referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ondrej, Andrej
Utorok, 30. novembra 2021
Porovnanie tvorby spisovateľov 1. a 2. vlny slovenského realizmu
Dátum pridania: 24.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: juana
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 235
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 17.9
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 29m 50s
Pomalé čítanie: 44m 45s
 

Realizmus je umelecký smer, obdobie literatúry, ktoré sa uplatňovalo od polovice 19. storočia po začiatok 20. storočia. Cieľom realizmu bolo zobrazenie každodennej reality, hlavne jej záporných až odpudzujúcich stránok. Zdôrazňoval objektívne poznania skutočnosti a za skutočné pokladal len to, čo sa dá zmyslovo overiť a experimentálne dokázať. Realizmus taktiež zdôrazňoval nedostatky spoločnosti. Autori ju veľmi ostro kritizovali, v niektorých prípadoch si pomáhali satirou a iróniou. Snažili sa vystihnúť všeobecný charakterový vplyv spoločnosti na človeka- typizácia postáv- vlastnosti istého typu sú charakteristické pre množstvo podobných ľudí z istej spoločenskej vrstvy. Podľa Emila Zolu je spoločnosť živý organizmus a rozum človeka sa formuje v závislosti na prostredí, do popredie vystupuje biologická determinácia človeka, vôľa a charakter hrdinu sú redukované a sledujeme ho prostredníctvom biologických inštinktov, nervóz a hystérií. Človek spoločnosti podlieha a stráca svoje mravné hodnoty a humanizmus… Realisti si všímajú všetky vrstvy spoločnosti, od podsvetia po najvyššie kruhy buržoázie a aristokracie. Slovenský autori prvej vlny slovenského realizmu zameriavajú svoju tvorbu na zemianstvo, na otázku, ktorá zo spoločenských vrstiev je najschopnejšia posunúť národ Slovákov vpred. V druhej vlne slovenského realizmu sa tento motív vytráca a autori si viac všímajú sociálnu problematiku a obyčajného človeka. Hlavná postava býva zobrazená bez prikrášlenia a dôležitými znakmi pri jej opise sú konkrétnosť, pravdivosť, hodnovernosť a vystihnutie všeobecných zákonitostí.

Spoločenské a politické pomery
Slovenský realizmus sa v porovnaní s európskymi literatúrami oneskoril o pol storočia. Malo to na svedomí kultúrne aj hospodárske zaostávanie Slovenska. Slovensko zaostávalo kvôli neustále sa stupňujúcemu národnostnému útlaku zo strany Maďarov, ktorý vyvrcholil v roku 1867 rakúsko-uhorským vyrovnaním. Platnosť dostali Apoloniho zákony, ktorými sa maďarčina stala povinným vyučovacím jazykom na školách. Vládnuce vrstvy začali potláčať všetky nemaďarské vrstvy a inštitúcie. Dochádza k zatvoreniu troch slovenských gymnázií v Rožňave, Kláštore pod Znievom a v Turčianskom svätom Martine a Matice slovenskej, ktorá tiež sídlila v Martine. Martin sa vďaka Matici slovenskej stal v 2. polovici 19. storočia kultúrnym centrom Slovákov. Martin bol kolískou slovenského kníhtlačiarstva, sídlila tu Muzeálna slovenská spoločnosť a ženský spolok Živena, do ktorého činnosti sa zapájala aj predstaviteľka 1. vlny slovenského realizmu Elena Maróthy- Šoltésová. V Martine boli sústredení aj viacerí konzervatívni národovci, takzvaní predstavitelia Starej školy slovenskej. Boli združení okolo Národnej strany a ich tlačovým orgánom, v ktorom uverejňovali svoje myšlienky boli Národné noviny. Orientovali sa na Viedeň a na inteligenciu bez akéhokoľvek kontaktu s obyčajným ľudom. Ten podľa nich nemal žiadnu šancu na úspech pri pokusoch o národné oslobodenie. Videli ho jedine v Rusku. Ich politika na rozdiel od Novej školy slovenskej bola veľmi pasívna a opatrná. Predstavitelia Novej školy slovenskej, prezývaní aj Hlasisti, podľa časopisu Hlas, boli mladými študentmi študujúcimi v Prahe, Viedni a Budapešti. Združovali sa okolo Slovenských novín. Orientovali sa na Viedeň a Pešť. Pod vplyvom T. G. Masaryka uznávali myšlienku spojenia s Čechmi, nie s Rusmi, ako chcela Stará škola slovenská. Chceli vyrovnanie s Maďarmi a zabezpečenie národných práv. Odmietali politickú pasivitu a izolovanosť slovenského politického života od európskeho a taktiež sa usilovali o spojenie s ľudovými masami. Hlasisti konzervatívcom v mnohom krivdili, pretože keď sa dostali k moci, mnohé politické požiadavky nerealizovali. Hlavným ideológom hlasistov bol Ján Palárik.

