Druhá vlna slovenského realizmu trvala od roku 1900 do roku1918 je charakteristická vytrácaním sa záujmu o otázku, kto má stáť na čele slovenského národa a taktiež sa vytráca záujem o zemianstvo. V próze sa do popredia na rozdiel od prvej vlny dostáva obyčajný človek. Do popredia sa dostáva sociálna problematika, sociálna situácia človeka a patriarchálny úpadok spoločnosti, na ktorý už v prvej vlne slovenské realizmu poukázal Martin Kukučín v diele Dom v stráni. Literatúra preniká do vnútra človeka, o jeho psychiky, neprikrášľuje obraz o živote najnižších vrstiev spoločnosti. Často sa pri zobrazení života malomestských vrstiev uplatňuje karikatúra a satira. Autori sa už tak moc neviažu na ústnu ľudovú slovesnosť. Poézia sa zaujíma predovšetkým o citové a myšlienkové krízy človeka, o jeho vnútorný citový život. Zjednodušuje sa gramatická a jazyková zložka básní, medzi ktorými prevládajú lyrické. Dráma postúpila vďaka J. G. Tajovskému výrazne vpred. Vytváral takzvanú ľudovú drámu si živými charaktermi a reálnymi konfliktmi. Nezobrazoval rozsiahle obrazy zo života, ale všímal si len určité životné detaily, vnútro človeka.
Predstavitelia druhej vlny slovenského realizmu
- Božena Slančíková- Timrava
- Ľudmila Podjavorinská
- Ján Čaják
- Ján Jesenský- predstaviteľ slovenskej literárnej moderny
- Ivan Krasko- predstaviteľ slovenskej literárnej moderny
- Jozef Gregor- Tajovský
Božena Slančíková Timrava (1867- 1951)
Narodila sa v dedinke Polichno v rodine evanjelického farára. Vzdelanie mala skromné, vychodila ľudovú školu vo svojom rodisku a neskôr ju vyučoval otec. Jej život plynul monotónne v domácich prácach. Keď že bola slobodná mala dostatok času všímať si dedinský ľud, predovšetkým však ženy. Dedinské slečny nie sú pre ňu éterické devy, vzory cnosti a miloty, ale všedné bytosti, ktoré ničím nevynikajú, chcú len niekoho očariť a dobre sa vydať.
Prezradila na ženy veci ženské, dovtedy skrývané cenzúrou hanblivosti. Viac sa zaujímala o ľudskú existenciu ako o národnú. Zobrazovala človeka vo vypätých krízových situáciách. Vytvorila psychologicky a spoločensky analytické poviedky, pričom využívala svojrázne umelecké postupy a iróniu. Jej diela sú preľudnené množstvom postáv a často im dáva prívlastky.
Tvorba:
-Próza: Za koho ísť, Ťapákovci, Veľké šťastie, Skon Paľa Ročku, Všetko za národ
Skon Paľa Ročku
V príbehu je zachytený vzťah muža, ženy, rodičov a detí spod zorného uhla ilúzie a dezilúzie. Bohatá Zuzicina rodina odmieta chudobného Paľa Ročku. Bola to však láska, akej nebolo ani na 3 dedinách, ale láska pri biede sa minula a po piatich rokoch stoja proti sebe ako nepriatelia. Keď Paľo ochorel, chcel urovnať vzťah so ženou. Okrem toho ho trápil aj vzťah k matke. Keď staval dom, bola mu nápomocná , a keď bol dom postavený, matku z neho vyhodili a tá sa zaprisahala, že nikdy viac syna nenavštívi. Búri sa tiež proti Janárovcom a obecným poriadkom. Keď ale Paľo cíti svoj blížiaci sa koniec, chce sa zbaviť týchto 3 krížov. V predstavách sa mu objavujú čierne kavky ako symbol smrti. Na smrteľnej posteli sa mu podarí so všetkými zmieriť a môžu pokojne umrieť.
Ľudmila Podjavorinská (1872- 1951)
Narodila sa v Horných Bzinciach v rodine učiteľa. Mala len základné vzdelanie doplnené čítaním umeleckej literatúry. Je prvou slovenskou poetkou, ako prvá žena vstúpila svojím básnickým dielom do dejín slovenskej literatúry. Položila základy umeleckej literatúry pre deti a mládež.
