Porovnanie tvorby spisovateľov 1. a 2. vlny slovenského realizmu

Realizmus je umelecký smer, obdobie literatúry, ktoré sa uplatňovalo od polovice 19. storočia po začiatok 20. storočia. Cieľom realizmu bolo zobrazenie každodennej reality, hlavne jej záporných až odpudzujúcich stránok. Zdôrazňoval objektívne poznania skutočnosti a za skutočné pokladal len to, čo sa dá zmyslovo overiť a experimentálne dokázať. Realizmus taktiež zdôrazňoval nedostatky spoločnosti. Autori ju veľmi ostro kritizovali, v niektorých prípadoch si pomáhali satirou a iróniou. Snažili sa vystihnúť všeobecný charakterový vplyv spoločnosti na človeka- typizácia postáv- vlastnosti istého typu sú charakteristické pre množstvo podobných ľudí z istej spoločenskej vrstvy. Podľa Emila Zolu je spoločnosť živý organizmus a rozum človeka sa formuje v závislosti na prostredí, do popredie vystupuje biologická determinácia človeka, vôľa a charakter hrdinu sú redukované a sledujeme ho prostredníctvom biologických inštinktov, nervóz a hystérií. Človek spoločnosti podlieha a stráca svoje mravné hodnoty a humanizmus… Realisti si všímajú všetky vrstvy spoločnosti, od podsvetia po najvyššie kruhy buržoázie a aristokracie. Slovenský autori prvej vlny slovenského realizmu zameriavajú svoju tvorbu na zemianstvo, na otázku, ktorá zo spoločenských vrstiev je najschopnejšia posunúť národ Slovákov vpred. V druhej vlne slovenského realizmu sa tento motív vytráca a autori si viac všímajú sociálnu problematiku a obyčajného človeka. Hlavná postava býva zobrazená bez prikrášlenia a dôležitými znakmi pri jej opise sú konkrétnosť, pravdivosť, hodnovernosť a vystihnutie všeobecných zákonitostí.

Spoločenské a politické pomery
Slovenský realizmus sa v porovnaní s európskymi literatúrami oneskoril o pol storočia. Malo to na svedomí kultúrne aj hospodárske zaostávanie Slovenska. Slovensko zaostávalo kvôli neustále sa stupňujúcemu národnostnému útlaku zo strany Maďarov, ktorý vyvrcholil v roku 1867 rakúsko-uhorským vyrovnaním. Platnosť dostali Apoloniho zákony, ktorými sa maďarčina stala povinným vyučovacím jazykom na školách. Vládnuce vrstvy začali potláčať všetky nemaďarské vrstvy a inštitúcie. Dochádza k zatvoreniu troch slovenských gymnázií v Rožňave, Kláštore pod Znievom a v Turčianskom svätom Martine a Matice slovenskej, ktorá tiež sídlila v Martine. Martin sa vďaka Matici slovenskej stal v 2. polovici 19. storočia kultúrnym centrom Slovákov. Martin bol kolískou slovenského kníhtlačiarstva, sídlila tu Muzeálna slovenská spoločnosť a ženský spolok Živena, do ktorého činnosti sa zapájala aj predstaviteľka 1. vlny slovenského realizmu Elena Maróthy- Šoltésová. V Martine boli sústredení aj viacerí konzervatívni národovci, takzvaní predstavitelia Starej školy slovenskej. Boli združení okolo Národnej strany a ich tlačovým orgánom, v ktorom uverejňovali svoje myšlienky boli Národné noviny. Orientovali sa na Viedeň a na inteligenciu bez akéhokoľvek kontaktu s obyčajným ľudom. Ten podľa nich nemal žiadnu šancu na úspech pri pokusoch o národné oslobodenie. Videli ho jedine v Rusku. Ich politika na rozdiel od Novej školy slovenskej bola veľmi pasívna a opatrná. Predstavitelia Novej školy slovenskej, prezývaní aj Hlasisti, podľa časopisu Hlas, boli mladými študentmi študujúcimi v Prahe, Viedni a Budapešti. Združovali sa okolo Slovenských novín. Orientovali sa na Viedeň a Pešť. Pod vplyvom T. G. Masaryka uznávali myšlienku spojenia s Čechmi, nie s Rusmi, ako chcela Stará škola slovenská. Chceli vyrovnanie s Maďarmi a zabezpečenie národných práv. Odmietali politickú pasivitu a izolovanosť slovenského politického života od európskeho a taktiež sa usilovali o spojenie s ľudovými masami. Hlasisti konzervatívcom v mnohom krivdili, pretože keď sa dostali k moci, mnohé politické požiadavky nerealizovali. Hlavným ideológom hlasistov bol Ján Palárik.