Na prelome 70. A 80. Rokov dochádza v slovenskej literatúre ku generačnej výmene autorov. Mladý spisovatelia prinášajú so sebou množstvo nových myšlienok a publikácií. Na začiatkoch ich práce stojí almanach Napred, ktorý vychádza od roku 1871 a zostavili ho Pavol Ország- Hviezdoslav a Koloman Banšel. Vyjadrili v ňom svoje názory na slovenskú literatúru, priniesli tematickú pestrosť, veršovanú a štylistickú novosť. Chceli si presadiť slobodný rozvoj všetkých stránok básnickej osobnosti a demokratizmus v cítení a myslení mladej generácie spisovateľov. Zaniká časopis štúrovcov Orol, v ktorom boli v roku 188O uverejnené teoretické dokumenty o nástupe realizmu a to boli Kritické listy, ktoré boli korešpondenciou medzi Jozefom Škultétym a Svetozárom Hurbanom- Vajanským. Vyjadrili v nich svoje názory na literatúru, poéziu, prózu a formovali umelecký program mladej generácie. Po zániku časopisu obnovuje svoju činnosť iný časopis- Slovenské pohľady. Redigovali ich Jozef Škultéty a Svetozár Hurban- Vajanský
Prvá vlna slovenského realizmu

Prvá vlna slovenského realizmu trvala od roku 1875 do roku 1900. Týkala sa preodvšetkým otázky, ktorá spoločenská vrstva sa stane dominantnou vedúcou silou spoločnosti v boji za národné oslobodenie a posunie ju v období politickej pasivity ďalej. S. H. Vajanský tvrdil, že len inteligencia so zemianstvom môžu zachrániť náš národ, P. O. Hviezdoslav si zas myslel, že to môže len zemianstvo spojené s ľudom, pretože ľud má morálnu silu zdvihnúť zemianstvo. Kukučín bol toho názoru, že v zemianstve už netreba hľadať žiadnu hybnú silu národa, zobrazoval jeho absolútny úpadok a podľa neho už v našich dejinách dohralo svoju úlohu.

Realistická poézia priniesla nový sylabotonický veršový systém a širšiu škálu veršovaných foriem i básnických výrazových prostriedkov. Písali sa lyrické a lyricko-epické skladby a tiež aj mnohotvárne formy lyrických básní a cyklov. Aj v próze sa toho veľa zmenilo. Pozornosť sa sústredila na sociálnu tému stredobodom pozornosti sa stal dedinský člověk aj so svojím hovorovým jazykom, poznačeným štylizáciou toho ktorého autora. Na prvom mieste však ostáva záujem o zemianstvo. Začali sa písať kratšie epické žánre ako napríklad črta, poviedka, narta, kresba, ale aj román. Dráma ostala v prvej vlne slovenského realizmu najmenej rozvinutá. Najlepšou hrou bola Hviezdoslavova tragédia Herodes a Herodias.

