v decembri 1989 vymenoval novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí odstúpil z funkcie prezidenta Československej Socialistickej Republiky.

V tejto funkcii ho nahradil Václav Havel, ktorý bol za prezidenta zvolený 29. decembra 1989 ešte komunistickým parlamentom. Z ústavy bol vypustený článok o vedúcom postavení KSČ v štáte, začínal sa postupný prechod k demokratizácii, ktorého prvým významným krokom boli prvé slobodné voľby, ktoré sa konali 8. a 9. júna 1990. Občania nechápali tieto voľby ako súťaž politických strán, ale ako plebiscit medzi totalitou a demokraciou.

Výsledkom volieb bolo víťazstvo Občianskeho Fóra, ktoré získalo 51%. KSČ získala 13%. Na Slovensku zvíťazila Verejnosť proti násiliu s 29% a KSČ aj tu získala 13%. Názov republiky bol zmenený z Česko-Slovenskej Socialistickej Republiky na Česko-Slovenskú Federatívnu Republiku. Prezidentom bol Václav Havel, až do roku 1992 a predsedom vlády bol Václav Klaus. Predsedom Slovenskej vlády bol Vladimír Mečiar. ČSFR sa vydala zložitou cestou demokracie a zmien v ekonomickej aj spoločenskej oblasti. Požiadavky OF sa postupne napĺňali, ľudia postihnutí komunistickým režimom boli rehabilitovaní a naprávali sa aj majetkové krivdy jednotlivcov či inštitúcií.

ZÁVER
„ Nežná revolúcia“ priniesla dlho očakávanú zmenu komunistického režimu, ktorý v Československu trval približne 50 rokov. Boli obnovené demokratické inštitúcie, a občianske slobody, ktoré boli ľuďom dlho odopierané. Symbolickými následkami bolo odstraňovanie drôtených prekážok na hraniciach s Rakúskom. Ale skutočné zmeny boli pociťované hlavne v oblasti ekonomiky, uskutočnilo sa mnoho sociálnych ekonomických úprav, ktoré viedli k odstráneniu systému centrálneho plánovania a prechodu na trhové hospodárstvo.

To sa týka záveru, ku ktorému revolúcia dospela, ibaže okolo tohto prevratu vyvstáva množstvo doteraz verejnosti neodhalených skutočností.
Priebeh revolúcie bol veľmi dobre dopredu naplánovaný a pripravený, je nesporné, že keby ZSSR prostredníctvom KGB neodmietol podporu komunistického režimu v ČSR, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ revolúcii by nedošlo.
Pozitívne je, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či stratách na životoch.
Negatívne však pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Česka a Slovenska verejne nepriznal celú pravdu o nežnej revolúcii a 17. november sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa z vyšetrovania udalostí zo 17. novembra 1989 nikdy nebola zverejnená a stala sa utajenou, dôsledky vyšetrovania sa premietli iba do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu.

Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, napriek všetkému na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych štátov, súčasníci novembra 1989 vedia o udalostiach a revolúcii svoje a aj vzhľadom na to, dnešní študenti nevedia nič o „veľkom víťazstve“ svojich rovesníkov spred 17 rokov a 17. november poznajú len ako štátny sviatok a deň študentov, no nepoznajú pozadie tohto sviatku.