Na prelome 70. A 80. Rokov dochádza v slovenskej literatúre ku generačnej výmene autorov. Mladý spisovatelia prinášajú so sebou množstvo nových myšlienok a publikácií. Na začiatkoch ich práce stojí almanach Napred, ktorý vychádza od roku 1871 a zostavili ho Pavol Ország- Hviezdoslav a Koloman Banšel. Vyjadrili v ňom svoje názory na slovenskú literatúru, priniesli tematickú pestrosť, veršovanú a štylistickú novosť. Chceli si presadiť slobodný rozvoj všetkých stránok básnickej osobnosti a demokratizmus v cítení a myslení mladej generácie spisovateľov. Zaniká časopis štúrovcov Orol, v ktorom boli v roku 188O uverejnené teoretické dokumenty o nástupe realizmu a to boli Kritické listy, ktoré boli korešpondenciou medzi Jozefom Škultétym a Svetozárom Hurbanom- Vajanským. Vyjadrili v nich svoje názory na literatúru, poéziu, prózu a formovali umelecký program mladej generácie. Po zániku časopisu obnovuje svoju činnosť iný časopis- Slovenské pohľady. Redigovali ich Jozef Škultéty a Svetozár Hurban- Vajanský
Prvá vlna slovenského realizmu

Prvá vlna slovenského realizmu trvala od roku 1875 do roku 1900. Týkala sa preodvšetkým otázky, ktorá spoločenská vrstva sa stane dominantnou vedúcou silou spoločnosti v boji za národné oslobodenie a posunie ju v období politickej pasivity ďalej. S. H. Vajanský tvrdil, že len inteligencia so zemianstvom môžu zachrániť náš národ, P. O. Hviezdoslav si zas myslel, že to môže len zemianstvo spojené s ľudom, pretože ľud má morálnu silu zdvihnúť zemianstvo. Kukučín bol toho názoru, že v zemianstve už netreba hľadať žiadnu hybnú silu národa, zobrazoval jeho absolútny úpadok a podľa neho už v našich dejinách dohralo svoju úlohu.

Realistická poézia priniesla nový sylabotonický veršový systém a širšiu škálu veršovaných foriem i básnických výrazových prostriedkov. Písali sa lyrické a lyricko-epické skladby a tiež aj mnohotvárne formy lyrických básní a cyklov. Aj v próze sa toho veľa zmenilo. Pozornosť sa sústredila na sociálnu tému stredobodom pozornosti sa stal dedinský člověk aj so svojím hovorovým jazykom, poznačeným štylizáciou toho ktorého autora. Na prvom mieste však ostáva záujem o zemianstvo. Začali sa písať kratšie epické žánre ako napríklad črta, poviedka, narta, kresba, ale aj román. Dráma ostala v prvej vlne slovenského realizmu najmenej rozvinutá. Najlepšou hrou bola Hviezdoslavova tragédia Herodes a Herodias.

Predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu

• Svetozár Hurban-Vajnský
• Pavol Ország-Hviezdoslav
• Teréria Vansová
• Elena Maróthy-Šoltésová
• Martin Kukučín

Svetozár Hurban-Vajanský (1847- 1916)
Bol jedným z formovateľov slovenského realizmu. Svojimi myšlienkami ovplyvňoval celú svoju generáciu. Bol najstarším synom J. M. Hurbana a základné zložky spisovateľovho vedomia sa formovali už v rodičovskom dome. Vyštudoval právo v Pešti pôsobil ako advokát vo viacerých slovenských mestách: Skalica, Námestovo či Liptovský Mikuláš. Svoju prácu musel prerušiť, keď sa ako člen rakúsko-uhorskej armády zúčastnil okupácie Bosny a Hercegoviny. Bol básnikom a prozaikom, ďalej redaktorom, písal a publikoval svoje články a tiež redigoval Slovenské pohľady a Národné noviny. V nich uverejnil svoj článok Hyenizmus v Uhrách. Napísal ho kvôli zabráneniu odkrytia pomníka jeho otca. Bol zaň uväznený.
Tvorba:
-Novely: Letiace tiene
-Romány: Suchá ratolesť a Koreň a výhonky
-Cestopisy: Sofia-Pleven a Volosko-Venecia
-Literárno kritické a literárno historické články

Suchá ratolesť
Je to spoločenský román s témou zemianstva. Autor v ňom nevyberá postavy typické pre slovenský vidiek, ale inšpiruje sa hrdinami z francúzskych a ruských románov. Hlavnou postavou je Stano Rudopoľský, zeman, ktorý sa po dlhej dobe vracia späť domov na rudopolie. Vplyvom inteligencie sa mení na národovca. Podľa autora je spojenie zemianstva s inteligenciou ideálne. Dúfa, že po ich spojení sa zemianstvo znovu rozzelená na strome slovenského života a nebude len suchou ratolesťou.

Koreň a výhonky
Je to spoločenský román so sedliackou tematikou. Román rieši vzájomné vzťahy sedliactva, inteligencie a meštianstva. Koreň predstavuje starú generáciu, ktorá zotrváva na tradíciách a výhonky mladú generáciu, ktorá sa chce odpútať od koreňa.