Predstavitelia prvej vlny slovenského realizmu

  • Svetozár Hurban-Vajnský
  • Pavol Ország-Hviezdoslav
  • Teréria Vansová
  • Elena Maróthy-Šoltésová
  • Martin Kukučín

Svetozár Hurban-Vajanský (1847- 1916)
Bol jedným z formovateľov slovenského realizmu. Svojimi myšlienkami ovplyvňoval celú svoju generáciu. Bol najstarším synom J. M. Hurbana a základné zložky spisovateľovho vedomia sa formovali už v rodičovskom dome. Vyštudoval právo v Pešti pôsobil ako advokát vo viacerých slovenských mestách: Skalica, Námestovo či Liptovský Mikuláš. Svoju prácu musel prerušiť, keď sa ako člen rakúsko-uhorskej armády zúčastnil okupácie Bosny a Hercegoviny. Bol básnikom a prozaikom, ďalej redaktorom, písal a publikoval svoje články a tiež redigoval Slovenské pohľady a Národné noviny. V nich uverejnil svoj článok Hyenizmus v Uhrách. Napísal ho kvôli zabráneniu odkrytia pomníka jeho otca. Bol zaň uväznený.
Tvorba:
-Novely: Letiace tiene
-Romány: Suchá ratolesť a Koreň a výhonky
-Cestopisy: Sofia-Pleven a Volosko-Venecia
-Literárno kritické a literárno historické články

Suchá ratolesť
Je to spoločenský román s témou zemianstva. Autor v ňom nevyberá postavy typické pre slovenský vidiek, ale inšpiruje sa hrdinami z francúzskych a ruských románov. Hlavnou postavou je Stano Rudopoľský, zeman, ktorý sa po dlhej dobe vracia späť domov na rudopolie. Vplyvom inteligencie sa mení na národovca. Podľa autora je spojenie zemianstva s inteligenciou ideálne. Dúfa, že po ich spojení sa zemianstvo znovu rozzelená na strome slovenského života a nebude len suchou ratolesťou.

Koreň a výhonky
Je to spoločenský román so sedliackou tematikou. Román rieši vzájomné vzťahy sedliactva, inteligencie a meštianstva. Koreň predstavuje starú generáciu, ktorá zotrváva na tradíciách a výhonky mladú generáciu, ktorá sa chce odpútať od koreňa.

Pavol Ország- Hviezdoslav (1849- 1921)

P. O. Hviezdoslav bol a sále je jedným z najvýznamnejších básnikov slovenskej literatúry a formovateľ podoby slovenskej realistickej poézie. Svojou básnickou tvorbou hlásal všeľudské ideály- dobro, krása, pravda a humanistické princípy života. Narodil sa v zemianskej rodine, ale na svojom pôvode si nezakladal. Miloval prírodu a svoju matku, ktorá ovplyvnila jeho tvorbu. Študoval v Miškovci a Kežmarku, neskôr právo na akadémii v Prešove. Pôsobil ako advokát v Senici, Martine a v Dolnom Kubíne. Bol členom Českej akadémie vied a umení v Prahe. Spočiatku písal v maďarčine a nemčine, neskôr vplyvom matky, ktorá mu nerozumela a vplyvom niektorých profesorov začal písať po slovensky. Používal sylabotonický veršový systém, najviac jambickú stopu založenú na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík. Písal lyriku, epiku, drámu a prekladal z maďarčiny, nemčiny, ruštiny, poľštiny a aj angličtiny.
Tvorba:
-Lyrika: Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, Sonety, Letorosty, Krvavé sonety
-Epika: a) kratšia epika: Zuzanka Hraškovie
b) dlhšia epika: Hájnikova žena, Ežo Vlkolínsky, Gábor Vlkolínsky
-Dráma: Herodes a Herodias