Tvorba:
-Poézia: Z vesny života
-Próza: Ondráš, Žena, Čin- Čin, Baránok Boží
Baránok boží
Rozsiahlejšia poviedka Baránok Boží predstavuje typ sociálnej prózy pre deti, v ktorej obrátila pozornosť na boľavú stránku detstva. Je to rozprávanie o osude vojnovej siroty, ktorá sa po krásnom a bezstarostnom živote pri starom otcovi, bačovi na holiach, dostáva do nevľúdneho prostredia mestského sirotinca. Malý Ondrejko sa snaží vyrovnať so situáciou, žuje v spomienkach, upína sa aj vo svojich záujmoch na to, čo tvorilo podstatu a zmysel jeho života a čo mu neustále pripomína z dreva vystrúhaný "baránok Boží". Ondrejko v prudkej zrážke s cudzím, nechápavým a nepriateľským svetom tragicky hynie.
Ján Čaják (1863- 1944)
Študoval na gymnáziu v Martine, Rimavskej Sobote, Kežmarku a neskôr niekoľko učiteľských ústavoch. Bol redaktorom týždenníka Národná jednota a spoluzakladateľom gymnázia v Petrovci.
Tvorba:
-Próza: Pred oltárom, Suchoty, Jožkova svadba, Rodina Rovesných
Rodina Rovesných
Je to autorov pokus o román, v ktorom rieši problematiku „stredných vrstiev“. Rieši hmotný a mravný úpadok rodiny bohatého obchodníka, zapríčinený predovšetkým zradou národných ideálov a odvrhnutím tradičných hodnôt slovenského života.
Jozef Gregor Tajovský (1874- 1940)
Narodil sa v Tajove v rodine richtára, ktorý bol ľahostajný k národným veciam. Rodičia ho dali do výchovy ku starému otcovi Štefanovi Greškovi, ktorý mal najväčší vplyv na jeho tvorbu. Učil ho k úcte k práci a k ľuďom, vypestoval v ňom lásku k materinskému jazyku vštepil mu mravný postoj k svetu. Na jeho tvorbu mala vplyv aj jeho milujúca a pracovitá matka. Študoval učiteľský ústav, pôsobil ako učiteľ. Na ekonomickej akadémii v Prahe sa zoznamuje v spolku Detvan s českou kultúrou a literatúrou. Pridáva sa k hlasistom a svoje práce uverejňuje v časopisoch Hlas a Prúdy.
Vo väčšine svojich diel vystupuje ako rozprávač. S ľudom bol zrastený myslením, cítením aj rečou. Používal ľudovú hovorovú reč. Veľmi túžil po mravnej obrode ľudu.
Tvorba:
-Poézia: Dve túžby
-Próza: a) starootcovské poviedky: Do konca, Žliebky, Moja matka, Prvé hodinky
b) chlebové poviedky: Mišo, Horký chlieb
c) úradnícke poviedky: Mamka Pôstková
d) ľudové poviedky: Maco Mlieč
-Dráma: Ženský zákon, Statky zmätky
Maco Mlieč
Táto poviedka je vrcholom jeho prvého tvorivého obdobia. Mliečov životopis vnímali u autorovi súčasníci ako výnimočné v opise dedinského človeka. Tajovský využíva v texte dvojúrovňového rozprávača- jeden je zobrazený ako autor, ktorý s Macom komunikuje a neskrýva sa so sympatiami k nemu a myslí si, že by sa nemal necháva gazdom vykorisťovať. Túto postavu autor. Rozprávač morálne relativizuje objektívny rozprávač. Je to kritickorealistická poviedka. Tento krátky príbeh zachytáva podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým spôsobom postihnutým. Postava Maca Mlieča je jednou z najkrajších v slovenskej literatúre jeho morálne bohatstvo, ľudskosť je v kontraste s jeho ošklivým zovňajškom. Tajovský tu využíva aj ľudové dialektizmy, napr. dohán, špiritus, fučka.. Ukazuje tu ako si obyčajní ľudia po prvýkrát uvedomili nespravodlivosť vo svete.Mamka Pôstková
(matka + pôst = matka, ktorá si odrieka)
Poviedka je vrcholom jeho druhého tvorivého obdobia, patrí najhodnotnejším prózam autora. Impulzom na jej napísanie bolo jeho prvé úradnícke miesto v trnavskej banke. Reprezentuje autorovo l art poetique- písať o výnimočných obyčajných ľuďoch . Chcel byť iný jako ostatný: „ Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch, poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú a čo by bol sebe osobitnejšieho života a mravov človeka. Medzi svojimi nikto nehľadá príklad.“( Jozef Gregor Tajovský: Prózy, 2005, strana 143). Píše o žene, ktorú životné skúšky nezlomili, nepoddala sa zlobe okolia a napriek okolnostiam si zachovala zmysel pre povinnosť a poctivosť. Život Pôstkovej sa skladá zo samých neradostných udalostí- živila muža alkoholika a aj syna s rodinou, ktorý tiež pil a vyhadzoval ju z domu. Namiesto smrti, ktorá by ukončila jej trápenie „bojuje“ si životom ďalej a začne piecť chlieb cudzím ľuďom. Všetky zarobené peniaze dá do úschovy gazdovi, ktorý ich prepije, v zime si zlomí ruku a nemôže piecť. Na jar keď už je zdravá ide robiť do repy a potom zas zaplatiť zmenku do banky a na to predala aj to posledné čo mala, svoju perinku. „Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali.“ (Jozef Gregor Tajovský: Prózy, 2005, strana 147). Na jednej strane je text diela ako oslava poctivého, bezúhonného života v biede a na druhej strane smútok, pretože jej úpadok je na konci väčší ako na začiatku. Autor svojím ja rozprávaním prenáša svoju bezmocnosť zmeniť niečo na tristnom osude svojej postavy. Neukončenosťou poviedky, zotrvaním momente najhoršej biedy mamky Pôstkovej autor zabraňuje prežiť homeostázu, aby mohol spojiť nespojiteľné- obdiv a zdesenie. Autor hrdinku stelesňuje ako mýtus večnej ženskosti živený tajomnou nevyčerpanosťou životnej energie.