Pavol Ország- Hviezdoslav (1849- 1921)

P. O. Hviezdoslav bol a sále je jedným z najvýznamnejších básnikov slovenskej literatúry a formovateľ podoby slovenskej realistickej poézie. Svojou básnickou tvorbou hlásal všeľudské ideály- dobro, krása, pravda a humanistické princípy života. Narodil sa v zemianskej rodine, ale na svojom pôvode si nezakladal. Miloval prírodu a svoju matku, ktorá ovplyvnila jeho tvorbu. Študoval v Miškovci a Kežmarku, neskôr právo na akadémii v Prešove. Pôsobil ako advokát v Senici, Martine a v Dolnom Kubíne. Bol členom Českej akadémie vied a umení v Prahe. Spočiatku písal v maďarčine a nemčine, neskôr vplyvom matky, ktorá mu nerozumela a vplyvom niektorých profesorov začal písať po slovensky. Používal sylabotonický veršový systém, najviac jambickú stopu založenú na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík. Písal lyriku, epiku, drámu a prekladal z maďarčiny, nemčiny, ruštiny, poľštiny a aj angličtiny.
Tvorba:
-Lyrika: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, Sonety, Letorosty, Krvavé sonety
-Epika: a) kratšia epika: Zuzanka Hraškovie
b) dlhšia epika: Hájnikova žena, Ežo Vlkolínsky, Gábor Vlkolínsky
-Dráma: Herodes a Herodias

Krvavé sonety
Dielo je autorovou reakciou na prvú svetovú vojnu. V prvej časti sa autor snaží vytvoriť konkrétny obraz vojny, vykresľuje ju veľmi živo, dynamicky ako hroznú a ukrutnú. Pomáha si slovami s expresívnym nábojom a zvukomalebnosťou slov. Len pre moc si chce jeden národ podrobiť druhý za cenu zabíjania. Autor hovorí o ničivých následkoch vojny, o tom ako ničí všetko ľudské, ľudskú dôstojnosť. Dáva vyniknúť zverom v ľudskej koži, ktoré sú omnoho horšie ako tie skutočné, pretože ony vraždia len kvôli potrave.
„A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy s besom skaziteľa.“ (Pavol Ország- Hviezdoslav, Krvavé sonety)
V druhej časti uvažuje nad príčinami vojny a hľadá vinníka. Nachádza ho v egoizme jednotlivca a celého národa, v chorej túžbe po úspechu.
„Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?“ (Pavol Ország- Hviezdoslav, Krvavé sonety)
V tretej časti autor vyslovuje svoju túžbu po miery, po rovnocennosti národov a aby si každý ctil ľudskosť, dôstojnosť a prácu.
„Ó, vitaj mieru milený…“ ( Pavol Ország- Hviezdoslav, Krvavé sonety)

Ežo Vlkolínsky
Je to epická skladba, ktorá spolu s Gáborom Vlkolínskym tvorí jeden kompozičný celok, v ktorom autor rieši otázku zemianstva. Tento celok sa nazýva aj Vlkolínsky cyklus. Dej sa odohráva v oravskej dedinke Vlkolín, ktorá je označením pre Vyšný Kubín. Zobrazuje tu splynutie zemianstva s ľudom a v Gáborovi Vlkolínskom už jeho úplný úpadok. Na Orave už neboli zemania takí bohatí ako kedysi, nemali ani také vysoké postavenie a majetky, stále však boli veľmi pyšný, hrdý a brániaci sa voči spojeniu so sedliakmi. Ľud je podľa autora nezničiteľná sila, ktorá ešte nie je tak mravne skazená ako zemania. Zobrazuje ľud veľmi zidealizovane.
Hlavnou postavou je Ežo Vlkolínsky, ktorý ma spor so svojou zemianskou matkou Esterou, ktorá odmieta Ežovu sedliacku nevestu Žofku Bočkovú. Matka Eža vydedí a toho aj s nevestou prichýli jeho strýc Eliáš. Vystrojí mu svadbu, kde sa ukáže rozdiel medzi sedliackou a zemianskou časťou. Matka a syn sa zmiera až po niekoľkých rokoch a to vďaka malému vnúčikovi.

Herodes a Herodias
Je to divadelná hra, veršovaná tragédia. Pri jej písaní sa inšpiroval stavebnými dejinami židovského národa a Bibliou. Hra je veľmi náročná svojou filozofickou hĺbkou. Hlavnou postavou je Herodes Antipas, rímsky miestodržiteľ v Palestíne, ktorý je tyranským vládcom, autor zobrazuje jeho mocenský vzostup sprevádzaný množstvom krviprelievaní, útlakom a zradami. Zobrazuje aj jeho pád. Táto hra nebola len historická, ale v postave Jochanána autor vyslovuje posolstvo súvekej spoločnosti a je nespravodlivým sociálnym pomerom.
Herodes si privlastňuje manželku zámožného obchodníka Filipa – Herodiadu a jej dcéru Salome, privedie ich na kráľovský dvor, hoci už má manželku a predstaví ich ako novú kráľovnú a jej dcéru. Svoju pôvodnú manželku Tamaru vyženie z kráľovského dvora. Jeho nová manželka je veľmi prefíkaná, zlá, ctibažná, vládychtivá. Za svoj zmyselný tanec si Salome na radu svojej matky zažiada Jochanána (v hre predstavuje Jána Krstiteľa), pretože Jochanán kritizoval Herodesove činy, mravy, vládu. Hra končí tragicky, pretože do krajiny prichádza Tamarin otec – arabský kráľ Aretas pomstiť dcérinu potupu. Podmaní si krajinu a tak Herodes s manželkou musia odísť do vyhnanstva do Galie. Tým sa dovršuje dejinná spravodlivosť.