Krvavé sonety
Dielo je autorovou reakciou na prvú svetovú vojnu. V prvej časti sa autor snaží vytvoriť konkrétny obraz vojny, vykresľuje ju veľmi živo, dynamicky ako hroznú a ukrutnú. Pomáha si slovami s expresívnym nábojom a zvukomalebnosťou slov. Len pre moc si chce jeden národ podrobiť druhý za cenu zabíjania. Autor hovorí o ničivých následkoch vojny, o tom ako ničí všetko ľudské, ľudskú dôstojnosť. Dáva vyniknúť zverom v ľudskej koži, ktoré sú omnoho horšie ako tie skutočné, pretože ony vraždia len kvôli potrave.
„A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy s besom skaziteľa.“ (Pavol Ország- Hviezdoslav, Krvavé sonety)
V druhej časti uvažuje nad príčinami vojny a hľadá vinníka. Nachádza ho v egoizme jednotlivca a celého národa, v chorej túžbe po úspechu.
„Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?“ (Pavol Ország- Hviezdoslav, Krvavé sonety)
V tretej časti autor vyslovuje svoju túžbu po miery, po rovnocennosti národov a aby si každý ctil ľudskosť, dôstojnosť a prácu.
„Ó, vitaj mieru milený…“ ( Pavol Ország- Hviezdoslav, Krvavé sonety)

Ežo Vlkolínsky
Je to epická skladba, ktorá spolu s Gáborom Vlkolínskym tvorí jeden kompozičný celok, v ktorom autor rieši otázku zemianstva. Tento celok sa nazýva aj Vlkolínsky cyklus. Dej sa odohráva v oravskej dedinke Vlkolín, ktorá je označením pre Vyšný Kubín. Zobrazuje tu splynutie zemianstva s ľudom a v Gáborovi Vlkolínskom už jeho úplný úpadok. Na Orave už neboli zemania takí bohatí ako kedysi, nemali ani také vysoké postavenie a majetky, stále však boli veľmi pyšný, hrdý a brániaci sa voči spojeniu so sedliakmi. Ľud je podľa autora nezničiteľná sila, ktorá ešte nie je tak mravne skazená ako zemania. Zobrazuje ľud veľmi zidealizovane.
Hlavnou postavou je Ežo Vlkolínsky, ktorý ma spor so svojou zemianskou matkou Esterou, ktorá odmieta Ežovu sedliacku nevestu Žofku Bočkovú. Matka Eža vydedí a toho aj s nevestou prichýli jeho strýc Eliáš. Vystrojí mu svadbu, kde sa ukáže rozdiel medzi sedliackou a zemianskou časťou. Matka a syn sa zmiera až po niekoľkých rokoch a to vďaka malému vnúčikovi.

Herodes a Herodias
Je to divadelná hra, veršovaná tragédia. Pri jej písaní sa inšpiroval stavebnými dejinami židovského národa a Bibliou. Hra je veľmi náročná svojou filozofickou hĺbkou. Hlavnou postavou je Herodes Antipas, rímsky miestodržiteľ v Palestíne, ktorý je tyranským vládcom, autor zobrazuje jeho mocenský vzostup sprevádzaný množstvom krviprelievaní, útlakom a zradami. Zobrazuje aj jeho pád. Táto hra nebola len historická, ale v postave Jochanána autor vyslovuje posolstvo súvekej spoločnosti a je nespravodlivým sociálnym pomerom.
Herodes si privlastňuje manželku zámožného obchodníka Filipa – Herodiadu a jej dcéru Salome, privedie ich na kráľovský dvor, hoci už má manželku a predstaví ich ako novú kráľovnú a jej dcéru. Svoju pôvodnú manželku Tamaru vyženie z kráľovského dvora. Jeho nová manželka je veľmi prefíkaná, zlá, ctibažná, vládychtivá. Za svoj zmyselný tanec si Salome na radu svojej matky zažiada Jochanána (v hre predstavuje Jána Krstiteľa), pretože Jochanán kritizoval Herodesove činy, mravy, vládu. Hra končí tragicky, pretože do krajiny prichádza Tamarin otec – arabský kráľ Aretas pomstiť dcérinu potupu. Podmaní si krajinu a tak Herodes s manželkou musia odísť do vyhnanstva do Galie. Tým sa dovršuje dejinná spravodlivosť.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Zdroje: Kukučín, Martin, Dom v stráni. Bratislava: Tatran, 1979. Tretie vydanie, Vansová, Terézia: Sirota Podhradských. Bratislava: Mladé letá, 1970. Tretie vydanie, Gregor Tajovský, Jozef: Prózy. Bratislava: Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. Prvé vydanie, ISBN 80- 7149-791-6
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.