Záver
Pri vypracovávaní mojej práce som dospela k záveru, že aj napriek mnohým rozdielom medzi autormi prvej a druhej vlny slovenského realizmu je množstvo vecí ktoré ich spájajú. V období prvej vlny slovenského realizmu sa autori vyjadrovali zložitejším jazykom a gramatikou, v poézii písali náročnejšie útvary a dráma ostala málo rozvinutá. V období druhej vlny slovenského realizmu si autori mnohé veci zjednodušili a dráma sa rozvinula. Predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu svoju pozornosť upriamovali na zemianstvo a hybnú silu národa, no zároveň na dedinského človeka. Predstavitelia druhej vlny slovenského realizmu vynechávali problémy národa a viac sa sústreďovali na citové, myšlienkové a sociálne problémy obyčajného človeka. Niektoré motívy mali spoločné. Napríklad lásku. Možno povedať, že každý autor pristupoval k spracovaniu tohto námetu inak. Spoločným znakom však je, že láska je vždy vedľjašou témou literárnych diel tejto doby. Napríklad Pavol Országh Hviezdoslav vo svojom diele Ežo Vlkolinský vyzdvihuje čistú lásku Eža a Žofky Bockovie, ktorá prekonala aj problém ich nerovnakého spoločenského postavenia. Autor chcel v tomto epose poukázať najmä na rozpory medzi zemianstvom a sedliactvom. Jozef Gregor Tajovský zase poukazuje v dráme Statky- zmätky na manželstvo bez lásky uzavreté len pre vidinu majetku. Ostro kritizuje a odsudzuje tento spôsob konania. Hlavní hrdinovia Ďuro Ľavko a Zuzka Kamenská sa zoberú,no ich život nie je šťastný, pretože ich manželstvo je založené na nesprávnych hodnotách. Obom tento vzťah zničí život. Slovo láska je skloňované i v poviedke Martina Kukučína Mladé letá. Jej dej je založený na konflikte dvoch študentov Miška Jahodu a Ferka Putorisa, ktorí sa zaľúbia do toho istého dievčaťa- učiteľovej dcéry Eleny Zvarinovej. Svoje zámery zastierajú priazňou k jej mladšiemu bratovi. Ich ľúbostné vzplanutie sa však čoskoro ukáže ako beznádejné, no zostane im krásna spomienka na mladosť a prvú lásku. Ponímanie lásky týchto troch autorov je rozdielne. Zatiaľ čo Hviezdoslav ju použil ako prostriedok na zblíženie dvoch spoločenských vrstiev, Tajovský v nej vidí neoddeliteľnú súčasť manželstva a šťastia. Kukučín zase poukazuje na to, že láska kráča ruka v ruke s mladosťou. Ďalším spoločným znakom je patriarchizmus. V prvej vlne ho Martin Kukučín vyzdvihuje vo svojom diele Dom v stráni a ukazuje na jeho možný zánik a v druhej vlne sa naň vo svojej poviedke Ťapákovci obracia aj Božena Slančíková- Timrava, kde ukazuje jeho úpadok a rozpad.
Hlavným spoločným znakom, prečo všetkých spomínaných autorov zaraďujeme do obdobia realizmu je, že zobrazovali vtedajší svet v jeho skutočnosti, podávali nám obraz spoločnosti v jeho krutej realite bez akéhokoľvek prikrášlenia.