Terézia Vansová (1857- 1942)
Narodila sa vo Zvolenskej Slatine v rodine evanjelického farára. Navštevovala dievčenskú školu v Banskej Bystrici a v Rimavskej Sobote. Založila prvý časopis slovenských žien- Dennica
Tvorba:
-Poézia: Moje piesne
-Próza: Sirota Podhradských, Kliatba, Ohlášky, Danko a Janko
-Dráma: Svedomie

Sirota Podhradských
Hlavnou postavou je meštianske dievča Viola Podhradská, krásna a šľachetná, ktorú prenasleduje nepriazeň osudu: matka jej zomrie ako malej, otec vyjde na mizinu a obvinia ho jeho rodina nie. Zaľúbi sa do jeho syna Imricha, ktorý spočiatku jej lásku neopätuje. Všetko sa dobre skončí, Viola si vezme Imra a podarí sa jej aj očistiť otcove meno.

Elena Maróthy- Šoltésová (1855- 1939)
Narodila sa v Krupine v rodine štúrovského básnika Daniela Maróthyho. Vyštudovala dievčenskú školu v Lučenci a v Poprade. Starala sa o tvorbu svojich spoločníčok, zapájala sa do činnosti spolku Živena, prispievala do časopisu Dennica a od roku 1910 stála na čele časopisu Živena
Tvorba:
-Črty, poviedky, novely: Na dedine, Prípravy na svadbu
-Romány: Proti prúdu,
-Zápisky: Moje deti
-Memoáre: Sedemdesiat rokov života

Proti prúdu
Opisuje ušľachtilosť ženy a jej úsilie navrátiť odrodeného zemana národu.

Martin Kukučín (1860- 1928)
,,Čo som sa naučil písať, myslím, že som pochytil z úst samého ľudu. Pozoroval som pilne, ako hovorí a vyjadruje svoje myšlienky. Zbadal som, že vysloví jednoducho a krátko, čo chce povedať, pritom zrozumiteľne, a ak môže, názorne...Majster slohu je ľud sám, ktorý si vytvoril reč a vie ňou narábať: kto sa chce učiť, môže sa uňho naučiť písať jasne a zrozumiteľne.”

Narodil sa v dedinke Jasenová na Orave v rodine sedliaka. Študoval na gymnáziách v Revúcej, Martine a Banskej Bystrici, neskôr učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom a medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Chvíľu pôsobil ako učiteľ, neskôr sa venova medicíne a pôsobil jako lekár v Prahe, v Selciach na ostrove Brač a nakoniec v Južnej Amerike v Buenos Aires a Puntas Arenas, kde liečil chorvátskych vysťahovalcov.
Tvorba:
-Práce zo Slovenska: poviedky: Na hradskej ceste, Na jarmok, Dedinský jarmok
Na Ondreja, Hody, Rysavá jalovica
-Práce z pražského prostredia: poviedky: Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova
Umrie, Mladé letá, Dni hnevu
-Práce z Dalmácie: román: Dom v stráni
-Práce z Južnej Ameriky: román: Mať volá

Neprebudený
Neprebudený je jedna z najlepších a najtragickejších próz Kukučína a celej slovenskej prózy. Je to psychologická poviedka, v ktorej autor preniká do vnútorného sveta človeka. Kukučín priniesol nový typ postavy do literatúry a to človeka z okrajovej sociálnej sféry. Rozvíja tragický príbeh mrzáka, dedinského husára Ondráša Machuľu, ktorý ani nevie rozlíšiť žarty, sen, ilúziu, je naivný, zaostalý a nevyvíja sa. Ondráš sa stal obeťou lásky k Zuzke Bežanovie, pyšnej dedinskej krásavice, ktorá si z neho robí žarty, no tie sa neskôr zmenia na trápenie, tragédiu a ona svoje činy oľutuje. Už je však neskoro.

Dom v stráni
Dom v stráni je kriticko- realistický román. V jeho popredí stojí problém lásky na podklade majetkových rozdielov medzi dvoma rodinami. Rodinou starého, rozvážneho sedliaka Mateho Beraca a statkárky šóry Anžuly Dubčicovej.
Dom v stráni napísal Kukučín na vrchole svojich tvorivých síl. Šlo mu v ňom o život jako celok, o jeho členitý a široký obraz. No láska a smrť medzi dvoma rozdielnymi vrstvami ostali jeho základným motívom. Zachytáva obraz troch spoločenských vrstiev- obchodníka, sedliaka a zemana. V tomto románe stelesnil svoju dovtedajšiu ľudskú i umeleckú skúsenosť. Rozpory, protirečenia a kontrasty sa nepremietajú len do jednotlivých postáv, ale podmieňujú aj celú románovú kompozíciu, výstavbu a dejový pohyb. Jednu základnú líniu predstavuje kontrastný pohyb lásky a smrti. Ďalej zložitý, kontrastný a protichodný je aj priebeh lásky Nika a Katice. Dôležité miesto v románe patrí aj prírodným motívom. V Kukučínových poviedkach zo Slovenska je opis prírody v úzadí, spomína ho len pri lúčení alebo vracaní sa do rodného kraja. V poviedkach z Dalmácie je príroda častejšie, pravdepodobne chcel slovenským čitateľom priblížiť aj prostredie. V románe Dom v stráni však prírodu spája a bohatými zmyslovými javmi niektorej postavy, ktorý sa zhoduje s jej psychickým naladením.

Dej:
Mateho dcéry Matija a Katica prichádzajú domov. U Pašku Bobicu je ťažká zábava, izba je plná ľudí. Necíti nič iné len odpor k týmto seberovným ľuďom. Zoči voči Paškovi, ktorému dala slovo zisťuje, že k nemu už nič necíti. S veľkým sklamaním odchádza. Naopak zemianska spoločnosť sa zabáva u Dory. Katica prehovorí Matiju, nech dnu nakúknu. Niko ich zbadá a uvedie dnu. Katica s ním tancuje. Medzi tým Andrijana pošle slúžku po Mateho. Ten si prichádza dcéry vyzdvihnúť, s láskou Katici vysvetľuje, že do tohto sveta nepatrí. Matka Jera ju však podporuje so slovami, že pred Bohom sú si všetci rovní.Na druhí deň ide Katica ku svojej sesternici a stretáva Nika osamote. Dohodnú sa, že bude na ňu čakať, keď sa bude vracať. Vyznáva jej lásku. Katica má pocit, že sa vznáša. Anzula zbadá, že syn je nejaký iný, ten sa jej zveruje so svojou láskou. Matka pozná svojho syna a vie, že keby zakazovala, len by lásku utvrdila. Má inú predstavu o svojej neveste. Na druhý deň sa vyberie prezrieť vinohrady, stretáva sa s Matem. Jeho reakcia na správu o Nikovom výbere je prudká. Nakoniec sa dohodnú, že manželstvo prekazia len tak, ak zaľúbenci sami zistia, že medzi nimi nie je ozajstná láska. Len Zandome vie, že Nikovi sa Katica páči len ako žena a o manželstve hovorí z úcty k jej rodine. Niko chodieva pod Gabrovník (Katicin domov) pravidelne, pokiaľ nemal tú česť spoznať vypočítavosť a zákernosť Katicinej matky. Ilja Zorkovič, priateľ Anzuly ochorie. Domov sa nečakane vracia jeho dcéra Dorica a Katica je odstránená jej jemnosťou a kultivovanosťou pánskeho prostredia. Anzula zariadi, aby Katica prišla na obed a Niko mal možnosť obe ich porovnať. Niko zisťuje, že miluje Doricu, no trápi ho sľub, ktorý dal Katici. Nechcel, aby to takto skončilo, lebo to myslel s Katicou vážne. Niko prestáva chodiť pod Gábrovník, Mate ochorel a Anzula ho prišla navštíviť. Na správu, ktorú priniesla Mate dlho čakal: Niko si nechce vziať Katicu. Katica nemôže Nikovi odpustiť, no Mate sa ho zastáva. Nakoniec sa všetci stretnú pri Mateho smrteľnej posteli. Katica sĺubuje, že si vezme Paška Bobicu - z lásky. Mate spokojne umiera.

Hlavné postavy:
Mate Berac: starý pracovitý sedliak, ktorý je vo svojej rodine i širokom okolí akýmsi „patriarchom“, ktorý silou svojej osobnosti dbá, aby sa dodržiavali nielen zvyky a tradície, ale aj nepísané, no prísne zákony spoločensko- triednych vzťahov. Na ich základe sa usiluje o harmóniu vo vlastnej rodine a v súžití s inými, najmä so statkárskou rodinou Dubčicovcov. Príliš často prízvukuje svoju autoritu a skoro stále opakuje, že on je gazda a otec. Snaží sa zachovať poriadok, ktorý môže byť zabezpečený len patriarchálnym rodinným súladom dokazuje to myšlienkou, že v preturovskej rodine bola starodávna obyčaj, že každý musel niekoho poslúchať.
Jera: manželka Mateho Beraca
Katica: dcéra Mateho Beraca, veľmi pekná, autor v nej naznačuje obrovskú túžbu po pánskom živote, veľké odcudzenie sa vlastnému prostrediu. Katica nachádza vo vzťahu s Nikom cestu k dosiahnutiu svojich cieľov, k pozdvihnutiu do panského stavu. Necíti ľúbostný cit, len chladnokrvný rozumový výpočet. Snaží sa nahovoriť si k Nikovi naozajstnú, skutočnú lásku, ale všetko sa len viac komplikuje. Nakoniec k nemu naozaj začne niečo cítiť, len to nie je láska, ale hlboká nenávisť.
Šóra Anžula: pracovitá, energická, má viac rozumu ako citu. Autor ju zobrazuje trošku idealizovane a v úvode ju aj ironizuje. Hovorí sa o nej, že sa všetko pred ňou trasie a nemá nepriateľa, lebo si ju každý ctí a váži. Stavia sa do postavenia dobrodinky težactva, no svoj statkársky stav si váži a miluje, lebo sa môže starať o opustené težactvo. Jej úvahy o tom spadajú n okraj sebazbožňovania.
Niko Dubčic: priateľ Katice, syn šóry Anžuly, Zaujíma sa o ľud a chce sa s ním prostredníctvom Katice zblížiť. Hovorí, že on je prvý statkár v meste, boháč, jeho je povinnosť pomáhať ľudu, dvíhať ho mravne i hmotne. A jednu z jeho dcér si vyvolil, aby bola jeho mostom ktorý ho dovedie k srdcu ľudu. Uvedomuje si, že ho vykorisťuje, ale snaží sa to zaobaliť do najkrajších slov. Niko je veľmi hrdý a vášnivý. Jeho láska ku Katici je spočiatku vášnivá, skutočná, je priam živelnou pudovosťou. Postupne jeho láska chladne. Nikovým poznaním, že si chcel práve ženbou získať ľud z lásky neostalo nič.
Paško Bobica: bol zaľúbený do Katice, hovorí že ju úprimne ľúbil, hľadel na ňu ako na blahoslavenú pannu. Je hrdý a urazený a dovolí si kvôli svojej spočiatku ohrdnutej láske vykričať statkárovi Nikovi vea zlého
Zandome: obchodník, reprezentuje novú spoločenskú vrstvu na dedine, je Nikov priateľ a odhovára ho od svadby s Katicou, hoci si Mateho veľmi váži.

Druhá vlna slovenského realizmu
Druhá vlna slovenského realizmu trvala od roku 1900 do roku1918 je charakteristická vytrácaním sa záujmu o otázku, kto má stáť na čele slovenského národa a taktiež sa vytráca záujem o zemianstvo. V próze sa do popredia na rozdiel od prvej vlny dostáva obyčajný človek. Do popredia sa dostáva sociálna problematika, sociálna situácia človeka a patriarchálny úpadok spoločnosti, na ktorý už v prvej vlne slovenské realizmu poukázal Martin Kukučín v diele Dom v stráni. Literatúra preniká do vnútra človeka, o jeho psychiky, neprikrášľuje obraz o živote najnižších vrstiev spoločnosti. Často sa pri zobrazení života malomestských vrstiev uplatňuje karikatúra a satira. Autori sa už tak moc neviažu na ústnu ľudovú slovesnosť. Poézia sa zaujíma predovšetkým o citové a myšlienkové krízy človeka, o jeho vnútorný citový život. Zjednodušuje sa gramatická a jazyková zložka básní, medzi ktorými prevládajú lyrické. Dráma postúpila vďaka J. G. Tajovskému výrazne vpred. Vytváral takzvanú ľudovú drámu si živými charaktermi a reálnymi konfliktmi. Nezobrazoval rozsiahle obrazy zo života, ale všímal si len určité životné detaily, vnútro človeka.

Predstavitelia druhej vlny slovenského realizmu

• Božena Slančíková- Timrava
• Ľudmila Podjavorinská
• Ján Čaják
• Ján Jesenský- predstaviteľ slovenskej literárnej moderny
• Ivan Krasko- predstaviteľ slovenskej literárnej moderny
• Jozef Gregor- Tajovský

Božena Slančíková Timrava (1867- 1951)
Narodila sa v dedinke Polichno v rodine evanjelického farára. Vzdelanie mala skromné, vychodila ľudovú školu vo svojom rodisku a neskôr ju vyučoval otec. Jej život plynul monotónne v domácich prácach. Keď že bola slobodná mala dostatok času všímať si dedinský ľud, predovšetkým však ženy. Dedinské slečny nie sú pre ňu éterické devy, vzory cnosti a miloty, ale všedné bytosti, ktoré ničím nevynikajú, chcú len niekoho očariť a dobre sa vydať.
Prezradila na ženy veci ženské, dovtedy skrývané cenzúrou hanblivosti. Viac sa zaujímala o ľudskú existenciu ako o národnú. Zobrazovala človeka vo vypätých krízových situáciách. Vytvorila psychologicky a spoločensky analytické poviedky, pričom využívala svojrázne umelecké postupy a iróniu. Jej diela sú preľudnené množstvom postáv a často im dáva prívlastky.
Tvorba:
-Próza: Za koho ísť, Ťapákovci, Veľké šťastie, Skon Paľa Ročku, Všetko za národ

Skon Paľa Ročku
V príbehu je zachytený vzťah muža, ženy, rodičov a detí spod zorného uhla ilúzie a dezilúzie. Bohatá Zuzicina rodina odmieta chudobného Paľa Ročku. Bola to však láska, akej nebolo ani na 3 dedinách, ale láska pri biede sa minula a po piatich rokoch stoja proti sebe ako nepriatelia. Keď Paľo ochorel, chcel urovnať vzťah so ženou. Okrem toho ho trápil aj vzťah k matke. Keď staval dom, bola mu nápomocná , a keď bol dom postavený, matku z neho vyhodili a tá sa zaprisahala, že nikdy viac syna nenavštívi. Búri sa tiež proti Janárovcom a obecným poriadkom. Keď ale Paľo cíti svoj blížiaci sa koniec, chce sa zbaviť týchto 3 krížov. V predstavách sa mu objavujú čierne kavky ako symbol smrti. Na smrteľnej posteli sa mu podarí so všetkými zmieriť a môžu pokojne umrieť.

Ľudmila Podjavorinská (1872- 1951)
Narodila sa v Horných Bzinciach v rodine učiteľa. Mala len základné vzdelanie doplnené čítaním umeleckej literatúry. Je prvou slovenskou poetkou, ako prvá žena vstúpila svojím básnickým dielom do dejín slovenskej literatúry. Položila základy umeleckej literatúry pre deti a mládež.
Tvorba:
-Poézia: Z vesny života
-Próza: Ondráš, Žena, Čin- Čin, Baránok Boží

Baránok boží
Rozsiahlejšia poviedka Baránok Boží predstavuje typ sociálnej prózy pre deti, v ktorej obrátila pozornosť na boľavú stránku detstva. Je to rozprávanie o osude vojnovej siroty, ktorá sa po krásnom a bezstarostnom živote pri starom otcovi, bačovi na holiach, dostáva do nevľúdneho prostredia mestského sirotinca. Malý Ondrejko sa snaží vyrovnať so situáciou, žuje v spomienkach, upína sa aj vo svojich záujmoch na to, čo tvorilo podstatu a zmysel jeho života a čo mu neustále pripomína z dreva vystrúhaný "baránok Boží". Ondrejko v prudkej zrážke s cudzím, nechápavým a nepriateľským svetom tragicky hynie.

Ján Čaják (1863- 1944)
Študoval na gymnáziu v Martine, Rimavskej Sobote, Kežmarku a neskôr niekoľko učiteľských ústavoch. Bol redaktorom týždenníka Národná jednota a spoluzakladateľom gymnázia v Petrovci.
Tvorba:
-Próza: Pred oltárom, Suchoty, Jožkova svadba, Rodina Rovesných

Rodina Rovesných
Je to autorov pokus o román, v ktorom rieši problematiku „stredných vrstiev“. Rieši hmotný a mravný úpadok rodiny bohatého obchodníka, zapríčinený predovšetkým zradou národných ideálov a odvrhnutím tradičných hodnôt slovenského života.

Jozef Gregor Tajovský (1874- 1940)
Narodil sa v Tajove v rodine richtára, ktorý bol ľahostajný k národným veciam. Rodičia ho dali do výchovy ku starému otcovi Štefanovi Greškovi, ktorý mal najväčší vplyv na jeho tvorbu. Učil ho k úcte k práci a k ľuďom, vypestoval v ňom lásku k materinskému jazyku vštepil mu mravný postoj k svetu. Na jeho tvorbu mala vplyv aj jeho milujúca a pracovitá matka. Študoval učiteľský ústav, pôsobil ako učiteľ. Na ekonomickej akadémii v Prahe sa zoznamuje v spolku Detvan s českou kultúrou a literatúrou. Pridáva sa k hlasistom a svoje práce uverejňuje v časopisoch Hlas a Prúdy.
Vo väčšine svojich diel vystupuje ako rozprávač. S ľudom bol zrastený myslením, cítením aj rečou. Používal ľudovú hovorovú reč. Veľmi túžil po mravnej obrode ľudu.
Tvorba:
-Poézia: Dve túžby
-Próza: a) starootcovské poviedky: Do konca, Žliebky, Moja matka, Prvé hodinky
b) chlebové poviedky: Mišo, Horký chlieb
c) úradnícke poviedky: Mamka Pôstková
d) ľudové poviedky: Maco Mlieč
-Dráma: Ženský zákon, Statky zmätky

Maco Mlieč
Táto poviedka je vrcholom jeho prvého tvorivého obdobia. Mliečov životopis vnímali u autorovi súčasníci ako výnimočné v opise dedinského človeka. Tajovský využíva v texte dvojúrovňového rozprávača- jeden je zobrazený ako autor, ktorý s Macom komunikuje a neskrýva sa so sympatiami k nemu a myslí si, že by sa nemal necháva gazdom vykorisťovať. Túto postavu autor. Rozprávač morálne relativizuje objektívny rozprávač. Je to kritickorealistická poviedka. Tento krátky príbeh zachytáva podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým spôsobom postihnutým. Postava Maca Mlieča je jednou z najkrajších v slovenskej literatúre jeho morálne bohatstvo, ľudskosť je v kontraste s jeho ošklivým zovňajškom. Tajovský tu využíva aj ľudové dialektizmy, napr. dohán, špiritus, fučka.. Ukazuje tu ako si obyčajní ľudia po prvýkrát uvedomili nespravodlivosť vo svete.

Mamka Pôstková
(matka + pôst = matka, ktorá si odrieka)
Poviedka je vrcholom jeho druhého tvorivého obdobia, patrí najhodnotnejším prózam autora. Impulzom na jej napísanie bolo jeho prvé úradnícke miesto v trnavskej banke. Reprezentuje autorovo l art poetique- písať o výnimočných obyčajných ľuďoch . Chcel byť iný jako ostatný: „ Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch, poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú a čo by bol sebe osobitnejšieho života a mravov človeka. Medzi svojimi nikto nehľadá príklad.“( Jozef Gregor Tajovský: Prózy, 2005, strana 143). Píše o žene, ktorú životné skúšky nezlomili, nepoddala sa zlobe okolia a napriek okolnostiam si zachovala zmysel pre povinnosť a poctivosť. Život Pôstkovej sa skladá zo samých neradostných udalostí- živila muža alkoholika a aj syna s rodinou, ktorý tiež pil a vyhadzoval ju z domu. Namiesto smrti, ktorá by ukončila jej trápenie „bojuje“ si životom ďalej a začne piecť chlieb cudzím ľuďom. Všetky zarobené peniaze dá do úschovy gazdovi, ktorý ich prepije, v zime si zlomí ruku a nemôže piecť. Na jar keď už je zdravá ide robiť do repy a potom zas zaplatiť zmenku do banky a na to predala aj to posledné čo mala, svoju perinku. „Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali.“ (Jozef Gregor Tajovský: Prózy, 2005, strana 147). Na jednej strane je text diela ako oslava poctivého, bezúhonného života v biede a na druhej strane smútok, pretože jej úpadok je na konci väčší ako na začiatku. Autor svojím ja rozprávaním prenáša svoju bezmocnosť zmeniť niečo na tristnom osude svojej postavy. Neukončenosťou poviedky, zotrvaním momente najhoršej biedy mamky Pôstkovej autor zabraňuje prežiť homeostázu, aby mohol spojiť nespojiteľné- obdiv a zdesenie. Autor hrdinku stelesňuje ako mýtus večnej ženskosti živený tajomnou nevyčerpanosťou životnej energie.

Záver
Pri vypracovávaní mojej práce som dospela k záveru, že aj napriek mnohým rozdielom medzi autormi prvej a druhej vlny slovenského realizmu je množstvo vecí ktoré ich spájajú. V období prvej vlny slovenského realizmu sa autori vyjadrovali zložitejším jazykom a gramatikou, v poézii písali náročnejšie útvary a dráma ostala málo rozvinutá. V období druhej vlny slovenského realizmu si autori mnohé veci zjednodušili a dráma sa rozvinula. Predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu svoju pozornosť upriamovali na zemianstvo a hybnú silu národa, no zároveň na dedinského človeka. Predstavitelia druhej vlny slovenského realizmu vynechávali problémy národa a viac sa sústreďovali na citové, myšlienkové a sociálne problémy obyčajného človeka. Niektoré motívy mali spoločné. Napríklad lásku. Možno povedať, že každý autor pristupoval k spracovaniu tohto námetu inak. Spoločným znakom však je, že láska je vždy vedľjašou témou literárnych diel tejto doby. Napríklad Pavol Országh Hviezdoslav vo svojom diele Ežo Vlkolinský vyzdvihuje čistú lásku Eža a Žofky Bockovie, ktorá prekonala aj problém ich nerovnakého spoločenského postavenia. Autor chcel v tomto epose poukázať najmä na rozpory medzi zemianstvom a sedliactvom. Jozef Gregor Tajovský zase poukazuje v dráme Statky- zmätky na manželstvo bez lásky uzavreté len pre vidinu majetku. Ostro kritizuje a odsudzuje tento spôsob konania. Hlavní hrdinovia Ďuro Ľavko a Zuzka Kamenská sa zoberú,no ich život nie je šťastný, pretože ich manželstvo je založené na nesprávnych hodnotách. Obom tento vzťah zničí život. Slovo láska je skloňované i v poviedke Martina Kukučína Mladé letá. Jej dej je založený na konflikte dvoch študentov Miška Jahodu a Ferka Putorisa, ktorí sa zaľúbia do toho istého dievčaťa- učiteľovej dcéry Eleny Zvarinovej. Svoje zámery zastierajú priazňou k jej mladšiemu bratovi. Ich ľúbostné vzplanutie sa však čoskoro ukáže ako beznádejné, no zostane im krásna spomienka na mladosť a prvú lásku. Ponímanie lásky týchto troch autorov je rozdielne. Zatiaľ čo Hviezdoslav ju použil ako prostriedok na zblíženie dvoch spoločenských vrstiev, Tajovský v nej vidí neoddeliteľnú súčasť manželstva a šťastia. Kukučín zase poukazuje na to, že láska kráča ruka v ruke s mladosťou. Ďalším spoločným znakom je patriarchizmus. V prvej vlne ho Martin Kukučín vyzdvihuje vo svojom diele Dom v stráni a ukazuje na jeho možný zánik a v druhej vlne sa naň vo svojej poviedke Ťapákovci obracia aj Božena Slančíková- Timrava, kde ukazuje jeho úpadok a rozpad.

Hlavným spoločným znakom, prečo všetkých spomínaných autorov zaraďujeme do obdobia realizmu je, že zobrazovali vtedajší svet v jeho skutočnosti, podávali nám obraz spoločnosti v jeho krutej realite bez akéhokoľvek prikrášlenia.